Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
771/387108.85b77c.pdf
PDF · 120.28 KB
No categories available
4Cdo/143/2011
Najvyšší súd 4 Cdo 143/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Ing. G. R., bytom T.,
zastúpenej JUDr. M. Š., advokátom v B., proti odporcovi Slovenskej republike, za ktorú
koná Krajský pozemkový úrad v Banskej Bystrici, Nám. Ľ. Štúra 1, Banská Bystrica,
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Rimavská
Sobota pod sp. zn. 7 C 91/2008, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 19. apríla 2011 sp. zn. 14 Co 89/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom zo 14. decembra 2010 č.k. 7 C 91/2008-137
návrh navrhovateľky zamietol. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov
konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe pri posúdení veci dospel k záveru, ţe v danom
prípade na strane odporcu nie je daná pasívna vecná legitimácia, pričom vecnou legitimáciou
je stav vyplývajúci z hmotného práva (v danom prípade zákon č. 503/2003 Z.z.) s tým, ţe
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie znamená, ţe podľa hmotnoprávnych ustanovení nie
je odporca subjektom tvrdenej povinnosti a ţaloba proti nemu nemôţe byť preto úspešná.
Navrhovateľka ako odporcu označila Slovenskú republiku – Krajský pozemkový úrad
v Banskej Bystrici, ktorý však nespravuje ani iným spôsobom nenakladá s nehnuteľnosťami
vo vlastníctve štátu (to patrí do kompetencie Slovenského pozemkové fondu). Výrok
o trovách konania oprel o ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie navrhovateľky rozsudkom z 19. apríla
2011 sp. zn. 14 Co 89/2011 potvrdil rozsudok okresného súdu. Odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. V dôvodoch rozhodnutia sa stotoţnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvého stupňa a skonštatoval správnosť dôvodov napadnutého
rozhodnutia, na ktoré poukázal. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodal, ţe
z obsahu návrhu navrhovateľky vyplýva, ţe je závetnou dedičkou oprávnenej osoby
PhDr. O. P., ktorá ako pôvodne oprávnená osoba v zmysle § 2 zákona č. 503/2003 Z.z. podala
na Obvodnom pozemkovom úrade v Rimavskej Sobote dňa 21.10.2004 ţiadosť o navrátenie
vlastníctva podľa § 5 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. Ţiadala o navrátenie poľnohospodárskej
pôdy v katastrálnom území B. a R.. Je nesporné, ţe v rámci konania podľa zákona
č. 503/2003 Z.z. je len príslušný obvodný pozemkový úrad oprávnenej skúmať, či boli
splnené podmienky pre navrátenie vlastníctva. V tejto súvislosti skúma, či predmet nároku
spadá pod ustanovenie § 1 zákona č. 503/2003 Z.z., či nárok uplatnila oprávnená osoba
v zmysle § 2 zákona a či išlo o odňatie pozemkov v zmysle § 3 zákona č. 503/2003 Z.z. Súd
svojim rozhodnutím podľa ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p. nemôţe zasahovať do právomoci
obvodného pozemkového úradu, na ktorom podľa ustanovení zákona č. 503/2003 Z.z.
prebieha konanie o navrátenie vlastníctva. Nemôţe teda vydať ţiadne závaţné rozhodnutie
v otázke určenia vlastníckeho práva, pretoţe túto okolnosť si musí vyriešiť obvodný
pozemkový úrad v rámci svojho zákonného postupu. Na konanie obvodného pozemkového
úradu podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom
konaní. Pritom proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podľa § 5 ods. 2 aţ 4
zákona č. 503/2003 Z.z. je moţné podať opravný prostriedok na súde. Keďţe o navrátení
vlastníctva k pozemkom podľa uvedeného zákona rozhoduje príslušný obvodný pozemkový
úrad, ktorý si v rámci svojho konania musí vyriešiť všetky otázky súvisiace s podmienkami
pre navrátenie vlastníctva k pozemkom, teda aj otázku vlastníckeho práva k pozemkom
právneho predchodcu navrhovateľky, nemohol súd o jej návrhu tak, ako to formulovala
vo svojom petite rozhodnúť. Navrhovateľkou označený odporca nie je k označeným
nehnuteľnostiam v ţiadnom právnom vzťahu, lebo z hľadiska hmotného práva mu vo vzťahu
k nim nevyplývajú ţiadne práva ani povinnosti, teda nie je pasívne legitimovaným
účastníkom v konaní na strane odporcu. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p. s tým, ţe odporca, ktorý mal v odvolacom konaní úspech si náhradu trov
odvolacieho konania neuplatnil.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka, navrhla
ho spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie z dôvodu, ţe jej postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.). Prvostupňovému, ale i odvolaciemu súdu vytkla nesprávne právne posúdenie
veci, najmä procesných podmienok konania podľa § 103 O.s.p. Poukázala na to, ţe je právnou
nástupníčkou oprávnenej osoby, ktorá si uplatnila reštitučný nárok podľa § 1 a § 2 zákona
č. 503/2003 Z.z., pričom podaním návrhu na súd sa domáhala moţnosti dokladovania svojich
vlastníckych práv náhradným reštitučným titulom, t.j. dodatočným rozhodnutím súdu
na základe podania určovacej ţaloby, ktorý postup je plne legitímny a vyplýva aj zo zákona
č. 503/2003 Z.z. Pri nespornosti faktu, ţe subjektom, ktorý je vlastníkom zhabanej pôdy
je štát, podanie ţaloby môţe smerovať jedine voči štátu. Preto navrhovateľka vyslovila
domnienku, ţe ňou uvedené označenie odporcu je správne. V danom prípade sa nejedná
o ţalobu na vydanie majetku, ale ţalobný návrh je o určení vlastníckeho práva medzi štátom
a navrhovateľkou, ktorá tvrdí, ţe pozemnokniţný zápis uvedený v pozemnokniţnej vloţke,
kde je ako vlastník uvedený čsl. štát je nesprávny, resp. pozmenený a skutočným vlastníkom,
ktorý vlastníctvo mal v dobromyseľnej drţbe, bol jej právny predchodca, ktorému následne
čsl. štát toto vlastníctvo odňal. Preto „postup súdu – odmietnutie ţaloby podanej podľa § 80
písm. c/ O.s.p. teda znemoţňuje navrhovateľke dokazovanie v správnom konaní (§ 34 ods. 1
a ods. 5 SP), ktoré prebieha na Obvodnom pozemkovom úrade a v konečnom dôsledku sa
domôcť svojich zákonom chránených práv na navrátenie neoprávnene odňatého majetku jej
právnemu predchodcovi. (§ 1 zákona č. 503/2003 Z.z.)“.
Odporca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolaciemu súdu rozhodnúť tak, ţe
„rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14 Co 89/2011-158 zo dňa 19.04.2010
ponecháva v platnosti“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto
procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.),
alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe
po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania
nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky) je nepochybné, ţe
prípustnosť dovolania navrhovateľky z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie
je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť
aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. vylúčené. Pre
záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku,
či postupom súdu nebola navrhovateľke odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
rozumie taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Zo spisu však nevyplýva, ţe by súdy v prejednávanej veci
v prípade navrhovateľky nerešpektovali niektoré z týchto práv. Vyššie v odôvodnení tohto
uznesenia uvedené tvrdenie dovolateľky, o ktoré opiera prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f/ O.s.p., nemoţno podľa názoru dovolacieho súdu povaţovať za odňatie moţnosti
účastníkovi konať pred súdom.
Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, ţe súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo ţe nezachovali
zákonom stanovenú procedúru prejednania veci, znemoţnili jej urobiť niektorý procesný úkon
a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, ţe rozhodnutie oboch súdov niţšieho stupňa
spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii zákona. Z určujúceho-obsahového-hľadiska
(viď § 41 ods. 2 O.s.p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia moţnosti konať pred
súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej
správnosti právnych záverov odvolacieho (i prvostupňového) súdu (jeho právneho posúdenia
veci), na ktorých v danom prípade zaloţil svoje rozhodnutie.
Podstatná časť dovolacích námietok navrhovateľky spočíva v tvrdení, ţe „výrok
prvostupňového, ale i odvolacieho súdu o nedostatku procesných podmienok je chybný
a vychádza z úplne nesprávneho právneho posúdenia veci, obsahovej stránky podaného
návrhu a cieľa, ktorý navrhovateľka sleduje“.
Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti
súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania
veci. O nesprávne právne posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepouţil náleţitý právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, ţe ustanovenie § 237 písm. f/
O.s.p. dáva odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou
procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci
súdmi niţších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť
procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nesprávne právne posúdenie
ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho
poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti
dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani
zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe nakoľko prípustnosť dovolania
v danom prípade nemoţno vyvodiť z § 238 O.s.p., nebola preukázaná existencia dovolateľkou
namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady
uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov tohto
konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Odporca však návrh na náhradu trov dovolacieho konania
nepodal, preto mu táto náhrada priznaná nebola.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. januára 2013
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková