Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
718/387880.6c79df.pdf
PDF · 149.15 KB
No categories available
4Obdo/38/2012
Najvyšší súd 4 Obdo 38/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: B., s. r. o., so sídlom: K.,
IČO: X., zast. advokátom JUDr. F. N., so sídlom: K., proti žalovanému: Z. V. S., a. s.,
so sídlom: N., IČO: X., zast. advokátkou JUDr. A. P., so sídlom: C., o zaplatenie 249 862,31
eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 15Cb 185/2007,
na dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 9. februára 2012, č. k.
26Cob/85/2011/-559, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu o d m i e t a .
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Nové Zámky ako súd prvého stupňa dňa 14. 03. 2011 vydal medzitýmny
rozsudok č. k. 15Cb 185/2007-525, ktorým vyslovil, že nárok žalobcu je daný.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že P. D. S., so sídlom: S. IČO: X. (ďalej len P. S.), sa
žalobou, doručenou súdu prvého stupňa dňa 20. 08. 2007, v spojení s doplnením petitu žaloby
zo dňa 12. 10. 2007, prvostupňovému súdu doručeným dňa 15. 10. 2007, domáhal voči
žalovanému zaplatenia pôvodne 2 500 000,-- Sk (82 984,80 eur) so 14,25%-nými ročnými
úrokmi z omeškania odo dňa doručenia žaloby žalovanému až do zaplatenia, a to z dôvodu
úhrady majetkovej ujmy za obdobie od 01. 05. 2004 do 17. 08. 2007. V žalobe uviedol, že
rozhodnutím bývalého Okresného národného výboru v Nových Zámkoch, odbor
poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva, č. OPLVH-1076/1985/1 zo dňa
21. 06. 1985, ako príslušného vodohospodárskeho orgánu v zmysle ustanovení § 2 a § 6
zákona SNR č. 135/1974 Zb. o štátnej správe vo vodnom hospodárstve, na základe návrhu Z.
V. a K. v B. a záväzného posudku vydaného bývalým ONV – okresným hygienikom
v Nových Zámkoch, boli určené a vymedzené na ochranu výdatnosti, akosti a zdravotnej
nezávadnosti vodných zdrojov verejného vodovodu S., ochranné pásma vodných zdrojov
a stanovené záväzné podmienky pre spôsob hospodárskeho využitia vo vymedzených
ochranných pásmach (ďalej len „rozhodnutie“). Rozhodnutím boli zmenené vodoprávne
povolenia, udelené vodohospodárskym orgánom Okresným národným výborom v Nových
Zámkoch, rozhodnutiami č. OPLHV-1242/1976-110/1976-II zo dňa 01. 03. 1976 a č.
OPLVH-1120/1978-2 zo dňa 18. 07. 1978.
P. S. ďalej uviedlo, že zákon č. 138/1973 Zb. o vodách v znení neskorších predpisov,
na základe ktorého boli vyhlásené ochranné pásma na ochranu výdatnosti, akosti a zdravotnej
nezávadnosti vodných zdrojov, podľa rozhodnutia bol zrušený a s účinnosťou od 01. 06. 2002
nahradený zákonom č. 184/2002 Z. z. o vodách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(vodný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „starý vodný zákon“). P. S. poukázalo
na ustanovenia § 77 ods. 3, § 28 ods. 6 a 7 starého vodného zákona, ako aj na skutočnosť, že
podrobnosti o majetkovej ujme a náhradách nákladov spojených s ochranou vodných zdrojov,
mali byť podrobne upravené všeobecne záväzným právnym predpisom v súlade
so splnomocňovacím ustanovením § 78 ods. 3 písm. e/ starého vodného zákona. Za účinnosti
starého vodného zákona však vykonávací predpis, upravujúci realizáciu úhrad majetkovej
ujmy a spôsob jej výpočtu, prijatý nebol.
Starý vodný zákon bol s účinnosťou od 01. 07. 2004 nahradený zákonom č. 364/2004
Z. z. o vodách v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový vodný zákon“). Na základe
prechodného ustanovenia, uvedeného v § 80 ods. 3 nového vodného zákona, ochranné pásma
určené na ochranu výdatnosti, kvality alebo zdravotnej nezávadnosti vodných zdrojov podľa
doterajších právnych predpisov sa považujú za ochranné pásma vodárenských zdrojov podľa
nového vodného zákona. Na základe ustanovenia § 32 ods. 6 nového vodného zákona,
za preukázané obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov
patrí vlastníkovi, správcovi alebo nájomcovi pozemkov náhrada majetkovej ujmy
v primeranom a preukázateľnom rozsahu, ktorú je povinný poskytnúť na jeho žiadosť ten, kto
odoberá vodu, alebo ten, kto žiada o povolenie na odber vody z vodárenského zdroja.
Majetkovú ujmu možno uhradiť na základe dohody o určení výšky za ročné, prípadne dlhšie
obdobie alebo dohody o jednorazovej úhrade. Ak sa nedosiahne dohoda, výška majetkovej
ujmy sa určí na základe znaleckého posudku podľa osobitného predpisu.
P. S. ďalej poukázalo na skutočnosť, že je oprávneným nájomcom pozemkov
evidovaných katastrálnym úradom v N., Správou katastra N., pre kat. územie S., N.
a maďarský S., na ktorých boli rozhodnutím vyhlásené ochranné pásma, zodpovedajúce
ochranným pásmam vodárenských zdrojov podľa starého aj nového vodného zákona, a preto
je aktívne legitimovaný na podanie žaloby.
V dôsledku vyhlásenia ochranných pásiem vodárenských zdrojov došlo k obmedzeniu
hospodárenia P. S., a to na základe dodržiavania obmedzujúcich opatrení, stanovených
rozhodnutím. P. S. obhospodaruje pôdu, na ktorej nie je možné hospodáriť intenzívne bez
výrazných obmedzení a ako oprávnený nájomca nemôže plne realizovať všetky intenzifikačné
opatrenia smerujúce k zvýšeniu produkcie. V dôsledku dodržiavania obmedzujúcich opatrení
P. S. každoročne vykazuje znižovanie úžitkovosti chovu dobytka, zníženie produktivity práce,
efektívnosti výroby, znižovanie kvality mlieka a mäsa.
Prípisom doručeným Okresnému súdu Nové Zámky dňa 25. 06. 2008 (správne má
znieť 26. 05. 2008), P. S. navrhlo zmenu účastníka konania na strane žalobcu, a to vzhľadom
na skutočnosť, že zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 05. 2008, uzavretou medzi ním
ako postupcom a spoločnosťou O., spol. s r. o., so sídlom: T., IČO:: X., ako postupníkom,
postúpil postupníkovi svoju pohľadávku voči žalovanému spolu s príslušenstvom, ktorá mu
vznikla z titulu nárokov na úhradu majetkovej ujmy a škody za obdobie od 01. 05. 2004 do
17. 08. 2007. Postúpenie pohľadávky bolo oznámené zo strany P. S. a spoločnosti O., spol.
s r. o., žalovanému písomne listom zo dňa 07. 05. 2008. Následne zmluvou o postúpení
pohľadávok zo dňa 09. 05. 2008, uzavretou medzi spoločnosťou O., spol. s r. o. ako
postupcom a S. B., s. r. o., so sídlom: P., IČO: X. ako postupníkom, bola predmetná
pohľadávka postúpená spoločnosti B., s. r. o. Postúpenie pohľadávky bolo oznámené
postupcom žalovanému listom zo dňa 09. 05. 2008.
Okresný súd Nové Zámky uznesením č. k. 15Cb/185/2007-80 zo dňa 29. 05. 2008
navrhovanú zmenu účastníkov na strane žalobcu pripustil.
Žalobca na pojednávaní dňa 12. 01. 2009 žiadal, aby súd pripustil zmenu žaloby tak,
že titulom náhrady majetkovej ujmy za obdobie od 01. 05. 2004 do 31. 12. 2007 si voči
žalovanému uplatňuje celkovú ujmu 249 862,31 eur, čím pôvodnú žalovanú sumu rozšíril
o 166.877,51 eur. Tento svoj návrh odôvodnil tým, že pri vyčíslení majetkovej ujmy
za uvedené obdobie vychádzal zo znaleckých posudkov č. 6/2008 a č. 14/2008,
vypracovaných Doc. Ing. K. K., CSc., znalcom z odboru poľnohospodárstvo a ochrana
životného prostredia.
Okresný súd Nové Zámky uznesením č. k. 15Cb/185/2007-292 zo dňa 03. 02. 2009
zmenu žaloby pripustil.
Následne žalobca upresnil, že náhrady majetkovej ujmy sa od žalovaného domáha
za obdobie od 01. 05. 2004 do 12. 05. 2010 a poukázal na skutočnosť, že zmluvou
o postúpení pohľadávky zo dňa 28. 05. 2010 sa stal veriteľom pohľadávok celkovo
za obdobie od 01. 05. 2004 do 12. 05. 2010.
Žalovaný vo svojom vyjadrení žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že
nájomca v žalobe tvrdí, že od 01. 05. 2004 je nájomcom pozemkov v kat. území S., N.
a maďarský S., ktoré sa nachádzajú v ochranných pásmach vodárenského zdroja určeného
rozhodnutím ONV. Namietal, že žalobca nevydokladoval, na akých pozemkoch uplatňuje
majetkovú ujmu, v čom mu bola spôsobená majetková ujma, v akej výške a rovnako ani
nepreukázal, na základe akého práva je nájomcom pozemkov v druhom ochrannom pásme
vodného zdroja od 01. 05. 2004. Poukázal na skutočnosť, že žalobca sa na neho neobrátil ani
ústne, ani písomne a nepožiadal ho o zaplatenie majetkovej ujmy, teda sa nepokúsil vec riešiť
dohodou tak, ako mu to ukladá vodný zákon. Následne žalovaný vo svojom vyjadrení
uviedol, že si je vedomý svojho záväzku voči žalobcovi, avšak žalobca rozsah svojho nároku
a ani jeho výšku doposiaľ nepreukázal.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku ďalej poukázal na rozhodnutie
bývalého ONV v Nových Zámkoch č. OPLVH-1242/1976-110/1976-II zo dňa 01. 03. 1976,
ktorým bola povolená stavba vodohospodárskeho diela: „S. VODOVOD“ za podmienok
presne špecifikovaných v uvedenom rozhodnutí.
Ďalším rozhodnutím bývalého ONV v Nových Zámkoch č. OPLVH-1120/1978-2
zo dňa 18. 07. 1978 bolo Z. V. a K. IPZ B. udelené povolenie na zriadenie
vodohospodárskych diel a na odber podzemnej vody z vodného zdroja HS-4 v S., a to
na základe skutočností, presne špecifikovaných v predmetnom rozhodnutí.
Rozhodnutím bývalého ONV v Nových Zámkoch č. OPLVH-1076/1985/1 zo dňa
21. 06. 1985 v časti A bolo zmenené vodoprávne povolenie, udelené vodohospodárskym
orgánom ONV v Nových Zámkoch rozhodnutím č. OPLVH-1242/1976-110/1976-II zo dňa
01. 03. 1976 a č. OPLVH-1120/1978-2 zo dňa 18. 07. 1978 tým, že boli zrušené časti
citovaných rozhodnutí, ktorými boli stanovené ochranné pásma. Ostatné časti rozhodnutí
zostali naďalej v platnosti. V časti B citovaného rozhodnutia zo dňa 21. 06. 1985 boli určené
na ochranu výdatnosti, akosti a zdravotnej nezávadnosti vodného zdroja HS-3 a HS-4
verejného vodovodu S. ochranné pásma. V časti C citovaného rozhodnutia boli stanovené
podmienky pre využívanie ochranných pásiem vodných zdrojov podzemných vôd. V časti D
citovaného rozhodnutia boli za účelom odstránenia, resp. za účelom zabránenia nepriaznivých
účinkov pri obhospodarovaní pozemkov, pri hospodárskej činnosti, pri užívaní objektov
a zariadení v určených pásmach hygienickej ochrany vodárenských vodných zdrojov uložené
príslušným orgánom a organizáciám úlohy a obmedzenia. Súčasťou tohto rozhodnutia boli aj
prílohy č. 1, 2 a 3, pričom príloha č. 1 obsahovala podmienky stanovené vodohospodárskym
orgánom pre využívanie ochranného pásma druhého stupňa – vnútorného. Príloha č. 2
obsahovala podmienky stanovené vodohospodárskym orgánom pre využívanie ochranného
pásma druhého stupňa – vonkajšieho a príloha č. 3 obsahovala podmienky stanovené
vodohospodárskym orgánom pre ochranné pásmo druhého stupňa – spoločné – kvantitatívne.
Vo svojich právnych záveroch súd prvého stupňa poukázal na ustanovenia § 26 ods. 2
a § 28 ods. 6 zákona č. 184/2002 Z. z. o vodách a § 30 ods. 2 a § 32 ods. 6 zákona
č. 364/2004 Z. z. o vodách. K nároku žalobcu o náhradu majetkovej ujmy za obdobie
od 01. 05. 2004 do 12. 05. 2010 uviedol, že majetkovú ujmu uplatnenú za obdobie
od 01. 05. 2004 do 30. 06. 2004 je potrebné posudzovať podľa zákona č. 184/2002 Z. z.
o vodách, kým za obdobie od 01. 07. 2004 do 12. 05. 2010 podľa zákona č. 364/2004 Z. z.
o vodách v platnom znení (ďalej len vodný zákon), nakoľko starý vodný zákon bol
s účinnosťou od 01. 07. 2004 zrušený a nahradený vodným zákonom.
Vo vzťahu k námietke žalovaného spočívajúcej v tvrdení, že žalobca nepreukázal
svoju aktívnu legitimáciu, súd neakceptujúc túto námietku poukázal na rozhodnutie bývalého
ONV v Nových Zámkoch č. OPLVH-1076/1985/1 zo dňa 21. 06. 1985, ktorým boli
okresným hygienikom v Nových Zámkoch určené na ochranu výdatnosti, akosti a zdravotnej
nezávadnosti vodných zdrojov verejného vodovodu S. ochranné pásma vodných zdrojov
a zároveň boli stanovené záväzné podmienky pre spôsob hospodárskeho využitia
vo vymedzených ochranných pásmach. Uvedeným rozhodnutím boli zmenené vodoprávne
povolenia, udelené vodohospodárskym orgánom bývalým ONV v Nových Zámkoch
rozhodnutiami č. OPLVH-1242/1976-110/1976-II zo dňa 01. 03. 1976 a č.
OPLVH-1120/1978-2 zo dňa 18. 07. 1978. Z vyššie špecifikovaného rozhodnutia z roku 1985
súd považoval za preukázané, že týmto rozhodnutím boli vydané viaceré obmedzenia
pri obhospodarovaní pozemkov v ochrannom pásme vodných zdrojov, keďže ochranné pásmo
druhého stupňa – spoločné – kvantitatívne zostalo v platnosti a zostali v platnosti aj
obmedzujúce režimy z neho vyplývajúce. Obmedzujúce režimy bolo teda povinné dodržiavať
aj P. S. ako pôvodný žalobca. Uvedenú skutočnosť súd považoval za preukázanú aj
zo svedeckej výpovede Ing. S., ktorá potvrdila, že v ochrannom pásme druhého stupňa –
spoločného – kvantitatívneho, je potrebné v rozhodnutí špecifikované obmedzenia
dodržiavať.
Z predložených listín, najmä z rozhodnutia vydaného bývalým ONV N. v roku 1985,
mal súd za preukázané, že v bode 3 uvedeného rozhodnutia bolo poľnohospodárskym
subjektom uložených niekoľko úloh, týkajúcich sa hlavne dodržiavania osobitných
podmienok, týkajúcich sa hnojenia a ničenia škodcov. Z prílohy č. 3 k uvedenému
rozhodnutiu súd zistil, že boli osobitne stanovené aj ďalšie obmedzujúce opatrenia
pre ochranné pásmo druhého stupňa – spoločné – kvantitatívne, napríklad nemožnosť
budovania ďalších odberných zariadení a zabezpečovanie ochrany povrchových
a podzemných vôd pred ich znehodnocovaním, obmedzeniami nakladania s látkami, ktoré
môžu ohroziť akosť alebo zdravotnú nezávadnosť povrchových alebo podzemných vôd.
Uvedené obmedzenia bol povinný dodržiavať aj pôvodný žalobca s tým, že v prípade ich
porušenia mu hrozili sankcie zo strany príslušných kontrolných orgánov.
K otázke aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby súd prvého stupňa ďalej
uviedol, že pôvodný žalobca – P. S., bol nájomcom pozemkov, na ktorých bolo rozhodnutím
bývalého ONV N. vyhlásené ochranné pásmo, zodpovedajúce ochrannému pásmu
vodárenských zdrojov podľa starého vodného zákona, ako aj vodného zákona, a to počas
celého žalovaného obdobia. S poukazom na uvedené vyslovil, žalobca je na náhradu
majetkovej ujmy aktívne legitimovaný, pretože túto nadobudol postúpením od pôvodného
žalobcu.
Súd mal tiež za nesporné, že v danom prípade je daná aj pasívna legitimácia
žalovaného na úhradu majetkovej ujmy, pričom túto žalovaný žiadnym spôsobom ani
nerozporoval. V tejto súvislosti poukázal na oznámenie Slovenského hydrometeorologického
ústavu zo dňa 23. 01. 2008, na základe ktorého skonštatoval, že vodné zdroje v ochrannom
pásme využíva a odoberá z nich vodu žalovaný. Sám žalovaný na pojednávaní, konanom dňa
03. 11. 2008 uviedol, že si je vedomý svojho záväzku voči žalobcovi a doplnil, že žalobca
rozsah oprávnenia svojho nároku, ani jeho výšku doposiaľ nepreukázal.
Súd ďalej uviedol, že žalovaný si majetkovú ujmu za obdobie od 01. 05. 2004
do 31. 12. 2006 vyčíslil na základe znaleckého posudku č. 6/2006 zo dňa 30. 04. 2008, ktorý
vypracoval Doc. Ing. K. K., CSc. znalec z odboru poľnohospodárstvo a ochrana životného
prostredia. Výšku majetkovej ujmy za obdobie od 01. 01. 2007 do 31. 12. 2007 si žalovaný
(správne malo znieť žalobca) uplatnil v súlade so znaleckým posudkom č. 14/2008
zo dňa 09. 12. 2008, ktorý vypracoval ten istý znalec. Pri vyčíslení uplatnenej majetkovej
ujmy za obdobie od 01. 05. 2004 do 12. 05. 2010 žalobca podľa vlastného vyjadrenia
vychádzal z vyčíslenej majetkovej ujmy na základe citovaných znaleckých posudkov.
Z príloh k uvedeným znaleckým posudkom je zrejmé, že v období, za ktoré si žalobca, resp.
jeho predchodca uplatnil majetkovú ujmu, bolo P. S. nájomcom pozemkov v danej oblasti.
Vzhľadom na skutočnosť, že znalecké posudky za účelom určenia výšky majetkovej ujmy za
žalované obdobie nedal vyhotoviť súd, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný
správnosť a relevanciu týchto posudkov popiera, súd z dôvodu hospodárnosti a účelnosti
ďalšieho postupu v konaní, rozhodol v danom prípade len o základe nároku žalobcu, a to
v súlade s § 152 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) s tým, že o výške
nároku žalobcu, ako aj o trovách konania, rozhodne osobitným rozhodnutím.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Nitre ako súd odvolací, uznesením č. k.
26Cob/85/2011-559 zo dňa 09. 02. 2012, napadnutý medzitýmny rozsudok podľa § 221 ods. 1
písm. h/ O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Nesprávne právne posúdenie veci podľa vyššie citovaného ustanovenia O. s. p.
odvolací súd vzhliadol v tom, že súd v danom prípade postupoval podľa § 152 ods. 2 veta
druhá O. s. p. a napadnutým medzitýmnym rozsudkom rozhodol o základe veci, hoci
na takýto postup neboli splnené podmienky. Vo vzťahu k § 152 ods. 2 O. s. p. uviedol, že
účelnosť rozhodnutia len o základe veci je vo všeobecnosti zachovaná iba v prípade, ak súd
prvého stupňa disponuje dostatkom skutkových zistení pre posúdenie všetkých sporných
otázok, vyplývajúcich z uplatňovaného nároku a spornou zostáva iba výška toho nároku, napr.
z dôvodu jej obtiažnej zistiteľnosti, vyvolávajúcej potrebu ďalšieho rozsiahleho dokazovania.
Zdôraznil, že žalobca si žalobou, podanou v prejednávanej veci, uplatňuje nárok na náhradu
majetkovej ujmy sčasti v zmysle § 30 ods. 2 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a sčasti podľa
predchádzajúcej právnej úpravy obsiahnutej v § 28 ods. 6 zákona č. 184/2002 Z. z. o vodách.
Odvolací súd poukázal na § 28 ods. 6 zákona č. 184/2002 Z. z. a § 30 ods. 6 (správne
má znieť § 32 ods. 6) zákona č. 364/2004 Z. z. a v ich súvislosti na nariadenie vlády
Slovenskej republiky č. 184/2003 Z. z. o podrobnostiach obsahu žiadosti o úhradu náhrady
za obmedzenie bežného obhospodarovania a o spôsobe výpočtu náhrady, ako aj neskoršie
nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 438/2005 Z. z. s rovnakým názvom, ktoré v § 2
ods. 1 a 2 obsahujú zhodné definície pojmov náhrad za obmedzenie bežného
obhospodarovania. V § 2 ods. 1 uvedené vládne nariadenia zhodne určujú, že náhrada
za obmedzenie bežného obhospodarovania na poľnohospodárskom pozemku v dôsledku
zvýšenia nákladov nad bežné obhospodarovanie pozemku je rozdiel medzi skutočnými
nákladmi, vynaloženými na obhospodarovanie pozemku a priemernými nákladmi v danej
výrobnej oblasti v tom istom roku (pričom novšie vládne nariadenie obsahuje naviac iba
dovetok, že ide o rozdiel vyjadrený v peňažných prostriedkoch v slovenskej mene). V § 2
ods. 2 tie isté vládne nariadenia zhodne určujú, že náhrada za obmedzenie bežného
obhospodarovania na poľnohospodárskom pozemku v dôsledku zníženia produkcie je rozdiel
medzi priemernou produkciou v danej výrobnej oblasti a dosiahnutou produkciou v tom istom
roku (s rovnakým dovetkom ako je uvedený vyššie).
Z vyššie citovaných definícií výpočtu výšky náhrad žalovanej majetkovej ujmy mal
odvolací súd za zrejmé, že skutočnosť, že k majetkovej ujme, spôsobenej obmedzeniami
bežného obhospodarovania, reálne došlo, možno mať spoľahlivo za preukázanú v podstate až
vtedy, keď je už známa aj jej výška. V princípe je totiž možné, že existencia konkrétnych
obmedzení hospodárenia na pozemkoch v ochranných pásmach vôd, založených príslušným
rozhodnutím v konkrétnom prípade môže, ale aj nemusí mať za následok vznik majetkovej
ujmy na strane toho, kto na týchto pozemkoch hospodári a v prospech koho by právo na jej
náhradu prípadne svedčilo. Skonštatoval, že skutočnosť, či k majetkovej ujme došlo a či teda
žalobcovi zároveň vzniklo právo na jej náhradu, bude nad všetku pochybnosť zrejmá až
vtedy, keď už bude známa aj jej konkrétna výška. Na základe uvedeného odvolací súd dospel
k záveru, že vydanie medzitýmneho rozsudku je v danom prípade predčasné, keďže na jeho
vydanie nie sú splnené podmienky. Napadnutý medzitýmny rozsudok preto zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, ktorému súčasne uložil rozhodnúť rozsudkom o celej
prejednávanej veci naraz (§ 152 ods. 2 veta prvá O. s. p.), teda tak o jej základe, ako aj
o výške žalovaného peňažného plnenia s tým, že pri rozhodovaní o veci sa vysporiada aj
s ostatnými vecnými námietkami žalovaného, obsiahnutými v jeho odvolaní proti zrušenému
medzitýmnemu rozsudku.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 21. 05. 2012.
Proti zrušujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote
dovolanie žalobca (ďalej tiež ako dovolateľ) a navrhol, aby dovolací súd uznesenie Krajského
súdu v Nitre č. k. 26Cob/85/2011-559 zo dňa 09. 02. 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Podanie dovolania žalobca odôvodnil dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p., teda že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konkrétne k procesnej
vade uvedenej v písm. f/ (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom), argumentujúc porušením čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, zabezpečujúcich právo na súdnu ochranu. Odvolaciemu súdu vytkol
nesprávnosť, nezákonnosť a arbitrárnosť jeho rozhodnutia. Dovolateľ má za to, že odvolací
súd vyslovil právne závery bez toho, aby sa vysporiadal so skutočnosťami, zohľadnenie
ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol tak na základe nepodloženej
právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnil. V tejto súvislosti poukázal
na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
I. ÚS 382/06, I. ÚS 56/01, IV. ÚS 115/03 a č. k. III. ÚS 119/03-30. Odvolaciemu súdu ďalej
vytkol, že svoje rozhodnutie nečakane založil na inom právnom závere, než súd prvého
stupňa, čím dovolateľovi odňal možnosť namietať správnosť právneho názoru, zaujatého
odvolacím súdom na inštančne vyššom súde. Na rozdiel od iných žalobcov, uplatňujúcich si
v súdnych konaniach náhradu majetkovej ujmy, o základe ktorej súdy rozhodovali vo forme
medzitýmnych rozsudkov, dovolateľovi sa bez relevantného právneho dôvodu odníma
možnosť konať bez súdom, pretože v jeho prípade nie je právne možné rozhodnúť o základe
jeho právneho nároku medzitýmnym rozsudkom. Vo vzťahu k tejto forme súdneho
rozhodnutia odvolaciemu súdu vytkol, že svojím uznesením navodil procesno-právny stav,
ktorým právne paralyzoval možnosť rozhodnúť v predmetnom súdnom konaní spôsobom
vydania medzitýmneho rozsudku, záväzného pre ďalšie štádium súdneho konania. V dôsledku
tejto skutočnosti sa zmarila cesta k dohode účastníkov o úhrade majetkovej ujmy v zmysle
§ 32 ods. 6 druhá veta zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách v príslušnom znení. Poukázal
na § 152 ods. 2 O. s. p., ktorý súdu pri voľbe procesného postupu, vyplývajúceho z uvedeného
ustanovenia umožňuje, aby medzitýmnym rozsudkom rozhodol o tom, či má účastník konania
na požadovanom plnení právo a v akom rozsahu, pričom jeho výrok zahŕňa posúdenie
skutkového stavu sporu, ktorým je uplatnený nárok charakterizovaný, ako aj z neho
odvíjajúce sa právne posúdenie veci. Poukázal ďalej na princíp tzv. právnej fikcie,
znamenajúci, že skutkový a právny stav konania, s ktorým sa súd v medzitýmnom rozsudku
vysporiadal, už nie je možné napadnúť a spochybňovať a plne sa použije na ostatnú časť
konania, v ktorej súd rozhoduje už iba o výške požadovaného nároku. Pojmovo preto môže
byť medzitýmny rozsudok vymedzený prostredníctvom súdneho určenia iba kladne, a to, že
opodstatnenosť nároku je daná čo i len v minimálnej možnej výške.
K dovolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý dovolanie navrhol ako
neprípustné odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1, veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O. s. p.), najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b
ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p., ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225
a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.
Podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie
súdu prvého stupňa (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.), alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239
ods. 1 písm. b/, veta prvá O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p.),
ďalej ak ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), alebo ak ide o uznesenie o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolateľom napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým
zrušil odvolaním napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Dovolanie teda smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nevykazuje znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení, preto dovolanie podľa § 239 O. s. p. prípustné nie je.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239
O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
(rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád, vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia,
majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Ak je totiž konanie postihnuté niektorou
z vád, vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj
rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O. s. p. vylúčené.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietol vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.,
v zmysle ktorého dovolanie je prípustné, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Procesnú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. zakladá okrem iného aj absencia riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia, z dôvodu ktorého je toto nepreskúmateľné.
Vo vzťahu k uvedenej procesnej vade dovolateľ namietol nedostatočné odôvodnenie
uznesenia odvolacieho súdu. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré
jeho vydaniu predchádzalo, je však dovolací súd toho názoru, že Krajský súd v Nitre svoje
rozhodnutie o zrušení medzitýmneho rozsudku súdu prvého stupňa náležite odôvodnil
v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p., ktoré sa v plnej miere uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211
ods. 2 O. s. p.). Na rozdiel od prvostupňového rozhodnutia, odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/2005). Aj napriek vyššie ustanoveným
možnostiam je rozhodnutie odvolacieho súdu náležite odôvodnené, do svojho odôvodnenia
pojal kľúčové argumenty, na základe ktorých rozhodnutie Okresného súdu Nové Zámky
zrušil a z tohto dôvodu je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ústavne akceptovateľné.
Krajský súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal so skutočnosťou, že existencia
konkrétnych obmedzení hospodárenia na pozemkoch v ochranných pásmach vôd. založených
príslušným rozhodnutím v konkrétnom prípade môže, ale aj nemusí mať za následok vznik
majetkovej ujmy na strane toho, kto na týchto pozemkoch hospodári a v prospech koho by
právo na jej náhradu prípadne svedčalo. Vecne aj právne dostatočne argumentoval, keď
uviedol, že to, či k majetkovej ujme došlo a či teda žalobcovi vzniklo právo na jej náhradu,
bude možné ustáliť až vtedy, keď bude známa aj jej konkrétna výška.
Na základe uvedeného má preto dovolací súd za to, že odvolací súd pri odôvodnení
svojho rozhodnutia postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalobcovi zastúpenému
v odvolacom konaní advokátom neznemožnil uplatniť zákonné procesné práva, priznané mu
právnym poriadkom o občianskom súdnom konaní na zabezpečenie jeho práv a oprávnených
záujmov.
Okrem vyššie uvedenej námietky žalobca procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. nekonkretizoval a neuviedol žiadne také dôvody, ktoré mali preukázať procesné
pochybenie odvolacieho súdu, majúce za následok odňatie práv žalobcu konať pred súdom.
Obsah jeho dovolania sa týka jeho nespokojnosti s vecnou správnosťou napadnutého
rozhodnutia a právnym posúdením prejednávanej veci odvolacím súdom, pričom nepreukázal,
že právne posúdenie veci znamená odňatie jeho procesných práv v odvolacom konaní.
V tejto súvislosti dovolací súd zdôrazňuje, že nesprávne právne posúdenie veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je síce prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy,
ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania
nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, nemožno
napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné
vecné nesprávnosti rozhodnutia. V prejednávanej veci by uvedený dovolací dôvod, bolo
možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania vyplývala z § 239 O. s. p.,
v posudzovanom prípade však tomu tak nie je.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dovolací súd konštatuje, že postup
odvolacieho súdu bol zákonný a žalobcovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom.
Keďže v danom prípade dovolanie žalobcu proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je
podľa § 239 O. s. p. prípustné a vada, uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. (ani žiadna iná
procesná vada v zmysle citovaného ustanovenia), zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako súd dovolací, dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5, veta prvá O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako neprípustné odmietol.
So zreteľom na odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť, nezaoberal sa dovolací
súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5, veta prvá
O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.. Žalovaný bol v dovolacom
konaní úspešný, preto by mal právo na náhradu trov konania. Keďže si však trovy
v dovolacom konaní napriek svojmu písomnému vyjadreniu k dovolaniu neuplatnil, dovolací
súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 12. 05. 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 31. januára 2013
JUDr. Alena Priecelová, v . r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová