Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
4a9/388667.1c6594.pdf
PDF · 126.91 KB
No categories available
2Obdo/28/2012
Najvyšší súd 2 Obdo 28/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa M., s. r. o.,
so sídlom L., IČO: X., právne zastúpeného J. M., advokátom, K. proti odporcovi Mesto
L., N., IČO: X., právne zastúpenému JUDr. D. P., advokátom, D., o zaplatenie 516 379,54 €
s príslušenstvom, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 28. februára 2012, č. k. 43Cob/203/2011-651, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Lučenec rozsudkom zo dňa 06. 05. 2011, č. k. 14Cb 35/2005-562,
rozhodol tak, že zamietol návrh navrhovateľa na zaplatenie odplaty vo výške 162 013,44 €
s 9% úrokom z omeškania ročne z dlžnej sumy odo dňa 28. 02. 2005 až do zaplatenia.
Vo zvyšku, čo do zaplatenia sumy 354 366,10 € s prísl., konanie zastavil. Navrhovateľa
zaviazal k povinnosti nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 16 484,54 € na účet
právneho zástupcu odporcu.
V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že na základe vykonaného
dokazovania listinnými dôkazmi, znaleckými posudkami, ako aj svedeckými výpoveďami
dospel k záveru, že navrhovateľ si uplatnil v návrhu právo na zaplatenie odplaty
za rekonštrukčné práce na objekte reštauračného zariadenia L., ktoré mal v prenájme,vrátane
/
ceny plynofikácie a realizácie plynovej prípojky s tým, že podľa pôvodnej dohody,
obsiahnutej v nájomnej zmluve, uzavretej medzi navrhovateľom a L. dňa 30. 11. 1999, bolo
dohodnuté, že účelne vynaložené náklady na rekonštrukciu a údržbu (nie bežnú) budú
odpočítateľnou položkou z nájomného, ktoré sa zaviazal navrhovateľ platiť L. vo výške
300 000,-- Sk mesačne.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ nemá právo na zaplatenie
odplaty za rekonštrukčné práce, ktorej sa domáha v tomto konaní s poukazom na ust.
§ 667 ods. 1 a § 680 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka a ani na vydanie bezdôvodného
obohatenia z dôvodu, že odporca nie je pasívne legitimovaným účastníkom v tomto
spore. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že zo strany L., a. s., boli ním vynaložené náklady
uznané ako účelné a ani tú skutočnosť, že by boli vopred schválené. Tiež skonštatoval, že
výška vynaložených nákladov navrhovateľom na rekonštrukciu prenajatej nehnuteľnosti je
z dôvodu absencie dôkazov nepreskúmateľná a objasnenie výšky vynaložených nákladov
navrhovateľom nepriniesli ani svedecké výpovede, ktoré boli rozporné. Vzhľadom k tomu, že
nájomný vzťah medzi navrhovateľom a L.L. a. s., skončil ku dňu 31. 07. 2003 a odporca
nadobudol vlastnícke právo k pôvodne prenajatým nehnuteľnostiam navrhovateľom až dňa
26. 09. 2003, nemohol byť odporca v žiadnom právnom vzťahu s navrhovateľom, keďže
vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobudol až po ukončení nájomného vzťahu navrhovateľa
s L.L. a. s. Odporca neprevzal žiadne záväzky po L., a. s., napriek tomu, že bol ich
zakladateľom a za takéto záväzky L., a. s., ani neručí. Nárok nebolo možné priznať
navrhovateľovi ani z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, pretože navrhovateľ
nezhodnotil nehnuteľnosť prenajatú mu odporcom. Ak vzniklo bezdôvodné obohatenie, tak
vzniklo na strane L., a. s., ako bývalých vlastníkov prenajatej nehnuteľnosti. Súd prvého
stupňa preto návrh navrhovateľa v tej časti, v ktorej nevzal návrh späť, zamietol. O trovách
konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p. tak, že odporcovi,
ktorý mal úspech, priznal právo na náhradu trov konania vo výške 16 484,54 €.
Na odvolanie navrhovateľa odvolací súd napadnutým rozhodnutím potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa a odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Uviedol, že predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozhodnutia súdu prvého
stupňa, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na zaplatenie sumy 162 013,44 €, uplatnenej
navrhovateľom voči odporcovi titulom úhrady nákladov spojených so zmenami na prenajatej
nehnuteľnosti, ktoré vykonal navrhovateľ podľa jeho tvrdenia so súhlasom L., a. s., ktorým
nehnuteľnosť patrila v čase od 30. 11. 1999 do 31. 07. 2003 tak, ako to navrhovateľ v návrhu
tvrdil. Navrhovateľ si uplatnil aj právo na 9% úrok z omeškania odo dňa 28. 02. 2005 až do
zaplatenia dlžnej čiastky.
Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
v napadnutej časti prvej výrokovej vety je vecne správne, preto sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Poukázal na ust. § 680 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, upravujúce prechod práv a povinností na nadobúdateľa prenajatej veci, ktoré je
obsiahnuté v rámci všeobecnej úpravy nájomnej zmluvy a dopadá aj na vzťahy, ktoré riešia
prenájom nebytových priestorov, pretože zvláštna úprava tohto nájomného vzťahu,
nachádzajúca sa v zákone č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov, a to v nadväznosti na ust. § 720 Občianskeho zákonníka neobsahuje
špeciálne ustanovenie o dôsledkoch zmeny vlastníka prenajatej veci za trvania nájomného
vzťahu. Preto je podľa odvolacieho súdu nutné použiť všeobecné ustanovenia Občianskeho
zákonníka o nájomnej zmluve (§ 663 a nasl. Občianskeho zákonníka), a to konkrétne ust.
§ 680, ktorý túto otázku výslovne rieši. Odvolací súd zdôraznil, že ak dôjde k zmene
vlastníctva k prenajatým nebytovým priestorom za trvania nájomného vzťahu, vstupuje
nadobúdateľ do právneho postavenia prenajímateľa. Ide o zvláštny prípad právneho
nástupníctva (sukcesie), s ktorým je spojený ten dôsledok, že na nadobúdateľa prechádzajú
práva a povinnosti prenajímateľa z nájomného vzťahu priamo zo zákona - ex lége, ak nastane
právna skutočnosť, s ktorou zákon tento dôsledok, a to nadobudnutie vlastníckeho práva
k prenajatej veci, spája. Nadobúdateľ tak vstupuje do pôvodného nájomného vzťahu
so všetkými jeho základnými obsahovými atribútmi, akými sú predmet nájmu, práva
a povinnosti prenajímateľa, čo je dané povahou nájomného vzťahu a ktoré vyplývajú
zo zákona, resp. z nájomnej zmluvy. Na nadobúdateľa však neprechádzajú z titulu právneho
nástupníctva všetky práva a povinnosti prenajímateľa. Na nadobúdateľa neprechádzajú najmä
peňažné pohľadávky, ako ani dlhy prenajímateľa, vzniknuté za trvania pôvodného nájomného
vzťahu, akými sú napr. pohľadávka prenajímateľa na splatné nájomné, povinnosť zaplatiť
splatnú pohľadávku nájomcu na zľavu z nájomného a pod. Na nového prenajímateľa
(nadobúdateľa prenajatej veci) neprechádzajú ani práva a povinnosti prenajímateľa, vzniknuté
v súvislosti so zmenami prenajatej veci vykonanými nájomcom za trvania pôvodného
nájomného vzťahu bez súhlasu prenajímateľa. Preto nájomca, ktorý bez súhlasu pôvodného
prenajímateľa zhodnotil prenajaté nebytové priestory ich stavebnou úpravou, či akoukoľvek
zmenou, nie je oprávnený uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči
novému prenajímateľovi, ktorý neskôr nadobudol nehnuteľnosť, v ktorej sa rekonštruované
nebytové priestory nachádzajú, ale len voči tomu, kto bol jej vlastníkom v čase uskutočnenia
rekonštrukčných prác, pretože odporca nevstúpil do žiadneho právneho vzťahu
s navrhovateľom, ktorý by bol pokračovaním nájomného vzťahu s pôvodným
prenajímateľom, L., a. s. Odvolací súd dodal, že pasívne legitimovaným na zaplatenie
nákladov, ktoré sú predmetom sporu a ktoré mal navrhovateľ vynaložiť na rekonštrukciu
nehnuteľnosti, patriacej v tom čase L., a. s., sú preto L., a. s., a nie odporca.
Odvolací súd ďalej zdôraznil, že vychádzal zo skutkového stavu, zisteného súdom
prvého stupňa a stotožnil sa s tým, že náklady, ktoré vynaložil navrhovateľ na zmenu
prenajatej veci a ktorých zaplatenia sa v konaní domáha, by mohli byť uplatnené len voči L.,
a. s., a to titulom bezdôvodného obohatenia s poukazom na ust. § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, pretože by šlo o plnenie bez právneho dôvodu, výška ktorého sa rovná čiastke,
o ktorú sa nehnuteľnosť zhodnotila. Tieto boli tak, ako to vyplýva z listinných dôkazov,
predložených navrhovateľom, vynaložené ešte v čase existencie prvej, aj keď neplatnej
nájomnej zmluvy, a to v období od 03. 05. 2000 do 14. 09. 2000. Nesporné preto je, že
za predpokladu preukázania skutočného vynaloženia finančných prostriedkov ako nákladov
na rekonštrukciu prenajatej nehnuteľnosti, patriacej vtedy L., a. s., ako aj nákladov
na vykonanie plynofikácie, by bol mal navrhovateľ vyššie uvedené právo, a to bez ohľadu
na to, či by bol býval daný písomný alebo len ústny súhlas prenajímateľa v tej časti, v ktorej
by ich nebolo možné započítať voči nájomnému, avšak len voči Lučenským
kúpeľom, a. s., ako vlastníkovi prenajatej nehnuteľnosti. Odvolací súd však považoval
za potrebné uviesť, že podstatné pri uplatnení nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
nie je to, či sa zhodnotenie nehnuteľnosti navrhovateľom premietlo do výšky ceny
nehnuteľnosti, ale to, či a v akom rozsahu skutočne k zhodnoteniu nehnuteľnosti
vo vlastníctve pôvodného prenajímateľa L., a. s., došlo. Ďalej zdôraznil, že nárok na náhradu
nákladov spojených so zmenami na nehnuteľnej veci je samostatným občianskoprávnym
nárokom, ktorý je potrebné uplatniť voči pôvodnému prenajímateľovi, pokiaľ nový vlastník
nehnuteľnosti nevstúpil do všetkých práv a povinností predchádzajúceho prenajímateľa tak,
ako sa to stalo v prejednávanej veci.
Podľa odvolacieho súdu najdôležitejšia skutočnosť je v prejednávanej veci tá,
že nájomný vzťah, uzavretý medzi navrhovateľom a pôvodným prenajímateľom L. a. s.,
skončil prv, než by bol odporca ako nový vlastník plynule vstúpil do práv
a povinností pôvodného prenajímateľa. Preto ani odporcovi ako novému vlastníkovi
nehnuteľnosti, ktorý nevstúpil do právneho postavenia pôvodného prenajímateľa, nevznikla
povinnosť náklady vynaložené navrhovateľom zaplatiť.
Odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa v tom, že
odporca nie je pasívne legitimovaným účastníkom v tomto spore, pretože v prípade zmien
predmetu nájmu pri nebytových priestoroch, ktoré boli vykonané bez súhlasu prenajímateľa
s poukazom na ust. § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nároky nájomcu, založené zmenou
veci bez súhlasu predchádzajúceho prenajímateľa na nového vlastníka veci neprechádzajú.
Keďže ďalší nájomný vzťah, ktorý bol založený nájomnou zmluvou medzi navrhovateľom
a L., a. s., dňa 21. 07. 2001, t. j. už po vynaložení nákladov navrhovateľom, bol ukončený ku
dňu 31. 07. 2003, t. j. v čase, kedy ešte nehnuteľnosť, ktorá bola prenajatá a ktorú mal
navrhovateľ zmeniť v dôsledku jej rekonštrukcie a plynofikácie, bola vo vlastníctve L., a. s.,
mohlo navrhovateľovi vzniknúť právo uplatniť si vynaložené náklady na prenajatú
nehnuteľnosť len voči pôvodnému vlastníkovi nehnuteľnosti. Preto dospel k záveru, že
rozhodnutie okresného súdu je v napadnutej časti prvej výrokovej vety vecne správne, preto
ho podľa ust. § 219 O. s. p. potvrdil. Výrok o trovách konania sa zakladá podľa ust. § 224
ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie,
odôvodnené v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. Dovolateľ poukázal
na zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 30. 11. 1999 a 24. 07. 2001, v ktorých
bolo zakotvené, že nájomca vynaložené náklady na stavebné a rekonštrukčné práce
nehnuteľného objektu L. (predmet nájmu) si môže započítať na úhradu nájomného, ktoré bolo
dohodnuté vo výške 300 000,-- Sk. Z uvedeného dôvoduvo vzťahu k odôvodneniu
rozhodnutia súdu prvého stupňa, že na strane odporcu je daný nedostatok pasívnej legitimácie
v spore, navrhovateľ poukázal už v odvolacom konaní na ust. § 667 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého ustanovenia je zrejmé, že nájomca a v danom prípade aj
navrhovateľ, má právo na náhradu nákladov. Dovolateľ ďalej poukázal na ust. § 680 ods. 2
Občianskeho zákonníka, judikát R 37/2007, pričom dodal, že vzhľadom na skutkový stav,
prezentovaný v konaní, vzniklo právo navrhovateľa vo vzťahu k L., a. s. V dovolaní dovolateľ
uviedol podrobný opis skutkového stavu veci a má za to, že v konaní je založená pasívna
legitimácia odporcu.
Z vykonaného dokazovania podľa dovolateľa vyplynula skutočnosť, že odporca
či už v čase výkonu funkcie primátora mesta MUDr. M. do druhej polovice
roku 2002, ako aj neskôr primátorom Ing. M., mal vedomosť o zhodnocovaní nehnuteľného
objektu L. navrhovateľom. Dovolateľ zdôraznil, že všetky rekonštrukčné práce vykonával
so súhlasom vlastníka - prenajímateľa tohtoobjektu. Poukázal aj na bezodplatný prevod
vlastníckych práv k dotknutej nehnuteľnosti, ktorý podľa jeho názoru nesie znaky účelovosti.
S poukazom aj na ust. § 458 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka konštatoval, že odporca
ako jediný akcionár L., a. s., ktorá obchodná spoločnosť bola vlastníkom a prenajímateľom
nehnuteľného objektu L., a. s., vo vzťahu k navrhovateľovi, získal bezdôvodné obohatenie
uskutočnením stavebných a rekonštrukčných prác zo strany navrhovateľa na nehnuteľnom
objektea to konaním smerujúcim k bezodplatnému prevodu vlastníckych práv k tomuto
,
objektu pri súčinnosti osôb personálne prepojených medzi L., a. s. a odporcom. Uvedené
konanie podľa dovolateľa nesie znaky nedobromyseľnosti, resp. takého konania, ktoré by
v konečnom dôsledku čo najúčinnejšie eliminovalo práva navrhovateľa na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom k týmto skutočnostiam má dovolateľ za to, že jeho
dovolanie je dôvodné. Dovolateľ preto navrhuje, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil (prípadne súdu prvého stupňa) na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.). Dospel pritom k záveru, že z hľadiska jeho prípustnosti
neboli splnené zákonné podmienky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú
ustanovenia § 237 až § 239 O. s. p.
Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou zvád uvedených v ust. § 237
O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti podľa
ust. § 241 ods. 1 O. s. p. V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu
trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto
pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je
v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné.
Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad
rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
zmenený, resp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu,
vysloveného v tejto veci a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu.
V danom prípade neboli splnené podmienky pre prípustnosť dovolania v zmysle
ust. § 238 O. s. p., pretože odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
a prípustnosť dovolania nevyslovil.
Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti
dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 O. s. p.
v dovolaní nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť
tohto opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.
Dovolací súd je pri preskúmavaní právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu
viazaný rozsahom dovolacieho návrhu a uplatneným dovolacím dôvodom. Viazanosť
dovolacieho súdu dôvodom uvedeným v dovolaní sa prejavuje nielen vo viazanosti dôvodom
zodpovedajúcim niektorému v zákone vymedzenému dovolaciemu dôvodu, ale predovšetkým
vo viazanosti tým, ako bol tento dovolací dôvod v dovolaní opísaný, t. j. uvedenie okolností,
z ktorých dovolateľ usudzuje, že uvedený dovolací dôvod je daný.
Navrhovateľ dovolanie odôvodnil tým, že v odvolacom konaní došlo k vade, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p.).
Inou vadou konania podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., na ktorú musí
dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je dovolaním namietaná, je procesná vada,
ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť
rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných
ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle ust. § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia).
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/, c/ O. s. p. v prípade, ak je dovolanie procesné prípustné, ale o taký prípad v danej
veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť
dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 0. s. p. a iné vady konania v zmysle
§ 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie žalobcu v súlade s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.,
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal
sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal, nakoľko mu žiadne nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 26. februára 2013
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová