Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
3b2/387376.fd91c1.pdf
PDF · 164.81 KB
No categories available
4Tdo/5/2013
N a j v y š š í s ú d 4 Tdo 5/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Emila Bdžocha a sudcov JUDr. Martina Piovartsyho a JUDr. Viliama Dohňanského
na neverejnom zasadnutí 13. marca 2013 v Bratislave, v trestnej veci proti obvinenému
D. B. , pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom
na § 139 ods. 1 písm. f/ Tr. zák. a prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 1 Tr. zák.
o dovolaní obvineného, podanom prostredníctvom splnomocneného obhajcu JUDr. M. C.,
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo 14. októbra 2010, sp. zn. 1T 91/2010,
v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 9. decembra 2010, sp. zn. 4To 166/2010,
takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného D. B. sa o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo 14. októbra 2010, sp. zn.
1T 91/2010, bol obvinený D. B. uznaný za vinného v bode 1/ zo zločinu vydierania podľa
§ 189 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f/ Tr. zák. a v bode 2/
z prečinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
1/ dňa 17. decembra 2009 v čase okolo 13.30 hod. na Autobusovej stanici M. v B.
pristúpil k telesne postihnutému, poškodenému R. G. a požadoval od neho, aby mu vydal
finančné prostriedky, a keď mu poškodený oznámil, že žiadne finančné prostriedky pri sebe
v hotovosti nemá, obžalovaný mu povedal: „Pôjdeš mi vybrať peniaze z bankomatu, lebo
Ťa dojebem“ a následne ho proti jeho vôli začal tlačiť na invalidnom vozíku, na ktorom
poškodený sedel, ku bankomatu spol. V., ktorý sa nachádzal vo vestibule Autobusovej
stanice M. v B., kde poškodený R. G. zo strachu vybral z bankomatu hotovosť vo výške 20 €
a odovzdal ju obžalovanému, ktorý poškodenému zobral aj bankomatovú kartu, ktorou
poškodený vybral uvedenú hotovosť, čím poškodenému R. G. spôsobil škodu 20 €,
2/ dňa 11. septembra 2009 v čase o 17.25 h v Bratislave na ulici I. cesta č. 12
na parkovisku pred N. neoprávnene prechovával pre vlastnú potrebu u seba 1 ks igelitové
vrecko o rozmeroch 2 x 4 cm s obsahom neznámej zelenej sušenej rastliny, o ktorej uviedol,
že sa jedná o marihuanu, čím vzniklo podozrenie, že sa jedná o drogu, pričom igelitový sáčok
vydal dobrovoľne hliadke Policajného zboru a tento bol následne zaslaný na Kriminalistický
a expertízny ústav Policajného zboru Bratislava, kde expertíznym skúmaním bolo zistené,
že predložené igelitové vrecko obsahovalo konope o hmotnosti 321 mg s priemernou
koncentráciou tetrahydrokanabinolu 16,6% hmotnostného, čo predstavuje 53 mg absolútneho
tetrahydrokanabinolu, čo zodpovedá 2 – 3 obvykle jednorázovým dávkam drogy, rastliny
rodu Cannabis (konope) sú zaradené v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení
neskorších predpisov do I. skupiny omamných látok.
Obvinený bol za to odsúdený podľa § 189 ods. 2, § 41 ods. 2, § 38 ods. 7 a § 37
písm. h/ Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 8 mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. obvinený bol pre výkon tohto trestu zaradený
do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Uznesením Krajského súdu v Bratislave z 9. decembra 2010, sp. zn.
4To 166/2010, bolo odvolanie obvineného podľa § 319 Tr. por. zamietnuté
ako nedôvodné.
Rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo 14. októbra 2010, sp. zn. 1T 91/2010,
v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 9. decembra 2010, sp. zn.
4To 166/2010, napadol dovolaním obvinený D. B. prostredníctvom obhajcu JUDr. M. C.
písomným podaním z 27. novembra 2012 (doručenom súdu prvého stupňa 28. novembra
2012).
V dovolaní obvinený poukazuje na to, že rozsudkom okresného súdu a následne
aj uznesením krajského súdu bol porušený zákon, ustanovenie § 2 ods. 13 (v dovolaní
nie je uvedené o aký zákon ide, podľa dovolacieho súdu v tomto smere je dovolanie
zmätočné), ako aj právo na spravodlivý proces garantované Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Uvedené súdy sa nevysporiadali dostatočne dobre
s vyhodnotením zisteného skutkového stavu, najmä vierohodnosťou výpovede poškodeného
R. G., v ktorého výpovediach došlo k rozporom ohľadne vyhrážok a v tej časti je postihnutá
pochybnosťami, či vôbec boli vyhrážky povedané ako aj s výpoveďami očitých svedkov
E. G., V. N. a S. R., ktoré mohli byť v prospech obvineného a mohli prispieť k objasneniu
a ustáleniu skutkového stavu potrebného pre správne a zákonné rozhodnutie vo veci samej,
ktorých však prvostupňový súd nevypočul. Podľa dovolateľa tieto skutočnosti zakladajú
dôvod dovolania podľa § 386 ods. 1 písm. c/, písm. i/ Tr. por., pričom poukazuje, že tieto
vady konania neboli v zmysle § 374 ods. 3 Tr. por. odstránené v odvolacom konaní.
Na základe toho navrhol najvyššiemu súdu v zmysle § 386 ods. 1, ods. 2 Tr. por. zrušiť
napadnutý rozsudok okresného súdu, ako aj uznesenie krajského súdu a vec vrátiť
prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že dovolanie proti právoplatnému rozsudku
okresného súdu v spojení s uznesením odvolacieho súdu podala oprávnená osoba – obvinený
prostredníctvom ustanoveného obhajcu v zákonnej lehote. Dôvody dovolania sa však
výslovne týkajú skutkových zistení, na ktoré poukazoval v konaní pred prvostupňovým
súdom a tiež aj v odvolacom konaní, hoci dovolateľ poukazuje na dovolacie dôvody v zmysle
§ 371 ods. 1 písm. c/, písm. i/ Tr. por. Ohľadne viny vo vzťahu ku skutku pod bodom 2/
napadnutého rozsudku obvinený nevzniesol žiadne dovolacie námietky.
Podľa tohto citovaného ustanovenia dovolanie možno podať :
- (písm. c/) ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,
- (písm. i/) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného
skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia;
správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať
a meniť.
Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že obsah
konkrétne uplatnených dovolacích námietok musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému
vymedzeniu dovolacích dôvodov podľa § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané
dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody
dovolania, hoci v skutočnosti obsahuje argumenty mimo takto uplatneného dovolacieho
dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť.
Obvinený skutočnosťami uplatnenými v dovolaní, sa obhajoval už v predchádzajúcom
súdnom konaní, z čoho vyvodil, že bolo porušené ustanovenie § 2 ods. 13 (nie je zrejmé
o aký právny predpis sa jedná), ako aj právo na spravodlivý proces garantované Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa názoru obvineného práve tento
postup súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu napĺňa dovolací dôvod v ustanoveniach
§ 371 ods. 1 písm. c/, písm. i/ Tr. por.
Najvyšší súd v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
poukazuje na § 2 ods. 7 Tr. por. každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti
tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon
neustanovuje inak. Podľa § 2 ods. 9 Tr. por. každý, proti komu sa vedie trestné konanie,
má právo na obhajobu.
Podľa § 2 ods. 10, ods. 11, ods. 18, ods. 19 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní
postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti,
a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti.
Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou
starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému ako aj okolnosti, ktoré
svedčia v jeho prospech a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu
spravodlivé rozhodnutie. Obidve strany majú teda rovnakú možnosť podávať návrhy
na vykonanie dokazovania, súd však môže vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli. Tým
je zabezpečená kontradiktórnosť trestného konania. Tomuto právu zodpovedá
povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným
návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím takémuto návrhu buď vyhovieť
alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú.
Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy
získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle
od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Ak súd
vyhodnotí vykonaný dôkaz alebo súhrn dôkazov inak než podľa predstáv niektorej
zo strán, nemožno z toho vyvodiť, že takýmto postupom došlo k porušeniu práv
na obhajobu. Povinnosťou súdu totiž je podľa vlastnej úvahy, s ohľadom na dôkaznú situáciu
určiť rozsah dokazovania zákonne získanými dôkaznými prostriedkami postačujúce
pre spravodlivé a zákonu zodpovedajúce rozhodnutie tak, ako sa to stalo aj v trestnej veci
obvineného. Nedošlo preto k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/
Tr. por., ako sa toho domáhal obvinený.
Spochybňované výpovede poškodeného sú iba iným hodnotením obvineného
od legitímnych záverov súdu, ktorý vychádzal z dôkaznej situácie a z toho vyplývajúcich
ničím nespochybniteľných skutočností. Z výpovede obvineného vyplýva, že v dobe činu tam
mali byť prítomní iba muž a žena, ktorí mali poškodenému predať hodinky, iné osoby
tam nevnímal, pričom obvinený pri konfrontácii s poškodeným nenavrhol vypočutie
žiadneho svedka, resp. vykonať iný dôkaz a až následne navrhol vypočuť ako očitých
svedkov družku E. G., V. N. a S. R., ktorých pre nezistený pobyt sa nepodarilo predvolať
a vypočuť, a preto tento návrh bol zamietnutý. Poškodený sa nevedel vyjadriť, či skutok
mohol niekto vidieť, hoci tam bolo viac ľudí a svedkovia S. V., R. Š., M. M. ako aj záznam
polície o zákroku potvrdzovali slovné vyhrážky poškodenému a jeho tlačenie
na invalidnom vozíku k bankomatu obvineným.
Skutok pod bodom 1/ napadnutého rozsudku bol ustálený na základe zákonne
získaného, vykonaného a vyhodnoteného dokazovania, čo je zrejmé z predloženého spisového
materiálu, s ktorým sa súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozsudku v celom rozsahu
vyrovnal, čo potvrdil aj odvolací súd v napadnutom uznesení. Ustálený skutkový stav,
premietnutý do skutkovej vety napĺňa skutkovú podstatu zločinu vydierania podľa § 189
ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., lebo iného hrozbou násilia nútil (slovne sa vyhrážal
poškodenému a tlačil na invalidnom vozíku sediaceho poškodeného proti jeho vôli
k bankomatu za účelom vybratia peňazí), aby niečo konal a čin spáchal na chránenej (chorej –
telesne postihnutej, na invalidnom vozíku sediacej), osobe.
Neobstojí preto ani dovolacia námietka obvineného, že v danej veci mal byť skutok
pod bodom 1/ po vypustení slovnej hrozby posúdený ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 1,
ods. 2 písm. c/ Tr. zák. Za násilie v tomto prípade treba totiž považovať nielen slovné
vyhrážky, ale aj následné tlačenie invalidného vozíka, na ktorom sedel poškodený a to proti
jeho vôli smerom k bankomatu za účelom, aby vybral peniaze. Právna kvalifikácia
zisteného skutku pod bodom 1/ napadnutého rozsudku, ktorým je dovolací súd viazaný
nezakladá dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.,
ako to tvrdí obvinený v podanom dovolaní.
Na podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,
že dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. i/ Tr. por. v posudzovanom prípade
splnené neboli, a preto vo veci rozhodol na neverejnom zasadnutí spôsobom uvedeným
vo výroku tohto uznesenia.
Na záver Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné u p o z o r n i ť
obvineného, prokurátora a prvostupňový súd na Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011 (uverejnený 21. decembra 2012
zákonom č. 428/2012 Z.z.), z ktorého vyplýva, že ustanovenie § 41 ods. 2 zákona
č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov o ukladaní trestu podľa
tzv. asperačnej zásady nie je v súlade s článkom 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Za tohto stavu v predmetnej veci strata účinnosti časti tohto ustanovenia (veta
za bodkočiarkou § 41 ods. 2 Tr. zák.) je dôvodom na podanie návrhu na obnovu konania
v zmysle § 394 ods. 1, ods. 4 Tr. por. (ide o skutočnosť súdu skôr neznámu), keďže
obvinenému bol uložený trest s použitím § 41 ods. 2 Tr. zák., na čo je poukázané
aj usmernením predsedu trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 11. marca 2013, sp. zn. Tpj 11/2013, ohľadne postupu súdu prvého stupňa vo vzťahu
k vykonaniu citovaného Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012,
ktorý je v prílohe pre potreby okresného súdu zaslaný.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 13. marca 2013
JUDr. Emil B dž o ch , v. r.
predseda senátu
Vypracoval: JUDr. Viliam Dohňanský
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová