Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f16/390609.6086f9.pdf
PDF · 227.13 KB
No categories available
7Cdo/165/2012
Najvyšší súd 7 Cdo 165/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,
A., IČO: X., zastúpený: V., s. r. o. (predtým Advokátska kancelária M., s. r. o.), K., IČO: X.,
proti povinnej: J., nar. X., T., o vymoženie 328,34 eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Poprad pod sp. zn.: 21 Er 571/2011, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 28. februára 2012, č. k.: 8 CoE
117/2011-81, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
istiny 328,34 eur s príslušenstvom. Povinnosť povinného zaplatiť mu túto sumu preukazoval
rozhodcovským rozsudkom zo 17. mája 2011, sp. zn.: ISA0410034, ktorý vydal STÁLY
ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri R., a. s. so sídlom T., IČO: X. (ďalej len rozhodcovský
rozsudok). Súdny exekútor následne v zmysle § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Poprad o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.
Okresný súd Poprad uznesením z 23. novembra 2011, č. k.: 21 Er 571/2011-13 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v rozhodcovskom rozsudku bola
povinnej uložená povinnosť na zaplatenie sumy 328,34 eur spolu s úrokmi a úrokmi z
omeškania a poplatkom za rozhodcovské konanie. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku
vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere č.
8406006005 uzatvorenej 12. decembra 2005 (ďalej len „Zmluva o úvere“ alebo „Zmluva“),
ktorej súčasťou boli Obchodné podmienky pre úver a Všeobecné obchodné podmienky.
V bode 9.2 Obchodných podmienok si zmluvné strany dohodli rozhodcovskú doložku.
V priebehu rozhodcovského konania došlo na základe zmluvy o postúpení pohľadávok
k postúpeniu pohľadávky zo Zmluvy o úvere z pôvodného veriteľa P., a. s. na spoločnosť B.,
a následne z tejto spoločnosti na oprávneného.
Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej
len „Zákon o rozhodcovskom konaní“), ust. § 2 písm. a/, písm. b/ Zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, ods. 2, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/, ods. 5 Občianskeho
zákonníka, čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únii, článok 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a
3, 3 ods. 3, čl. 6 ods. 1, Prílohu ods. 1 písm. q/ Smernice Rady 93/13/EHS, rozsudok Súdneho
dvora (ES) vo veci C-240/98 O. proti R., C-168/05 E., C-248/08 P.P.. proti E..
Uviedol, že preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom zistil nasledovný skutkový stav. Právny
predchodca oprávneného ako dodávateľ a povinná ako spotrebiteľ uzavreli Zmluvu o úvere,
ktorá má povahu zmluvy spotrebiteľskej. Právny predchodca oprávneného pri uzatváraní
Zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a Zmluvu uzatvoril s povinnou
ako fyzickou osobou - nepodnikateľom.
Ďalej poukázal na záver zo spoločného rokovania občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 27. septembra 2010 a uviedol, že z
dojednanej rozhodcovskej doložky vyplýva, že spotrebiteľ je nútený podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu na rozhodcovskom súde, ktorého právomoc je založená uvedenou
rozhodcovskou doložkou. Táto rozhodcovská doložka bráni tomu, aby na základe nej vydaný
rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na
výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len Zmluvu
ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam, a teda aj
rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola so
spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľné sa podrobiť
rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a
výkon práv a povinností z takejto rozhodcovskej doložky odporuje dobrým mravom. Ďalej
uviedol, že ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka obsahuje exemplifikatívny, a teda
neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Z dôvodu, že sa
uvedená neprijateľná podmienka nenachádzala v príkladnom výpočte v čase uzavretia
Zmluvy, nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní nie je
neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve.
Ďalej uviedol, že v posudzovanej veci sa oprávnený domáhal návrhom na vykonanie
exekúcie vymoženia dlžnej sumy s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je
rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej Zmluvy o
úvere, ktorú oprávnený používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého
počtu. Podľa názoru súdu je dojednanie rozhodcovskej doložky neprijateľnou podmienkou,
ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. O neprijateľnú podmienku ide
aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym
súdom, ale ak sa rozhodcovské konanie začne na návrh dodávateľa, spotrebiteľ je nútený
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak chce zabrániť
rozhodcovskému konaniu. Spotrebiteľ sa nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti. V predmetnom prípade povinná nemala
možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej Zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou
sú aj všeobecné obchodné podmienky. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom
vopred pripravený. Len ťažko predpokladať, že spotrebiteľ si bol vedomý všetkých
dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Uviedol, že výkladovým
pravidlom pre posudzovanie povahy neprijateľnej zmluvnej podmienky je smernica Rady
93/13/EHS. Ďalej uviedol, že s poukazom na uvedenú judikatúru Súdneho dvora EÚ všetky
podmienky nekalosti spĺňa už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo
spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo. Z
rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd síce neopomenul aplikovanie
príslušných kogentných vnútroštátnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, no podľa
názoru súdu prvého stupňa ich neaplikoval správne. Uviedol, že dojednanie rozhodcovskej
doložky, a následné konanie pre rozhodcovským súdom viedli k tomu, že spotrebiteľovi bola
odopretá ochrana v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernice 93/13/EHS.
Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej
doložky v predmetnej Zmluve o úvere je neprimeranou podmienkou a spotrebiteľ ňou nie je
viazaný.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením uznesenie súdu prvého stupňa (exekučného súdu) potvrdil.
Uviedol, že vo veci súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo
zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho
konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil
náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré v plnom
rozsahu odkazuje.
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že
špeciálna úprava spotrebiteľského úveru bola obsiahnutá v Zákone č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch. Tento predpis definoval v ust. § 2 písm. a/ spotrebiteľský úver, v
ust. § 3 ods. 1 definoval veriteľa a v ust. § 3 ods. 2 spotrebiteľa. Základnou črtou
spotrebiteľskej zmluvy je to, že je pre spotrebiteľa vopred pripravená a nie je vytvorený
priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Uver poskytnutý právnym
predchodcom oprávneného túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou Zmluvy o úvere boli
Obchodné podmienky pre úver, ktoré povinná nemohla ovplyvniť, nakoľko boli už vopred
pripravené pre veľký počet spotrebiteľov.
Uviedol, že novelou Občianskeho zákonníka (Zákon č. 150/2004 Z. z.) súčinnosťou od
1. apríla 2004 bola do nášho právneho poriadku prebratá i smernica Rady 93/13/EHS. Aj keď
Občiansky zákonník účinný od 01. apríla 2004 v ust. § 52 ods. 1 za spotrebiteľské zmluvy
označil odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka a zmluvu podľa § 55
Občianskeho zákonníka, táto okolnosť nevylučuje aplikáciu ust. § 53 Občianskeho zákonníka
pri posudzovaní neprijateľných podmienok aj v iných spotrebiteľských zmluvách, napr. v
zmluvách o spotrebiteľských úveroch. Zákon č. 258/2001 Z. z. účinný v čase uzatvorenia
zmluvy ani v tom čase účinný Obchodný zákonník úpravu neprijateľných podmienok
spotrebiteľských zmlúv neobsahovali.
Ďalej uviedol, že podľa dohodnutej rozhodcovskej doložky sa všetky spory zo Zmluvy
mali riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Takáto zmluvná
podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo v Obchodných podmienkach pre úver,
ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej
vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom pre udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Občiansky zákonník od 01. januára 2008 v ust. § 53 ods. 4 písm. r/ za
neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Táto okolnosť
nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených
pred 31. decembrom 2007. Občiansky zákonník účinný do 31. decembra 2007 len
demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných
podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ak teda rozhodcovská doložka je
pre neprijateľnosť neplatná v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka, pre vykonanie exekúcie
chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský
súd môže totiž vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými
stranami je v súlade s ust. § 3 Zákona o rozhodcovskom konaní uzatvorená platná
rozhodcovská zmluva. Bez takejto platnej zmluvy alebo doložky k zmluve rozhodcovský
rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie. Rozhodcovskú doložku v
predmetnej veci si povinná osobitne nevyjednala, nakoľko táto splývala s ostatnými
štandardnými podmienkami. Mohla len Zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal
dodávateľ ako prvý.
Ohľadom tvrdení o nemožnosti skúmania platnosti rozhodcovskej doložky v
exekučnom konaní a o prekážke veci právoplatne rozsúdenej, odvolací súd poukázal na
uznesenie Ústavného súdu SR z 24. februára 2011, č. k.: IV. US 55/11-19. V zmysle tohto
rozhodnutia exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku mohol exekučný titul
preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z
procesného hľadiska. Za neopodstatnenú odvolací súd označil i námietku o znemožnení
plnenia vzniknutého zo zmluvy v dôsledku zastavenia exekúcie. Uznesenie o zastavení
exekúcie nebráni oprávnenému domáhať sa na príslušnom súde podľa platných procesných
predpisov vydania rozhodnutia znejúceho na plnenie dlžnej peňažnej sumy v zmysle Zmluvy.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje
dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. d/ O. s. p., že v
tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci a už prv začalo konanie, ust.
§ 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, ust. § 237 písm. f/ O. s. p., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje dovolanie odôvodnil ust. § 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci.
Uviedol, že rozhodcovským rozsudkom bolo rozhodnuté v súlade so zákonom. Tiež je
neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku,
nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci podľa zákona bol potrebný.
Právoplatný rozhodcovský rozsudok je prekážkou pre opätovné prejednanie veci a rovnako je
právne záväzný ako rozsudok všeobecného súdu, po uplynutí lehoty na plnenie je aj
vykonateľný - spôsobilý byť podkladom pre exekúciu. Dovolateľ má za to, že exekučný súd
nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské
konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Doručený rozhodcovský rozsudok má pre
účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Teda je
tu prekážka „res iudicata“. Uvedeným konaním súdu podľa dovolateľa dochádza k porušeniu
článku 2 ods. 2 Ústavy SR, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súd svojím konaním išiel nad rámec
zákona nerešpektujúc ust. § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní a rozhodoval o správnosti
rozhodcovského rozsudku. Zákonodarca prijatím Zákona o rozhodcovskom konaní umožnil
mimosúdne riešenie sporov s tým, že za určitých podmienok pripustil súdnu kontrolu
rozhodcovského rozsudku. Účastník rozhodcovského konania má však iba zákonom
obmedzenú možnosť brániť sa proti rozhodcovským rozsudkom. Exekučný súd v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul z hľadiska súladu so zákonom, teda posudzuje predložené dokumenty, ale
nepreskúmava ich po hmotnoprávnej ani procedurálnej stránke, keďže na takýto postup nemá
právomoc, nakoľko by otváral konanie, ktoré nie je oprávnený sám meritórne rozhodnúť.
Ďalej uviedol, že exekučný súd nie je súdom, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch voči
exekučnému titulu, a že v exekučnom konaní súd nepreskúmava vecnú správnosť
rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Rovnako v tomto rámci vykladá vec aj súdny dvor,
ktorý vo veci C-40/08 vyslovil úradnú povinnosť exekučného súdu skúmať či dohoda
(rozhodcovská doložka) medzi spotrebiteľom a podnikateľom, ktorou je založená právomoc
rozhodcovského súdu, je alebo nie je nekalou podmienkou, a to v rozsahu, v akom mu to
umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá. Súdny dvor ES v žiadnom zo svojich rozhodnutí
týkajúcich sa výkladu smernice 93/13/EHS nevyslovil nekalosť takéhoto dojednania, ale
naopak trvá na tom, že jeho nekalosť môže byť daná len pri splnení konkrétnych podmienok.
Absencia právomoci exekučného súdu rušiť či meniť rozhodcovský rozsudok v kombinácii s
rozhodnutím o nevydaní poverenia alebo zastavení exekúcie predstavuje zásah do práva
oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu v spojení s právom na ochranu vlastníckeho
práva.
Pre prieskum rozhodcovského rozsudku zákon predpokladá plnú kontrolnú jurisdikciu
pre rozhodcu postupujúceho podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní a redukovanú
kontrolnú jurisdikciu pre súd, konajúci o zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe
žaloby. Exekučnému súdu nemožno priznať väčší rozsah preskúmavacej pôsobnosti aká mu
vyplýva z uvedených prípadov. Ďalej má dovolateľ za to, že právo na výkon rozhodnutia je
integrálnou súčasťou práva na súdnu a inú právnu ochranu. Konaním súdu mu bolo odňaté
právo domáhať sa svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní,
nakoľko súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v
súlade so zákonom za nevykonateľné, čím oprávnenému spôsobil ujmu, teda konal i v rozpore
so zásadou, že nikomu nie je možné odoprieť spravodlivosť. Poukázal na výrok Súdneho
dvora EÚ v prípade P. (C243/08) a v prípade A. (C-40/08). Ďalej uviedol, že pri porovnaní
definície nekalých podmienok vo viacerých jazykoch vychádzajúc zo smernice Rady
93/13/EHS z 05. apríla 1993 a neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
dospel k záveru, že slovenská verzia je zavádzajúca. Podľa slovenskej verzie sa zdá ako keby
sa atribút neupravenosti právnymi predpismi vzťahoval k sporom. Ostatné verzie ukazujú, že
atribút neupravenosti právnymi predpismi sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že
zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom
arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však nie je prípad rozhodcovského
konania. Oprávnený má za to, že predmetná rozhodcovská doložka nie je v zmysle smernice
nekalou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Uviedol, že treba brať na zreteľ povinnosť
súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora
vo veci C-14/83 S.). Voľbou spotrebiteľa bolo uzavrieť zmluvu s uvedenou doložkou, čo
potvrdil svojím podpisom. Súd svojím rozhodnutím vyslovil vôľu zmluvných strán za
irelevantnú, zasiahol do zmluvnej voľnosti strán, odňal oprávnenému právo uspokojiť svoju
pohľadávku, porušil základné princípy právneho štátu. Dovolateľ má zato, že rozhodcovský
súd postupoval v súlade so zákonom. V rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským
súdom rozhoduje vždy trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu si priamo vyberá každá
strana sporu. Rozhodcami sú bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce
z rôznych oblastí Slovenska. Dovolateľ v súvislosti so záverom súdu, že rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka konania na plnenie ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené, resp. odporuje dobrým mravom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z
30. októbra 2009, sp. zn.: 33 Cdo 2675/2007.
Ďalej má dovolateľ za to, že odvolací súd sa vo vzťahu k námietkam oprávneného v
napadnutom uznesení obmedzil len na ich citáciu. Aj napriek zásady zákazu retroaktivity a
riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu, súd nezaujal k tvrdeniam oprávneného žiadne
stanovisko. Súd nepotvrdil ani nepoprel opodstatnenosť tvrdení oprávneného uvedených v
odvolaní. Uvedeným postupom došlo podľa oprávneného k porušeniu práva na spravodlivé
súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a k odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom v
zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., keďže oprávnený nemal možnosť podať kvalifikované
odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa v dôsledku nedostatočného odôvodnenia jeho
rozhodnutia a odvolací súd sa ani nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávneného. Ďalej
dovolateľ poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka a
uviedol, že podľa dôvodovej správy je rozhodcovská doložka v súlade so zákonom, keďže
nebráni dlžníkovi, aby svoje práva voči veriteľovi uplatnil na všeobecnom súde. Oprávnený je
toho názoru, že z ust. § 153 ods. 3 O. s. p. vyplýva, že o neprijateľnosti podmienky v
spotrebiteľskej zmluve môže rozhodnúť súd aj bez návrhu rozsudkom, pokiaľ ide o sporové
konanie. Uvedené ustanovenie nie je možné aplikovať v exekučnom konaní, keďže tam
rozhoduje súd uznesením.
Uviedol, že Zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje povinnému podať v lehote 30
dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku žalobu na jeho zrušenie. Povinný však
nevyvinul žiadnu aktivitu za účelom ochrany svojich práv.
Ďalej poukázal na skutočnosť, že Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom
v čase uzavretia Zmluvy o úvere v ust. § 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť
svojím klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že prípadné
spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. P., a.s. si splnila svoju zákonnú povinnosť
inkorporovaním rozhodcovskej doložky do Zmluvy o úvere a povinný potvrdil, že prijíma
návrhy predložené v Obchodných podmienkach.
Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho zmenil tak, aby súdnemu
exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie udelil alebo alternatívne, aby napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.
Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p., dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak
a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,
b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa §109 ods. 1 písm. c/.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p., dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia,
c) ide uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za
vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o
uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a písm. c/ O. s. p. Rovnako na danú vec nemožno
aplikovať ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť
dovolania v zmysle § 239 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.
§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až g/
O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka,
prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred
súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné.
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny
názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. d/, písm. e/ a písm. f/, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania. Dovolací súd
nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté niektorou z uvedených
procesných vád.
Dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/
O. s. p., t.j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Podľa § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia
vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak v
novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom
konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom
už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb.
Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní
rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je
žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom
konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie
žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený
žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak
vyplýva z rovnakých skutkových okolností.
Namietal, že súdy v danom prípade v rozpore so zákonom po vecnej stránke
preskúmavali rozsudok rozhodcovského súdu - exekučný titul. Uviedol, že doručený
rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok všeobecného súdu. A len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova. Tvrdil, že iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku (ust.
§ 40 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní) za splnenia zákonom
požadovaných náležitostí, je možné pristúpiť k preskúmavaniu vecnej stránky
rozhodcovského rozsudku. Bol toho názoru, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť
či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona č.
233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Z obsahu tejto námietky sa javí, že
nejde o námietku dovolateľa v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p., ale napáda vecnú správnosť
právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
P., s. r. o., A., IČO: X., proti povinnej: J., nar. X., T., o vymoženie 328,34 eur s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn.: 21 Er 571/2011, na základe
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok zo 17. mája 2011, sp. zn.: ISA0410034,
ktorý vydal STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri R., a. s., nepredchádzalo žiadne
iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec
rozsúdenú v zmysle ustanovenia namietaného oprávneným.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.
Ďalej dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237 písm.
e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez
návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak
nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,
treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Dovolateľ k tejto vade namietal, že v danej veci súd preskúmaval materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania o
zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím poprel jeho právoplatnosť a vykonateľnosť.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh na začatie
exekučného konania podaný. V tomto prípade z obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.)
nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza vo väzbe na
otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho
posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.
Námietka dovolateľa preto o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie
je opodstatnená.
Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému
ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
K tejto námietke dovolateľ uviedol, že právo na výkon rozhodnutia je súčasťou práva
na súdnu a inú právnu ochranu. Konaním súdu bolo oprávnenému odňaté právo domáhať sa
svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd vyslovil
právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné, čím
oprávnenému spôsobil ujmu. Ďalej namietal, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí nezaujal
žiadne stanovisko k námietkam oprávneného uvedeným v odvolaní. Nepotvrdil a ani nepoprel
opodstatnenosť tvrdení oprávneného v odvolaní. Ďalej uviedol, že nemal možnosť podať
kvalifikované odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa v dôsledku nedostatočného
odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal ani uvedenými odvolacími
dôvodmi.
Taktiež námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je
oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd na túto námietku
prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade
uvedenej v ust. § 237 písm. f/ O. s. p, resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola
oprávnenému ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu
konania uvedenú v tomto ustanovení ide tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Takým zamietnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. namieta porušenie jeho práva podľa č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník
mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. Ú S 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II.
ÚS 251/03).
V danom prípade súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe návrhu oprávneného na podklade exekučného titulu - rozhodcovského
rozsudku zo 17. mája 2011, sp. zn.: ISA0410034, ktorý vydal STÁLY ROZHODCOVSKÝ
SÚD zriadený pri R., a. s. Exekučný súd napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že právomoc rozhodcovského
rozsudku bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone (rozhodcovskej doložke ako
neprijateľnej podmienke v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka), tým bol
exekučný titul vydaný v rozpore so zákonom.
Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)
odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j. vo
veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ,t. j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. V tejto
súvislosti dovolací súd uvádza, že vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu SR (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6 Cdo 105/2011).
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v
súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia
zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu.
Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu
byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada
(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži
svoje práva" alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti
skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v
konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné),
v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v
spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd
oprávnený, a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v
prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo
zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V
tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 18.
septembra 2012, sp. zn.: 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a
tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere
uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený
formulár) Obchodné podmienky pre úver, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v článku
9.2 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom
konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Preto správnym
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie súdy neodňali oprávnenému možnosť konať pred súdom.
Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a
odvolacieho súdu.
Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o
argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, H. c. Š. z
09. decembra 1994, séria A, č. 303-B, G. c. G. z 29. mája 1997, H. c. F. z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto
ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a
zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o
nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v
žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv oprávneného.
Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a
nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli
opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale
nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by
posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v
danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal
z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0 .
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. januára 2013
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková