Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/381/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci maloletého R. K., zastúpeného

opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou za účasti otca B.

K., bývajúceho v B. a matky M. Č., bývajúcej vo V., o návrhu otca na zverenie maloletého

dieťaťa do jeho starostlivosti a o návrhu na pozbavenie rodiča výkonu rodičovských

práv a povinností s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp.

zn. , o dovolaní otca maloletého dieťaťa proti uzneseniu Krajského súdu v

Prešove z 31. augusta 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Konanie o dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. augusta 2012

sp. zn. v časti, v ktorej krajský súd vyslovil, že na konanie vo veci je príslušný

Okresný súd Vranov nad Topľou z a s t a v u j e .

Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. augusta 2012 sp. zn.

v časti, v ktorej potvrdil uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou

z 30. mája 2012 č.k. -156 o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením z 30. mája 2012 č.k. -156

ustanovil maloletému R. K. na zastupovanie v predmetnom konaní ako opatrovníka Úrad

práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou, oddelenie SPO detí a sociálnej kurately.

Súd vychádzal zo zistenia, že ak ide o právny úkon medzi deťmi samými alebo o právny

úkon medzi i len jedným z detí, hoci i len jedným z rodičov, nemôže dieťa zastúpiť ani jeden

z rodičov, preto je potrebné dieťaťu ustanoviť podľa § 31 Zákona o rodine opatrovníka. To

isté platí, aj keď ide o konanie pred súdom alebo iným orgánom.

2

Krajský súd v Prešove na odvolanie otca maloletého uznesením z 31. augusta 2012

sp. zn. uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Zároveň krajský súd rozhodol

o námietke otca proti postúpeniu veci Okresnému súdu Vranov nad Topľou tak, že vyslovil,

že na konanie vo veci Okresného súdu Vranov nad Topľou (na Okresnom súde

Bratislava V vec vedená pod sp. zn. ) je príslušný Okresný súd Vranov nad

Topľou. Rozhodnutie pokiaľ išlo o odvolanie otca voči uzneseniu súdu prvého stupňa

o ustanovení opatrovníka odôvodnil poukazom na § 31 ods. 2, 4 Zákona o rodine. Uviedol,

že Zákon o rodine v právnych vzťahoch medzi rodičmi a ich maloletými deťmi obsahuje

vlastnú špeciálnu právnu úpravu pre prípad kolízie záujmov. Vychádza zo zvýšenej miery

ochrany, ktorú poskytuje maloletému dieťaťu ako zastúpenému. Preto v zmysle § 31 ods. 2

Zákona o rodine stačí len potencionálna možnosť, že by mohlo dôjsť k rozporu záujmov

medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým

rodičom navzájom. Nevyžaduje sa v tomto smere danosť kolízie záujmov, ale stačí možnosť

ich existencie. Tá je v zmysle ustálenej súdnej praxe daná vždy, ak ide o konanie, v ktorom

sú účastníkmi rodič aj maloleté dieťa. Ak teda nastane prípad, že pre existenciu dôvodov

podľa § 31 ods. 2 Zákona o rodine nemôže žiadny z rodičov ako zákonný zástupca zastúpiť

svoje maloleté dieťa, súd mu ustanoví opatrovníka. Ide o osobitný typ opatrovníka – „kolízny

opatrovník“. Keďže sa ustanovuje len na konkrétne konanie, resp. vykonanie úkonu, jeho

funkcia zanikne skončením konania alebo vykonaním právneho úkonu, na ktorý bol

ustanovený. Opatrovníkom môže byť aj právnická osoba, najčastejšie prichádza do úvahy

orgán sociálnoprávnej ochrany detí, pričom jeho súhlas s ustanovením sa nevyžaduje.

Konštatoval, že v súlade s uvedenými podmienkami postupoval aj súd prvého stupňa.

Odvolací súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by súdom ustanovený kolízny opatrovník

nemohol alebo nebol spôsobilý túto funkciu vykonávať. Rozhodnutie súdu prvého stupňa

preto potvrdil ( ). Pokiaľ išlo o námietku otca maloletého dieťaťa týkajúcu sa

postúpenia predmetnej právnej veci z Okresného súdu Bratislava V na Okresný súd Vranov

nad Topľou, krajský súd poukázal na ustanovenie až 3 Z upovedomenia

o postúpení veci, ktoré bolo doručené aj otcovi maloletého, je zrejmé, že spis bol postúpený

z Okresného súdu Bratislava V z dôvodu, že už v čase podania návrhu vo veci samej, matka

maloletého sa spoločne s maloletým R. K. zdržiavala v obvode Okresného súdu Vranov nad

Topľou, u ktorého trvá miestna príslušnosť, pretože tento súd naposledy rozhodol vo veci

starostlivosti o maloletého v konaní sp. zn. a rovnako na tomto súde je vedené

aj ďalšie konanie sp. zn. . Okresný súd Bratislava V mal vedomosť o tom, že po

presťahovaní sa matky s maloletým dieťaťom do nového bydliska, Okresný súd Vranov nad

Topľou vydal 16. apríla 2012 uznesenie (sp. zn. ), ktorým zveril maloleté dieťa

do osobnej starostlivosti matky. Nadriadený súd - Krajský súd v Prešove preto konštatoval,

že bydlisko maloletého (a jeho matky) je v obvode Okresného súdu Vranov nad Topľou,

miestna príslušnosť Okresného súdu Vranov nad Topľou je teda daná. Preto postupom podľa

, nadriadený súd rozhodol, že na konanie v predmetnej veci je príslušný

Okresný súd Vranov nad Topľou.

Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal otec maloletého dovolanie (proti

výroku a súčasne proti odôvodneniu). Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie

krajského súdu ako aj okresného súdu a vec postúpil Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie

konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z , Uviedol, že

rozhodnutie okresného súdu o ustanovení opatrovníka bolo vydané miestne nepríslušným

sudcom. Toto považuje za odňatie možnosti konať pred súdom. Navyše súdom vyktol, že mu

nezaslali potvrdenie o prevzatí a pridelení veci zákonnému senátu Krajského súdu v Prešove,

čo považuje za porušenie práva na zákonného sudcu. Ďalej vytkol odvolaciemu súdu, že

nenariadil pojednávanie ( ). Odvolací súd potvrdil predmetné uznesenie

Okresného súdu Vranov nad Topľou bez toho, aby presne špecifikoval toto uznesenie a jeho

predmet priamo vo výroku tohto uznesenia. Zároveň uviedol, že Okresný súd

Bratislava V mal predložiť vec svojmu nadriadenému súdu (t.j. Krajskému súdu v Bratislave)

a nie postúpiť vec Krajskému súdu v Prešove. Rozhodnutie krajského súdu považuje

za zmätočné. Krajský súd bol povinný vydať osobitné uznesenia a rozhodnúť tak o odvolaní

proti uzneseniu o ustanovení opatrovníka (č.l. 156) a o odvolaní proti uzneseniu okresného

súdu o zamietnutí námietky otca maloletého podanej podľa Ak krajský súd

rozhodol v rámci jedného uznesenia, mal tomu predchádzať postup súdu podľa

Postup súdu bol zmätočný. Súd priamo pristúpil k flagrantnej manipuláciu súdneho konania,

ktorú preukazuje zámerná a účelovo nesprávna aplikácia právneho predpisu – a to

dezinterpretácia Na základe skutkového a právneho stavu predmetného súdneho

konania vo veci návrhu navrhovateľa (otca dieťaťa) vo veci samej, navrhovateľ (otec

dieťaťa) bol povinný podať námietku do 15 dní na Okresnom súde Bratislava V, ktorý

uskutočnil postúpenie veci (predmetného návrhu navrhovateľa – otca dieťaťa na začatie

konania) – procesný úkon. Má za to, že Krajský súd v Prešove si uzurpoval právomoc, ktorá

patrila Krajskému súdu v Bratislave. Namietal aj zaujatosť senátu krajského súdu, ktorý

vo veci rozhodoval ako aj sudkyne okresného súdu. Maloleté dieťa R. K. sa narodil

v nemocnici S. Na základe dohody rodičov mal bydlisko na V.. Únosom dieťaťa nedochádza

k zmene dohody o bydlisku dieťaťa. Uvedené „presťahovanie sa matky spoločne

s maloletým dieťaťom“, ako označil protiprávne konanie matky dieťaťa Krajský súd

v Prešove, je odňatie maloletého dieťaťa z opatrovania otca dieťaťa bez predchádzajúceho

rozhodnutia súdu a bezdôvodné opustenie spoločnej domácnosti odporkyne (matky dieťaťa)

spolu s maloletým dieťaťom bez súhlasu otca dieťaťa, proti jeho vôli a bez vedomia otca

dieťaťa, ktorý žiadnym spôsobom neporušoval základné práva a slobody maloletého dieťaťa,

a nepredstavoval pre maloleté dieťa, ani pre matku dieťaťa žiadnu hrozbu ujmy

na základných právach a slobodách matky dieťaťa. Ďalej namietal, že rozhodnutie nebolo

doručené v zákonom stanovenej lehote (do 10 dní odo dňa jeho vyhlásenia), ako aj to, že

na rozhodnutí doručovanom účastníkom konania má byť podpis sudcu a nie súdnej

asistentky. Poukázal aj na inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

ktorú videl v tom, že odvolací súd nezistil, resp. nedostatočne zistil skutkový stav veci

nevyhnutný na určenie miestnej príslušnosti súdu pred začatím súdneho konania. Uviedol, že

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Následne

podotkol, že súčasne s dovolaním proti výroku podáva dovolanie proti odôvodneniu

uznesenia krajského súdu. Dovolaciemu súdu rozsiahlym spôsobom opísal „Chronologický

prehľad priebehu súdneho konania o predmetnom návrhu navrhovateľa (otca dieťaťa) vo veci

samej...“ a právne analyzoval postup súdov.

Matka maloletého dieťaťa ako aj jeho kolízny opatrovník považovali dovolanie otca

maloletého za nedôvodné.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. augusta 2012 sp. zn.

v časti, v ktorej krajský súd vyslovil, že na konanie vo veci je príslušný

Okresný súd Vranov nad Topľou, podal včas účastník konania ( )

s právnickým vzdelaním ( ), skúmal bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ), či dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu

v napadnutej časti je spôsobilým predmetom tohto opravného prostriedku.

Podľa ustanovenia účastník konania môže dovolaním napadnúť iba

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

O dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako odvolacích súdov rozhoduje

Najvyšší súd Slovenskej republiky ( ). Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že

spôsobilým predmetom dovolania sú len právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu a že

najvyšší súd je funkčne príslušný na rozhodovanie o dovolaniach smerujúcich proti

rozhodnutiam krajských súdov ako súdov odvolacích.

Skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie vydal krajský súd ešte neznamená,

že tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako odvolacieho

súdu. V občianskom súdnom konaní totiž krajský súd môže rozhodovať nielen ako súd

odvolací ( ), ale aj ako súd prvého stupňa (napr. ) a tiež ako

súd nadriadený okresnému súdu (napr. ).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove,

ktorý ako súd nadriadený Okresnému súdu Vranov nad Topľou rozhodol o miestnej

príslušnosti. Rozhodovanie krajského súdu o miestnej príslušnosti na konanie vo veci

nemožno stotožňovať s rozhodovaním krajského súdu ako súdu odvolacieho (§ 10 ods. 1

v spojení s a nasl. ). Za rozhodnutie odvolacieho súdu treba považovať

také rozhodnutie súdu, ktorým bolo rozhodnuté v inštančnom konaní o odvolaní proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa v rámci prípustných riadnych opravných prostriedkov.

Rozhodnutie krajského súdu o miestnej príslušnosti v zmysle je síce

rozhodnutím konečným, ale vyneseným mimo rámec inštančného postupu (predpokladom

jeho rozhodovania nie je odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa). V takomto

prípade krajský súd nerozhoduje ani ako súd prvého stupňa, ani ako súd odvolací. Keďže

funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na rozhodnutie o dovolaní je daná len vtedy, ak sa

dovolaním napáda rozhodnutie krajského súdu ako súdu odvolacieho, neexistuje tu žiaden

funkčne príslušný súd, ktorý by mohol o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku

rozhodnúť.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie podľa v spojení s

v časti (viď výrok tohto uznesenia) zastavil bez toho, aby bola preskúmaná vecná správnosť

napadnutého rozhodnutia (porovnaj napr. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 19. októbra 2011 sp. zn. , z 27. júla 2011 sp. zn. ,

z 23. novembra 2010 sp. zn. ).

II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. augusta 2012 sp. zn.

v časti, v ktorej potvrdil uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou

z 30. mája 2012 č.k. -156, podal včas účastník konania ( )

s právnickým vzdelaním ( ) skúmal bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti

uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,

b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev [] na zaujatie stanoviska ( ). Podľa

dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení,

preto dovolanie podľa nie je prípustné.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených

v ( ), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí

niektorou z nich. V zmysle je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237

písm. a/ až e/ nenamietal a tieto nezistil ani dovolací súd.

Dovolateľ tvrdil, že konanie súdu je postihnuté vadou podľa ,

rozhodnutie krajského súdu považoval za zmätočné (aj jeho výrok vzhľadom na nedostatočne

špecifikovaný predmet priamo vo výroku rozhodnutia).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka

dovolateľa je nedôvodná.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj

na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,

č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzskoz 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia

s poukazom na ) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré

nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa stručne a zrozumiteľným spôsobom

uviedol dôvody rozhodnutia (pokiaľ ide o ustanovenie opatrovníka maloletému dieťaťu).

Rovnako krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil ako aj dôvody, pre ktoré rozhodol,

že na konanie je príslušný Okresný súd Vranov nad Topľou. Ich rozhodnutia nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa

pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení

a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť,

že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr.

). Rovnako má dovolací súd za to, že výrok rozhodnutia krajského súdu ako súdu

nadriadeného (prvý výrok) a aj ako súdu odvolacieho (druhý výrok) sú postačujúce

a nemožno im nič vytknúť.

Dovolateľ ďalej poukázal na to, že odvolací súd nenariadil pojednávanie (§ 214 ods. 1

). K tejto dovolacej námietke najvyšší súd uvádza nasledovné.

Na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu

odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje

dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania ( a ).

Po preskúmaní spisového materiálu v prejednávanej veci dovolací súd zistil, že

krajský súd o odvolaní otca maloletého dieťaťa rozhodoval bez nariadenia pojednávania,

pričom sa opieral o ustanovenie majúc za to, že v tomto prípade nebola

splnená žiadna z podmienok ustanovenia , za ktorých je odvolacie

pojednávanie treba nariadiť. Odvolací súd nemal potrebu zopakovať ani doplniť dokazovanie,

v prejednávanej veci nejde ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania a vzhľadom k povahe prípadu má dovolací súd za to, že nejde ani o vec

dôležitého verejného záujmu. Existencia dôležitého verejného záujmu v konaní sa

predpokladá len vtedy, ak by otázky, ktoré sú predmetom konania, mohli mať širší

spoločenský dopad a ak by ochrana práv a právom chránených záujmov účastníkov konania

mohla byť významná i pre iné subjekty, o ktoré v preskúmavanej veci nejde (porovnaj

uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. ,

etc.). Odvolací súd z uvedených dôvodov nenariaďoval ústne pojednávanie vo veci a s jeho

postupom sa stotožňuje aj dovolací súd.

K ďalším námietkam dovolateľa dovolací súd v krátkosti uvádza, že pokiaľ ide

o námietku absencie podpisu sudcu na rozhodnutí doručovanom účastníkovi konania, je

potrebné uviesť, že v zmysle vyhlášky č. o Spravovacom a kancelárskom

poriadku pre okresne súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy sa rozlišuje prvopis

rozsudku, ostatné výtlačky sa považujú za rovnopisy rozsudku. Ak predpisy o konaní pred

súdmi neustanovujú inak, prvopis rozhodnutia súdu vlastnoručne podpisuje predseda senátu,

samosudca alebo súdny úradník, ktorý rozhodnutie vydal (§ 61 vyhlášky). Preto rovnopisy už

nie je potrebné podpisovať sudcom, resp. predsedom senátu.

K tvrdeniu dovolateľa, že ak krajský súd rozhodol v rámci jedného uznesenia o dvoch

veciach, mal tomu predchádzať postup súdu podľa , dovolací súd dodáva, že je

úplne bežnou praxou súdov, keď sa v rámci jedného rozhodnutia rozhodne o viacerých

opravných prostriedkoch účastníkov konania alebo prípadne ako aj v danej veci zároveň

o miestnej príslušnosti. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by súd takto nemohol

rozhodnúť v rámci jedného konania, pričom každý výrok má samostatnú časť odôvodnenia.

Dovolací súd v tomto prípade ani nevidel dôvod na postup podľa , keďže nešlo

o dve konania.

Pre úplnosť najvyšší súd dodáva, že ani skutočnosť, že by súd v zákonom ustanovenej

lehote (v danej veci v 10 dňovej) nezaslal účastníkom rozhodnutie, nemalo by toto

za následok odňatie možnosti účastníka konania pred súdom konať ( ).

Na základe uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že súdy postupovali

v zmysle príslušných zákonných ustanovení, pri prejednávaní veci procesne nepochybili

a svojím postupom neodňali dovolateľovi možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/

10

Dovolací súd ďalej skúmal, či konanie nebolo postihnuté vadou v zmysle § 237

písm. g/

Neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces je aj garancia toho, aby vo veci

rozhodoval nestranný, nezávislý a nezaujatý sudca. Nestrannosť, nezávislosť a nezaujatosť

sudcu je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a jednou z hlavných

predpokladov dôvery občanov a iných subjektov práva v právo a právny štát.

Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich

pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde nižšieho

stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní. Dôvodom na vylúčenie

sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo

v jeho rozhodovaní v iných veciach ( až 3 ).

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,

k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti,

ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia

určitého právne významného vzťahu sudcu k veci alebo jeho osobného vzťahu k účastníkom

konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť jeho objektívny pohľad na vec,

a preto vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Pomer sudcu k veci je daný najmä vtedy, ak sudca má svoj konkrétny záujem

na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci. Môže ísť o prípady, ak je sudca

priamo zainteresovaný na výsledku konania (napr. je účastníkom konania), prípadne má

na tomto výsledku nepriamy záujem (napr. ako vedľajší účastník) alebo získal informácie

o veci tzv. neprocesným spôsobom, t.j. inak ako dokazovaním a vnímaním všetkého, čo vyšlo

za konania najavo v zmysle O kvalifikovaný pomer sudcu k účastníkom konania

(ich zástupcom) ide najmä vtedy, ak by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom

(pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim.

11

Základom pre vylúčenie sudcu, ako to vyplýva z už uvedeného stručného výkladu

ustanovenia , môžu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však

domnienka účastníka o možnej neobjektívnosti sudcov.

Dovolací súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné konštatovať, že vo veci

konali a rozhodovali vylúčení sudcovia a to či už na okresnom alebo na krajskom súde.

Dovolateľ ďalej namietal, že vo veci rozhodli sudcovia, ktorí neboli miestne príslušní.

Okresný súd Bratislava V postúpil vec Okresnému súdu Vranov nad Topľou, pričom

toto postúpenie namietal otec maloletého dieťaťa. Podľa namiesto

všeobecného súdu odporcu je na konanie príslušný súd, v obvode ktorého má maloletý

na základe dohody rodičov alebo rozhodnutia súdu, prípadne iných rozhodujúcich skutočností

svoje bydlisko, ak ide o vec starostlivosti o maloletých. Podľa veta prvá

súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa . Podľa ak súd podľa

odseku 1 zistí, že nie je miestne príslušný, neodkladne postúpi vec príslušnému súdu bez

rozhodnutia alebo ju za podmienok uvedených v § 11 ods. 3 predloží Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky. O tomto postúpení súd upovedomí účastníkov. Podľa § 105 ods. 3

ak súd, ktorému bola vec postúpená, s postúpením nesúhlasí, alebo účastník postúpenie

namieta do 15 dní od doručenia upovedomenia o postúpení, predloží vec na rozhodnutie

svojmu nadriadenému súdu; jeho rozhodnutím je viazaný aj súd, ktorému má byť vec podľa

rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená. Nadriadený súd rozhodne do 30 dní

od predloženia veci.

Podľa názoru dovolacieho súdu uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva dovolateľa na zákonného sudcu zaručeného v . Súdy

postupovali v zmysle príslušných ustanovení a rozhodnutie krajského súdu dovolací

súd považuje za správne.

Pre úplnosť sa uvádza, že v danej veci bol postup podľa vylúčený

(neprichádzal do úvahy), pretože nedošlo k zmene okolností, podľa ktorých sa posudzuje

príslušnosť. V čase začatia konania (24. apríla 2012) sa totiž maloletý spolu so svojou matkou

zdržiaval v obvode Okresného súdu Vranov nad Topľou. Navyše Okresný súd Vranov nad

Topľou uznesením zo 16. apríla 2012 sp. zn. zveril maloleté dieťa do osobnej

12

starostlivosti matky, pričom obaja (matka a dieťa) už mali v obvode tohto okresného súdu

v čase začatia konania svoje bydlisko. K pojmu „bydlisko“ dovolací súd navyše dodáva, že

tento pojem sa vykladá fakticky (materiálne), a preto za rozhodujúce sa považuje, kde sa

v skutočnosti účastník konania zdržuje s trvalým úmyslom (v tomto prípade možno hovoriť

o bydlisku matky, ktorej bolo dieťa predbežným oparením zverené do osobnej starostlivosti).

Dovolateľ uviedol, že súdy mu nezaslali potvrdenie o prevzatí a pridelení veci

zákonnému senátu Krajského súdu v Prešove, čo taktiež považuje za porušenie práva

na zákonného sudcu.

Pokiaľ ide o toto tvrdenie dovolateľa, že v prípade pridelenia veci senátu „2 CoP“

odvolací súd nevydal pre účastníkov potvrdenie o prevzatí a pridelení veci v zmysle

požiadavky § 51 ods. 9 zákona o súdoch, dovolací súd konštatuje, že postupom krajského

súdu nedošlo k porušeniu tohto ustanovenia zákona, pretože treba zohľadniť, že krajský súd

v skúmanom prípade nekonal ako súd prvého stupňa, t.j. nekonal o „úvodnom podaní“

na začatie konania, o prevzatí a pridelení ktorého sa navrhovateľovi vydáva (nie zasiela)

spomínané potvrdenie, ale konal a rozhodoval ako súd odvolací. Odvolacie konanie je

pokračovaním prvostupňového konania, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že v prípade vrátenia

veci odvolacím súdom na opätovné prerokovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa, tento

pokračuje v konaní pod pôvodnou spisovou značkou prvostupňového konania. Táto námietka

je teda taktiež nedôvodná.

Dovolací súd preto dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nie sú dané dôvody

prípustnosti dovolania ani podľa

Pokiaľ ide o námietku spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, treba

uviesť, že v zmysle ustanovenia dôvodom dovolania nemôže byť samo

osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je

mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných ( a ) a hmotnoprávnych ( )

vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených

súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľ namietal aj skutočnosť, že napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia), rovnako ako ani vada v zmysle

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. augusta

2012 sp. zn. v časti, v ktorej potvrdil uznesenie Okresného súdu Vranov nad

Topľou z 30. mája 2012 č. k. -156 odmietol podľa v spojení

s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie

prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa uznesením

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. februára 2013

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířova