Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
1b0/388675.39ce81.pdf
PDF · 165.28 KB
No categories available
2Obdo/55/2012
Najvyšší súd 2 Obdo 55/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu A., a. s. S., IČO: X.,
v zastúpení JUDr. J. V. D., T., IČO: X. a I. K., T., obaja právne zastúpení JUDr. M. B.,
advokátom, P., proti ţalovaným 1/ V. Š., K. 2/ Ing. M. H., J., obaja právne zastúpení JUDr. J.
V., advokátom, N., o zaplatenie 489 891,70 € (14 758 477,50 Sk) s prísl. a 266 951,75 €
(8 042 188,40 Sk) s prísl., o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo
dňa 16. januára 2008, č. k. 7Cob/53/2007-398, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa
16. januára 2008, č. k. 7Cob/53/2007-398 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu
v Prešove na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Humenné rozsudkom zo dňa 18. 05. 2007, č. k. 12Cb/113/2006-326
ţalobu zamietol a uloţil zástupcom ţalobcu povinnosť zaplatiť ţalovanému 1/ trovy konania
vo výške 885 504,-- Sk a ţalovanému 2/ trovy konania vo výške 482 526,-- Sk na účet
zástupcu ţalovaných v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa ďalej
rozhodol o odňatí zástupcovi ţalobcu JUDr. J. V. priznania oslobodenia od platenia súdnych
poplatkov vo výške 50%. Po vykonanom dokazovaní mal súd prvého stupňa za preukázané,
ţe ţalovaní 1/ a 2/ nadobudli kúpnou zmluvou zo dňa 02. 03. 1998, resp. zo dňa 20. 03. 1998
akcie emitenta spoločnosti A., a. s., S. v počte 68 700 ks, resp. 37 435 ks, ako kupujúci od
predávajúceho JUDr. J. T., správcu konkurznej podstaty úpadcu S., a. s., v konkurze s tým, ţe
predmetné zmluvy boli určené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01. 07. 2002, č.
k. 43Cb 15/98-473, za absolútne neplatné a zároveň bolo rozhodnuté o povinnosti vrátiť akcie
zo strany V. Š. v počte 68 700 ks JUDr. J. V. a zo strany Ing. M. H. v počte 37 436 ks Ing. I.
P. v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, ţe rozsudok v tejto časti nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 23. 06. 2004. Nepochybnou skutočnosťou podľa súdu
prvého stupňa bolo aj to, ţe ţalovaným 1/ a 2/ ako akcionárom spoločnosti A., a. s., S., bolo
na dividendách za roky 1998 aţ 2003 vyplatených 14 758 477,50 Sk, resp. 8 042 188,40 Sk.
Súd prvého stupňa zdôraznil, ţe zástupcovia ţalobcu svoj nárok odôvodňovali s poukázaním
na ust. § 182 ods. 1 písm. e/ Obchodného zákonníka tak, ako to upresnili na pojednávaní dňa
18. 05. 2007 s odôvodnením, ţe ţalovaní 1/ a 2/ neboli len akcionármi spoločnosti A., a. s.,
S., ale aj členovia predstavenstva a štatutárnymi zástupcami. Súd prvého stupňa bol toho
názoru, ţe zástupcovia ţalobcu nemajú aktívnu legitimáciu na podanie takéhoto návrhu voči
ţalovaným ako členom predstavenstva, pretoţe predmetom nároku je nárok na vrátenie
dividend, ktoré mali byť vyplatené ţalovaným na základe neplatných kúpnych zmlúv s tým,
ţe je nepochybné, ţe nejde v predmetnom prípade o porušenie ţiadnych povinností
ţalovaných ako členov predstavenstva a z týchto dôvodov podľa súdu prvého stupňa nie je
namieste právne odôvodnenie nároku ţaloby s poukázaním na ust. § 182 ods. 1 písm. e/
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, ţe aj keby ţalobca
uplatnil svoj nárok iba v zmysle ust. § 179 Obchodného zákonníka, aj v tomto prípade by bolo
potrebné ţalobu zamietnuť s odôvodnením, ţe ţalovaní prijali dividendy za roky 1998 aţ
2002 dobromyseľne, pretoţe právny stav v tomto období jednoznačne svedčil v ich prospech
a v období rokov 1998 aţ 2002 ţalovaní 1/ a 2/ vlastnili 68 700 ks akcií, resp. 37 436 ks
a skutočne aţ do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave
pod sp. zn. 43Cb 15/98, poberali dividendy dobromyseľne.
Ohľadom nároku ţalobcu, resp. zástupcov ţalobcu, uplatneného v zmysle ust. § 451
Občianskeho zákonníka, súd prvého stupňa zdôraznil, ţe ţalovaní vzniesli námietku
premlčania s tým, ţe ţalobca sa dozvedel uţ dňa 23. 06. 2004 o tom, ţe rozsudok Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 43Cb 15/98 nadobudol právoplatnosť, a preto dvojročná premlčania
lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť počnúc dňom 24. 06. 2004
a uplynula dňa 24. 06. 2006. Zástupcovia ţalobcu podali ţalobu aţ dňa 11. 07. 2006 a súd
prvého stupňa dospel k záveru, ţe nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný.
Z týchto dôvodov súd prvého stupňa ţalobu zamietol v celom rozsahu. Výrok o trovách
konania sa zakladá podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. V odôvodnení rozhodnutia súdu prvého
stupňa sa ďalej uvádza, ţe súd priznal zástupcovi ţalobcu JUDr. J. V. oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov uznesením zo dňa 14. 07. 2006, č. k. 12Rob 237/2006-119, avšak
z dôvodu, ţe počas konania vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré súdu neboli známe pri
priznaní oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, súd odňal zástupcovi ţalobcu JUDr. J.
V. priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov vo výške 50%.
Na odvolanie ţalobcu, Krajský súd v Prešove ako súd odvolací napadnutým
rozhodnutím potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby
a vo výroku o odňatí oslobodenia od platenia súdnych poplatkov ţalobcovi JUDr. V..
Odvolací súd potvrdil aj výrok súdu prvého stupňa o náhrade trov konania s upresnením, ţe
priznané náhrady trov konania sú povinní zaplatiť JUDr. J. V. a I. K. spoločne a nerozdielne.
Účastníkom konania odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd
v napadnutom rozhodnutí konštatoval, ţe prejednával vec v neprítomnosti zástupcov ţalobcu
a ich právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Uviedol, ţe dňa 15. 01. 2008 o 13.21
hod. bolo doručené faxové podanie zo strany zástupcov ţalobcu, v ktorom sa ospravedlňovali
z dôvodu práceneschopnosti zástupca ţalobcu 1/ a z dôvodu choroby maloletých detí
zástupkyňa ţalobcu 2/. Odvolací súd zdôraznil, ţe doklad o práceneschopnosti a doklad
o potvrdení choroby maloletých detí do začatia pojednávania zo strany zástupcov ţalobcu
súdu nebol doručený. Ako ďalší dôvod neprítomnosti na súdnom pojednávaní sa odôvodňoval
kolíziou súdnych pojednávaní s pojednávaním 3Co 41/2007. Odvolací súd konštatoval, ţe
na základe predvolania zo dňa 19. 12. 2007, ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi
ţalobcov dňa 21. 12. 2007, súd zástupcov ţalobcu na odvolacie konanie nepredvolával. Títo
sú zastúpení právnym zástupcom, ktorý predvolanie na súdne pojednávanie prevzal dňa
21. 12. 2007, svoju neúčasť na súdnom pojednávaní neospravedlnil a zástupcovia ţalobcu
vierohodným dokladom nepreukázali dôvodnosť neprítomnosti v tomto súdnom konaní do
začatia pojednávania a kolízia pojednávaní bola namietaná aj v konaní
3Co 41/2007. Odvolací súd preto konal v neprítomnosti zástupcov ţalobcu a má za to, ţe
zástupcom ţalobcu nebola odňatá moţnosť konať pred súdom, pretoţe títo boli zastúpení
právnym zástupcom, pričom právny zástupca svoju neprítomnosť na súdnom pojednávaní
neospravedlnil z ospravedlniteľného dôvodu.
Odvolací súd ďalej konštatoval, ţe zástupcovia ţalobcu sú minoritnými akcionármi,
ktorí vlastnia akcie cez 5% a ţiadali dozornú radu, aby v mene ţalobcu uplatnila nároky, ktoré
tvoria predmet tohto sporu. Nakoľko bola dozorná rada nečinná, minoritní akcionári uplatnili
svoj nárok podľa odvolacieho súdu oprávnene. Odvolací súd preto dospel k záveru, ţe súd
prvého stupňa nesprávne právne posúdil vecnú legitimáciu na podanie ţaloby. Odvolací súd
mal taktieţ za to, ţe akcionári, ktorým boli vyplatené dividendy, boli nedobromyseľní
a z uvedeného dôvodu vznikol právny nárok na ich vrátenie, ak by nebola vznesená námietka
premlčania zo strany ţalovaných. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd
uviedol, ţe posledná splatnosť nároku je uplatnená od 30. 04. 2002, ţaloba bola podaná
na Okresnom súde Humenné. dňa 11. 07. 2006. Vzhľadom na to, ţe ide o obchodnoprávny
vzťah, na ktorý sa vzťahuje Obchodný zákonník, premlčacia lehota je štyri roky a lehota
začína v zmysle ust. § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka plynúť od plnenia. Odvolací súd má
preto za to, ţe celý uplatnený nárok je premlčaný.
Vo veci odňatia oslobodenia od súdnych poplatkov ţalobcovi JUDr. J. V., odvolací
súd konštatoval, ţe súd prvého stupňa neodnímal oslobodenie od súdneho poplatku
so spätnou účinnosťou, preto konal správne, keď uznesenie o priznaní oslobodenia nezrušil.
Odvolací súd poukázal na to, ţe JUDr. J. V. pred vyšetrovateľom uviedol, ţe má dostatok
majetku, ktorý je moţné ohodnotiť na niekoľko miliónov korún, preto nespĺňa zákonné
podmienky, aby mu bolo priznané plné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Podľa
odvolacieho súdu JUDr. V. je sám podnikateľským subjektom, a preto musí okrem iného, aj
znášať riziko neúspechu v podnikaní a nepreukázal, ţe by sa dostal do ťaţivej situácie. Preto
by v prípade ponechania úplného oslobodenia od súdnych poplatkov došlo k prenosu
podnikateľského rizika na štát. Vzhľadom na výšku hodnoty tohto sporu, povaţuje odvolací
súd za dostačujúce odňatie oslobodenia v rozsahu 50%. Výrok o trovách konania sa zakladá
podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Ţalovaným náhradu trov
odvolacieho konania Krajský súd v Prešove nepriznal, nakoľko títo si neuplatnili náhradu trov
odvolacieho konania.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie odôvodnené v zmysle ust.
§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p. Dovolateľ má za to, ţe mu bola postupom súdov odňatá
moţnosť konať pred súdom, pretoţe ak účastník konania z dôleţitého a existujúceho dôvodu
poţiadal o odročenie pojednávania, a súd napriek tomu vec prejednal a rozhodol v jeho
neprítomnosti, je zrejmé, ţe povinnosť poskytnúť mu moţnosť, aby bola vec prejednaná
v jeho prítomnosti, nesplnil. V dovolaní sa zdôrazňuje, ţe zástupcovia spoločnosti ţalobcu
JUDr. J. V. a I. K., poţiadali a navrhli odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti
a ţiadali odvolací súd, aby nepojednával počas ich neprítomnosti na pojednávaní. JUDr. J. V.
ţiadal o odročenie pojednávania aj z dôvodu kolízie pojednávaní. Podľa dovolateľa, choroba
účastníka konania, preukázaná lekársky uznanou práceneschopnosťou, je dôleţitým dôvodom
v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Ak účastník konania včas poţiadal o odročenie
pojednávania, prejednanie veci v jeho neprítomnosti je potrebné podľa dovolateľa
kvalifikovať ako odňatie moţnosti účastníkovi konať pred súdom v zmysle ust. § 237 písm. f/
O. s. p. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. 08. 1994, sp. zn.
5 Cdo 66/94). Zástupcovia ţalobcu poukázali na to, ţe odvolací súd vykonal odvolacie
pojednávanie v ich neprítomnosti a vyniesol rozsudok vo veci samej, tento postup bol podľa
ich názoru v rozpore s ust. § 101 ods. 2 druhá veta O. s. p. Týmto ţalobcovi nebolo umoţnené
uplatniť konkrétne procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva, z ktorých
bol postupom súdu vylúčený. JUDr. J. V. dodal, ţe odňatá moţnosť konať pred súdom mu
bola na Krajskom súde v Prešove aj v konaní vedenom pod sp. zn. 3Co 41/2007, kde bolo
pojednávanie vytýčené v ten istý deň, aj hodinu.
V dovolaní sa upriamila pozornosť aj na postup odvolacieho súdu v prípade JUDr. J.
Vrbu, advokáta ţalovaných, ktorý advokát poţiadal o ospravedlnenie neúčasti
na nariadenom pojednávaní dňa 18. 12. 2007 a ţiadal o odročenie pojednávania. Faxové
podanie tohto advokáta súdu napadlo 17. 12. 2007, riadne bolo súdu doručené 19. 12. 2007,
pričom nie je advokátom podpísané a dôvod ospravedlnenia – práceneschopnosť, nie je
preukázaný dokladom o práceneschopnosti. Vzhľadom na uvedené má ţalobca za to, ţe
odvolací súd nepostupuje rovnako pre priamych účastníkov konania pri posudzovaní návrhu
a ţiadostí o odročenie pojednávania a nariadenia náhradného termínu pojednávania.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je podľa dovolateľa zrejmé, ţe odvolací súd
potvrdil argumentáciu a tvrdenia zástupcov ţalobcu v otázke preukázania aktívnej ţalobnej
legitimácie a nedobromyseľnosti ţalovaných akcionárov, ţe vznikol právny nárok na vrátenie
vyplatených dividend, ak by zo strany ţalovaných nebola vznesená námietka premlčania.
Ţalobca v podanom dovolaní ďalej uviedol, ţe odvolací súd sa nevysporiadal
s opravným uznesením rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 08. 2007, č. k.
43Cb 15/98-829 v spojitosti so začatím plynutia premlčacej lehoty. Začiatok plynutia
premlčacej lehoty u zástupcu ţalobcu 2/ I. K. podľa dovolateľa nastal
po nadobudnutí výlučného vlastníckeho práva k CP emitenta A., a. s., S., t. j. dňom 14. 02.
2005. Z týchto dôvodov má za to, ţe odvolací súd pri posúdení začiatku plynutia premlčacích
lehôt tak, ako to odôvodnil v napadnutom rozsudku, pochybil. S poukazom na ust. § 391 ods.
1 Obchodného zákonníka, zástupcovia ţalobcu dodali, ţe ich právo podať ţalobu ako
minoritní akcionári, za obdobie, keď proti svojej vôli nebol JUDr. J. V. D., S. S., a. s., vedený
ako majiteľ akcií, mohlo byť prvýkrát uplatnené na súde aţ v deň právoplatnosti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 43 Cb 15/98, ktorý bol zákonom vyţadovaným
podkladom pre registráciu zmeny majiteľa akcií v evidencii CP podľa ust. § 18 ods. 1 zákona
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v znení platnom v deň nadobudnutia právoplatnosti
predmetného rozhodnutia. Plynutie premlčacej doby v prípade opätovného zápisu akcií na
účet pôvodného majiteľa, ku ktorému došlo v dôsledku neplatnosti zmluvy o kúpe CP, podľa
zástupcov ţalobcu, povaţoval senát rozhodujúci v tejto veci za otázku zásadného právneho
významu vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Cob 49/2007.
K výroku napadnutého rozhodnutia ohľadom potvrdenia odňatia oslobodenia
od platenia súdnych poplatkov zástupcovi ţalobcu JUDr. J. V. vo výške 50%, dovolateľ
uviedol, ţe odvolací súd sa nezaoberal relevantnými dokladmi, ktoré boli v konaní
predloţené. Takýmto dokladom je napr. peňaţný príspevok na kompenzáciu zvýšených
výdavkov na hygienu a opotrebovanie šatstva, bielizne a obuvi a bytového zariadenia –
rozhodnutie MP, SVaR Slovenskej republiky zo dňa 14. 10. 2005, č. 2005/57832-1. Zástupca
ţalobcu JUDr. J. V. v podanom dovolaní uviedol výpočet ţivotného minima, z ktorého
rozpisu je podľa jeho názoru zrejmé, ţe preukázateľne neprekročil ţivotné minimum podľa
platných právnych predpisov MP, SVaR Slovenskej republiky. Majetkové pomery JUDr. J. V.
sú taktieţ zablokované exekučnými konaniami, zákazom prevodu, resp. scudzenia
za účelom získania finančných prostriedkov na prípadnú úhradu súdnych poplatkov v súdnom
konaní.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dovolateľ navrhuje, aby dovolací súd
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie a rozhodol o náhrade trov konania a trov právneho zastúpenia.
Ţalovaní sa k podanému dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
ţe dovolanie bolo podané účastníkom konania včas (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu
z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p. a v prípadoch uvedených
Dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je moţné napadnúť všetky
rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo
na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná tým, ţe
dovolateľ tvrdí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených
v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade
prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ak sa stali skutočnosti,
v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu.
Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237
O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242
O. s. p.). V prípade, ţe dovolací súd zistí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou
z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie
nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, ţe dovolanie nie je v zmysle ust.
§ 238 a § 239 O. s. p. prípustné.
Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad
rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený podľa
odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu,
vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tieţ v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu podľa odseku 3.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol
rozsudok prvostupňového súdu potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie, pričom
odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie
prípustné, z ktorého dôvodu dovolanie v zmysle § 238 O. s. p. nie je procesne prípustné.
Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ust. § 238
O. s. p., ale (aj so zreteľom na obsah dovolania) sa zaoberal tieţ otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.
Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. v dovolaní
nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto
opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku
opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, ţe mu bola postupom súdu odňatá moţnosť konať
pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný
postup, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne
dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením, zaujatým
v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môţe ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,
právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa
k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide
aj vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné
práva.
Ţalobca v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou,
zaloţenou na porušení práva na spravodlivý proces, ku ktorému malo dôjsť i vytvorením
nerovnakých podmienok a nerovnakého procesného postavenia účastníkov konania.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom,
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (sp. zn. III. ÚS 156/2006, sp. zn. III. ÚS 331/2004, sp. zn.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý sa môţe domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na to,
aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci
uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak, ako v rozsahu a spôsobom
predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu.
Koncept spravodlivého súdneho konania, vnímaný v rozhodovacej činnosti
Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky
(sp. zn. II. ÚS 116/2009, sp. zn. III. ÚS 199/2008) vyţaduje, aby kaţdej procesnej strane bola
daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú
do podstatne nevýhodnejšej pozície – proti jej protistrane (napr. Nideröst - Huber proti
Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - 1).
Okrem tejto poţiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje aj
princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný
na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné poţiadavky spravodlivého
procesu.
Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny
proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného
postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe princíp rovností zbraní
vyţaduje, aby kaţdej procesnej strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju
záleţitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, neţ v ktorej
je jej odporca (Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo
na kontradiktórne konanie zase znamená, ţe procesné strany musia dostať príleţitosť nielen
predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými
ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie
súdu a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, § 46). Zásada rovnosti strán
v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého
procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje
občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95).
Ústava Slovenskej republiky v článku 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov
v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok
rovnosti všetkých občanov bliţšie charakterizuje § 18 prvá veta O. s. p., podľa ktorého
účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením
účastníkov moţno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý
proces. Poţiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre kaţdú
stranu v procese mať rovnakú moţnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať
moţnosť podstatnej výhody voči protistrane.
Zásada rovnosti účastníkov vyţaduje, aby jej uplatňovanie bolo koherentné
vo všetkých štádiách občianskeho súdneho konania. Obaja účastníci majú právo na efektívny
opravný prostriedok a na odvolacie konanie bez faktických a právnych prekáţok.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe pojednávanie odvolacieho súdu vytýčené na deň
18. 12. 2007, bolo odročené na deň 16. 01. 2008 z toho dôvodu, ţe právny zástupca
ţalovaného 1/ a 2/ doručil súdu faxové podanie (č. l. 384-386 spisu), ktorým ospravedlňuje
svoju neúčasť a zároveň ţiada o odročenie pojednávania z titulu práceneschopnosti.
Dotknuté faxové podanie bolo odvolaciemu súdu doručené 17. 12. 2007. Listom zo dňa
19. 12. 2007, č. l. 389, bol právny zástupca ţalovaného 1/ a 2/ poţiadaný, aby odvolaciemu
súdu v lehote 3 dní doručil doklad o jeho práceneschopnosti na deň 18. 12. 2007.
Poţadovaný doklad nebol právnym zástupcom ţalovaného 1/ a 2/ súdu doručený.
V súvislosti s pojednávaním, vytýčeným na deň 16. 01. 2008, odvolaciemu súdu
doručili zástupcovia spoločnosti ţalobcu JUDr. J. V. a I. K., faxové podania (č. l. 391 a 392
spisu), ktorými ospravedlnili svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní z dôvodu
práceneschopnosti JUDr. J. V. a choroby maloletých detí I. K. a navrhli jeho odročenie. Zo
zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom dňa
16. 01. 2008 vyplýva, ţe súd konal a rozhodol v neprítomnosti zástupcov ţalobcu a ich
právneho zástupcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe v danej veci odvolací súd v jednom
prípade odročil pojednávanie dňa 18. 12. 2007 z titulu práceneschopnosti právneho zástupcu
ţalovaného 1/ a 2/ a v druhom prípade pojednávanie, vytýčené na deň 16. 01. 2008 z titulu
práceneschopnosti zástupcu spoločnosti ţalobcu neodročil a vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti zástupcov ţalobcu a ich právneho zástupcu, pričom podmienky na odročenie
pojednávania ani v jednom prípade splnené neboli, keď zástupca ţalovaných 1/ a 2/ doklad
o váţnom dôvode, pre ktorý poţadoval odročenie pojednávania nedoloţil a v prípade
zástupcov ţalobcu, hoci JUDr. J. V. faxové podanie následne doplnil písomne i dokladom
o jeho práceneschopnosti (č.l. 395 a 396 spisu), bol však v konaní spolu s I. K. zastúpený
advokátom, ktorý o odročenie pojednávania, vytýčeného na deň 16. 01. 2008, z váţneho
dôvodu nepoţiadal. Z uvedených dôvodov musí dovolací súd konštatovať, ţe odvolací súd
pri prejednaní odvolania ţalobcu uvedeným postupom, v rozpore so zásadou rovnosti,
nevytvoril pre účastníkov konania rovnaké procesné podmienky a rovnaké moţnosti pre
uplatnenie ich práva zúčastniť sa pojednávania, a preto odvolacie konanie nie je moţné
povaţovať za spravodlivé.
Preto najvyšší súd dospel k záveru, ţe došlo k porušeniu základného práva ţalobcu
na súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 3, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a ţalobcovi bola prejednaním
odvolania na pojednávaní bez jeho účasti, odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O. s. p.).
V súvislosti s ďalším dovolacím dôvodom, ktorý sa týka rozhodnutia odvolacieho
súdu ohľadom 50% odňatia oslobodenia od súdneho poplatku zástupcovi spoločnosti ţalobcu
JUDr. J. V., dovolací súd predovšetkým uvádza, ţe v takomto prípade rozhoduje súd
uznesením (ust. § 167 O. s. p.).
Podľa ust. § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ust. § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
V zmysle ust. § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O. s. p. však ustanovenia odsekov 1 a 2
neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute,
znalečnom, tlmočnom a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených
Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Vzhľadom na uvedené je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu proti
potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu o čiastočnom odňatí oslobodenia od platenia
súdnych poplatkov z ustanovenia § 239 O. s. p. nemoţno vyvodiť.
V zmysle zákonnej povinnosti skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v ustanovení § 237 O. s. p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa ust. § 239 O. s. p., ale komplexne sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád, uvedených v ust. § 237 O. s. p., ako je uvedené vyššie.
Dovolací súd v súvislosti s odňatím oslobodenia od súdneho poplatku zástupcovi
ţalobcu JUDr. J. V. poukazuje na ust. § 138 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého môţe súd na
návrh priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to
pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie
alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie
a má i spätnú účinnosť; poplatky, zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení, sa však
nevracajú.
Ustanovenie § 138 ods. 2 O. s. p. sa týka moţnosti súdu rozhodnúť o odňatí uţ
priznaného oslobodenia od súdnych poplatkov (aj so spätnou účinnosťou), ak sa
do právoplatného skončenia konania ukáţe, ţe pomery účastníka oslobodenie neodôvodňujú,
prípadne neodôvodňovali. Toto ustanovenie slúţi na to, ţe pokiaľ sa zmenia okolnosti,
z ktorých súd pri rozhodovaní o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov vychádzal,
môţe oslobodenie rozhodnutím odňať, a to i spätne.
Ak uplatňovanie alebo bránenie práva nie je ani svojvoľné ani zrejme bezúspešné,
umoţňuje citované zákonné ustanovenie vyhovieť ţiadosti o oslobodenie od súdnych
poplatkov (ako aj rozhodnúť o odňatí priznaného oslobodenia) pod podmienkou, ţe to
odôvodňujú pomery účastníka.
Zákon nevysvetľuje bliţšie obsah pojmu „pomery účastníka“, bezpochyby však musí
ísť o pomery ţiadateľa majetkové, majúce základ v okolnostiach, ktoré nie sú len dočasnej či
prechodnej povahy a odôvodňujú záver, ţe ako poplatník celkom, či sčasti (v prípade
ţiadosti o čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov) nemôţe splniť poplatkovú
povinnosť, alebo ţe jej splnenie od neho nemoţno spravodlivo poţadovať.
Pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov (ako aj o odňatí priznaného
oslobodenia), súd prihliada k celkovým majetkovým pomerom ţiadateľa, k výške súdneho
poplatku, k nákladom, ktoré si pravdepodobne vyţiada dokazovanie, k povahe
uplatňovaného nároku. U fyzických osôb prihliada k ich S. pomerom, resp. zdravotnému
stavu. U právnických osôb a fyzických osôb, ktoré sú podnikateľmi, berie v takom prípade
zreteľ i na povahu ich podnikateľskej činnosti, stav a štruktúru majetku, platobnú schopnosť
a pod.
Po celkovom zhodnotení všetkých takýchto významných okolností musí rozhodnutie
súdu zodpovedať tomu, aby účastníkovi nebolo iba pre jeho nepriaznivú situáciu (teda preto,
ţe nemohol zaplatiť súdny poplatok), znemoţnené uplatňovať alebo brániť svoje právo
na súde.
Rozhodnutie o oslobodení od súdneho poplatku (rovnako aj o odňatí priznaného
oslobodenia), teda nezávisí od úvahy súdu, ale od majetkových pomerov, ktoré priznanie
oslobodenia od súdneho poplatku odôvodňujú. Určujúcim kritériom, na základe ktorého súd
rozhoduje o oslobodení od súdneho poplatku, je teda, či objektívna neschopnosť účastníka
zaplatiť súdny poplatok v stanovenej výške existuje. Pokiaľ takáto objektívna neschopnosť
účastníka zaplatiť súdny poplatok existuje, môţe súd dospieť k záveru o nepriznaní
oslobodenia od súdnych poplatkov iba v prípade, ţe sa jedná o svojvoľné alebo bezúspešné
uplatňovanie práva.
Podstata odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spočíva v tom, ţe
zástupca spoločnosti ţalobcu JUDr. J. V. je podnikateľom, z ktorého podnikaním
vo všeobecnosti je spojené i podnikateľské riziko, ktorého dôsledky nie je moţné prenášať
formou úľav na štát.
Uvedený názor odvolacieho súdu, rozlišujúci subjekty na podnikateľské
a nepodnikateľské, je takou interpretáciou ust. § 138 O. s. p., ktorá nemá oporu nielenţe
v jazykovom výklade tohto zákonného ustanovenia, ale zásadne odporuje zásade rovnosti
účastníkov občianskeho súdneho konania, deklarovanou taktieţ Európskym súdom
pre ľudské práva, a je v priamom rozpore s čl. 3 Listiny základných práv a slobôd.
Z týchto dôvodov spájanie splnenia podmienok pre odňatie oslobodenia od súdnych
poplatkov s podnikateľským rizikom je právne irelevantné, nakoľko, ako uţ bolo uvedené,
primárne súd musí skúmať objektívnu neschopnosť účastníka zaplatiť súdny poplatok a nie
skúmať, na základe akých skutočností táto neschopnosť nastala, čo platí aj pri rozhodovaní
o odňatí priznaného oslobodenia.
Odvolací súd z uvedených dôvodov nesprávnym výkladom ust. § 138 O. s. p. uprel
zástupcovi ţalobcu právo prístupu na súd, čo zakladá procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/
Výskyt niektorej z procesných vád, uvedených v § 237 O. s. p. je zo zákona vţdy
dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní
postihnutom touto vadou. Zároveň je tieţ dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie, vydané v takomto konaní,
nemôţe byť povaţované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené
skutočnosti napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa § 234b ods. 2, 4 O. s. p. zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky k návrhu zástupcov ţalobcu na zabezpečenie
dôkazu od S. P., pobočka H., uvádza, ţe dovolací súd podľa druhej vety ust. § 243a ods. 2
O. s. p. dokazovanie nevykonáva. Z uvedeného dôvodu sa návrhom na zabezpečenie
navrhovaného dôkazu bude zaoberať odvolací súd v ostatnom konaní.
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. januára 2013
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová