Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/15/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávneného Ing. J. B., bývajúceho

v S., proti povinnej GOODWILL, spol. s r.o., ktorá mala sídlo v Košiciach, Južná trieda 47

a bola dňa 29. júla 2004 vymazaná v obchodnom registri, o vymoženie 2 356,77 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. Er 3425/1999, o dovolaní

súdneho exekútora JUDr. Ing. K. M. so sídlom v K., proti uzneseniu Krajského súdu v

Košiciach z 28. septembra 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 28. septembra 2012 sp. zn.

v časti, ktorou bolo odmietnuté odvolanie súdneho exekútora proti výroku rozhodnutia

exekučného súdu o trovách exekúcie, z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 28. septembra 2012

sp. zn. odmietol odvolanie súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu

Košice II (ďalej len „exekučný súd“) z 27. februára 2012 č.k. Er 3425/1999-6, ktorým bola

exekúcia vyhlásená za neprípustnú, bola zastavená a súdnemu exekútorovi nebola priznaná

náhrada trov exekúcie. O odmietnutí odvolania odvolací súd rozhodol podľa § 218 ods. 1

písm. b/ v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) majúc za to, že ho podal ten, kto na jeho podanie nie je oprávnený.

Na odôvodnenie tohto svojho záveru uviedol, že preskúmavané exekučné konanie sa začalo

3. mája 1999, kedy podľa ustanovenia o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

(ďalej len „Exekučný poriadok“), ktoré ustanovenie treba podľa prechodného ustanovenia

2

§ 235 ods. 2 Exekučného poriadku na danú vec stále aplikovať, boli účastníkmi exekučného

konania iba oprávnený a povinná. Súdny exekútor bol označený za účastníka konania, aj to

len v časti o trovách exekúcie, až účinným od 1. februára 2002.

V dôvodoch svojho rozhodnutia odvolací súd poznamenal: „Rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, v ktorých bol vyslovený právny názor, že aj podľa právnej úpravy

platnej pred 1. 2. 2002 bol exekútor účastníkom exekučného konania v časti, v ktorej sa

rozhodovalo o trovách exekúcie, a to i bez výslovného určenia tohto jeho postavenia, nie sú

ani súdnymi rozhodnutiami zásadného významu, ani stanoviskami podľa § 22 (Zjednocovanie

výkladu a používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov) ods. l zák.

č. 757/04 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, podľa ktorého na zabezpečenie jednotného výkladu a jednotného používania

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov najvyšší súd zverejňuje súdne

rozhodnutia zásadného významu a prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, preto nižšie súdy nie sú povinné sa riadiť

právnym názorom v nich vysloveným. Odhliadnuc od uvedeného, systém kontinentálneho

systému práva, kde patrí aj právny poriadok Slovenskej republiky, nevychádza zo všeobecnej

záväznosti prijatej (a publikovanej) judikatúry všeobecných súdov (teda aj Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky) a správnosť prijatých právnych záverov v tej – ktorej individuálnej

veci preskúmavajú súdy v riadnom i mimoriadnom inštančnom procesnom postupe

pri rešpektovaní práva na spravodlivý proces vo svetle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej

republiky i Európskeho súdu pre ľudské práva zahŕňajúce v sebe najmä princíp ,rovnosti

zbraní´, princíp kontradiktórnosti konania, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia

a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania.“

Proti uzneseniu odvolacieho súdu v časti o trovách exekúcie podal súdny exekútor

dovolanie. Navrhol napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie z dôvodu, že odmietnutím jeho odvolania mu bola odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle ustanovenia

Oprávnený navrhol dovolanie súdneho exekútora zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na jeho podanie, preskúmal napadnuté

uznesenie a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

Podľa ustanovenia možno dovolaním napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu

odvolacieho súdu v ustanoveniach a

Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne

dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v , ktoré

spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací

súd, ak je dovolanie podané včas, a na to oprávneným subjektom z úradnej povinnosti (§ 242

ods. 1 veta druhá ).

Podľa ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu

dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.).

Takýmto procesným právom účastníka je i to, aby rozhodnutie súdu prvého stupňa, s ktorým

nesúhlasí, bolo na základe jeho odvolania preskúmané odvolacím súdom. K odňatiu možnosti

konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj

samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie o odmietnutí odvolania

z dôvodu, že bolo podané neoprávnenou osobou, ak záver odvolacieho súdu o tejto otázke nie

je správny.

V prejednávanej veci odvolací súd nepovažoval súdneho exekútora za osobu

oprávnenú podať odvolanie z dôvodu, že preskúmavané exekučné konanie sa začalo 3. mája

1999, kedy podľa vtedy platného ustanovenia § 37 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré

ustanovenie bolo treba podľa prechodného ustanovenia § 235 ods. 2 Exekučného poriadku

na danú vec aplikovať, boli účastníkmi exekučného konania iba oprávnený a povinná.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že aj keď v zmysle prechodných

a záverečných ustanovení Exekučného poriadku nebolo možné v danej veci aplikovať

ustanovenie § 37 ods. 1 v znení od 1. februára 2002, odvolací súd mal súdneho exekútora

považovať za účastníka pre úsek exekučného konania, v ktorom sa rozhodovalo o trovách

konania, bez ohľadu na to, že toto jeho procesné postavenie nebolo pôvodne v zákone

výslovne určené.

Účastníkom pre určitý úsek konania je osoba (fyzická alebo právnická, prípadne aj

štát), o ktorej procesných právach a povinnostiach sa má v konaní rozhodovať (Mazák, J.

a kolektív: Základy občianskeho procesného práva, Bratislava, Iura Edition, 2007, s. 97).

Postavenie inej osoby ako účastníka konania pre určitú časť (exekučného) konania je potrebné

vyvodiť z konkrétnej procesnej situácie.

V predmetnej veci rozhodovanie o trovách exekúcie v súvislosti s jej zastavením sa

priamo dotýkalo práva súdneho exekútora na náhradu týchto trov. Aj podľa právnej úpravy

platnej pred 1. februárom 2002 bol preto súdny exekútor účastníkom exekučného konania

v časti, v ktorej sa rozhodovalo o trovách exekúcie, a to i bez výslovného určenia tohto jeho

postavenia. Ním podané odvolanie smerujúce proti výroku o trovách exekúcie preto nebolo

možné odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 30. novembra 2011 sp. zn. , ktorým bol zároveň

nepriamo odmietnutý právny záver vyplývajúci z uznesenia Najvyššieho súdu SR

z 27. 1. 2010 sp. zn. , ďalej rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , , a ďalšie).

Nesprávnym odmietnutím odvolania súdneho exekútora mu tak bola odňatá možnosť

konať pred súdom v zmysle

Názor odvolacieho súdu, ktorý nepripúšťa možnosť účastníctva iných subjektov

v exekučnom konaní než tých, ktorí boli výslovne uvedení v ustanovení § 37 ods. 1

Exekučného poriadku v znení do 31. januára 2002, nie je preto správny ani ústavne

konformný (súladný) najmä so zreteľom na znenie . Je

totiž nezdôvodniteľné (neakceptovateľné), aby sa niekomu (komukoľvek) odobrala možnosť

priamo presadzovať svoje práva, ak o nich bolo rozhodnuté. Vyjadrená je tým i materiálna

ochrana práva na súdnu ochranu ako základného ľudského práva v právnom štáte.

Skutočnosť, že zákon výslovne neoznačuje niekoho za účastníka konania, neznamená, že

s ním konajúci súd nemôže v prípade potreby konať, ak sa účinky jeho postupu alebo

rozhodovania týkajú základných práv, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo

medzinárodnej zmluve (porovnaj napr. ). Z judikatúry Ústavného súdu

Slovenskej republiky tiež vyplýva, že právo súdneho exekútora na náhradu trov exekučného

konania možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(napr. , , ).

Nie je úlohou dovolacieho súdu v preskúmavanej veci polemizovať s názorom

odvolacieho súdu o nezáväznosti nezverejnených rozhodnutí najvyššieho súdu pre súdy

nižších stupňov (v preskúmavanej veci bude jeho právny názor vyslovený v tomto uznesení

pre odvolací súd záväzný podľa , druhá veta ), považuje však za potrebné

poznamenať, že ak sa už súd vo svojom rozhodnutí odchýli od ustálenej rozhodovacej praxe,

navyše usmernenej opakovanými (ak keď neuverejnenými) rozhodnutiami najvyššieho súdu

bez toho, že by dostatočným spôsobom vyložil dôvody, pre ktoré ustálenú rozhodovaciu prax

odmieta, a dokonca bez vysvetlenia opomenie pre účastníka priaznivú judikatúru, na ktorú

účastník súdu výslovne upozornil, má jeho postup a rozhodovanie črty justičnej ľubovôle.

Takýto jeho postup významne oslabuje presvedčivosť písomného vyhotovenia jeho

rozhodnutia a oslabuje predvídateľnosť súdneho rozhodovania, ktorý jav nemožno tolerovať

v rozhodovacej praxi súdov. V náleze sp. zn. Ústavný súd SR uviedol: „Aj keď

právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú

charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach

zaväzoval rozhodnúť identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie.“ Totožne v náleze sp. zn. uviedol: „... napriek

skutočnosti, že v právnom poriadku Slovenskej republiky rozhodnutia všeobecných súdov

vo veci samej nezaväzujú ostatných sudcov rozhodnúť analogicky v podobných prípadoch,

taká situácia, keď súdy v druhovo rovnakej veci rozhodujú protichodným spôsobom,

podkopáva efektivitu fungovania systému spravodlivosti a neguje jeho elementárny princíp

a základný predpoklad, ktorým je požiadavka, aby sa o rovnakých veciach rozhodovalo

rovnakým spôsobom.“

Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v je zo zákona nielen

dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu vydanému v konaní touto

6

vadou postihnutom, ale zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v takom konaní

nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto uznesenie

odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b

ods. 2 ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. l

).

Toto uznesenie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. marca 2013

JUDr. Ladislav Górász, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová