Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sžr/25/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Jany

Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Petra Paludu, v právnej veci

navrhovateľa: P., IČO: X., P., proti odporcovi: Správa katastra Humenné, Štefánikova č. 18,

Humenné, za účasti: M., nar. X., bytom P., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu

č. V-1904/2009 zo dňa 29.04.2011, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove č. k. -11 zo dňa 14.12.2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -11

zo dňa 14. decembra 2011 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e : 

I.

Konanie na správnom orgáne

Rozhodnutím č. V-1904/2009 zo dňa 29.04.2011 odporca podľa § 31 ods. 3 zákona

č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam

(katastrálny zákon), v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) zamietol návrh

na vklad záloţného práva k nehnuteľnostiam dotknutým začatým vkladovým konaním.

Svoje zamietavé rozhodnutie odôvodnil tým, ţe plnomocenstvo, udelené dlţníkom

advokátovi Mgr. B. Ţ., ktoré bolo súčasťou zmluvy o úvere, je absolútne neplatné. Vo vzťahu

k nehnuteľnostiam vo vlastníctve záloţcu bolo neurčité a nezrozumiteľné. Splnomocnenie na

právny úkon k nehnuteľnostiam malo kopírovať samotný predmet zmluvy, t. j. obsahom mali byť

tie isté náleţitosti označenia nehnuteľnosti, ako ich vyţaduje zákon pre zmluvu. Pouţitá formulácia

bola neurčitá a nezrozumiteľná, pričom ani záloţca, ani záloţný veriteľ v čase uzatvárania zmluvy

o úvere nemohli vedieť, na ktoré nehnuteľnosti sa splnomocnenie vzťahuje. Odporca konštatoval,

ţe takéto dojednanie bolo neurčité, čo spôsobilo neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 37 ods. l

, pričom tento názor bol potvrdený viacerými rozhodnutiami krajských

súdov a aj v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

Ďalej odporca uviedol, ţe moţno dôvodne pochybovať o tom, či si dlţník mal moţnosť sám

zvoliť svojho zástupcu; plnomocenstvo bolo spísané priamo v zmluve o úvere, bez ďalšej

prezentácie prípadného zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom a klientom.

Plnomocenstvo tak bolo absolútne neplatné aj pre rozpor záujmov dlţníka a zástupcu v zmysle § 22

ods. 2 ; advokát mal hájiť záujem dlţníka v súvislosti s návratnosťou úveru

do budúcna. Plnomocenstvom sa nerešpektovala ani vyváţenosť medzi predmetom úverovej

zmluvy ohľadne výšky úveru a jeho príslušenstva a predmetom záloţnej zmluvy, ktorá sa dotýkala

nehnuteľného majetku v nepochybne ďaleko väčšej hodnote, ako bola výška plnenia povinného

z úverovej zmluvy. Týmto postupom zo strany navrhovateľa sa výrazne zasiahlo do práv

povinného, čo bolo v rozpore s dobrými mravmi.

Ďalším nedostatkom návrhu na vklad a záloţných zmlúv bola skutočnosť, ţe návrh a zmluvy

neboli platne podpísané – podpis navrhovateľa v návrhu a podpisy záloţného veriteľa na zmluvách

boli preskenované.

Vzhľadom k tomu, ţe podmienky na vklad do katastra nehnuteľností neboli splnené,

odporca návrh navrhovateľa zamietol.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ, cestou odporcu, opravný prostriedok

na Krajský súd v Prešove.

Krajský súd, ako súd prvého stupňa, preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie ktoré mu

predchádzalo, oboznámil sa s administratívnym spisom a dospel k záveru, ţe opravný prostriedok

navrhovateľa nie je dôvodný.

Predovšetkým krajský súd vychádzal zo skutkového zistenia odporcu, podľa ktorého

navrhovateľ podal návrh na vklad zmluvy o zriadení záloţného práva do katastra nehnuteľností.

K návrhu pripojil aj zmluvu o zriadení záloţného práva uzavretú medzi záloţným veriteľom

(v tomto prípade navrhovateľom) a záloţcom (osobou uvedenou v záhlaví rozsudku ako na konaní

zúčastnenou osobou), v zastúpení na základe splnomocnenia advokátom Mgr. B. Ţ.

Krajský súd dospel k záveru, ţe plnomocenstvo (obsiahnuté v zmluve o úvere) je neurčité,

pretoţe nie je jasné, ku ktorým nehnuteľnostiam sa má zriadiť záloţné právo a bez toho,

aby plnomocenstvo obsahovalo bliţšie označenie nehnuteľnosti, ktorá sa má v predmetnej veci stať

predmetom zálohu, je takýto prejav vôle neurčitý a nezrozumiteľný a právny úkon neplatný. Navyše

dlţník môţe vlastniť viacero nehnuteľností, a tak nie je zrejmé, či sa plnomocenstvo týka všetkých

jeho nehnuteľností alebo len niektorých. Krajský súd tieţ konštatoval, ţe splnomocnenie na právne

úkony o právach k nehnuteľnostiam musia byť urobené tak, ako právne úkony samotné,

t. j. v predpísanej forme a so všetkými náleţitosťami.

V súvislosti s námietkou navrhovateľa vo vzťahu k o správnom

konaní v spojení s § 22 ods. 4 katastrálneho zákona krajský súd zdôraznil, ţe plnomocenstvo

obsiahnuté v zmluve o úvere nie je procesným plnomocenstvom na zastupovanie,

ale plnomocenstvom v hmotnoprávnych vzťahoch a aplikácia týchto ustanovení v predmetnej veci

neprichádzala do úvahy.

Dohoda o splnomocnení bola, podľa názoru krajského súdu, neplatná aj pre rozpor záujmov

medzi dlţníkom a splnomocneným zástupcom v zmysle ,

keďţe bolo zrejmé, ţe pri uzatváraní zmluvy dlţník nemal moţnosť voľby výberu zástupcu,

pretoţe zmluva o úvere bola vypracovaná ako predtlač, ktorú pouţíva navrhovateľ pri uzatváraní

obdobných zmlúv a meno splnomocneného advokáta Mgr. B. Ţ. bolo vpísané do predtlače zmluvy,

čím bol spochybnený základný predpoklad udelenia plnej moci k tomu, aby splnomocnenec hájil do

budúcna záujem dlţníka. Krajský súd tieţ zdôraznil, ţe vzhľadom na doteraz prejednávané veci

nejde o náhodu v prípade, ţe si všetci záloţcovia vyberajú tú istú osobu ako právneho zástupcu.

S poukazom na neplatnosť splnomocnenia, ktoré následne spôsobilo neplatnosť uzavretej

zmluvy o úvere, povaţoval krajský súd rozhodnutie odporcu za správne a preto ho podľa § 250q

ods. 2 , v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), potvrdil, pričom poznamenal, ţe pri rozhodovaní vychádzal aj z právneho názoru

Najvyššieho súdu SR, uvedeného v rozsudku sp. zn. .

III.

Odvolanie navrhovateľa

Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ včas odvolanie v celom rozsahu,

ktoré odôvodnil v zmysle ustanovenia Podľa názoru navrhovateľa,

plná moc v úverovej zmluve spĺňa všetky náleţitosti vyţadované , a keďţe

bola splnená zákonom predpísaná písomná forma, moţno ju povaţovať za platnú. Vyplýva z nej

jednoznačný zámer dlţníka splnomocniť Mgr. Ţ. pre prípad insolventnosti dlţníka na uzatvorenie

záloţnej zmluvy k nehnuteľnostiam vo vlastníctve dlţníka. V čase podpisu navrhovateľ

nevyţadoval od dlţníka predloţenie listov vlastníctva, pretoţe od podpisu úverovej zmluvy

po insolventnosť často ubehne dlhšie časové obdobie a dochádza k rýchlym prevodom

nehnuteľností za účelom ukracovania veriteľa.

Ďalej namietal, ţe na platnosť procesno-právneho splnomocnenia sa nevyţaduje špecifikácia

nehnuteľností, a teda účastník katastrálneho konania nemal zákonnú povinnosť uvádzať presnú

identifikáciu nehnuteľností v dohode o splnomocnení, a to najmä v prípade, ak z obsahu dohody

o splnomocnení bolo zrejmé, ţe zástupca je v mene a na účet záloţcu oprávnený zriaďovať záloţné

právo ku všetkým nehnuteľnostiam vo vlastníctve záloţcu. Plná moc bola platným právnym

úkonom, pretoţe je v písomnej forme, konajúce osoby pripojili svoje podpisy na jednej listine a

z udeleného plnomocenstva je zrejmý rozsah zástupcovho oprávnenia konať v mene a na účet

zastúpeného.

K obmedzeniu voľby dlţníka na výber splnomocneného zástupcu navrhovateľ uviedol,

ţe dlţník neprejavil svoj nesúhlas s Mgr. Ţ., neodmietol udelenie takejto plnej moci a ani túto plnú

moc neskôr neodvolal.

Podľa navrhovateľa krajský súd nesprávne právne posúdil vec, keď vyslovil, ţe rozhodnutie

odporcu bolo zákonné, pretoţe Úverová zmluva je platná, udelené plnomocenstvo je platné a do dňa

podania návrhu na vklad záloţného práva nebolo splnomocniteľom odvolané a Záloţná zmluva je

platná. Podľa názoru navrhovateľa, ak mala správa katastra pochybnosti o platnosti splnomocnenia,

mala konanie prerušiť a zaobstarať si podklad pre rozhodnutie. Obdobne mal postupovať aj súd

v rámci súdneho konania. Správny orgán nerešpektoval rovnosť účastníkov a ustanovil sám seba

do funkcie ochrancu práv dlţníka. Bolo evidentné, ţe dlţník dlhodobo neplnil svoje povinnosti

riadne a včas a neplatil svoj dlh tak, ako bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté a navrhovateľ

ako veriteľ len vyuţil zmluvne dohodnutú moţnosť zabezpečiť svoj dlh zriadením záloţného práva.

Uvedené neznamená automatickú moţnosť uspokojenia svojej pohľadávky.

Na základe uvedených skutočností navrhovateľ ţiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského

súdu zmenil tak, ţe rozhodnutie odporcu zruší a vec sa mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň ţiadal

o uloţenie povinnosti odporcovi nahradiť navrhovateľovi trovy konania.

Odporca sa k podanému odvolaniu proti rozsudku krajského súdu vyjadril prípisom zo dňa

23.01.2012, v ktorom uviedol, ţe trvá na svojich doterajších podaniach a navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok v plnom rozsahu potvrdil.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2

) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa

a po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (

) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia v spojení s ustanovením

§ 250s O. s .p. odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 v spojení s § 250l

ods. 2 ) dospel jednomyseľne k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné, pretoţe napadnutý

rozsudok je vo výroku vecne správny a preto ho po preskúmaní dôleţitosti odvolacích dôvodov

postupom uvedeným v potvrdil.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo

opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Podľa tretej hlavy piatej časti sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje

súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych

orgánov.

Podľa o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom,

ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.

Ustanovenie § 250j ods. 5 platí obdobne.

Po vyhodnotení závaţnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu, Najvyšší súd

s prihliadnutím na ustanovenie v spojení s a

konštatoval, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných

právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých

v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská

pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotoţnil v prevaţujúcom rozsahu a

aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi

závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa vo svojom odôvodnení následne obmedzil iba

na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia

svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní ( umoţňuje

odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia).

Najvyšší súd zdôraznil predovšetkým povinnosť všetkých orgánov štátnej moci svojou

činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého

neoddeliteľnou súčasťou je právna istota. S princípom právnej istoty logicky korešponduje zásada

rozhodovať v obdobných veciach rovnako.

Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom

ustanovenia , podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje

ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže

v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.“

Na základe citovaného ustanovenia v spojení s Najvyšší súd odkazuje

na svoj rozsudok zo dňa 10. januára 2008 sp. zn. zverejnený v plnom rozsahu

na internetovej stránke Najvyššieho súdu http://nssr.blox.sk/blox/cms/portal/sk/rozhodnutia,

ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu uvádza:

„Podľa Slovenská republika je právnym štátom.

Neoddeliteľným atribútom právneho štátu je právna istota a spravodlivosť (pozri nálezy

Ústavného súdu SR napr. , ).

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe

, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktoré ustanoví zákon.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v právnom štáte sa

orgánu verejnej moci neponecháva na úvahu, či uplatní kompetenciu, ktorú mu priznáva

alebo zákon. Preto je povinnosťou každého orgánu verejnej moci konať, uplatniť svoju kompetenciu

vždy, v celom rozsahu a včas. o katastri nehnuteľností a o zápise

vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny

zákon“) v ustanovení § 4 ods. 1 zakotvuje, že práva k nehnuteľnostiam sa do katastra zapisujú

vkladom práv k nehnuteľnostiam do katastra, záznamom práv k nehnuteľnostiam do katastra a

poznámkou o právach k nehnuteľnostiam v katastri.

Podľa § 1 ods. 1 katastrálneho zákona kataster nehnuteľností (ďalej len „kataster“) je

geometrické určenie, súpis a popis nehnuteľností. Súčasťou katastra sú údaje o právach k týmto

nehnuteľnostiam, a to o vlastníckom práve, záložnom práve, vecnom bremene, práve

zodpovedajúcom vecnému bremenu a o predkupnom práve, ak má mať účinky vecného práva

a o iných právach a povinnostiach z vecného bremena, ak boli zriadené ako vecné práva

k nehnuteľnostiam, ako aj o právach vyplývajúcich zo správy majetku štátu, zo správy majetku obcí,

zo správy majetku vyšších územných celkov, o nájomných právach k pozemkom, ak nájomné práva

trvajú alebo majú trvať najmenej 5 rokov (ďalej len „právo k nehnuteľnosti“). Kataster slúži aj ako

informačný systém, najmä na ochranu práv k nehnuteľnostiam, na daňové účely a poplatkové účely,

na oceňovanie nehnuteľností, najmä pozemkov, na ochranu poľnohospodárskeho pôdneho fondu a

lesného pôdneho fondu, na tvorbu a ochranu životného prostredia, na ochranu nerastného

bohatstva, na ochranu národných kultúrnych pamiatok a ostatných kultúrnych pamiatok ako aj

chránených území a prírodných výtvorov a budovanie ďalších informačných systémov

o nehnuteľnostiach (§ 2 katastrálneho zákona).

V zmysle § 5 ods. 1 katastrálneho zákona vklad je úkon správy katastra; vkladom vzniká,

mení sa alebo zaniká právo k nehnuteľnostiam.

Podľa § 16 ods. 2 veta prvá katastrálneho zákona správa katastra vykonáva štátnu správu

na úseku katastra v územnom obvode okresu.

Podľa § 28 ods. 1 katastrálneho zákona práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv uvedené v § 1

ods. 1 sa zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle § 28 ods. 2

citovaného zákona práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1 vznikajú, menia sa alebo zanikajú

vkladom do katastra, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa odseku 3 § 28 citovaného zákona právne účinky vkladu vznikajú na základe

právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení.

V zmysle § 29 citovaného zákona vklad podľa § 28 možno vykonať iba na základe

právoplatného rozhodnutia správy katastra.

Podľa § 30 ods. 1 katastrálneho zákona účastníkom konania o povolení vkladu je účastník

právneho úkonu, na ktorého základe má vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť právo k nehnuteľnosti.

Konanie o povolení vkladu sa začína na návrh účastníka konania (§ 30 ods. 2 katastrálneho

zákona).

V zmysle § 30 ods. 3 katastrálneho zákona návrh na vklad sa podáva písomne a obsahuje:

a) meno (obchodné meno, názov) a miesto trvalého pobytu (sídlo) účastníka konania,

b) označenie správy katastra, ktorej je návrh adresovaný,

c) označenie právneho úkonu, na ktorého základe má vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť

právo k nehnuteľnosti; ak sú predmetom návrhu na vklad právne vzťahy z viacerých

právnych úkonov, označia sa všetky právne úkony,

d) číslo listu vlastníctva a názov katastrálneho územia, ak je právo k nehnuteľnosti, ktoré má

byť vkladom dotknuté, zapísané v katastri,

e) určenie dňa, ku ktorému majú vzniknúť právne účinky vkladu pri prevode majetku štátu

na iné osoby podľa osobitného predpisu.

Podľa § 30 ods. 4 katastrálneho zákona prílohy k návrhu na vklad sú najmä:

a) zmluva, na ktorej základe má byť zapísané právo k nehnuteľnosti do katastra,

v počte vyhotovení podľa počtu účastníkov konania a jej tri ďalšie vyhotovenia,

b) verejná listina alebo iná listina, ktorá potvrdzuje právo k nehnuteľnosti, ak toto právo

k nehnuteľnosti nie je vpísané na liste vlastníctva,

c) identifikácia parciel, ak vlastnícke právo k nehnuteľnosti nie je vpísané na liste

vlastníctva,

d) geometrický plán,

e) ocenenie nehnuteľností,

f) výpis z obchodného registra alebo z iného registra, ak je účastníkom konania právnická

osoba,

g) dohoda o splnomocnení, ak je účastník konania zastúpený splnomocnencom; podpis

splnomocniteľa musí byť osvedčený podľa osobitných predpisov,

h) potvrdenie o zaplatení odvodu, ak nadobúdateľ má povinnosť zaplatiť odvod podľa

osobitného predpisu.

Podľa § 31 ods. 1 katastrálneho zákona správa katastra preskúma platnosť zmluvy, a to

najmä oprávnenie prevodcov nakladať s nehnuteľnosťou, či je úkon urobený v predpísanej forme,

či sú prejavy vôle hodnoverné, či sú dostatočne určité a zrozumiteľné a či zmluvná voľnosť,

prípadne právo nakladať s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené.

Podľa ods. 2 § 31 citovaného zákona pri rozhodovaní o povolení vkladu prihliada správa

katastra aj na skutkové a právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu.

Podľa § 31 ods. 3 citovaného zákona, ak sú podmienky na vklad splnené správa katastra

vklad povolí; inak návrh zamietne. Ak sú podmienky na vklad splnené len v časti návrhu a ak je to

účelné, správa katastra môže rozhodnúť len o časti návrhu.

Podľa § 31 ods. 6 citovaného zákona rozhodnutie o povolení vkladu nadobúda

právoplatnosť dňom jeho vyznačenia. Proti rozhodnutiu, ktorým sa vklad povoľuje, nemožno podať

opravný prostriedok. Správa katastra doručí zmluvu s vyznačením rozhodnutia o povolení vkladu

všetkým účastníkom konania (§ 31 ods. 7 katastrálneho zákona). V zmysle § 8 správa katastra

doručí rozhodnutie o zamietnutí vkladu všetkým účastníkom konania. Proti tomuto rozhodnutiu

možno podať odvolanie. Odvolanie sa podáva na správe katastra, ktorá rozhodnutie vydala,

v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia. Ak správa katastra podanému odvolaniu nevyhovie v celom

rozsahu, o odvolaní rozhodne súd.

Podľa vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra SR č. ,

ktorou sa vykonáva zákon NR SR o katastri nehnuteľností a zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), v znení neskorších predpisov (ktorý bol s účinnosťou

od 01.12.2009 nahradený vyhláškou č. ), pri skúmaní platnosti zmluvy sa zisťuje,

či právny úkon svojim obsahom alebo účelom neodporuje zákonom alebo či ho neobchádza alebo

či sa neprieči dobrým mravom a to najmä, či

a) účastník bol spôsobilý na právne úkony,

b) účastník nespôsobilý na právne úkony bol zastúpený zákonným zástupcom alebo iným

zástupcom,

c) za právnickú osobu konal oprávnený zástupca,

d) zmluva, ktorej účastníkom je osoba, ktorá nemôže písať alebo čítať, bola uzavretá

vo forme notárskej zápisnice,

e) v zmluve ide skutočne o písomné prejavy vôle osôb v nej uvedených s osobitným zreteľom

na tých, ktorých právo na jej základe zaniká alebo sa obmedzuje,

f) uzavretiu zmluvy účastníkov nie sú na prekážku okolnosti, ktoré bránia nakladaniu

s nehnuteľnosťou, a či k právnemu úkonu účastníka, ktorý je obmedzený pri disponovaní

s nehnuteľnosťou, prípadne k zmluve ako celku bol udelený potrebný súhlas.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v intenciách vyššie citovaných ustanovení katastrálneho

zákona a vyhlášky preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu a dospel k záveru, že odporca ako

orgán verejnej moci uplatnil svoju kompetenciu v súlade so zákonom (conditicio sine qua non).

Katastrálny zákon zakotvuje tri druhy zápisov vecných a iných práv k nehnuteľnostiam do katastra

(vklad, záznam a poznámku), pričom každý z týchto právnych inštitútov má iné právne účinky.

V súlade s platnou právnou úpravou v Slovenskej republike sa k nadobudnutiu vlastníckych a iných

vecných práv k nehnuteľnostiam vyžadujú dva úkony.

Prvým úkonom je uzavretie právneho úkonu medzi účastníkmi konania (napr. podľa

Občianskeho a ), ktorý predstavuje tzv. titul nadobudnutia práva podľa

hmotného práva. Ďalším úkonom je rozhodnutie správy katastra, ako správneho orgánu podľa

katastrálneho zákona, ktorým sa povoľuje vklad vlastníckeho alebo iného vecného práva

do katastra. Inštitút vkladu je založený na základe konštitutívnosti, čo znamená, že zmluvné vecné

práva k nehnuteľnostiam vznikajú, menia sa a zanikajú vkladom do katastra. Správa katastra je ako

orgán štátnej správy súčasťou výkonnej moci štátu a je v jej kompetencii rozhodovať, či sú splnené

podmienky na povolenie zápisu práv k nehnuteľnostiam do katastra na základe vkladu práv

k nehnuteľnostiam. Na konanie o povolenie vkladu je miestne príslušná tá správa katastra, v ktorej

obvode sa nachádza nehnuteľnosť.

Vkladové konanie ako návrhové správne konanie sa začína na základe návrhu účastníka

konania, pričom katastrálny zákon zakotvuje jednak obligatórne náležitosti návrhu, na základe

ktorého sa vkladové konanie začína, ako aj príkladmo prílohy návrhu, ktoré má účastník

vkladového konania spolu s návrhom na povolenie vkladu predložiť. V priebehu vkladového

konania správa katastra ako správny orgán posudzuje podstatné náležitosti príslušného zmluvného

typu a to z hľadiska kritérií, ktoré sú príkladmo uvedené v ustanovení § 31 ods. 1 a 2 katastrálneho

zákona a predmetnú zmluvu posudzuje aj v intenciách ustanovenia § 36b ods. 2 vyhlášky č. 79/1996

Z.z.

To znamená, že vkladové konanie predstavuje rozhodovací procesný postup, pri ktorom

správa katastra ako správny orgán na základe predložených písomných podkladov podľa § 31

ods. 1, 2 katastrálneho zákona a vyhlášky č. ) posudzuje skutočnosti, ktoré

by mohli mať vplyv na povolenie vkladu. Výsledkom tohto rozhodovacieho procesného postupu je

rozhodnutie o povolení vkladu alebo rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vklad.

Podľa , zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia

štátneho orgánu, alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Právny vzťah zastúpenia, pokiaľ ide o dôvody jeho vzniku, vzniká buď priamo zo zákona,

na základe rozhodnutia súdu alebo iného orgánu, alebo na základe zmluvy. Podľa toho rozlišujeme:

1. zákonné zastúpenie, ktoré vzniklo priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu či

iného štátneho orgánu,

2. zmluvné zastúpenie (splnomocnenie).

Pri zmluvnom zastúpení rozlišujeme:

a) zmluvu, ktorou sa zakladá právny vzťah zastúpenia. nazýva takúto

zmluvu dohodou o plnomocenstve (§ 23). Za najfrekventovanejšie zmluvy, ktoré zakladajú

právny vzťah zastúpenia, možno považovať zmluvy, týkajúce sa právnej pomoci uzavreté

medzi klientom a advokátom,

b) právny vzťah zastúpenia ako vzťah medzi zástupcom a zastúpeným, ktorý je daný

predmetom a obsahom (vzájomnými právami a povinnosťami) zastúpenia;

c) plnomocenstvo ako osvedčenie o existencii právneho vzťahu zastúpenia.

V súdenom prípade plnomocenstvo (ako jednostranný právny úkon preukazujúci existenciu

právneho vzťahu zastúpenia) bolo spísané priamo v zmluve o úvere (v strede textu), bez ďalšej

prezentácie prípadného zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom a klientom. Z celého

kontextu zmluvy a jej podpisovania je nejasné, akú vôľu mienil dlžník prejaviť podpísaním zmluvy.

Zmluvu podpísal 08.03.2006 (pozri dátum podpisu zmluvy), s tým, že vyhlásil, že súhlasí

so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy

a zároveň tieto spolu so zmluvou prevzal. Všeobecné podmienky zmluvy k návrhu na vklad

pripojené neboli.

Na tieto všeobecné podmienky na body 15. a 16. sa odvoláva zmluva pri splnomocnení

veriteľa dlžníkom na všetky úkony vykonať sa majúce v centrálnom depozitári cenných papierov SR,

a.s. Samotné plnomocenstvo dlžníkom podpísané nie je. Platný právny úkon podľa § 37

je, že k prejavu vôle došlo slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne,

s možným plnením. Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza

z podmienok utvárania vôle konajúceho subjektu. Vôľa bez jej prejavu nie je poznateľná. Vážnosť

vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. existuje, avšak

v inej kvalite, než to ukazuje prejav. Zrozumiteľnosť právneho úkonu značí, že jeho adresát je

objektívne schopný pochopiť výrazové prostriedky použité na vyjadrenie právneho úkonu. Právny

úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah, alebo keď prípadný rozpor možno

odstrániť výkladom.

Je možné súhlasiť s právnym názorom krajského súdu, že dohoda o plnomocenstve je

dvojstranný právny úkon a ani dokazovaním nebolo zistené, že takáto zmluva platne bola uzavretá,

ktorej existenciu malo prezentovať plnomocenstvo uvedené v zmluve. Aj podľa názoru odvolacieho

súdu nie je možné odstrániť rozpor, čo mienil podpisom úverovej zmluvy, okrem súhlasu s prijatou

sumou a s jej vrátením v navýšenom rozsahu a súhlasu so všeobecnými podmienkami zmluvy (ktoré

zmluva o plnomocenstve neobsahuje), dlžník prejaviť.

Podľa o advokácii v platnom znení, každý má právo

na poskytnutie právnej pomoci a môže o ňu požiadať ktoréhokoľvek advokáta.

Takáto slobodná voľba advokáta v skutočnosti mohla byť obmedzená, ak v predtlači

úverovej zmluvy, v textovej časti na rovnakej strane, na ktorej sa uzatvárajú zmluvné podmienky

pre poskytnutú výšku úveru a podmienky jeho vrátenia, sa v samostatnej časti textu uvádza

konkrétny advokát, ktorý má na základe plnomocenstva hájiť záujmy splnomocniteľa. Ako je vyššie

v rozsudku uvedené, nie je možné jednoznačne vysloviť právny záver, že dlžník podpísaním úverovej

zmluvy mienil uzavrieť aj zmluvu o plnomocenstve, a už vonkoncom nie, že tým mal možnosť

prejaviť svoju slobodnú vôľu pri výbere advokáta, ktorý háji jeho záujmy.

garantuje ochranu vlastníckeho práva v .

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v zmluvách o úvere je použitá forma

zabezpečenia úveru zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva k dlžníkovej nehnuteľnosti

s doložkou, že v prípade, ak úver nebude dlžníkom do určitého dňa vrátený, nadobudne veriteľ

„úplné“ vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Je potrebné uviesť, že dojednanie prevodu práva ako

obligačného zabezpečovacieho inštitútu má v zásade len funkciu zabezpečovaciu a nie funkciu

uhradzovaciu. Zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka

k nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho

práva na veriteľa stane nepodmieneným svojim účelom a obsahom, podľa názoru odvolacieho súdu

obchádza zákon, a je teda v zmysle neplatné.

Napokon najvyšší súd poukazuje aj na to, že obchádzanie zákona spočíva i vo vylúčení

záväzného pravidla zámerným použitím prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom zakázané a

v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný. Konanie

„in fraudem legis“ predstavuje postup, kedy sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne

dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci.

Zákon nevylučuje uzavretie všetkých zmlúv použitých v predmetnej veci (zmluvu o úvere,

zmluvu o zastúpení, záložnú zmluvu), tieto zmluvy je však potrebné posúdiť aj v kontexte ich

vzájomnej súvislosti, to znamená, čo týmito zmluvami sa mienilo dosiahnuť. V podstate týmito

zmluvami sa môže dosiahnuť nie len zabezpečenie návratnosti poskytnutej sumy v navýšenej

hodnote veriteľovi, ale aj možný prechod dlžníkovho vlastníctva k jeho celému nehnuteľnému

majetku v nepochybne ďaleko väčšej hodnote, než je výška plnenia povinného z úverovej zmluvy.

Preto aj odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom odporcu a súdu prvého stupňa,

že týmto postupom zo strany navrhovateľa sa výrazne zasahuje do práv povinného vo výkone práv a

povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, čo je v rozpore s dobrými mravmi.

Z horeuvedených dôvodov preto možno konštatovať, že rozhodnutie odporcu je v súlade

so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil.“

Neušlo pozornosti Najvyššieho súdu, ţe od vydania citovaného rozhodnutia došlo

k niektorým zmenám v skutkových okolnostiach uvádzaného prípadu, avšak podstatné skutočnosti,

ktoré boli rozhodujúce pre posúdenie veci, zostali nezmenené, preto Najvyšší súd povaţuje právny

názor vyslovený v rozsudku sp. zn. za stále aktuálny a aplikovateľný aj

v prejednávanej veci.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení

námietok navrhovateľa a tieţ s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich

rozhodnutiach, najmä uţ v citovanom rozhodnutí sp. zn. , pri ktorom Najvyšší súd

nezistil ţiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho

prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho

stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 v spojení

s a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224

ods. 1 v spojení s a , podľa ktorého neúspešnému navrhovateľovi

právo na úplnú náhradu trov tohto konania nevzniklo, na základe čoho účastníkom náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal.

Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ustanovením § 250ja ods. 2 v spojení s § 250l

ods. 2 rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný

záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná

moţnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (úprava vzťahov týkajúcich sa

evidencie nehnuteľností vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade

s ustanovením vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba

pojednávanie nariadiť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok

( ).

V Bratislave 12. decembra 2012

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková