Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)86f/387757.b34b08.pdf
PDF · 208.44 KB
No categories available
7Cdo/139/2012
Najvyšší súd 7 Cdo 139/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej PRO CIVITAS, s. r. o.,
so sídlom v Bratislave, Hattalova č. 12/C, IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou
verita, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Karpatská č. 18, v mene a na účet ktorej koná advokát a
konateľ JUDr. J. N., proti povinnej R. V., bývajúcej v M., pre vymoženie 1 311,15 € s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 11 Er
1494/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 29. marca
2012 sp. zn. 18 CoE 16/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená 24. augusta 2011 podala súdnemu exekútorovi (JUDr. R. D.) návrh
na vykonanie exekúcie pre vymoženie sumy 1 311,15 € s príslušenstvom na podklade
exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s.,
so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta č. 7, zo 17. mája 2011 sp. zn. ISB0410077, ktorým
bola žalovanej R. V. uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni PRO CIVITAS, s. r. o., istinu
v sume 1 311,15 € s príslušenstvom. Následne súdny exekútor požiadal Okresný súd Vranov
nad Topľou (žiadosťou z 3. októbra 2011) o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením z 29. novembra 2011 č. k.
11 Er 1 494/2011-18 žiadosť súdneho exekútora JUDr. R. D. o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie (z 24. augusta 2011) zamietol. Vychádzal zo zistenia, že rozhodcovská
doložka v spotrebiteľskej zmluve (zmluva o úvere č. 5366211407 z 27. marca 2007
uzavretá medzi právnym predchodcom oprávnenej a povinnou) a následné konanie
pred rozhodcovským súdom odopiera ochranu spotrebiteľovi, ktorú mu poskytujú ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a Smernica 93/13/EHS. Výkon práv oprávnenej podľa
predmetnej rozhodcovskej doložky považoval za nezlučiteľný s normami na ochranu
spotrebiteľa i s dobrými mravmi. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd vyvodil
z „obmedzenia“ práva spotrebiteľa (povinnej) ako slabšej zmluvnej strany domáhať sa
ochrany na všeobecnom súde v Slovenskej republike, pretože rozhodcovská doložka nebola
dojednaná so spotrebiteľom individuálne a od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. O takúto podmienku ide aj vtedy, ak
síce spotrebiteľ má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa
podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol
nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel
zabrániť rozhodcovskému konaniu. Za hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom súd považoval skutočnosť, že povinná nemala možnosť
podstatným spôsobom ovplyvniť obsah predmetnej zmluvy, keďže jej súčasťou sú aj
všeobecné obchodné podmienky, zmluvu mohla buď prijať, alebo odmietnuť ako celok.
Za neprijateľné považoval i miesto rozhodcovského konania, ktoré môže spotrebiteľa odradiť
od uplatnenia svojich práv. Svoj názor súd oprel o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci
C-243/08 zo 4. júna 2009 Pannon GSM Zrt. c. Erzsébet Sustikné Györfi, bod 40. Taktiež
poukázal na skutočnosť, že rozhodcovský súd je poplatkom inkasovaným od oprávnenej
motivovaný, aby vydával čo najviac rozhodnutí, čo by mohlo mať vplyv na rozhodovanie
rozhodcov. Pre uvedený rozpor exekučného titulu a tým aj návrhu a žiadosti o udelenie
poverenia nielen s Exekučným poriadkom (§ 44 ods. 2), ale aj úniovým právom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu zamietol.
Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávnenej uznesením z 29. marca 2012 sp. zn.
18 CoE 16/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 O.s.p.)
a účastníkom konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu si osvojil
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Uviedol, že rozhodujúcou právnou otázkou,
ktorú správne prvostupňový súd (aj bez návrhu) prioritne riešil, bola otázka platnosti
rozhodcovskej doložky. Poukázal pritom na závery vyslovené v rozhodnutiach Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a nevidel žiadny dôvod, aby sa nemali vzťahovať aj na stav, keď
rozhodcovský rozsudok bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke
v spotrebiteľskej zmluve, pretože podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je neprijateľná
neplatná zmluvná podmienka a teda nevyvoláva právne účinky obdobne, keď rozhodcovskej
zmluvy niet. Odvolací súd nevidel dôvod odkloniť sa od spoločného stanoviska
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 27. septembra
2010, vo svetle záverov ktorého správne prvostupňový súd žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Nesúhlasil s tvrdením oprávnenej
o aplikácii § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktorý citoval. Uvedené ustanovenie
totiž vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa, a to
po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia. Dodávateľ tak musí postupovať spôsobom
preukázateľným. Zákonom vyžadované preukázateľné poučenie spotrebiteľa a jeho voľba
nenapĺňa taký postup dodávateľa, ak sa rozhodcovská doložka uvedie len ako súčasť
všeobecných obchodných podmienok, ktorých podstatou je, aby sa v rámci kontraktácie
nemenili, že sú všeobecné a buď ich záujemca o službu prijme alebo zmluva nevznikne.
V tom spočíva faktická nerovnosť pri kontraktácii. Je zrejmé, že spotrebiteľ je tak čo
do vyjednávacej pozície, ako aj čo do informovanosti, v nevýhodnom postavení oproti
dodávateľovi (Mostaza Claro bod 25-28, uznesenie POHOTOVOSŤ C-76/10 bod 37 a iné).
Uvedená norma teda vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si
preukázateľne vymieňuje rozhodcovské konanie. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci
kontraktácie príslušný zamestnanec banky najprv poučil povinnú a nechal jej priestor
na rozhodnutie a voľbu v zmysle zákona. Podľa odvolacieho súdu aj keď ustanovenie § 53
ods. 4 písm. r/ bolo do Občianskeho zákonníka zakotvené až 1. januára 2008 (a nie je tým
aplikovateľné na danú vec) a spotrebiteľská zmluva bola uzavretá 21. apríla 2006, súdu nič
nebránilo judikovať nekalosť rozhodcovskej doložky podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 23a zákona č. 634/1992 Zb.). Vnútroštátnemu súdu
prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné
kvalifikovať v zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (rozsudok Súdneho
dvora EÚ C-243/08 Pannon). Spotrebiteľke (povinnej) nebolo v rámci kontraktácie finančnej
služby preukázateľne umožnené zvážiť voľbu medzi rozhodcovským a všeobecným súdom.
Práva oprávnenej daným rozhodnutím nie sú v súvislosti s prelomením zásady res iudicata
nijako dotknuté. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby
dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu
prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila
z § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. (t. j., že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej
istej veci sa už prv začalo konanie; nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom)
a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237;
konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci;
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Prekážku „res iudicata“
dovolateľka vysvetľuje tým, že vec už bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným
rozhodcovským súdom. Exekučný súd v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať
správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom
nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona
potrebný. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ktorým došlo
k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd považovala to, že jej bolo
upreté právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky
o existencii neprijateľnej podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej
neplatnosti rozhodcovskej doložky, výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa
ustanovení zákona o bankách) prvostupňovým a odvolacím súdom a nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový
a právny stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré porovnáva s občianskym súdnym
konaním. Poukázala na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle implementovanej
Smernice rady 93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej skutočný význam
v doktrinálnej judikatúre ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne uvádzaných
prípadoch. Na záver zdôraznila, že zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy o úvere v ustanovení § 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť
svojím klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich
prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadenom podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Inkorporovaním
rozhodcovskej doložky do obchodných podmienok si právna predchodkyňa oprávnenej
(Poštová banka, a. s.) svoju zákonnú povinnosť splnila. Keďže teda rozhodcovská doložka
bola naformulovaná na základe splnenia zákonnej povinnosti banky, ako taká nemôže
predstavovať neprijateľnú podmienku.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej právnej
úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239
ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod
prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.
Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil
a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je
prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nevyplýva.
Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a písm. e/ O.s.p.
mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“
v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského
rozsudku, i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí
možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., videla v odmietnutí práva
na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu
neboli splnené a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.
K prvému dovolateľkou namietanému dôvodu treba uviesť, že prekážka rozsúdenej
veci (rei iudicatae, § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným podmienkam konania a jej
existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom, že
právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje možnosť
totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní
ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka
rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak
ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových
tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). O totožnosť
účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými
účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251 ods.
4 O. s. p.). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania nevyplýva, že konaniu v tejto veci
– t. j. medzi oprávnenou PRO CIVITAS, s. r. o., a povinnou R. V., týkajúcou sa vymoženia
1 311,15 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn.
11 Er 1494/2011 na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok zo 17.
mája 2011 sp. zn. ISB0410077, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri
spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s., nepredchádzalo
žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých
istých účastníkov. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný
rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní a to ani vtedy, ak exekučný súd
skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku je materiálne
vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených
prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho
rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.
Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie vadou
uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa súdy mali dopustiť tým, že
nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237
písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných
podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku
návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd totiž v predmetnej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej
doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších
stupňov.
Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba
zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je
procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme
možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré mu
právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených
záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (v zmysle ustálenej judikatúry) sa
považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím sa
oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia
(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 24/2010 a sp. zn.
3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci nejde o túto vadu konania.
Dospel pritom k záveru, že konanie súdov takouto vadou nie je postihnuté.
Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú
otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu
(ex offo) posúdiť platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd
založil svoju právomoc.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.
3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal
pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný
titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j. či
bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke
formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako
aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,
zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či
oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto
skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak
exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,
nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon
rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho
právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom
právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi
zmluvnými stranami a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak
teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy
a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,
zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní
posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá,
ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť
právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna
neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o návrhu
na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových
a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený
už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami
bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou
doložkou viazaná.
Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného
predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska
jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu tak, ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní
dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej
prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii
rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom
a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku zo 17. mája 2011 sp. zn. ISB0410077,
vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ,
ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a. s., je okrem iného zrejmé, že rozhodcovský súd založil
svoju právomoc na ustanovení bodu 11.2 Všeobecných obchodných podmienok, na zmluve
o úvere z 27. marca 2007, na Obchodných podmienkach pre úver a na základe Všeobecných
obchodných podmienok). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal v súlade
so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. (individuálne dojednanie
podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyžadovanie prejednania sporov výlučne
rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti
s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení
vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná
rozhodcovská doložka je neprijateľná, a preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom
a zmyslom Smernice, a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný
súd k dispozícii, takýto záver umožňovali. Vo všeobecných obchodných podmienkach síce
bol upravený odlišný mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne vyhovel ustanoveniu
§ 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, keďže umožňoval, aby sa dlžník (povinná)
obrátil i na štátny súd. Avšak v prípade, ak by si uplatnil svoje práva veriteľ (oprávnená)
na rozhodcovskom súde, bola povinná sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto
ustanovenie takisto nemožno považovať za platne uzavretú rozhodcovskú doložku, keďže je
v sporoch, v ktorých by bola voči povinnej uplatnená žaloba, musí sa podriadiť
rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd. Teda
v prípadoch, ak je žalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho právny nástupca, nie je možné sa
brániť mimo rozhodcovského súdu, čo sťažuje prístup povinnej ako spotrebiteľa
k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Hlavnými dôvodmi neplatnosti rozhodcovskej doložky
však bola najmä skutočnosť, že nebola ako súčasť formulárovej zmluvy individuálne
dojednaná a splynula s ostatným štandardnými ustanoveniami zmluvy. Neprimeranosť videli
konajúce súdy i v skutočnosti, že miesto konania je vzdialené od bydliska žalovanej
(povinnej), čo je pre ňu nevýhodné a môže ju odradiť od ochrany jej práv.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených
v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve
bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne uvedených,
najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo v danom prípade.
Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že
exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné
predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti
oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého
stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim
z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3
O.s.p. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver
o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa
stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov
súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil
s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého
uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti
požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú neuspokojuje,
neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2
O. s. p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek oprávnenej.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.
Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. že ich konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že ich
rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/
O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé osebe)
nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie je
v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie
sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému prieskumu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že jej žiadne trovy tohto konania nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. januára 2013
JUDr. Ladislav Górász, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová