Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)ca6/434606.bfaca7.pdf
PDF · 179.12 KB
No categories available
2Cdo/381/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 381/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci maloletého R. K., zastúpeného
opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou za účasti otca B.
K., bývajúceho v B. a matky M. Č., bývajúcej vo V., o návrhu otca na zverenie maloletého
dieťaťa do jeho starostlivosti a o návrhu na pozbavenie rodiča výkonu rodičovských
práv a povinností s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp.
zn. 4 P 102/2012, o dovolaní otca maloletého dieťaťa proti uzneseniu Krajského súdu v
Prešove z 31. augusta 2012 sp. zn. 2 CoP 69/2012, takto
rozhodol:
Konanie o dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. augusta 2012
sp. zn. 2 CoP 69/2012 v časti, v ktorej krajský súd vyslovil, že na konanie vo veci je príslušný
Okresný súd Vranov nad Topľou z a s t a v u j e .
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. augusta 2012 sp. zn.
2 CoP 69/2012 v časti, v ktorej potvrdil uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou
z 30. mája 2012 č.k. 4 P 102/2012-156 o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením z 30. mája 2012 č.k. 4 P 102/2012-156
ustanovil maloletému R. K. na zastupovanie v predmetnom konaní ako opatrovníka Úrad
práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou, oddelenie SPO detí a sociálnej kurately.
Súd vychádzal zo zistenia, že ak ide o právny úkon medzi deťmi samými alebo o právny
úkon medzi i len jedným z detí, hoci i len jedným z rodičov, nemôže dieťa zastúpiť ani jeden
z rodičov, preto je potrebné dieťaťu ustanoviť podľa § 31 Zákona o rodine opatrovníka. To
isté platí, aj keď ide o konanie pred súdom alebo iným orgánom.
Krajský súd v Prešove na odvolanie otca maloletého uznesením z 31. augusta 2012
sp. zn. 2 CoP 69/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Zároveň krajský súd rozhodol
o námietke otca proti postúpeniu veci Okresnému súdu Vranov nad Topľou tak, že vyslovil,
že na konanie vo veci 4 P 102/2012 Okresného súdu Vranov nad Topľou (na Okresnom súde
Bratislava V vec vedená pod sp. zn. 20 P 135/2012 ) je príslušný Okresný súd Vranov nad
Topľou. Rozhodnutie pokiaľ išlo o odvolanie otca voči uzneseniu súdu prvého stupňa
o ustanovení opatrovníka odôvodnil poukazom na § 31 ods. 2, 4 Zákona o rodine. Uviedol,
že Zákon o rodine v právnych vzťahoch medzi rodičmi a ich maloletými deťmi obsahuje
vlastnú špeciálnu právnu úpravu pre prípad kolízie záujmov. Vychádza zo zvýšenej miery
ochrany, ktorú poskytuje maloletému dieťaťu ako zastúpenému. Preto v zmysle § 31 ods. 2
Zákona o rodine stačí len potencionálna možnosť, že by mohlo dôjsť k rozporu záujmov
medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým
rodičom navzájom. Nevyžaduje sa v tomto smere danosť kolízie záujmov, ale stačí možnosť
ich existencie. Tá je v zmysle ustálenej súdnej praxe daná vždy, ak ide o konanie, v ktorom
sú účastníkmi rodič aj maloleté dieťa. Ak teda nastane prípad, že pre existenciu dôvodov
podľa § 31 ods. 2 Zákona o rodine nemôže žiadny z rodičov ako zákonný zástupca zastúpiť
svoje maloleté dieťa, súd mu ustanoví opatrovníka. Ide o osobitný typ opatrovníka – „kolízny
opatrovník“. Keďže sa ustanovuje len na konkrétne konanie, resp. vykonanie úkonu, jeho
funkcia zanikne skončením konania alebo vykonaním právneho úkonu, na ktorý bol
ustanovený. Opatrovníkom môže byť aj právnická osoba, najčastejšie prichádza do úvahy
orgán sociálnoprávnej ochrany detí, pričom jeho súhlas s ustanovením sa nevyžaduje.
Konštatoval, že v súlade s uvedenými podmienkami postupoval aj súd prvého stupňa.
Odvolací súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by súdom ustanovený kolízny opatrovník
nemohol alebo nebol spôsobilý túto funkciu vykonávať. Rozhodnutie súdu prvého stupňa
preto potvrdil (§ 219 O.s.p.). Pokiaľ išlo o námietku otca maloletého dieťaťa týkajúcu sa
postúpenia predmetnej právnej veci z Okresného súdu Bratislava V na Okresný súd Vranov
nad Topľou, krajský súd poukázal na ustanovenie § 105 ods. 1 až 3 O.s.p. Z upovedomenia
o postúpení veci, ktoré bolo doručené aj otcovi maloletého, je zrejmé, že spis bol postúpený
z Okresného súdu Bratislava V z dôvodu, že už v čase podania návrhu vo veci samej, matka
maloletého sa spoločne s maloletým R. K. zdržiavala v obvode Okresného súdu Vranov nad
Topľou, u ktorého trvá miestna príslušnosť, pretože tento súd naposledy rozhodol vo veci
starostlivosti o maloletého v konaní sp. zn. 9 P 129/2012 a rovnako na tomto súde je vedené
aj ďalšie konanie sp. zn. 9 P 145/2012. Okresný súd Bratislava V mal vedomosť o tom, že po
presťahovaní sa matky s maloletým dieťaťom do nového bydliska, Okresný súd Vranov nad
Topľou vydal 16. apríla 2012 uznesenie (sp. zn. 9 P 129/2012), ktorým zveril maloleté dieťa
do osobnej starostlivosti matky. Nadriadený súd - Krajský súd v Prešove preto konštatoval,
že bydlisko maloletého (a jeho matky) je v obvode Okresného súdu Vranov nad Topľou,
miestna príslušnosť Okresného súdu Vranov nad Topľou je teda daná. Preto postupom podľa
§ 105 ods. 2, 3 O.s.p. nadriadený súd rozhodol, že na konanie v predmetnej veci je príslušný
Okresný súd Vranov nad Topľou.
Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal otec maloletého dovolanie (proti
výroku a súčasne proti odôvodneniu). Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie
krajského súdu ako aj okresného súdu a vec postúpil Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie
konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. f/, g/ O.s.p. Uviedol, že
rozhodnutie okresného súdu o ustanovení opatrovníka bolo vydané miestne nepríslušným
sudcom. Toto považuje za odňatie možnosti konať pred súdom. Navyše súdom vyktol, že mu
nezaslali potvrdenie o prevzatí a pridelení veci zákonnému senátu Krajského súdu v Prešove,
čo považuje za porušenie práva na zákonného sudcu. Ďalej vytkol odvolaciemu súdu, že
nenariadil pojednávanie (§ 214 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd potvrdil predmetné uznesenie
Okresného súdu Vranov nad Topľou bez toho, aby presne špecifikoval toto uznesenie a jeho
predmet priamo vo výroku tohto uznesenia. Zároveň uviedol, že Okresný súd
Bratislava V mal predložiť vec svojmu nadriadenému súdu (t.j. Krajskému súdu v Bratislave)
a nie postúpiť vec Krajskému súdu v Prešove. Rozhodnutie krajského súdu považuje
za zmätočné. Krajský súd bol povinný vydať osobitné uznesenia a rozhodnúť tak o odvolaní
proti uzneseniu o ustanovení opatrovníka (č.l. 156) a o odvolaní proti uzneseniu okresného
súdu o zamietnutí námietky otca maloletého podanej podľa § 105 O.s.p. Ak krajský súd
rozhodol v rámci jedného uznesenia, mal tomu predchádzať postup súdu podľa § 112 O.s.p.
Postup súdu bol zmätočný. Súd priamo pristúpil k flagrantnej manipuláciu súdneho konania,
ktorú preukazuje zámerná a účelovo nesprávna aplikácia právneho predpisu – a to
dezinterpretácia § 105 O.s.p. Na základe skutkového a právneho stavu predmetného súdneho
konania vo veci návrhu navrhovateľa (otca dieťaťa) vo veci samej, navrhovateľ (otec
dieťaťa) bol povinný podať námietku do 15 dní na Okresnom súde Bratislava V, ktorý
uskutočnil postúpenie veci (predmetného návrhu navrhovateľa – otca dieťaťa na začatie
konania) – procesný úkon. Má za to, že Krajský súd v Prešove si uzurpoval právomoc, ktorá
patrila Krajskému súdu v Bratislave. Namietal aj zaujatosť senátu krajského súdu, ktorý
vo veci rozhodoval ako aj sudkyne okresného súdu. Maloleté dieťa R. K. sa narodil
v nemocnici S. Na základe dohody rodičov mal bydlisko na V.. Únosom dieťaťa nedochádza
k zmene dohody o bydlisku dieťaťa. Uvedené „presťahovanie sa matky spoločne
s maloletým dieťaťom“, ako označil protiprávne konanie matky dieťaťa Krajský súd
v Prešove, je odňatie maloletého dieťaťa z opatrovania otca dieťaťa bez predchádzajúceho
rozhodnutia súdu a bezdôvodné opustenie spoločnej domácnosti odporkyne (matky dieťaťa)
spolu s maloletým dieťaťom bez súhlasu otca dieťaťa, proti jeho vôli a bez vedomia otca
dieťaťa, ktorý žiadnym spôsobom neporušoval základné práva a slobody maloletého dieťaťa,
a nepredstavoval pre maloleté dieťa, ani pre matku dieťaťa žiadnu hrozbu ujmy
na základných právach a slobodách matky dieťaťa. Ďalej namietal, že rozhodnutie nebolo
doručené v zákonom stanovenej lehote (do 10 dní odo dňa jeho vyhlásenia), ako aj to, že
na rozhodnutí doručovanom účastníkom konania má byť podpis sudcu a nie súdnej
asistentky. Poukázal aj na inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
ktorú videl v tom, že odvolací súd nezistil, resp. nedostatočne zistil skutkový stav veci
nevyhnutný na určenie miestnej príslušnosti súdu pred začatím súdneho konania. Uviedol, že
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Následne
podotkol, že súčasne s dovolaním proti výroku podáva dovolanie proti odôvodneniu
uznesenia krajského súdu. Dovolaciemu súdu rozsiahlym spôsobom opísal „Chronologický
prehľad priebehu súdneho konania o predmetnom návrhu navrhovateľa (otca dieťaťa) vo veci
samej...“ a právne analyzoval postup súdov.
Matka maloletého dieťaťa ako aj jeho kolízny opatrovník považovali dovolanie otca
maloletého za nedôvodné.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. augusta 2012 sp. zn.
2 CoP 69/2012 v časti, v ktorej krajský súd vyslovil, že na konanie vo veci je príslušný
Okresný súd Vranov nad Topľou, podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu
v napadnutej časti je spôsobilým predmetom tohto opravného prostriedku.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. účastník konania môže dovolaním napadnúť iba
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
O dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako odvolacích súdov rozhoduje
Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a O.s.p.). Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že
spôsobilým predmetom dovolania sú len právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu a že
najvyšší súd je funkčne príslušný na rozhodovanie o dovolaniach smerujúcich proti
rozhodnutiam krajských súdov ako súdov odvolacích.
Skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie vydal krajský súd ešte neznamená,
že tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako odvolacieho
súdu. V občianskom súdnom konaní totiž krajský súd môže rozhodovať nielen ako súd
odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ale aj ako súd prvého stupňa (napr. § 9 ods. 2 O.s.p.) a tiež ako
súd nadriadený okresnému súdu (napr. § 105 ods. 3 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove,
ktorý ako súd nadriadený Okresnému súdu Vranov nad Topľou rozhodol o miestnej
príslušnosti. Rozhodovanie krajského súdu o miestnej príslušnosti na konanie vo veci
nemožno stotožňovať s rozhodovaním krajského súdu ako súdu odvolacieho (§ 10 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 201 a nasl. O.s.p.). Za rozhodnutie odvolacieho súdu treba považovať
také rozhodnutie súdu, ktorým bolo rozhodnuté v inštančnom konaní o odvolaní proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa v rámci prípustných riadnych opravných prostriedkov.
Rozhodnutie krajského súdu o miestnej príslušnosti v zmysle § 105 ods. 3 O.s.p. je síce
rozhodnutím konečným, ale vyneseným mimo rámec inštančného postupu (predpokladom
jeho rozhodovania nie je odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa). V takomto
prípade krajský súd nerozhoduje ani ako súd prvého stupňa, ani ako súd odvolací. Keďže
funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na rozhodnutie o dovolaní je daná len vtedy, ak sa
dovolaním napáda rozhodnutie krajského súdu ako súdu odvolacieho, neexistuje tu žiaden
funkčne príslušný súd, ktorý by mohol o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku
rozhodnúť.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie podľa § 104 O.s.p. v spojení s § 243c O.s.p.
v časti (viď výrok tohto uznesenia) zastavil bez toho, aby bola preskúmaná vecná správnosť
napadnutého rozhodnutia (porovnaj napr. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 19. októbra 2011 sp. zn. 6 Cdo 184/2011, z 27. júla 2011 sp. zn. 6 Cdo 126/2011,
z 23. novembra 2010 sp. zn. 5 Cdo 243/2010).
II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. augusta 2012 sp. zn.
2 CoP 69/2012 v časti, v ktorej potvrdil uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou
z 30. mája 2012 č.k. 4 P 102/2012-156, podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,
b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Podľa
§ 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení,
preto dovolanie podľa § 239 O.s.p. nie je prípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237
písm. a/ až e/ O.s.p. nenamietal a tieto nezistil ani dovolací súd.
Dovolateľ tvrdil, že konanie súdu je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
rozhodnutie krajského súdu považoval za zmätočné (aj jeho výrok vzhľadom na nedostatočne
špecifikovaný predmet priamo vo výroku rozhodnutia).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka
dovolateľa je nedôvodná.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzskoz 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia
s poukazom na § 167 ods. 2 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa stručne a zrozumiteľným spôsobom
uviedol dôvody rozhodnutia (pokiaľ ide o ustanovenie opatrovníka maloletému dieťaťu).
Rovnako krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil ako aj dôvody, pre ktoré rozhodol,
že na konanie je príslušný Okresný súd Vranov nad Topľou. Ich rozhodnutia nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa
pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení
a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť,
že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr.
I. ÚS 188/06). Rovnako má dovolací súd za to, že výrok rozhodnutia krajského súdu ako súdu
nadriadeného (prvý výrok) a aj ako súdu odvolacieho (druhý výrok) sú postačujúce
a nemožno im nič vytknúť.
Dovolateľ ďalej poukázal na to, že odvolací súd nenariadil pojednávanie (§ 214 ods. 1
O.s.p.). K tejto dovolacej námietke najvyšší súd uvádza nasledovné.
Na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu
odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje
dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 1 a 2 O.s.p.).
Po preskúmaní spisového materiálu v prejednávanej veci dovolací súd zistil, že
krajský súd o odvolaní otca maloletého dieťaťa rozhodoval bez nariadenia pojednávania,
pričom sa opieral o ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. majúc za to, že v tomto prípade nebola
splnená žiadna z podmienok ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p., za ktorých je odvolacie
pojednávanie treba nariadiť. Odvolací súd nemal potrebu zopakovať ani doplniť dokazovanie,
v prejednávanej veci nejde ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania a vzhľadom k povahe prípadu má dovolací súd za to, že nejde ani o vec
dôležitého verejného záujmu. Existencia dôležitého verejného záujmu v konaní sa
predpokladá len vtedy, ak by otázky, ktoré sú predmetom konania, mohli mať širší
spoločenský dopad a ak by ochrana práv a právom chránených záujmov účastníkov konania
mohla byť významná i pre iné subjekty, o ktoré v preskúmavanej veci nejde (porovnaj
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 227/2011, 1 Cdo 115/2010
etc.). Odvolací súd z uvedených dôvodov nenariaďoval ústne pojednávanie vo veci a s jeho
postupom sa stotožňuje aj dovolací súd.
K ďalším námietkam dovolateľa dovolací súd v krátkosti uvádza, že pokiaľ ide
o námietku absencie podpisu sudcu na rozhodnutí doručovanom účastníkovi konania, je
potrebné uviesť, že v zmysle vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom
poriadku pre okresne súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy sa rozlišuje prvopis
rozsudku, ostatné výtlačky sa považujú za rovnopisy rozsudku. Ak predpisy o konaní pred
súdmi neustanovujú inak, prvopis rozhodnutia súdu vlastnoručne podpisuje predseda senátu,
samosudca alebo súdny úradník, ktorý rozhodnutie vydal (§ 61 vyhlášky). Preto rovnopisy už
nie je potrebné podpisovať sudcom, resp. predsedom senátu.
K tvrdeniu dovolateľa, že ak krajský súd rozhodol v rámci jedného uznesenia o dvoch
veciach, mal tomu predchádzať postup súdu podľa § 112 O.s.p., dovolací súd dodáva, že je
úplne bežnou praxou súdov, keď sa v rámci jedného rozhodnutia rozhodne o viacerých
opravných prostriedkoch účastníkov konania alebo prípadne ako aj v danej veci zároveň
o miestnej príslušnosti. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by súd takto nemohol
rozhodnúť v rámci jedného konania, pričom každý výrok má samostatnú časť odôvodnenia.
Dovolací súd v tomto prípade ani nevidel dôvod na postup podľa § 112 O.s.p., keďže nešlo
o dve konania.
Pre úplnosť najvyšší súd dodáva, že ani skutočnosť, že by súd v zákonom ustanovenej
lehote (v danej veci v 10 dňovej) nezaslal účastníkom rozhodnutie, nemalo by toto
za následok odňatie možnosti účastníka konania pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Na základe uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že súdy postupovali
v zmysle príslušných zákonných ustanovení, pri prejednávaní veci procesne nepochybili
a svojím postupom neodňali dovolateľovi možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/
Dovolací súd ďalej skúmal, či konanie nebolo postihnuté vadou v zmysle § 237
písm. g/ O.s.p.
Neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces je aj garancia toho, aby vo veci
rozhodoval nestranný, nezávislý a nezaujatý sudca. Nestrannosť, nezávislosť a nezaujatosť
sudcu je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a jednou z hlavných
predpokladov dôvery občanov a iných subjektov práva v právo a právny štát.
Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich
pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde nižšieho
stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní. Dôvodom na vylúčenie
sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo
v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 1 až 3 O.s.p.).
Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,
k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti
neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti,
ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia
určitého právne významného vzťahu sudcu k veci alebo jeho osobného vzťahu k účastníkom
konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť jeho objektívny pohľad na vec,
a preto vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Pomer sudcu k veci je daný najmä vtedy, ak sudca má svoj konkrétny záujem
na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci. Môže ísť o prípady, ak je sudca
priamo zainteresovaný na výsledku konania (napr. je účastníkom konania), prípadne má
na tomto výsledku nepriamy záujem (napr. ako vedľajší účastník) alebo získal informácie
o veci tzv. neprocesným spôsobom, t.j. inak ako dokazovaním a vnímaním všetkého, čo vyšlo
za konania najavo v zmysle § 132 O.s.p. O kvalifikovaný pomer sudcu k účastníkom konania
(ich zástupcom) ide najmä vtedy, ak by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom
(pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim.
Základom pre vylúčenie sudcu, ako to vyplýva z už uvedeného stručného výkladu
ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., môžu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však
domnienka účastníka o možnej neobjektívnosti sudcov.
Dovolací súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné konštatovať, že vo veci
konali a rozhodovali vylúčení sudcovia a to či už na okresnom alebo na krajskom súde.
Dovolateľ ďalej namietal, že vo veci rozhodli sudcovia, ktorí neboli miestne príslušní.
Okresný súd Bratislava V postúpil vec Okresnému súdu Vranov nad Topľou, pričom
toto postúpenie namietal otec maloletého dieťaťa. Podľa § 88 ods. 1 písm. c/ O.s.p. namiesto
všeobecného súdu odporcu je na konanie príslušný súd, v obvode ktorého má maloletý
na základe dohody rodičov alebo rozhodnutia súdu, prípadne iných rozhodujúcich skutočností
svoje bydlisko, ak ide o vec starostlivosti o maloletých. Podľa § 105 ods. 1 veta prvá O.s.p.
súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88. Podľa § 105 ods. 2 O.s.p. ak súd podľa
odseku 1 zistí, že nie je miestne príslušný, neodkladne postúpi vec príslušnému súdu bez
rozhodnutia alebo ju za podmienok uvedených v § 11 ods. 3 predloží Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky. O tomto postúpení súd upovedomí účastníkov. Podľa § 105 ods. 3
O.s.p. ak súd, ktorému bola vec postúpená, s postúpením nesúhlasí, alebo účastník postúpenie
namieta do 15 dní od doručenia upovedomenia o postúpení, predloží vec na rozhodnutie
svojmu nadriadenému súdu; jeho rozhodnutím je viazaný aj súd, ktorému má byť vec podľa
rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená. Nadriadený súd rozhodne do 30 dní
od predloženia veci.
Podľa názoru dovolacieho súdu uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva dovolateľa na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy. Súdy
postupovali v zmysle príslušných ustanovení O.s.p. a rozhodnutie krajského súdu dovolací
súd považuje za správne.
Pre úplnosť sa uvádza, že v danej veci bol postup podľa § 177 ods. 2 O.s.p. vylúčený
(neprichádzal do úvahy), pretože nedošlo k zmene okolností, podľa ktorých sa posudzuje
príslušnosť. V čase začatia konania (24. apríla 2012) sa totiž maloletý spolu so svojou matkou
zdržiaval v obvode Okresného súdu Vranov nad Topľou. Navyše Okresný súd Vranov nad
Topľou uznesením zo 16. apríla 2012 sp. zn. 9 P 129/2012 zveril maloleté dieťa do osobnej
starostlivosti matky, pričom obaja (matka a dieťa) už mali v obvode tohto okresného súdu
v čase začatia konania svoje bydlisko. K pojmu „bydlisko“ dovolací súd navyše dodáva, že
tento pojem sa vykladá fakticky (materiálne), a preto za rozhodujúce sa považuje, kde sa
v skutočnosti účastník konania zdržuje s trvalým úmyslom (v tomto prípade možno hovoriť
o bydlisku matky, ktorej bolo dieťa predbežným oparením zverené do osobnej starostlivosti).
Dovolateľ uviedol, že súdy mu nezaslali potvrdenie o prevzatí a pridelení veci
zákonnému senátu Krajského súdu v Prešove, čo taktiež považuje za porušenie práva
na zákonného sudcu.
Pokiaľ ide o toto tvrdenie dovolateľa, že v prípade pridelenia veci senátu „2 CoP“
odvolací súd nevydal pre účastníkov potvrdenie o prevzatí a pridelení veci v zmysle
požiadavky § 51 ods. 9 zákona o súdoch, dovolací súd konštatuje, že postupom krajského
súdu nedošlo k porušeniu tohto ustanovenia zákona, pretože treba zohľadniť, že krajský súd
v skúmanom prípade nekonal ako súd prvého stupňa, t.j. nekonal o „úvodnom podaní“
na začatie konania, o prevzatí a pridelení ktorého sa navrhovateľovi vydáva (nie zasiela)
spomínané potvrdenie, ale konal a rozhodoval ako súd odvolací. Odvolacie konanie je
pokračovaním prvostupňového konania, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že v prípade vrátenia
veci odvolacím súdom na opätovné prerokovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa, tento
pokračuje v konaní pod pôvodnou spisovou značkou prvostupňového konania. Táto námietka
je teda taktiež nedôvodná.
Dovolací súd preto dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nie sú dané dôvody
prípustnosti dovolania ani podľa § 237 písm. g/ O.s.p.
Pokiaľ ide o námietku spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, treba
uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo
osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je
mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľ namietal aj skutočnosť, že napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia), rovnako ako ani vada v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. augusta
2012 sp. zn. 2 CoP 69/2012 v časti, v ktorej potvrdil uznesenie Okresného súdu Vranov nad
Topľou z 30. mája 2012 č. k. 4 P 102/2012-156 odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie
prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa uznesením
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. februára 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířova