Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
687/386789.70ce4a.pdf
PDF · 241.71 KB
No categories available
10Sžr/25/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 10Sžr/25/2012
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Jany
Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Petra Paludu, v právnej veci
navrhovateľa: P., IČO: X., P., proti odporcovi: Správa katastra Humenné, Štefánikova č. 18,
Humenné, za účasti: M., nar. X., bytom P., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu
č. V-1904/2009 zo dňa 29.04.2011, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove č. k. 2Sp/18/2011-11 zo dňa 14.12.2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2Sp/18/2011-11
zo dňa 14. decembra 2011 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Konanie na správnom orgáne
Rozhodnutím č. V-1904/2009 zo dňa 29.04.2011 odporca podľa § 31 ods. 3 zákona
č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam
(katastrálny zákon), v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) zamietol návrh
na vklad záloţného práva k nehnuteľnostiam dotknutým začatým vkladovým konaním.
Svoje zamietavé rozhodnutie odôvodnil tým, ţe plnomocenstvo, udelené dlţníkom
advokátovi Mgr. B. Ţ., ktoré bolo súčasťou zmluvy o úvere, je absolútne neplatné. Vo vzťahu
k nehnuteľnostiam vo vlastníctve záloţcu bolo neurčité a nezrozumiteľné. Splnomocnenie na
právny úkon k nehnuteľnostiam malo kopírovať samotný predmet zmluvy, t. j. obsahom mali byť
tie isté náleţitosti označenia nehnuteľnosti, ako ich vyţaduje zákon pre zmluvu. Pouţitá formulácia
bola neurčitá a nezrozumiteľná, pričom ani záloţca, ani záloţný veriteľ v čase uzatvárania zmluvy
o úvere nemohli vedieť, na ktoré nehnuteľnosti sa splnomocnenie vzťahuje. Odporca konštatoval,
ţe takéto dojednanie bolo neurčité, čo spôsobilo neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 37 ods. l
Občianskeho zákonníka, pričom tento názor bol potvrdený viacerými rozhodnutiami krajských
súdov a aj v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sţo/17/2007.
Ďalej odporca uviedol, ţe moţno dôvodne pochybovať o tom, či si dlţník mal moţnosť sám
zvoliť svojho zástupcu; plnomocenstvo bolo spísané priamo v zmluve o úvere, bez ďalšej
prezentácie prípadného zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom a klientom.
Plnomocenstvo tak bolo absolútne neplatné aj pre rozpor záujmov dlţníka a zástupcu v zmysle § 22
ods. 2 Občianskeho zákonníka; advokát mal hájiť záujem dlţníka v súvislosti s návratnosťou úveru
do budúcna. Plnomocenstvom sa nerešpektovala ani vyváţenosť medzi predmetom úverovej
zmluvy ohľadne výšky úveru a jeho príslušenstva a predmetom záloţnej zmluvy, ktorá sa dotýkala
nehnuteľného majetku v nepochybne ďaleko väčšej hodnote, ako bola výška plnenia povinného
z úverovej zmluvy. Týmto postupom zo strany navrhovateľa sa výrazne zasiahlo do práv
povinného, čo bolo v rozpore s dobrými mravmi.
Ďalším nedostatkom návrhu na vklad a záloţných zmlúv bola skutočnosť, ţe návrh a zmluvy
neboli platne podpísané – podpis navrhovateľa v návrhu a podpisy záloţného veriteľa na zmluvách
boli preskenované.
Vzhľadom k tomu, ţe podmienky na vklad do katastra nehnuteľností neboli splnené,
odporca návrh navrhovateľa zamietol.
II.
Konanie na prvostupňovom súde
Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ, cestou odporcu, opravný prostriedok
na Krajský súd v Prešove.
Krajský súd, ako súd prvého stupňa, preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie ktoré mu
predchádzalo, oboznámil sa s administratívnym spisom a dospel k záveru, ţe opravný prostriedok
navrhovateľa nie je dôvodný.
Predovšetkým krajský súd vychádzal zo skutkového zistenia odporcu, podľa ktorého
navrhovateľ podal návrh na vklad zmluvy o zriadení záloţného práva do katastra nehnuteľností.
K návrhu pripojil aj zmluvu o zriadení záloţného práva uzavretú medzi záloţným veriteľom
(v tomto prípade navrhovateľom) a záloţcom (osobou uvedenou v záhlaví rozsudku ako na konaní
zúčastnenou osobou), v zastúpení na základe splnomocnenia advokátom Mgr. B. Ţ.
Krajský súd dospel k záveru, ţe plnomocenstvo (obsiahnuté v zmluve o úvere) je neurčité,
pretoţe nie je jasné, ku ktorým nehnuteľnostiam sa má zriadiť záloţné právo a bez toho,
aby plnomocenstvo obsahovalo bliţšie označenie nehnuteľnosti, ktorá sa má v predmetnej veci stať
predmetom zálohu, je takýto prejav vôle neurčitý a nezrozumiteľný a právny úkon neplatný. Navyše
dlţník môţe vlastniť viacero nehnuteľností, a tak nie je zrejmé, či sa plnomocenstvo týka všetkých
jeho nehnuteľností alebo len niektorých. Krajský súd tieţ konštatoval, ţe splnomocnenie na právne
úkony o právach k nehnuteľnostiam musia byť urobené tak, ako právne úkony samotné,
t. j. v predpísanej forme a so všetkými náleţitosťami.
V súvislosti s námietkou navrhovateľa vo vzťahu k § 17 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní v spojení s § 22 ods. 4 katastrálneho zákona krajský súd zdôraznil, ţe plnomocenstvo
obsiahnuté v zmluve o úvere nie je procesným plnomocenstvom na zastupovanie,
ale plnomocenstvom v hmotnoprávnych vzťahoch a aplikácia týchto ustanovení v predmetnej veci
neprichádzala do úvahy.
Dohoda o splnomocnení bola, podľa názoru krajského súdu, neplatná aj pre rozpor záujmov
medzi dlţníkom a splnomocneným zástupcom v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
keďţe bolo zrejmé, ţe pri uzatváraní zmluvy dlţník nemal moţnosť voľby výberu zástupcu,
pretoţe zmluva o úvere bola vypracovaná ako predtlač, ktorú pouţíva navrhovateľ pri uzatváraní
obdobných zmlúv a meno splnomocneného advokáta Mgr. B. Ţ. bolo vpísané do predtlače zmluvy,
čím bol spochybnený základný predpoklad udelenia plnej moci k tomu, aby splnomocnenec hájil do
budúcna záujem dlţníka. Krajský súd tieţ zdôraznil, ţe vzhľadom na doteraz prejednávané veci
nejde o náhodu v prípade, ţe si všetci záloţcovia vyberajú tú istú osobu ako právneho zástupcu.
S poukazom na neplatnosť splnomocnenia, ktoré následne spôsobilo neplatnosť uzavretej
zmluvy o úvere, povaţoval krajský súd rozhodnutie odporcu za správne a preto ho podľa § 250q
ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej len
„O. s. p.“), potvrdil, pričom poznamenal, ţe pri rozhodovaní vychádzal aj z právneho názoru
Najvyššieho súdu SR, uvedeného v rozsudku sp. zn. 8Sţo 17/2007.
III.
Odvolanie navrhovateľa
Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ včas odvolanie v celom rozsahu,
ktoré odôvodnil v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. Podľa názoru navrhovateľa,
plná moc v úverovej zmluve spĺňa všetky náleţitosti vyţadované Občianskym zákonníkom, a keďţe
bola splnená zákonom predpísaná písomná forma, moţno ju povaţovať za platnú. Vyplýva z nej
jednoznačný zámer dlţníka splnomocniť Mgr. Ţ. pre prípad insolventnosti dlţníka na uzatvorenie
záloţnej zmluvy k nehnuteľnostiam vo vlastníctve dlţníka. V čase podpisu navrhovateľ
nevyţadoval od dlţníka predloţenie listov vlastníctva, pretoţe od podpisu úverovej zmluvy
po insolventnosť často ubehne dlhšie časové obdobie a dochádza k rýchlym prevodom
nehnuteľností za účelom ukracovania veriteľa.
Ďalej namietal, ţe na platnosť procesno-právneho splnomocnenia sa nevyţaduje špecifikácia
nehnuteľností, a teda účastník katastrálneho konania nemal zákonnú povinnosť uvádzať presnú
identifikáciu nehnuteľností v dohode o splnomocnení, a to najmä v prípade, ak z obsahu dohody
o splnomocnení bolo zrejmé, ţe zástupca je v mene a na účet záloţcu oprávnený zriaďovať záloţné
právo ku všetkým nehnuteľnostiam vo vlastníctve záloţcu. Plná moc bola platným právnym
úkonom, pretoţe je v písomnej forme, konajúce osoby pripojili svoje podpisy na jednej listine a
z udeleného plnomocenstva je zrejmý rozsah zástupcovho oprávnenia konať v mene a na účet
zastúpeného.
K obmedzeniu voľby dlţníka na výber splnomocneného zástupcu navrhovateľ uviedol,
ţe dlţník neprejavil svoj nesúhlas s Mgr. Ţ., neodmietol udelenie takejto plnej moci a ani túto plnú
moc neskôr neodvolal.
Podľa navrhovateľa krajský súd nesprávne právne posúdil vec, keď vyslovil, ţe rozhodnutie
odporcu bolo zákonné, pretoţe Úverová zmluva je platná, udelené plnomocenstvo je platné a do dňa
podania návrhu na vklad záloţného práva nebolo splnomocniteľom odvolané a Záloţná zmluva je
platná. Podľa názoru navrhovateľa, ak mala správa katastra pochybnosti o platnosti splnomocnenia,
mala konanie prerušiť a zaobstarať si podklad pre rozhodnutie. Obdobne mal postupovať aj súd
v rámci súdneho konania. Správny orgán nerešpektoval rovnosť účastníkov a ustanovil sám seba
do funkcie ochrancu práv dlţníka. Bolo evidentné, ţe dlţník dlhodobo neplnil svoje povinnosti
riadne a včas a neplatil svoj dlh tak, ako bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté a navrhovateľ
ako veriteľ len vyuţil zmluvne dohodnutú moţnosť zabezpečiť svoj dlh zriadením záloţného práva.
Uvedené neznamená automatickú moţnosť uspokojenia svojej pohľadávky.
Na základe uvedených skutočností navrhovateľ ţiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského
súdu zmenil tak, ţe rozhodnutie odporcu zruší a vec sa mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň ţiadal
o uloţenie povinnosti odporcovi nahradiť navrhovateľovi trovy konania.
Odporca sa k podanému odvolaniu proti rozsudku krajského súdu vyjadril prípisom zo dňa
23.01.2012, v ktorom uviedol, ţe trvá na svojich doterajších podaniach a navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok v plnom rozsahu potvrdil.
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2
O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212
O. s. p. a po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1
O. s. p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spojení s ustanovením
§ 250s O. s .p. odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 v spojení s § 250l
ods. 2 O. s. p.) dospel jednomyseľne k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné, pretoţe napadnutý
rozsudok je vo výroku vecne správny a preto ho po preskúmaní dôleţitosti odvolacích dôvodov
postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Podľa tretej hlavy piatej časti O. s. p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje
súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych
orgánov.
Podľa § 250q ods. 2 O. s. p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom,
ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.
Ustanovenie § 250j ods. 5 platí obdobne.
Po vyhodnotení závaţnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu, Najvyšší súd
s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 v spojení s §250ja ods. 3 a § 250l ods. 2 O. s. p.
konštatoval, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných
právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých
v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská
pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotoţnil v prevaţujúcom rozsahu a
aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi
závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa vo svojom odôvodnení následne obmedzil iba
na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia
svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 O. s. p. umoţňuje
odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia).
Najvyšší súd zdôraznil predovšetkým povinnosť všetkých orgánov štátnej moci svojou
činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého
neoddeliteľnou súčasťou je právna istota. S princípom právnej istoty logicky korešponduje zásada
rozhodovať v obdobných veciach rovnako.
Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom
ustanovenia § 250ja ods. 7 O. s. p., podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje
ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže
v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.“
Na základe citovaného ustanovenia v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p. Najvyšší súd odkazuje
na svoj rozsudok zo dňa 10. januára 2008 sp. zn. 8 Sţo 30/2007 zverejnený v plnom rozsahu
na internetovej stránke Najvyššieho súdu http://nssr.blox.sk/blox/cms/portal/sk/rozhodnutia,
ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu uvádza:
„Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je právnym štátom.
Neoddeliteľným atribútom právneho štátu je právna istota a spravodlivosť (pozri nálezy
Ústavného súdu SR napr. I. ÚS 17/99, I. ÚS 54/02).
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktoré ustanoví zákon.
Z vyššie citovaných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že v právnom štáte sa
orgánu verejnej moci neponecháva na úvahu, či uplatní kompetenciu, ktorú mu priznáva ústava
alebo zákon. Preto je povinnosťou každého orgánu verejnej moci konať, uplatniť svoju kompetenciu
vždy, v celom rozsahu a včas. Zákon č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny
zákon“) v ustanovení § 4 ods. 1 zakotvuje, že práva k nehnuteľnostiam sa do katastra zapisujú
vkladom práv k nehnuteľnostiam do katastra, záznamom práv k nehnuteľnostiam do katastra a
poznámkou o právach k nehnuteľnostiam v katastri.
Podľa § 1 ods. 1 katastrálneho zákona kataster nehnuteľností (ďalej len „kataster“) je
geometrické určenie, súpis a popis nehnuteľností. Súčasťou katastra sú údaje o právach k týmto
nehnuteľnostiam, a to o vlastníckom práve, záložnom práve, vecnom bremene, práve
zodpovedajúcom vecnému bremenu a o predkupnom práve, ak má mať účinky vecného práva
a o iných právach a povinnostiach z vecného bremena, ak boli zriadené ako vecné práva
k nehnuteľnostiam, ako aj o právach vyplývajúcich zo správy majetku štátu, zo správy majetku obcí,
zo správy majetku vyšších územných celkov, o nájomných právach k pozemkom, ak nájomné práva
trvajú alebo majú trvať najmenej 5 rokov (ďalej len „právo k nehnuteľnosti“). Kataster slúži aj ako
informačný systém, najmä na ochranu práv k nehnuteľnostiam, na daňové účely a poplatkové účely,
na oceňovanie nehnuteľností, najmä pozemkov, na ochranu poľnohospodárskeho pôdneho fondu a
lesného pôdneho fondu, na tvorbu a ochranu životného prostredia, na ochranu nerastného
bohatstva, na ochranu národných kultúrnych pamiatok a ostatných kultúrnych pamiatok ako aj
chránených území a prírodných výtvorov a budovanie ďalších informačných systémov
o nehnuteľnostiach (§ 2 katastrálneho zákona).
V zmysle § 5 ods. 1 katastrálneho zákona vklad je úkon správy katastra; vkladom vzniká,
mení sa alebo zaniká právo k nehnuteľnostiam.
Podľa § 16 ods. 2 veta prvá katastrálneho zákona správa katastra vykonáva štátnu správu
na úseku katastra v územnom obvode okresu.
Podľa § 28 ods. 1 katastrálneho zákona práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv uvedené v § 1
ods. 1 sa zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle § 28 ods. 2
citovaného zákona práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1 vznikajú, menia sa alebo zanikajú
vkladom do katastra, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa odseku 3 § 28 citovaného zákona právne účinky vkladu vznikajú na základe
právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení.
V zmysle § 29 citovaného zákona vklad podľa § 28 možno vykonať iba na základe
právoplatného rozhodnutia správy katastra.
Podľa § 30 ods. 1 katastrálneho zákona účastníkom konania o povolení vkladu je účastník
právneho úkonu, na ktorého základe má vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť právo k nehnuteľnosti.
Konanie o povolení vkladu sa začína na návrh účastníka konania (§ 30 ods. 2 katastrálneho
zákona).
V zmysle § 30 ods. 3 katastrálneho zákona návrh na vklad sa podáva písomne a obsahuje:
a) meno (obchodné meno, názov) a miesto trvalého pobytu (sídlo) účastníka konania,
b) označenie správy katastra, ktorej je návrh adresovaný,
c) označenie právneho úkonu, na ktorého základe má vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť
právo k nehnuteľnosti; ak sú predmetom návrhu na vklad právne vzťahy z viacerých
právnych úkonov, označia sa všetky právne úkony,
d) číslo listu vlastníctva a názov katastrálneho územia, ak je právo k nehnuteľnosti, ktoré má
byť vkladom dotknuté, zapísané v katastri,
e) určenie dňa, ku ktorému majú vzniknúť právne účinky vkladu pri prevode majetku štátu
na iné osoby podľa osobitného predpisu.
Podľa § 30 ods. 4 katastrálneho zákona prílohy k návrhu na vklad sú najmä:
a) zmluva, na ktorej základe má byť zapísané právo k nehnuteľnosti do katastra,
v počte vyhotovení podľa počtu účastníkov konania a jej tri ďalšie vyhotovenia,
b) verejná listina alebo iná listina, ktorá potvrdzuje právo k nehnuteľnosti, ak toto právo
k nehnuteľnosti nie je vpísané na liste vlastníctva,
c) identifikácia parciel, ak vlastnícke právo k nehnuteľnosti nie je vpísané na liste
vlastníctva,
d) geometrický plán,
e) ocenenie nehnuteľností,
f) výpis z obchodného registra alebo z iného registra, ak je účastníkom konania právnická
osoba,
g) dohoda o splnomocnení, ak je účastník konania zastúpený splnomocnencom; podpis
splnomocniteľa musí byť osvedčený podľa osobitných predpisov,
h) potvrdenie o zaplatení odvodu, ak nadobúdateľ má povinnosť zaplatiť odvod podľa
osobitného predpisu.
Podľa § 31 ods. 1 katastrálneho zákona správa katastra preskúma platnosť zmluvy, a to
najmä oprávnenie prevodcov nakladať s nehnuteľnosťou, či je úkon urobený v predpísanej forme,
či sú prejavy vôle hodnoverné, či sú dostatočne určité a zrozumiteľné a či zmluvná voľnosť,
prípadne právo nakladať s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené.
Podľa ods. 2 § 31 citovaného zákona pri rozhodovaní o povolení vkladu prihliada správa
katastra aj na skutkové a právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu.
Podľa § 31 ods. 3 citovaného zákona, ak sú podmienky na vklad splnené správa katastra
vklad povolí; inak návrh zamietne. Ak sú podmienky na vklad splnené len v časti návrhu a ak je to
účelné, správa katastra môže rozhodnúť len o časti návrhu.
Podľa § 31 ods. 6 citovaného zákona rozhodnutie o povolení vkladu nadobúda
právoplatnosť dňom jeho vyznačenia. Proti rozhodnutiu, ktorým sa vklad povoľuje, nemožno podať
opravný prostriedok. Správa katastra doručí zmluvu s vyznačením rozhodnutia o povolení vkladu
všetkým účastníkom konania (§ 31 ods. 7 katastrálneho zákona). V zmysle § 8 správa katastra
doručí rozhodnutie o zamietnutí vkladu všetkým účastníkom konania. Proti tomuto rozhodnutiu
možno podať odvolanie. Odvolanie sa podáva na správe katastra, ktorá rozhodnutie vydala,
v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia. Ak správa katastra podanému odvolaniu nevyhovie v celom
rozsahu, o odvolaní rozhodne súd.
Podľa § 36b ods. 2 vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra SR č. 79/1996 Z.z.,
ktorou sa vykonáva zákon NR SR o katastri nehnuteľností a zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), v znení neskorších predpisov (ktorý bol s účinnosťou
od 01.12.2009 nahradený vyhláškou č. 461/2009 Z. z.), pri skúmaní platnosti zmluvy sa zisťuje,
či právny úkon svojim obsahom alebo účelom neodporuje zákonom alebo či ho neobchádza alebo
či sa neprieči dobrým mravom a to najmä, či
a) účastník bol spôsobilý na právne úkony,
b) účastník nespôsobilý na právne úkony bol zastúpený zákonným zástupcom alebo iným
zástupcom,
c) za právnickú osobu konal oprávnený zástupca,
d) zmluva, ktorej účastníkom je osoba, ktorá nemôže písať alebo čítať, bola uzavretá
vo forme notárskej zápisnice,
e) v zmluve ide skutočne o písomné prejavy vôle osôb v nej uvedených s osobitným zreteľom
na tých, ktorých právo na jej základe zaniká alebo sa obmedzuje,
f) uzavretiu zmluvy účastníkov nie sú na prekážku okolnosti, ktoré bránia nakladaniu
s nehnuteľnosťou, a či k právnemu úkonu účastníka, ktorý je obmedzený pri disponovaní
s nehnuteľnosťou, prípadne k zmluve ako celku bol udelený potrebný súhlas.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v intenciách vyššie citovaných ustanovení katastrálneho
zákona a vyhlášky preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu a dospel k záveru, že odporca ako
orgán verejnej moci uplatnil svoju kompetenciu v súlade so zákonom (conditicio sine qua non).
Katastrálny zákon zakotvuje tri druhy zápisov vecných a iných práv k nehnuteľnostiam do katastra
(vklad, záznam a poznámku), pričom každý z týchto právnych inštitútov má iné právne účinky.
V súlade s platnou právnou úpravou v Slovenskej republike sa k nadobudnutiu vlastníckych a iných
vecných práv k nehnuteľnostiam vyžadujú dva úkony.
Prvým úkonom je uzavretie právneho úkonu medzi účastníkmi konania (napr. podľa
Občianskeho a obchodného zákonníka), ktorý predstavuje tzv. titul nadobudnutia práva podľa
hmotného práva. Ďalším úkonom je rozhodnutie správy katastra, ako správneho orgánu podľa
katastrálneho zákona, ktorým sa povoľuje vklad vlastníckeho alebo iného vecného práva
do katastra. Inštitút vkladu je založený na základe konštitutívnosti, čo znamená, že zmluvné vecné
práva k nehnuteľnostiam vznikajú, menia sa a zanikajú vkladom do katastra. Správa katastra je ako
orgán štátnej správy súčasťou výkonnej moci štátu a je v jej kompetencii rozhodovať, či sú splnené
podmienky na povolenie zápisu práv k nehnuteľnostiam do katastra na základe vkladu práv
k nehnuteľnostiam. Na konanie o povolenie vkladu je miestne príslušná tá správa katastra, v ktorej
obvode sa nachádza nehnuteľnosť.
Vkladové konanie ako návrhové správne konanie sa začína na základe návrhu účastníka
konania, pričom katastrálny zákon zakotvuje jednak obligatórne náležitosti návrhu, na základe
ktorého sa vkladové konanie začína, ako aj príkladmo prílohy návrhu, ktoré má účastník
vkladového konania spolu s návrhom na povolenie vkladu predložiť. V priebehu vkladového
konania správa katastra ako správny orgán posudzuje podstatné náležitosti príslušného zmluvného
typu a to z hľadiska kritérií, ktoré sú príkladmo uvedené v ustanovení § 31 ods. 1 a 2 katastrálneho
zákona a predmetnú zmluvu posudzuje aj v intenciách ustanovenia § 36b ods. 2 vyhlášky č. 79/1996
Z.z.
To znamená, že vkladové konanie predstavuje rozhodovací procesný postup, pri ktorom
správa katastra ako správny orgán na základe predložených písomných podkladov podľa § 31
ods. 1, 2 katastrálneho zákona a § 36b ods. 2 vyhlášky č. 79/1996 Z.z.) posudzuje skutočnosti, ktoré
by mohli mať vplyv na povolenie vkladu. Výsledkom tohto rozhodovacieho procesného postupu je
rozhodnutie o povolení vkladu alebo rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vklad.
Podľa § 23 Občianskeho zákonníka, zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia
štátneho orgánu, alebo na základe dohody o plnomocenstve.
Právny vzťah zastúpenia, pokiaľ ide o dôvody jeho vzniku, vzniká buď priamo zo zákona,
na základe rozhodnutia súdu alebo iného orgánu, alebo na základe zmluvy. Podľa toho rozlišujeme:
1. zákonné zastúpenie, ktoré vzniklo priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu či
iného štátneho orgánu,
2. zmluvné zastúpenie (splnomocnenie).
Pri zmluvnom zastúpení rozlišujeme:
a) zmluvu, ktorou sa zakladá právny vzťah zastúpenia. Občiansky zákonník nazýva takúto
zmluvu dohodou o plnomocenstve (§ 23). Za najfrekventovanejšie zmluvy, ktoré zakladajú
právny vzťah zastúpenia, možno považovať zmluvy, týkajúce sa právnej pomoci uzavreté
medzi klientom a advokátom,
b) právny vzťah zastúpenia ako vzťah medzi zástupcom a zastúpeným, ktorý je daný
predmetom a obsahom (vzájomnými právami a povinnosťami) zastúpenia;
c) plnomocenstvo ako osvedčenie o existencii právneho vzťahu zastúpenia.
V súdenom prípade plnomocenstvo (ako jednostranný právny úkon preukazujúci existenciu
právneho vzťahu zastúpenia) bolo spísané priamo v zmluve o úvere (v strede textu), bez ďalšej
prezentácie prípadného zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom a klientom. Z celého
kontextu zmluvy a jej podpisovania je nejasné, akú vôľu mienil dlžník prejaviť podpísaním zmluvy.
Zmluvu podpísal 08.03.2006 (pozri dátum podpisu zmluvy), s tým, že vyhlásil, že súhlasí
so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy
a zároveň tieto spolu so zmluvou prevzal. Všeobecné podmienky zmluvy k návrhu na vklad
pripojené neboli.
Na tieto všeobecné podmienky na body 15. a 16. sa odvoláva zmluva pri splnomocnení
veriteľa dlžníkom na všetky úkony vykonať sa majúce v centrálnom depozitári cenných papierov SR,
a.s. Samotné plnomocenstvo dlžníkom podpísané nie je. Platný právny úkon podľa § 37
Občianskeho zákonníka je, že k prejavu vôle došlo slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne,
s možným plnením. Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza
z podmienok utvárania vôle konajúceho subjektu. Vôľa bez jej prejavu nie je poznateľná. Vážnosť
vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. existuje, avšak
v inej kvalite, než to ukazuje prejav. Zrozumiteľnosť právneho úkonu značí, že jeho adresát je
objektívne schopný pochopiť výrazové prostriedky použité na vyjadrenie právneho úkonu. Právny
úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah, alebo keď prípadný rozpor možno
odstrániť výkladom.
Je možné súhlasiť s právnym názorom krajského súdu, že dohoda o plnomocenstve je
dvojstranný právny úkon a ani dokazovaním nebolo zistené, že takáto zmluva platne bola uzavretá,
ktorej existenciu malo prezentovať plnomocenstvo uvedené v zmluve. Aj podľa názoru odvolacieho
súdu nie je možné odstrániť rozpor, čo mienil podpisom úverovej zmluvy, okrem súhlasu s prijatou
sumou a s jej vrátením v navýšenom rozsahu a súhlasu so všeobecnými podmienkami zmluvy (ktoré
zmluva o plnomocenstve neobsahuje), dlžník prejaviť.
Podľa § 20 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v platnom znení, každý má právo
na poskytnutie právnej pomoci a môže o ňu požiadať ktoréhokoľvek advokáta.
Takáto slobodná voľba advokáta v skutočnosti mohla byť obmedzená, ak v predtlači
úverovej zmluvy, v textovej časti na rovnakej strane, na ktorej sa uzatvárajú zmluvné podmienky
pre poskytnutú výšku úveru a podmienky jeho vrátenia, sa v samostatnej časti textu uvádza
konkrétny advokát, ktorý má na základe plnomocenstva hájiť záujmy splnomocniteľa. Ako je vyššie
v rozsudku uvedené, nie je možné jednoznačne vysloviť právny záver, že dlžník podpísaním úverovej
zmluvy mienil uzavrieť aj zmluvu o plnomocenstve, a už vonkoncom nie, že tým mal možnosť
prejaviť svoju slobodnú vôľu pri výbere advokáta, ktorý háji jeho záujmy.
Ústava Slovenskej republiky garantuje ochranu vlastníckeho práva v čl. 20.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v zmluvách o úvere je použitá forma
zabezpečenia úveru zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva k dlžníkovej nehnuteľnosti
s doložkou, že v prípade, ak úver nebude dlžníkom do určitého dňa vrátený, nadobudne veriteľ
„úplné“ vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Je potrebné uviesť, že dojednanie prevodu práva ako
obligačného zabezpečovacieho inštitútu má v zásade len funkciu zabezpečovaciu a nie funkciu
uhradzovaciu. Zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka
k nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho
práva na veriteľa stane nepodmieneným svojim účelom a obsahom, podľa názoru odvolacieho súdu
obchádza zákon, a je teda v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatné.
Napokon najvyšší súd poukazuje aj na to, že obchádzanie zákona spočíva i vo vylúčení
záväzného pravidla zámerným použitím prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom zakázané a
v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný. Konanie
„in fraudem legis“ predstavuje postup, kedy sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne
dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci.
Zákon nevylučuje uzavretie všetkých zmlúv použitých v predmetnej veci (zmluvu o úvere,
zmluvu o zastúpení, záložnú zmluvu), tieto zmluvy je však potrebné posúdiť aj v kontexte ich
vzájomnej súvislosti, to znamená, čo týmito zmluvami sa mienilo dosiahnuť. V podstate týmito
zmluvami sa môže dosiahnuť nie len zabezpečenie návratnosti poskytnutej sumy v navýšenej
hodnote veriteľovi, ale aj možný prechod dlžníkovho vlastníctva k jeho celému nehnuteľnému
majetku v nepochybne ďaleko väčšej hodnote, než je výška plnenia povinného z úverovej zmluvy.
Preto aj odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom odporcu a súdu prvého stupňa,
že týmto postupom zo strany navrhovateľa sa výrazne zasahuje do práv povinného vo výkone práv a
povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, čo je v rozpore s dobrými mravmi.
Z horeuvedených dôvodov preto možno konštatovať, že rozhodnutie odporcu je v súlade
so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil.“
Neušlo pozornosti Najvyššieho súdu, ţe od vydania citovaného rozhodnutia došlo
k niektorým zmenám v skutkových okolnostiach uvádzaného prípadu, avšak podstatné skutočnosti,
ktoré boli rozhodujúce pre posúdenie veci, zostali nezmenené, preto Najvyšší súd povaţuje právny
názor vyslovený v rozsudku sp. zn. 8 Sţo 30/2007 za stále aktuálny a aplikovateľný aj
v prejednávanej veci.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení
námietok navrhovateľa a tieţ s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich
rozhodnutiach, najmä uţ v citovanom rozhodnutí sp. zn. 8 Sţo 30/2007, pri ktorom Najvyšší súd
nezistil ţiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho
prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho
stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 v spojení
s §250ja ods. 3 a § 250l ods. 2 O. s. p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224
ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 a § 250k ods. 1 O. s. p., podľa ktorého neúspešnému navrhovateľovi
právo na úplnú náhradu trov tohto konania nevzniklo, na základe čoho účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ustanovením § 250ja ods. 2 v spojení s § 250l
ods. 2 O. s. p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný
záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná
moţnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O. s. p. (úprava vzťahov týkajúcich sa
evidencie nehnuteľností vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade
s ustanovením § 250i ods. 1 O. s. p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba
pojednávanie nariadiť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok
V Bratislave 12. decembra 2012
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková