Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
13b/388032.183a8e.pdf
PDF · 114 KB
No categories available
4Cdo/287/2012
Najvyšší súd 4 Cdo 287/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S. T., a. s., so sídlom
B., IČO: X., proti povinnej D. D., s. r. o., so sídlom K., IČO: X., o vymoženie 918,75 €
s príslušenstvom, o dovolaní súdneho exekútora JUDr. Ing. K. M., so sídlom K., proti
uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 31. januára 2012, sp. zn. 7CoE/78/2011-41, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach
z 31. januára 2012, sp. zn. 7CoE/78/2011-41 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Košice II uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom z 14. apríla
2011, č.k. Er 2731/01-20 vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a súdnemu
exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. O vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení
exekúcie rozhodol podľa § 57 ods.1 písm. g/ Exekučného poriadku, pretože povinný
výmazom z obchodného registra stratil spôsobilosť mať práva a povinnosti. Rozhodnutie
o náhrade trov exekúcie odôvodnil s poukazom na ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku,
ktoré presne stanovuje podmienky, za splnenia ktorých možno zaviazať oprávneného
k náhrade trov exekúcie, pod ktoré podmienky nemožno subsumovať skutočnosť zániku
povinného. Súd prvého stupňa uviedol, že oprávnený v čase podania návrhu na začatie
exekúcie v roku 2001 nemohol predpokladať, že povinný dňa 16. 04. 2010 zanikne a súd
nemohol zaviazať oprávneného na náhradu trov konania ani podľa ust. § 203 ods. 2
Exekučného poriadku, pretože exekúcia nebola zastavená na základe § 57 ods. 1 písm. h/
Exekučného poriadku, ale z dôvodu straty spôsobilosti byť účastníkom konania na strane
povinného, čo je neodstrániteľnou podmienkou konania.
Na odvolanie súdneho exekútora Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací,
napadnutým uznesením zo dňa 31. januára 2012, č.k. 7 CoE/78/2011-41 /3/2011-77 odvolanie
súdneho exekútora odmietol s poukazom na ust. § 218 ods.1 písm. b/ O. s. p. ako odvolanie
podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Poukázal na ust. § 235 ods. 2 Exekučného
poriadku, § 201 a § 374 ods. 4 O. s. p. a ust. § 37 ods. 1 Exekučného poriadku v znení
účinnom do 31. 01. 2002. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že exekučné konanie začalo
14. 06. 2001, z ktorého dôvodu konštatoval, že je potrebné ho dokončiť podľa Exekučného
poriadku v znení účinnom do 01. 02. 2002, ktoré nepriznáva súdnemu exekútorovi postavenie
účastníka konania, a preto súdny exekútor nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania
proti akémukoľvek rozhodnutiu v exekučnom konaní. Vychádzajúc z uvedeného následne
odvolací súd vyvodil, že odvolanie súdneho exekútora nemalo v zmysle § 374 ods. 4 O. s. p.
za následok zrušenie rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka zo zákona, pretože nebolo
podané oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, proti ktorému
odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie súdny exekútor. Navrhol
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť
a dôvodnosť dovolania vyvodzoval z ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Vadu v zmysle uvedeného
zákonného ustanovenia videl v tom, že jeho odvolanie bolo odvolacím súdom odmietnuté,
hoci na to neboli splnené podmienky. Tým bolo porušené aj jeho právo na spravodlivé súdne
konanie zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa dovolateľa súdny
exekútor má postavenie účastníka konania, pokiaľ ide o náhradu trov exekúcie, a to aj podľa
právnej úpravy, platnej pred 1. februárom 2002, pretože pri rozhodovaní o trovách exekúcie
sa postup súdu bezprostredne týka práv exekútora ustanovených zákonom, t. j. zákonného
nároku exekútora na trovy exekúcie oprávneného v ust. § 196 a § 200 Exekučného poriadku
(viď 3 M Cdo 13/2007, 1 Cdo 93/2006, obdobne Krajský súd v Košiciach sp. zn.
2 CoE/518/2010-107). Odopretie práva na priznanie trov exekútorovi a odmietnutie odvolania
exekútorovi, ktorý nepochybne je účastníkom konania v časti trov exekúcie, je zároveň
v rozpore s čl. 18 ods. 1 Ústavy SR a čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, a teda porušením základných práv exekútora.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na jeho podanie, preskúmal napadnuté
uznesenie a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú
ustanovenia §§ 237 až 239 O. s. p.
Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v ust. § 237
O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti podľa
ust. § 241 ods. 1 O. s. p. V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu
trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto
pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je
v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné.
V danej právnej veci smeruje dovolanie účastníka konania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktoré má procesnú formu uznesenia.
Podľa ust. § 239 ods. 1 O. s. p., dovolanie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, alebo, ak odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie
stanoviska.
Podľa ust. § 239 ods. 2 O. s. p., dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak:
a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia,
c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Keďže v prejednávanej veci je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu,
ktorým bolo odmietnuté odvolanie súdneho exekútora, nie je v zmysle § 239 O. s. p.
dovolanie proti nemu (procesne) prípustné.
S prihliadnutím na námietky dovolateľa a tiež vzhľadom na zákonnú povinnosť
dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie nebolo
vydané v konaní postihnutom niektorou z vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.,
dovolací súd sa zaoberal aj otázkou, či sa v konaní na súde nižšieho stupňa nevyskytla
niektorá z týchto vád.
Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní
nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto
opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.
Dovolateľ namietal procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ktorú videl v tom,
že odvolací súd nesprávne odmietol jeho odvolanie v časti trov exekúcie, pretože ho pokladal
za osobu neoprávnenú na jeho podanie, keď Exekučný poriadok v znení účinnom
do 31. januára 2002 mu postavenie účastníka konania nepriznáva.
Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný
postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť
navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu
i k právnej stránke veci. Podľa ustálenej judikatúry k odňatiu možnosti konať pred súdom
môže dôjsť aj odmietnutím odvolania odvolacím súdom, ak pre to neboli dané procesné
predpoklady.
Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
K porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, pokiaľ
by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)
fyzickej alebo právnickej osoby (viď sp.zn. I. ÚS 35/98).
V prípade, že vyšší súdny úradník vydal rozhodnutie vo veci, je v súlade so znením čl.
142 ods. 2 poslednej vety Ústavy Slovenskej republiky, proti takému rozhodnutiu vždy
prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca. Rozhodnutie vyššieho
súdneho úradníka nemôže byť vzhľadom na účel sledovaný čl. 142 ods. 2 v spojení s čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nikdy konečným rozhodnutím vo veci, lebo zverenie
výkonu súdnej moci iným osobám než sudcom musí mať v zmysle Ústavy Slovenskej
republiky minimálne také obmedzenie, pri ktorom účastníkovi súdneho konania ostane
zachovaná možnosť domáhať sa prerokovania jeho veci nestranným a nezávislým sudcom
uplatnením opravného prostriedku (bez ohľadu na to, či túto možnosť účastník skutočne
využije) (viď sp. zn. IV. ÚS 200/07).
Odvolací súd v predmetnej veci zaujal názor, v ktorom nepripustil (resp. absolútne
vylúčil) možnosť, aby sa súdny exekútor mohol stať účastníkom exekučného konania, ktoré
sa začalo do 31. januára 2002 (§ 235 ods. 2 Exekučného poriadku) a v takto začatom
exekučnom konaní, preto súdnemu exekútorovi nepriznal právo na podanie odvolania.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že uvedený názor odvolacieho súdu
nie je správny a odvolací súd mal súdneho exekútora považovať za účastníka pre určitý úsek
konania, aj keď v zmysle prechodných a záverečných ustanovení Exekučného poriadku
k úpravám účinným od 1. februára 2002 (§ 235 ods. 2 Exekučného poriadku), nebolo možné
v danej veci aplikovať ust. § 37 ods. 1 Exekučného poriadku v znení od 1. februára 2002,
a teda postavenie súdneho exekútora ako účastníka nebolo v zákone pôvodne výslovne
určené.
Podľa právnej teórie totiž účastníkom pre určitý úsek konania je osoba (fyzická alebo
právnická, prípadne štát), o ktorej procesných právach a povinnostiach sa má v konaní
rozhodovať. Postavenie inej osoby ako účastníka konania pre určitú časť (exekučného)
konania je potrebné vyvodiť z konkrétnej situácie.
Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že súčasťou obsahu práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je nielen právo každého
domáhať sa svojho práva na súde, ale aj právo byť účastníkom konania, v ktorom sa
rozhoduje o jeho právach a povinnostiach, z čoho vyplýva, že každý má právo byť
účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje aj o jeho právach a povinnostiach, lebo inak
v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy (viď sp. zn. I. ÚS 219/07-42).
Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky tiež vyplýva, že právo súdneho
exekútora na náhradu trov exekučného konania možno považovať za súčasť základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (viď sp. zn. II. ÚS 272/08-35).
V predmetnej veci rozhodnutie o trovách exekúcie sa dotýkalo práva súdneho
exekútora na náhradu týchto trov, a preto aj podľa právnej úpravy platnej pred 1. februárom
2002 bol súdny exekútor účastníkom exekučného konania v časti, v ktorej sa rozhodovalo
o trovách exekúcie, a to bez zreteľa na skutočnosť, že zákon toto jeho postavenie výslovne
neuvádzal. Pokiaľ preto odvolací súd jeho odvolanie odmietol, ako podané neoprávnenou
osobou, odňal mu možnosť konať pred súdom.
Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. je zo zákona vždy
dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní
postihnutom touto vadou. Zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie, vydané v takomto konaní,
nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené
skutočnosti napadnuté uznesenie odvolacieho súdu podľa § 234b ods. 2 O. s. p. zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1
O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 29. januára 2013
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová