Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/27/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej PRO CIVITAS,

s. r. o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou

V., so sídlom v B., v mene a na účet ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J. N., proti

povinnému J. G., bývajúcemu v D., pre vymoženie 995,82 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. , o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 30. apríla 2012, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená 7. júla 2011 podala súdnemu exekútorovi JUDr. M. Š. návrh na vykonanie

exekúcie pre vymoţenie sumy 995,82 € s príslušenstvom na podklade exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri

spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA a MEDIAČNÁ, a. s., so sídlom v

Bratislave, Trnavská cesta 7, z 8. apríla 2011 sp. zn. IIC0410134, ktorým bola ţalovanému J.

G. uloţená povinnosť zaplatiť ţalobkyni PRO CIVITAS, s. r. o. istinu v sume 995,82 € s

príslušenstvom. Následne súdny exekútor poţiadal (ţiadosťou z 8. augusta 2011) o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Prievidza uznesením z 23. decembra 2011 č. k. 9 Er 2707/2011–22

ţiadosť súdneho exekútora JUDr. M. Š. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z 8.

augusta 2011 zamietol. Dospel k záveru, ţe právny vzťah medzi účastníkmi zaloţený

2

zmluvou o úvere z 10. novembra 2008 č. 3474341508 (uzavretou medzi právnym

predchodcom oprávnenej Poštovou bankou, a. s. a povinným) treba povaţovať

za spotrebiteľskú zmluvu. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, ţe

povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli uţ vopred pripravené

„na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzatvárali vo viacerých prípadoch pre veľký počet

spotrebiteľov. Keďţe povinný si neplnil riadne povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy,

uplatnila si oprávnená svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej

rozhodcovskej doloţky podľa bodu 11.2. obchodných podmienok a rozhodca bez vypočutia

povinného vydal predmetný rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovskú doloţku vyhodnotil

za neprijateľnú podmienku a v zmysle za neplatnú.

Nekalú povahu rozhodcovskej doloţky súd vyvodil z obmedzenia práva spotrebiteľa

(povinného) ako slabšej zmluvnej strany domáhať sa ochrany na všeobecnom súde

v Slovenskej republike, pretoţe rozhodcovská doloţka nebola dojednaná so spotrebiteľom

individuálne a od spotrebiteľa vyţaduje, aby spory s dodávateľom (oprávnenou) riešil výlučne

v rozhodcovskom konaní. O takúto podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ má moţnosť

vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa tejto doloţky začalo

rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť

rozhodcovskému konaniu. Za hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi

dodávateľom a spotrebiteľom súd povaţoval skutočnosť, ţe povinný nemal moţnosť

podstatným spôsobom ovplyvniť obsah predmetnej zmluvy, keďţe jej súčasťou sú aj

všeobecné obchodné podmienky, zmluvu mohol buď prijať, alebo odmietnuť ako celok. Svoj

názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doloţky súd oprel aj o stanovisko

Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo 4. júna 2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet

Sustikné Gyorfi bod 40, kde sa konštatuje, ţe vopred stanovená podmienka v zmluve

uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/EHS), ktorá

nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právom pre všetky spory súdu, v obvode

ktorého sa nachádza sídlo predajcu (dodávateľa), je kvalifikovaná ako nekalá. Pri výkone

rozhodcovského rozsudku, vydaného bez účasti spotrebiteľa, súd ex offo prihliada na nekalú

povahu rozhodcovskej doloţky. V tejto súvislosti súd poukázal na rozsudok Európskeho

súdneho dvora vo veci C-40/08 zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti

Cristina Rodríguez Nogueira. Uviedol, ţe nekalú povahu rozhodcovskej doloţky má súd

preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môţe takéto

posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.

Existujúca, ale nekalá (neplatná) rozhodcovská doloţka nemôţe byť základom právomoci

rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doloţky odvodil

a následne vydal exekučný titul, nemoţno takéto rozhodnutie povaţovať za rozhodnutie

vydané osobou na to oprávnenou. Predloţený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu

právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej

doloţky, nemoţno povaţovať za spôsobilý exekučný titul.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 30. apríla 2012 sp. zn.

uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil ( ).

Uviedol, ţe uznesenie prvostupňového súdu bolo vydané na základe správneho právneho

posúdenia veci z aspektu aplikácie a interpretácie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku a o rozhodcovskom konaní a stotoţnil sa aj

s jeho odôvodnením v súlade s kritériami uvedenými v v spojení s

ods. 2 Stotoţnil sa s právnym názorom súdu prvého stupňa, ţe predmetnú zmluvu

o úvere treba povaţovať za spotrebiteľskú zmluvu (

účinného v čase uzatvorenia zmluvy) a s vyhodnotením rozhodcovskej doloţky ako

neprijateľnej zmluvnej podmienky. Pokiaľ oprávnený v odvolaní poukázal na skutočnosť, ţe

v zmysle o bankách sú banky povinné ponúknuť svojim

klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd k tomu

uviedol, ţe právny predchodca oprávnenej neuzatvoril s povinným osobitnú rozhodcovskú

zmluvu (ani nedal povinnému osobitný návrh na jej uzavretie a príslušné poučenie), ale

rozhodcovská doloţka bola začlenená do vopred pripravených všeobecných obchodných

podmienok právneho predchodcu oprávnenej. Povinný ako spotrebiteľ bol v postavení, ţe

buď zmluvu aj s príslušnými obchodnými podmienkami pre úver a všeobecnými obchodnými

podmienkami prijme ako celok a úver dostane, alebo zmluvu ako celok odmietne.

Za individuálne dojednanú rozhodcovskú doloţku v danom prípade by bolo moţné povaţovať

takú jej úpravu, podľa ktorej by povinný najneskôr pri uzatvorení zmluvy doručil banke

písomné oznámenie, ţe s predloţenou rozhodcovskou doloţkou súhlasí a ţe ju prijíma

(na rozdiel od opačného znenia zakotveného v bode 10.2.3 všeobecných obchodných

podmienok predmetnej zmluvy). V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na skutočnosť, ţe

stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy,

neznamená, ţe veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej

doloţky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán,

v neprospech spotrebiteľa (daný prípad). Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je

povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy chrániace spotrebiteľa. Odvolací súd nezistil

v konaní súdu prvého stupňa rozpor s pravidlami týkajúcimi sa práva na súdnu ochranu a inú

právnu ochranu podľa . Uzavrel, ţe okresný súd

správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju

právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doloţky, preto nejde

o spôsobilý exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby

dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu

prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila

z , , (t. j., ţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej

istej veci sa uţ prv začalo konanie; nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona

bol potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom)

a dôvodnosť z aţ c/ (v konaní došlo k vadám uvedeným v

O.s.p; konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Prekáţku

„res iudicata“ dovolateľka vysvetľuje tým, ţe vec uţ bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom

vydaným rozhodcovským súdom. Exekučný súd v exekučnom konaní nebol oprávnený

preskúmať správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a na jeho

preskúmanie súdom nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je

podľa zákona potrebný. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom,

ktorým došlo k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd povaţovala

to, ţe jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku

na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie

otázky o existencii neprijateľnej podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru

o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doloţky, výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho

zákonníka, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či

povinností podľa ustanovení zákona o bankách) prvostupňovým a odvolacím súdom

a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. V dôvodoch dovolania podrobne

rozoberala skutkový a právny stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré porovnáva

s občianskym súdnym konaním. Poukázala na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle

implementovanej Smernice rady 93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej

skutočný význam v doktrinálnej judikatúre ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne

uvádzaných prípadoch. Na záver zdôraznila, ţe o bankách v znení

účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere v ustanovení § 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť

bánk ponúknuť svojím klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy

o tom, ţe ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom

konaní stálym rozhodcovským súdom zriadenom podľa zákona o rozhodcovskom konaní.

Inkorporovaním rozhodcovskej doloţky do obchodných podmienok si právna predchodkyňa

oprávnenej (Poštová banka, a. s.) svoju zákonnú povinnosť splnila. Keďţe teda rozhodcovská

doloţka bola naformulovaná na základe splnenia zákonnej povinnosti banky, ako taká nemôţe

predstavovať neprijateľnú podmienku.

Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia V zmysle platnej právnej

úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie stanoviska (

ods. 1, písm. a/ a písm. b/ ). Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

o právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky (, , ).

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod

prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie stanoviska.

Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil

6

a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je

prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , , netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

nevyplýva.

Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení a

mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“

v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,

i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí moţnosti konať

pred súdom v zmysle , videla v odmietnutí práva na uspokojenie

priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené

a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.

K prvému dovolateľkou namietanému dôvodu treba uviesť, ţe prekáţka rozsúdenej

veci (rei iudicatae, ) patrí k procesným podmienkam konania a jej

existencia v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom, ţe

právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje moţnosť

totoţnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní

ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak

ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových

tvrdení, z akých uţ bol pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). O totoţnosť

účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými

účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251

ods. 4 ). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania nevyplýva, ţe konaniu v tejto

veci – t. j. medzi oprávnenou PRO CIVITAS, s. r. o., a povinným J. G., týkajúceho sa

vymoţenia 995,82 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 9 Er

2707/2011 na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok z 8. apríla 2011

sp. zn. IIC0410134, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti

ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a. s. nepredchádzalo ţiadne iné

exekučné konanie s tým istým predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých

účastníkov. Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný

rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd

skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne

vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených

prípadoch alternatívnou moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho

rezultátom môţe byť titul, splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním exekúcie.

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, ţe súdy niţších stupňov zaťaţili konanie vadou

uvedenou v

Pokiaľ ide o vadu podľa , ktorej sa súdy mali dopustiť tým, ţe

nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo

potrebné, treba uviesť, ţe ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237

písm. e/ zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných

podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku

návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť.

Exekučný súd, totiţ v predmetnej veci, začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej

doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska ( ) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu

na začatie konania v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov niţších

stupňov.

Pokiaľ ide o odňatie moţnosti pred súdom konať v zmysle treba

zdôrazniť, ţe dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je

procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme

moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré mu

právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených

záujmov. Za porušenie práva v zmysle (v zmysle ustálenej judikatúry) sa

povaţuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiţ zastavenie exekúcie, čím sa

oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia

(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a sp. zn.

). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci nejde o túto vadu konania.

Dospel pritom k záveru, ţe konanie súdov takouto vadou nie je postihnuté.

Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú

otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť

platnosť rozhodcovskej doloţky, na základe ktorej rozhodcovský súd zaloţil svoju právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma ţiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa

Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd

nezistí rozpor ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia ţiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor ţiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.

, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, ţe pokiaľ

oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal

pritom z jednotného názoru súdnej praxe, ţe uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd

v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný

titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j. či

bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených

v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke

formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako

aj materiálnej (z aspektu obsahových náleţitostí rozhodnutia – jednak určitosti,

zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia

uloţenej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či

oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto

skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, ţe ak

exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,

nevyvolávajúce ţiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemoţno preto viesť nútený výkon

rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, ţe jeho

právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom

právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi

zmluvnými stranami, a to či uţ vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky. Ak

teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy

a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,

zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom

s právomocou na jeho vydanie, je logické, ţe exekučný súd musí pri tomto zisťovaní

posúdiť, nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá,

ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môţe totiţ zaloţiť

právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna

neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Z vyššie uvedeného moţno vyvodiť záver, ţe exekučný súd, ktorý koná o návrhu

na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových

a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený

uţ v štádiu rozhodovania o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami

bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, ţe právomoc rozhodcovského súdu bola zaloţená

na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky

vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou

doloţkou viazaná.

Nemoţno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, ţe zo ţiadneho ustanovenia procesného

predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doloţku posúdiť z hľadiska

jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podloţený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doloţka bola uzavretá platne.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní

dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky exekučný súd len realizoval svoje

11

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doloţkou (jej

prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, ţe v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii

rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom

a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 8. apríla 2011 sp. zn. IIC0410134, vydaného

Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ,

ARBITRÁŢNA a MEDIAČNÁ, a. s., je okrem iného zrejmé, ţe rozhodcovský súd zaloţil

svoju právomoc na ustanovení bodu 11.2. Všeobecných obchodných podmienok, na zmluve

o úvere z 10. novembra 2008, na Obchodných podmienkach pre úver a na základe

Všeobecných obchodných podmienok). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doloţky skúmal

v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. (individuálne

dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyţadovanie prejednania sporov

výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti

s platnosťou rozhodcovskej doloţky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení

vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu o tom, ţe skúmaná

rozhodcovská doloţka je neprijateľná a preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom

a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný

súd k dispozícii, takýto záver umoţňovali. Vo všeobecných obchodných podmienkach síce

bol upravený odlišný mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne vyhovel ustanoveniu

, keďţe umoţňoval, aby sa dlţník (povinný)

obrátil i na štátny súd. Avšak v prípade, ak by si uplatnil svoje práva veriteľ (oprávnená)

na rozhodcovskom súde, bol povinný sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto

ustanovenie takisto nemoţno povaţovať za platne uzavretú rozhodcovskú doloţku, keďţe je

v sporoch, v ktorých by bola voči povinnému uplatnená ţaloba, musí sa podriadiť

rozhodcovskému konaniu, bez moţnosti poţiadať o ochranu všeobecný súd. Teda

v prípadoch, ak je ţalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho právny nástupca, nie je moţné sa

brániť mimo rozhodcovského súdu, čo sťaţuje prístup povinného ako spotrebiteľa

k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Hlavnými dôvodmi neplatnosti rozhodcovskej doloţky

však bola najmä skutočnosť, ţe nebola ako súčasť formulárovej zmluvy individuálne

dojednaná a splynula s ostatným štandardnými ustanoveniami zmluvy. Neprimeranosť videli

konajúce súdy i v skutočnosti, ţe miesto konania je vzdialené od bydliska ţalovaného

(povinného), čo je pre neho nevýhodné a môţe ho odradiť od ochrany jeho práv.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, ţe ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených

v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve

bolo preto moţné skúmať aj z iných hľadísk, neţ v tomto ustanovení výslovne uvedených,

najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo v danom prípade.

Keďţe exekučný súd zistil uţ pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ţe

exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloţeného oprávnenou, je v rozpore

so zákonom, dospel k správnemu záveru, ţe nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú ţiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, ţe pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Postup súdov niţších stupňov nemal preto za následok odňatie m;oţnosti

oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia

Dovolací súd dospel tieţ k záveru, ţe nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého

stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú poţiadavkám vyplývajúcim

z ustanovenia , v spojení s ustanovením a ustanovením

V tejto súvislosti treba pripomenúť, ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou

predloţené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nesplnení podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa

stotoţnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov

súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil

s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého

uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené ţiadosti

poţadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, ţe táto odpoveď oprávnenú neuspokojuje,

neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2

; za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek oprávnenej.

Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 46

ods. 1 ; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.

Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. ţe ich konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe ich

rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/

), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé osebe)

nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie je

v ustanoveniach upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

14

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s , ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe mu ţiadne trovy tohto konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. februára 2013

JUDr. Ladislav Górász, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová