Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (8)cc1/386877.4a7599.pdf
PDF · 163.32 KB
No categories available
6Cdo/98/2012
Najvyšší súd 6 Cdo 98/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného BENCONT
INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, IČO: 36 432 105 v dovolacom
konaní zastúpeného Advokátskou kanceláriou Máčaj a Novák, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Karpatská č. 18, v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ advokát JUDr. Jozef Novák,
proti povinnému Ľ. B., o vymoženie 1 848,08 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Košice - okolie pod sp.zn.12 Er 2499/2011, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach z 27. januára 2012 sp.zn. 5 CoE 215/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoţenie
sumy 1 848,08 Eur s príslušenstvom. Povinnosť povinného zaplatiť mu vymáhanú sumu
preukazoval k návrhu pripojeným rozhodcovským rozsudkom zo 16. júna 2010 sp.zn.
WHA0110023 vydaným Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA a MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská
cesta 7. Súdny exekútor následne poţiadal v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) Okresný súd Košice - okolie o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Košice - okolie (exekučný súd) uznesením z 11. októbra 2011 č.k.
12 Er 2499/2011-17 ţiadosť súdneho exekútora JUDr. Mgr. Andreja Dembického o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, ţe
z rozhodcovského rozsudku, na poklade ktorého sa vykonanie exekúcie navrhuje, vyplýva, ţe
povinný bol zaviazaný na splnenie povinnosti z dôvodu, ţe nesplatil úver poskytnutý mu
právnym predchodcom oprávneného (Poštová banka, a.s.) na základe zmluvy o úvere. S
prihliadnutím na povahu účastníkov a obsah tejto zmluvy dospel k záveru, ţe ide o zmluvu
o spotrebiteľskom úvere uzavretú podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a vec treba preto interpretovať v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS
o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“).
Vychádzal z názoru, ţe v exekučnom konaní súd je povinný uţ pri rozhodovaní o ţiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia ex offo posúdiť povahu zmluvnej podmienky
(rozhodcovskej doloţky), ktorou je zaloţená právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať
a rozhodnúť, z hľadiska jej primeranosti (prijateľnosti), a teda jej platnosti. Za základ svojho
rozhodnutia vzal zistenie, ţe rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc konať a rozhodnúť
o ţalobe na splnenie povinnosti vrátiť úver aj s príslušenstvom, z bodu 9.2 Obchodných
podmienok pre úver (verzia 1/2006), v ktorom je obsiahnutá rozhodcovská doloţka, podľa
ktorej akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok (ZoÚ
a OP), budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh Banky
na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane
sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ a OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA
a MEDIAČNÁ, a.s. (RAM) podľa jeho vnútorných predpisov s tým, ţe strany sporového
konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, ţe toto rozhodnutie bude pre nich konečné
a záväzné a ţe miestom rozhodcovského konania je Bratislava. Podľa exekučného súdu
uvedená rozhodcovská doloţka deleguje všetky právomoci len na rozhodcovský súd
v Bratislave, čo môţe sťaţiť povinnému prístup k súdu a nebola dojednaná individuálne; je
zaradená do obchodných podmienok pre úver ako súčasť formulárovej (typovej, adhéznej)
zmluvy, ktorá splynula s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy. Povinný mohol
zmluvu odmietnuť len ako celok, alebo sa podrobiť všetkým podmienkam poskytnutia úveru,
teda aj rozhodcovskému konaniu. Dospel preto k záveru, ţe táto rozhodcovská doloţka je
v neprospech povinného, a je teda neprijateľná. Výkon práv vyplývajúcich z takto dohodnutej
rozhodcovskej doloţky sa prieči dobrým mravom, z ktorého dôvodu ţiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nevyhovel.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávneného uznesením z 27. januára 2012
sp.zn. 5 CoE 215/2011 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V celom rozsahu sa stotoţnil
so skutkovými a právnymi závermi exekučného súdu. Za správny, zákonu zodpovedajúci,
povaţoval jeho právny názor, podľa ktorého zmluva o úvere uzavretá medzi právnym
predchodcom oprávneného a povinným, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Mal za to, ţe
exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie je predovšetkým povinný
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na návrh alebo aj bez návrhu skúmať, či exekučný
titul spĺňa materiálne a formálne podmienky vykonateľnosti a v prípade, ak zistí rozpor
exekučného titulu so zákonom, musí aj adekvátne procesne zareagovať. Navyše, zákon
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)
v ustanovení § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok
i bez návrhu z hľadísk vyjadrených v tomto ustanovení, aj čo do jeho vecnej správnosti.
Námietky oprávneného, vznesené z týchto hľadísk, povaţoval preto za nedôvodné. Okrem
toho uviedol, ţe i podľa jeho názoru je rozhodcovská doloţka neprijateľná, lebo spôsobuje
hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa (povinného). Keďţe neprijateľná rozhodcovská doloţka je neplatná,
rozhodcovský rozsudok je materiálne nevykonateľný, čo je neodstrániteľná prekáţka brániaca
exekúcii. Rozhodcovský rozsudok nemôţe byť teda zákonným exekučným titulom
na vykonanie exekúcie. Povaţoval preto rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietol
ţiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, za vecne správne.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal včas dovolanie oprávnený. Navrhol,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alebo aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil dovolacími dôvodmi
uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2. písm. a/, b/, c/ O.s.p.; dovolací dôvod podľa § 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. (v tej istej veci sa
uţ prv právoplatne rozhodlo, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom). Podľa
názoru dovolateľa právoplatný rozhodcovský rozsudok disponuje atribútom právnej
záväznosti rovnako ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, a je po uplynutí lehoty
na plnenie vykonateľný, t.j. spôsobilý byť podkladom pre exekúciu. Právoplatný
rozhodcovský rozsudok je teda prekáţkou pre opätovné prejednanie veci. Exekučný súd nie je
preto oprávnený skúmať „materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské
konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný.“ Ak tak exekučný súd v danej veci urobil,
konal v rozpore s ustanovením § 159 ods. 3 O.s.p. Za neprijateľné povaţoval ďalej to, aby súd
poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, hoci sa nepodal návrh
na začatie konania o jeho zrušení, podanie ktorého bolo podľa zákona potrebné (§ 40 zákona
o rozhodcovskom konaní). Ak napriek tomu konanie prebehlo, ide o prípad vady uvedenej
v § 237 písm. e/ O.s.p. Taktieţ namietal, ţe postupom súdov mu bola odňatá moţnosť konať
pred súdom a bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
Odňatie moţnosti konať pred súdom odôvodnil tým, ţe mu nebolo umoţnené riadne
a zákonným spôsobom uplatniť priznané právo z rozhodcovského rozsudku v exekučnom
konaní, a ţe prvostupňový i odvolací súd nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia.
Nesúhlasil s názorom exekučného súdu, ţe v exekučnom konaní je exekučný súd oprávnený
ex offo skúmať meritórny súlad rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou úpravou, a teda
ţe z úradnej moci je oprávnený rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doloţky. Podľa
oprávneného exekučnému súdu to neumoţňuje ţiadne zákonné ustanovenie. Pri skúmaní
dôvodov zamietnutia ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku sa exekučný súd musí obmedziť len na také dôvody, ktoré majú povahu
skutkovo zjavných dôvodov. Nemôţe preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho
súladu so všeobecne záväznými predpismi. Exekučný súd nie je totiţ vecne príslušný vo veci
konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku
(zákon mu neumoţňuje vykonávať dokazovanie vo veci samej, zrušiť alebo zmeniť výrok
rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej). Rovnako ani ustanovenie § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní neumoţňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu. Tejto zásade
zodpovedá aj vymedzenie dôvodov pre zastavenie exekúcie, včítane dôvodu uvedeného
pod písm. c/ ustanovenia § 45 ods. 1 citovaného zákona (toto ustanovenie odkazuje nie
na konkrétny obsah plnenia, ale na jeho povahu). Za porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie povaţoval nepostačujúce odôvodnenie rozhodnutia exekučného súdu, ako aj
odvolacieho súdu. Namietal, ţe v dôsledku nedostatočného odôvodnenia nemal moţnosť
podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu, a ţe odvolací súd sa vôbec
nezaoberal ani tými odvolacími dôvodmi, ktoré v odvolaní uviedol. Dovolanie odôvodnil tieţ
tým, ţe súdy niţších stupňov povaţovali nesprávne zmluvu o úvere za zmluvu spotrebiteľskú
v zmysle Občianskeho zákonníka, a tak na uvedený zmluvný vzťah nesprávne aplikovali
ustanovenia na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku, a ţe záver súdov
niţších stupňov, podľa ktorého rozhodcovská doloţka ja neplatná, je nesprávnou aplikáciou
ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktoré navyše v čase dojednania
rozhodcovskej doloţky nebolo účinné.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1
O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie oprávneného preto
podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ v dovolaní výslovne namietal existenciu vady uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p. tvrdiac, ţe exekučný súd skúmaním „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“
opätovne vec prejednal, ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. tvrdiac, ţe
nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné, a naostatok aj vadu spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p., ktorú vadu videl v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej
pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené,
a v nedostatočnom odôvodnení rozsudkov.
I. K prvému dovolateľom namietanému dôvodu, dovolací súd uvádza nasledovné:
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa
prejednávať znova.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) patrí k procesným podmienkam konania a jej
existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva
v tom, ţe právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje
moţnosť totoţnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je
daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva
z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých uţ bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva
z rovnakého skutku). O totoţnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten
istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak
v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu
univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom
konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.).
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci prejednávanej
exekúcie nepredchádzalo ţiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania,
a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie
netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy,
ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je
materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom
vymedzených prípadoch alternatívnou moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu totiţ
vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul, splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním
exekúcie.
Oprávnený preto neopodstatnene namieta, ţe súdy niţších stupňov zaťaţili konanie
vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
II. Podľa názoru oprávneného je konanie súdov niţších stupňov postihnuté aj vadou
podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť tým,
ţe nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné.
Podľa dovolacieho súdu o takúto vadu v posudzovanej veci nejde.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu, je
treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej
doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov niţších
stupňov.
III. Oprávnený v dovolaní tieţ namieta, ţe súdy mu v konaní odňali moţnosť pred
súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá
moţnosť konať pred súdom.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax
je jednotná v tom, ţe za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba povaţovať aj
rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené
podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiţ zastavenie exekúcie, čím sa
oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia
(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 24/2010 a sp.zn.
Dovolací súd preto skúmal, či v danej veci nejde o túto vadu konania.
V rámci prieskumu rozhodnutí súdov z hľadiska uvedenej vady bolo kľúčové
zodpovedanie otázky, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť platnosť
rozhodcovskej doloţky, na základe ktorej rozhodcovský súd zaloţil svoju právomoc.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma ţiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd
nezistí rozpor ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia ţiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor ţiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v uznesení z 13. októbra 2011 sp.zn.
3 Cdo 146/2011 uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 rok 2012 pod rad. č. 46, (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, ţe pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal
pritom z jednotného názoru súdnej praxe, ţe uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný
titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj
materiálnej (z aspektu obsahových náleţitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti,
a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloţenej povinnosti,
ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či
oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto
skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľ). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, ţe ak
exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,
nevyvolávajúce ţiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosť) a na jeho základe nemoţno preto viesť nútený výkon rozhodnutia.
Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, ţe jeho
právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom
právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi
zmluvnými stranami, a to či uţ vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky. Ak
teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy
a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,
zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie, je logické, ţe exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť,
nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,
či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môţe totiţ zaloţiť právomoc
rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť
právneho úkonu má za následok akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
Uvedené moţno podľa dovolacieho súdu zhrnúť tak, ţe exekučný súd, ktorý koná
o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok
skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
oprávnený a zároveň povinný uţ v štádiu rozhodovania o ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská
zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, ţe právomoc
rozhodcovského súdu bola zaloţená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha
mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby
zmluvná strana nebola uvedenou doloţkou viazaná.
Nemoţno preto prisvedčiť dovolateľovi v tom, ţe zo ţiadneho ustanovenia procesného
predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doloţku posúdiť z hľadiska
jej platnosti.
V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podloţený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doloţka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdil v svojom dovolaní
dovolateľ. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doloţkou (jej
prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, ţe v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii
rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých bol schopný získať potrebné informácie
o skutkovom a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku zo 16. júna 2010 sp.zn.
WHA0110023 vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA a MEDIAČNÁ, je okrem iného zrejmé, ţe
rozhodcovský súd zaloţil svoju právomoc na ustanovení bodu 9.2 Obchodných podmienok
pre úver, na zmluve o úvere z 19. septembra 2006 a na Obchodných podmienkach pre úver –
verzia 1/2006). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doloţky skúmal z aspektov, ktoré
Smernica v čl. 3 bod. 1. a 2. (individuálne dojednanie podmienky) a v bode 1. písm. q/ prílohy
k Smernici (zbavenie spotrebiteľa práva podať ţalobu) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové
závery, ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doloţky urobil, majú povahu zjavných
skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu
o tom, ţe skúmaná rozhodcovská doloţka je neprijateľná, a preto je neplatná, nie je v zjavnom
rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver
umoţňovali.
Keďţe exekučný súd zistil uţ pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ţe
exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloţeného oprávneným, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, ţe nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú ţiadosť zamietol a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre toto rozhodnutie neboli splnené zákonné
predpoklady. Postup súdov niţších stupňov nemal preto za následok odňatie moţnosti
oprávnenému pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Podľa názoru dovolacieho súdu nie je opodstatnená ani námietka dovolateľa týkajúca
sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí exekučného
a odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Je nepochybné, ţe jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo
účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpoveď na všetky relevantné právne a skutkové otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany (IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán,
avšak s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08,
III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 3 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, k akým skutkovým záverom dospel,
ktoré právne predpisy aplikoval na prejednávanú vec a z akých právnych záverov vychádzal.
Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací
súd sa stotoţnil s dôvodmi rozhodnutia exekučného súdu, sám tieto dôvody doplnil a tieţ
vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo
nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, ţe táto odpoveď
neúspešného oprávneného neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre
zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie moţnosti konať pred súdom
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv či poţiadaviek oprávneného.
Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.
IV. Dovolateľom namietané ďalšie vady v konaní a rozhodnutí súdov, t.j. ţe ich
konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe
ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/
O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania
nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,
nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu, a preto ani zohľadniť
prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďţe prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a neboli
zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
oprávneného podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. januára 2013
JUDr. Ladislav Górász, v r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová