Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
ad8/387536.b1d86a.pdf
PDF · 116.51 KB
No categories available
4Cdo/39/2013
Najvyšší súd 4 Cdo 39/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti K., S.,
nar. X. a H., nar. X., zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí
a rodiny v Bratislave, deti rodičov, otca Ing. I. K., bytom B., zastúpeného JUDr. I. B.,
advokátom v B., a matky Ing. V. K., bytom B., zastúpenej JUDr. I. Z., advokátkou v B.,
o nariadenie predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn.
20 P 34/2012, o dovolaní otca proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 27. apríla 2012
sp. zn. 11 CoP 155/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V uznesením z 22. februára 2012 č.k. 20 P 34/2012-26
odmietol návrh otca na nariadenie predbeţného opatrenia, ktorým sa domáhal uloţiť matke
povinnosť obnoviť Dohodu o lekárskej starostlivosti pre maloleté deti v Základnej škole Z.
u pôvodnej ošetrujúcej lekárky MUDr. L., prihlásiť maloletého S. na druhý polrok školského
roku 2011/2012 do I. B triedy na Základnej škole N., prihlásiť maloletú H. do predškolského
zariadenia S. na F. a podpísať prihlášku maloletej H. v MŠ R.R.. Svoje rozhodnutie oprel
o ustanovenie § 43 ods. 1 a 2 a § 75 ods. 2 O.s.p. s poukazom na to, ţe podľa ustanovenia
§ 35 Zákona o rodine súd v prípade nezhody rodičov súvisiacej s výkonom (realizáciou) ich
rodičovských práv a povinností rozhoduje výlučne na návrh niektorého z rodičov, keď
v takýchto prípadoch neprichádza do úvahy začatie konania z úradnej povinnosti podľa § 81
ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 76 ods. 3 O.s.p. Keďţe otec maloletých detí ani na
výzvu súdu neodstránil vady návrhu v podstatnom smere, keď neuviedol, čoho sa mieni
domáhať návrhom vo veci samej, v danom konaní nemoţno pokračovať aj preto, ţe bez
znalosti predmetu meritórneho konania je vylúčené, aby súd mohol zhodnotiť existenciu
dôvodov podmieňujúcich prípadné nariadenie predbeţného opatrenia. Konštatoval tieţ, ţe aj
ak by sa navrhovateľ vo veci samej mienil domáhať uloţenia rovnakej povinnosti, akej sa
domáhal predbeţným opatrením, návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia by nemohol
vyhovieť s poukazom na cieľ predbeţných opatrení, ktorým je provizórna (dočasná) úprava
pomerov účastníkov konania s cieľom umoţniť ničím nerušené rozhodovanie vo veci samej.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie otca maloletých detí uznesením z 27. apríla
2012 sp. zn. 11 CoP 155/2012 uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe návrh otca
na nariadenie predbeţného opatrenia zamietol. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo
na náhradu trov konania. V dôvodoch rozhodnutia v prvom rade konštatoval, ţe návrh
na nariadenie predbeţného opatrenia musí primárne spĺňať všeobecné a špecifické náleţitosti
návrhu v zmysle § 42 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 79 ods. 1 O.s.p. a § 75 ods. 2 O.s.p. Ak návrh
nespĺňa všeobecné náleţitosti podania v zmysle § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 O.s.p., ako
aj náleţitosti vyţadované pri nariaďovaní predbeţného opatrenia, súd vyzve uznesením
navrhovateľa na opravu, resp. doplnenie návrhu; uvedené neplatí na konanie, ktoré môţe súd
začať bez návrhu (§ 75 ods. 3 O.s.p.). Nakoľko ustanovenie § 176 ods. 1 O.s.p. zaraďuje
medzi konania vo veciach starostlivosti o maloletých (v ktorých v zmysle § 81 ods. 1 O.s.p.
môţe súd začať konať bez návrhu) i konanie o podstatných veciach, o ktorých sa rodičia
nemôţu dohodnúť, t. zn. konanie podľa ustanovenia § 35 Zákona o rodine, s prihliadnutím
na charakter konania starostlivosti súdu o maloletých a na obsah návrhu otca na nariadenie
predbeţného opatrenia smerujúceho k riešeniu podstatných vecí súvisiacich s výkonom
rodičovských práv a povinností odvolací súd vyslovil názor, ţe ustanovenie § 75 ods. 3
posledná veta O.s.p. nemoţno vykladať bez prihliadnutia na ustanovenie § 81 ods. 1 O.s.p.
v spojení s ustanovením § 176 ods. 1 O.s.p., čo znamená, ţe rozhodnutie prvostupňového
súdu o odmietnutí návrhu otca na nariadenie predbeţného opatrenia nie je vecne správne.
S poukazom na účel právnej úpravy inštitútu predbeţného opatrenia však odvolací súd
uzavrel, ţe v danom prípade návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia nemoţno vyhovieť,
nakoľko otec maloletých detí neosvedčil potrebu navrhovanej dočasnej úpravy. Pokiaľ otec
namieta zjavné nezhody rodičov v otázkach súvisiacich s voľbou ošetrujúcej lekárky oboch
maloletých detí, ako i voľby základnej školy pre maloletého S. a materskej školy pre maloletú
H., tieto je potrebné uplatniť v konaní o veci samej, t.j. v konaní začatom podľa ustanovenia
§ 35 Zákona o rodine na návrh jedného z rodičov pri ich nezhode v súvislosti s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti maloletým a ich umiestnením v základnej škole, resp. materskej
škole.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu (a súčasne proti uzneseniu Krajského
súdu v Bratislave z 30. apríla 2012 sp. zn. 14 Co 122/2012 aţ 14 Co 125/2012 – pozn.
dovolacieho súdu) podal dovolanie otec maloletých detí, navrhol ho zrušiť a vec vrátiť
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., ako
aj z dôvodu, ţe „rozhodnutie je nezákonné a v rozpore s legislatívou SR a medzinárodnými
dohovormi, ktorými je SR viazaná“. Odvolaciemu súdu predovšetkým vytkol, ţe konal bez
súvisiacej spisovej dokumentácie (22 P 134/2010) v dôsledku čoho je uznesenie odvolacieho
súdu nepreskúmateľné a rozhodovanie odvolacieho súdu bez spisu je porušením čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázal na to, ţe v konaní
(vedenom na Okresnom súde Bratislava V – pozn. dovolacieho súdu) sp. zn. 22 P 134/2010
podal dňa 29.12.2010 návrh na predbeţné opatrenie, kde ţiadal aj rozhodnutie súdu o nástupe
maloletého S. do jeho školy na N., ktorú si sám vybral na základe exkurzie z MŠ R. a svoj
záujem pokračovať v jednej z najlepších škôl, kde má spoluţiakov z MŠ, čo prejavil aj
v doplnení znaleckého posudku č. 19 PhDr. B. z augusta 2011, ktorý je súčasťou spisu
8 C 422/2009, ktorý však nebol odvolaciemu súdu dodaný. „Odvolací súd potvrdzuje
nesprávnosť postupu súdu“, keď návrh (na vydanie predbeţného opatrenia – pozn.
dovolacieho súdu) rozdelil na dve časti, ktoré spolu priamo súvisia, ale samostatne neriešia
potrebu úpravy rovnocenného zákonného styku maloletých detí s otcom, návratu maloletých
detí do miesta trvalého bydliska a ukončenie protiprávneho 26 mesačného odlúčenia
maloletých detí z domova. Absurdným rozdelením predbeţného opatrenia tak odvolací súd
súvisiace skutočnosti návrhu na vydanie predbeţného opatrenia posudzoval v rôznych
senátoch (v „Civilno Občianskom konaní“ a v „Poručenskom senáte“), čím podľa názoru otca
maloletých detí nemohlo byť súdom vykonané správne posúdenie veci.
Matka maloletých detí vo svojom vyjadrení ţiadala dovolanie otca ako neprípustné
zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 veta druhá O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243 ods. 3 O.s.p.),
skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.)
alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/
O.s.p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe
dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
(§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa
o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239
ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho
vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
V tejto súvislosti povaţuje dovolací súd za potrebné pre úplnosť dodať, ţe z hľadiska
prípustnosti dovolania moţno za zmenu rozhodnutia (rozsudku alebo uznesenia) súdu prvého
stupňa odvolacím súdom povaţovať len také rozhodnutie, ktorým odvolací súd vecne
zmeňuje rozhodnutie súdu prvého stupňa o predmete sporu a nahrádza ho svojim iným
rozhodnutím o veci samej. V porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa musí ísť o iné,
rozdielne rozhodnutie vo veci samej. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúce rozhodnutie (v danom
prípade uznesenie) odvolacieho súdu nie je preto rozhodujúce, ako odvolací súd sformuloval
výrok svojho uznesenia (či ho formálne označil ako zmeňujúce, hoci v skutočnosti ide
o potvrdzujúce uznesenie), prípadne ako v dôvodoch označil ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku, podľa ktorých pri rozhodnutí postupoval (či rozhodol podľa § 219 O.s.p.
alebo § 220 O.s.p.). V prejednávanej veci z porovnania výrokových častí uznesení súdov
niţších stupňov je zrejmé, ţe odvolací súd napriek pouţitej formulácii o zmene uznesenia
súdu prvého stupňa v skutočnosti (podľa obsahu) jeho uznesenie potvrdil, keď podstatné
je, ţe obe uznesenia (uznesenie súdu prvého stupňa a uznesenie odvolacieho súdu)
sú súhlasné v tom, ţe (zhodne) návrhu otca maloletých detí návrhu na nariadenie predbeţného
opatrenia nevyhoveli.
S poukazom na vyššie uvedené a súčasne s poukazom na ustanovenie § 239 ods. 3
O.s.p., podľa ktorého ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti,
predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu
na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva
a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine,
v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením, nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nielen ţe nevykazuje znaky ţiadneho
z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., ale proti ktorému ustanovenie § 239 ods. 3
O.s.p. dovolanie výslovne nepripúšťa, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania otca
maloletých detí z § 239 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou,
či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno
ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd však nezistil
existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v § 237 O.s.p. Nezistil ani
podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., na ktoré zrejme poukazoval
dovolateľ prostredníctvom tvrdenia o porušení čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ku ktorému malo dôjsť jednak tým, ţe odvolací súd konal a rozhodol
bez súvisiacej spisovej dokumentácie a jednak tým, ţe odvolací súd potvrdil nesprávnosť
postupu súdu, spočívajúceho v „absurdnom rozdelení“ návrhu na nariadenie predbeţného
opatrenia na dve časti.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Zo spisu však nemoţno vyvodiť, ţe by súdy v prejednávanej veci
v prípade dovolateľa nerešpektovali niektoré z týchto práv.
Základné právo účastníka súdneho konania na spravodlivý proces zaručujúci
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl.
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, kaţdý má právo domáhať
sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo
na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
Otcom maloletých detí namietaný postup súdov v prejednávanej veci, z ktorého
v dovolaní vyvodzuje porušenie čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
však nemoţno povaţovať za procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vyššie
v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedené tvrdenia dovolateľa, o ktoré opiera prípustnosť
dovolania sú vo svojej podstate námietkou, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktoré rovnako, ako inú procesnú vadu
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) povaţuje síce Občiansky súdny poriadok za prípustné dovolacie
dôvody (ktoré moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), avšak samotná iná procesná
vada, ani samotné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladajú.
Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny
opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu;
pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté
rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné
nesprávnosti rozhodnutia.
Keďţe v danom prípade dovolanie nie je podľa § 239 O.s.p. prípustné, nebola
preukázaná existencia ţiadnej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie otca maloletých detí podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 146 ods. 1
písm. a/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. februára 2013
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková