Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/430/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:

X., právne zastúpenému F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: E. Z., nar. X., bytom C.,

o vymoženie sumy 723,-- eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská

Sobota, pod sp. zn. , o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 12. júla 2012, č. k. -37, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného o d m i e t a .

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Oprávnený spísal dňa 21. júla 2010 pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom

Krutým návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej na vymoženie pohľadávky 723,00 eur

s príslušenstvom, a to na základe rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym

rozhodcovským súdom zriadeného S., a. s., K., IČO: X., zo dňa 27. novembra 2009, sp. zn.

SR 19295/09. Následne súdny exekútor požiadal Okresný súd Rimavská Sobota o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie.

Vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora Okresný súd Rimavská Sobota

poverením č. 5609 086201 * zo dňa 29. septembra 2010.

Okresný súd Rimavská Sobota uznesením zo dňa 20. marca 2012, č. k.

-12 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa ust. § 57 ods. 1 písm.

g/ o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný

2

poriadok“). Zároveň rozhodol, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti uznesenia

o zastavení exekúcie.

V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal exekučný súd na ust. § 41 ods. 2 písm. d/,

, Exekučného poriadku; ust.

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“); ust. § 52 ods. 1, ods. 3 a ods. 4, § 53 ods. 1,

ods. 4 a ods. 5 ; /, a ods. 3, a bod 1

písm. q/ prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica Rady 93/13/EHS“); § 251 ods. 4, § 151

ods. 3

Exekučný súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že exekučným titulom je

rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. SR 19295/09 zo dňa

27. novembra 2009. Poukázal na ust. v platnom znení

a uviedol, že zmluvu, uzavretú medzi účastníkmi konania, považuje za spotrebiteľskú zmluvu

v zmysle uvedeného ustanovenia . Ďalej poukázal na Smernicu Rady

93/13/EHS – čl. 6 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 a ods. 3 a Prílohu smernice a rozsudok Súdneho dvora

(ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26. októbra 2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil

Milenium SL, bod 38, C-40/08 zo dňa 6. októbra 2009 Asturcom Telecomunicaciones SL

proti Cristina Rodríguez Nogueira. Zároveň poukázal na to, že rozhodcovský súd svoju

právomoc rozhodnúť o návrhu oprávneného vyvodil z ustanovenia bodu 18 Rozhodcovskej

doložky, tvoriacej súčasť Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v zmysle ktorého

všetky spory, ktoré vzniknú z uzavretej zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo

zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou S., a. s.,

ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Podľa písm. b/ daného

článku spory mohli byť riešené aj pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca

zmluvná strana podá žalobu na súde podľa . Rozhodcovská doložka

v takomto znení, podľa obsahu netvorí výhradnú rozhodcovskú doložku, ktorá by

rozhodovanie o všetkých sporoch medzi zmluvnými stranami paušálne zverovala výlučne

rozhodcovskému súdu, ide o rozhodcovskú doložku alternatívnu. Exekučný súd uviedol, že

nemožno považovať doložku za vyváženú, pretože vylučovala spotrebiteľa z možnosti

dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ už podal svoj návrh na

rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, pretože zakladá

značne nevýhodné postavenie spotrebiteľa oproti dodávateľovi. Rozhodcovská doložka bola

súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti

používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Spotrebiteľ sa

v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu

silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred

pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.

Povaha zmluvy je adhézna a rozhodcovská doložka neprijateľná podľa § 53 ods. 4

. Pokiaľ na základe neplatnej rozhodcovskej doložky došlo k vydaniu

rozhodcovského rozsudku, plnenie ním priznané považoval exekučný súd za rozporné

s dobrými mravmi.

Na odvolanie oprávneného vec prejednal Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd

odvolací. Po preskúmaní napadnutého uznesenia rozhodol uznesením zo dňa 12. júla 2012, č.

k. -37 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ustanovenia

ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí poukázal na ust. § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods.

4, ust. , a , ust. ; ust.

ods. 1 písm. c/ ZoRK; ust. § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.

Preskúmaním rozhodných skutočností, zistených z predloženého spisu, sa odvolací súd

stotožnil so záverom súdu prvého stupňa v tom, že Zmluva o úvere č. 6830119, ktorú dňa

4. februára 2009 uzatvorili oprávnený ako veriteľ a povinná ako dlžník a predmetom ktorej

bolo poskytnutie úveru vo výške 400,-- eur, je spotrebiteľskou zmluvou s poukazom na § 52

v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. V zmysle

spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu

formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Je nepochybné, že v prejednávanom

prípade sa oprávnený v postavení veriteľa zaviazal poskytnúť povinnej (dlžníkovi) finančné

prostriedky (formou úveru) za odplatu, pričom oprávnený je podnikateľom, ktorý

pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej

činnosti. V zmysle sa takáto osoba považuje

za dodávateľa. Dlžník (povinná) sa v predmetnej zmluve zaviazal vrátiť poskytnuté finančné

prostriedky a uhradiť celkové náklady spojené s úverom. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho

zákonníka spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej

zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Z uzatvorenej zmluvy vyplýva, že dlžník, ktorý uzatvoril predmetnú zmluvu o úvere

za účelom poskytnutia finančných prostriedkov na účely zamestnania, je v postavení

spotrebiteľa podľa a .

K námietke oprávneného, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, odvolací

súd uviedol, že každé rozhodnutie, aj iný titul, ktorého exekúcia sa navrhuje, musí súd

podrobiť skúmaniu. Najmä posudzuje, či je exekučný titul, vydaný oprávneným orgánom

na jeho vydanie, či je materiálne a formálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný vecne

legitimovaní. Je pravdou tvrdenie oprávneného, že súd pred udelením poverenia na vykonanie

exekúcie posudzuje podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súladnosť exekučného titulu

so zákonom. Súd má povinnosť počas celého exekučného konania, t. j. v každom štádiu

konania prihliadať na to, a to jednak na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, či sú

splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu a v prípade

zistenia tohto nedostatku, ktorý je potrebný považovať za neodstrániteľnú prekážku v konaní,

je potrebné exekúciu zastaviť. Ak súd v štádiu posudzovania žiadosti o udelenie poverenia

nezistí dôvod pre zamietnutie žiadosti v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pre rozpor

exekučného titulu so zákonom, neznamená to, že by v ďalšom priebehu exekučného konania

nemohol súd dospieť k záveru o takomto rozpore, vyústiacom v nutnosť zastavenia exekúcie

pre jej neprípustnosť. Vydanie poverenia nepredstavuje „res iudicata“ pre ďalší postup

exekučného súdu, pretože ust. § 57 a § 58 Exekučného poriadku by stratili akékoľvek

opodstatnenie.

K ďalšej námietke oprávneného, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, odvolací súd poukázal na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku,

v zmysle ktorého exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu, na ktorý správne

poukázal aj exekučný súd vo svojom rozhodnutí. V danej veci návrh na začatie konania, ako

to tvrdí oprávnený vo svojom odvolaní, nebol potrebný, nakoľko exekučný súd konal ex offo

bez návrhu tak, ako mu to umožňuje zákon.

Odvolací súd v odôvodení ďalej uviedol, že Smernica Rady 93/13/EHS bola prebratá

do nášho právneho poriadku , ktorým bol novelizovaný Občiansky

poriadok. Na základe zásady nepriameho účinku je Smernica Rady 93/13/EHS záväzná

pre Slovenskú republiku, a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam

vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy. Uvedené je

významné najmä pri nepresnom, resp. neúplnom prevzatí smernice do vnútroštátneho

právneho poriadku. Príloha Smernice Rady 93/13/EHS obsahuje indikatívny zoznam

podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi nimi sa bod 1 písm. q/ týka

podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu

brániť v uplatňovaní práva podať žalobu, alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok,

najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami

výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladajú povinnosť

dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať

na inej zmluvnej strane.

Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne

vyjednaná (vyplýva zo štandardnej zmluvy) a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch

neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. O neprijateľnú podmienku

v spotrebiteľskej zmluve podľa ide aj vtedy, ak

síce spotrebiteľ má podľa tejto doložky možnosť voľby medzi rozhodcovským a štátnym

súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa

a spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa tomuto konaniu. Odvolací súd na uvedené reagoval

aj citátom Kristiána Czacha.

Odvolací súd ďalej uviedol, že je zrejmé, že reálne dochádza k narušeniu Smernicou

Rady 93/13/EHS sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to samozrejme

v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto

rozhodcovská doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, čo je

v podmienkach právneho štátu nežiaducim javom. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka

koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy Smernice Rady

93/13/EHS v tom význame, že rozhodcovské konanie bolo dojednané za určitých okolností

ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné. Uvedené dokazuje

i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom vedených na tunajšom súde,

kde exekúcie a totožným oprávneným sú vykonávané na základe exekučného titulu, ktorým

sú takmer výlučne rozhodcovské rozsudky.

Slovenská republika si svoj záväzok voči Európskej únii poskytnúť spotrebiteľovi

zvýšenú ochranu vzhľadom na jeho postavenie v spotrebiteľských zmluvách plní

prostredníctvom viacerých zákonov, medzi inými , kde v

zakotvuje, že neprijateľné podmienky, upravené v spotrebiteľských zmluvách, sú neplatné, ale

aj ZoRK, v ktorom ukladá exekučnému súdu aj v štádiu už prebiehajúceho exekučného

konania skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania

na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým

mravom a po zistení, že rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, exekúciu zastaviť.

Skúmaniu povahy obsahu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať prieskum právomoci

rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je totiž rozhodcovská

zmluva neplatná, potom rozhodcovský rozsudok, vydaný v rozhodcovskom konaní

rozhodcovským súdom, ktorý odovzdal svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej doložky,

nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom. Táto skutočnosť sama osebe je dôvodom

na zastavenie exekúcie, ktorá začala na základe takéhoto exekučného titulu, trpiaceho

neodstrániteľnou vadou, pre ktorú v exekúcii ďalej nemožno pokračovať.

Tvrdenie oprávneného, že v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná

náležitosť dohodnutá o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov tak, ako to nesprávne uvádza

v odôvodnení prvostupňový súd a taktiež tvrdenie oprávneného o nesprávnom posúdení

neprimeranosti úrokov z omeškania, považuje odvolací súd za irelevantné, nakoľko nesúvisí

s textom odôvodnenia rozhodnutia exekučného súdu.

Odvolací súd na záver uviedol, že ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu,

že by boli relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd

oprel svoje rozhodnutie o dnes už ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky. Záver súdov o neprípustnosti

exekúcie v obdobných veciach (bez zmeny právneho prostredia – právnej úpravy, judikatúry)

nemôže zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by exekúcia mala byť prípustná, pretože čo

i len jeden súdmi uznaný dôvod neprípustnosti exekúcie spôsobuje, že exekúciu nemožno

vykonať. Ak teda súdy už dali odpoveď, prečo (na základe akých dôvodov) je exekúcia

neprípustná, pričom tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v prejednávanej veci, nové

argumenty „prípustnosti“ exekúcie sú pre rozhodovanie bezvýznamné. V tejto súvislosti

odvolací súd poukázal tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá

nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak

však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve

na tento argument (Georgidias vs. Grécko z 29. mája 1997, Higgins vs. Francúzsko z 19.

februára 1998). Za podstatné pre rozhodnutie odvolací súd považoval tie argumenty, ktoré už

boli predmetom posudzovania súdov a výsledkom ktorého bolo konštatovanie neprípustnosti

exekúcie, pričom tieto závery si osvojil a poukázal na ne. Preto sa odvolací súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia podrobnejšie nevenoval všetkým odvolacím argumentom.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne

správne potvrdil podľa

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré

odôvodnil tým, že:

a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust.

v spojení s ust. ),

b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust.

v spojení s ust. )

c) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241

ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. ),

d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241

ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. ),

e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite

dokazovanie (ust. ),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(ust. ).

Oprávnený má v dovolaní za to, že odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne

ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim

spotrebiteľských zmlúv. Takéto posúdenie trpí aj základnými vadami svojej

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a z tohto dôvodu porušuje právo na súdnu ochranu podľa č.

46 ods. 1 . Podľa názoru oprávneného, tvrdenia súdu (rozhodcovská doložka spôsobuje

hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa; spotrebiteľ

si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky

v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti

a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať, aby porozumel jeho významu) nie sú

akokoľvek zdôvodnené a preukázané a rovnako aj tvrdenie (žaloby, ktorých cieľom je

uspokojovanie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu

na ním zvolený rozhodcovský súd) predstavuje ničím nepreukázanú domnienku súdu, ktorá

nemá základ v právnych či skutkových súvislostiach.

Ďalej oprávnený namieta, že súdy sa vôbec vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali

s judikatúrou Súdneho dvora a zároveň nezdôvodnili, prečo považujú rozhodcovskú doložku

za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.

Oprávnený má za to, že v danom prípade je nutné požiadať najmä o výklad pojmu

„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.

Oprávnený preto žiada, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

v celom rozsahu zrušil a keďže rovnakými vadami je postihnuté aj rozhodnutie

prvostupňového súdu žiada, aby dovolací súd v celom rozsahu zrušil označené uznesenie

prvostupňového súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a v prípade

úspechu žiada, aby mu bola priznaní náhrada trov dovolacieho konania. Taktiež navrhuje, aby

súd na základe v spojení s a Zmluvy

o fungovaní EÚ prerušil konanie a Súdnemu dvoru Európskej Únie na základe čl. 267 ods. 3

Zmluvy o fungovaní Európskej Únie predložil prejudiciálne otázky v znení uvedenom

v dovolaní. Oprávnený ďalej navrhol, aby dovolací súd postupoval podľa ust.

a rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo dňa 12. júla 2012, sp. zn. .

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle a po preskúmaní veci

v zmysle dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak

a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,

b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.

Podľa dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia,

c) ide uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.

V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani

o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať

ani prípady upravené v Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania

v zmysle nie je proti napadnutému uzneseniu daná.

Vzhľadom na obsah dovolania, ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených

v ( ), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí

niektorou z nich. V zmysle je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Oprávnený vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.

§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov

bolo postihnuté niektorou z oprávneným uvedených procesných vád. Oprávnený vady

v zmysle , a nenamietal a tieto nezistil ani Najvyšší súd Slovenskej

republiky.

Oprávnený namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov v zmysle

Právomoc súdu je upravená v ust. a Z tohto ustanovenia vyplýva, že

v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré

vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy, zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci

a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy

vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením

vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány ( ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom

konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má

za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec

postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,

ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Oprávnený v danom prípade namietal, že súdy nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou normatívnych ustanovení (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2

ZoRK) sa postavili do pozície orgánu, vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného

titulu metódou, ktorá im v rámci zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleží, čím

prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských

vzťahov a porušil tak zásadu legality ( ).

11

Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Z obsahu tejto námietky sa javí, že nejde o námietku oprávneného o nedostatku právomoci

súdov, ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci),

na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie

súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku.

Vzhľadom na uvedené, námietka oprávneného o existencii vady konania v zmysle

nie je dôvodná.

Oprávnený ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/

, t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.

Ustanovenie ustanovuje, že len čo sa vo veci právoplatne

rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej teda bráni

tomu, aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté, bola znovu prejednávaná. V zmysle

tohto zákonného ustanovenia ide o rovnakú (tú istú) vec vtedy, ak ide v novom konaní o ten

istý nárok alebo stav, v ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka toho istého

predmetu konania a tých istých účastníkov. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď

ten istý nárok alebo stav, vymedzený žalobným petitom, vyplýva z rovnakých skutkových

tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený, t. j. o nárok založený na rovnakom právnom

dôvode a vyplývajúci z rovnakých skutkových okolností. Pre posúdenie, či je daná prekážka

právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol skutok, ktorý bol predmetom konania,

posúdený po právnej stránke. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, keď bol

skutok súdom posúdený po právnej stránke nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť

účastníkov, nie je samo osebe významné, ako majú tí istí účastníci v rôznych konaniach

rozdielne procesné postavenie (napr. ak v jednom konaní vystupujú ako žalovaní a v druhom

ako žalobcovia). Tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak v neskoršom konaní

vystupujú právni nástupcovia (z dôvodu singulárnej alebo univerzálnej sukcesie) účastníkov,

ktorí sú (boli) účastníkmi už skončeného konania.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., s. r. o., B., IČO: X., zastúpeného: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: E. Z., nar. X.,

bytom C., o vymoženie sumy 723,00 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Rimavská Sobota, pod sp. zn. , na základe exekučného titulu, ktorým je

rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., zo dňa 27. novembra 2009, sp.

zn. SR 19295/09, nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo

predtým rozhodnuté.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým sa dané

konanie končí. Vydaním takéhoto rozhodnutia nejde o prekážku veci rozsúdenej. Ako je

z vyššie uvedeného zrejmé, v danej veci nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci

nepredchádzalo žiadne iné konanie. Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom

rozsahu počas celého exekučného konania ako pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, teda aj po vydaní poverenia na vykonanie

exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej

vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené oprávneným namietanou vadou

uvedenou v ust.

Ďalej je oprávnený toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237

písm. e/ , že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. a Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Oprávnený namietal, že súdy oboch stupňov interpretovali a následne aplikovali ust.

§ 45 ods. 2 ZoRK, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku

rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/

ZoRK.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh na začatie

exekučného konania podaný. Exekučný súd v danej veci exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm.

g/ Exekučného poriadku zastavil. V zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd

zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Odvolací súd v danej veci poukázal aj na ust. § 45 ods. 1

písm. c/ ZoRK. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje aj na ust. § 45

ods. 2 ZoRK, podľa ktorého exekučný súd môže exekučné konanie zastaviť aj bez návrhu (ex

offo), ak zistí nedostatky uvedené v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ ZoRK.

Námietka oprávneného o existencii vady uvedenej v ust. nie je

opodstatnená.

Oprávnený v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle

Naplnenie tejto vady oprávnený vyvodzuje z toho, že súdy oboch stupňov nevyzvali,

ani inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch. Oprávnený

namietal, že súd rozhodol vo veci napriek námietkam proti prejednaniu veci, konal

bez nariadenia pojednávania a dokazovania.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv, priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

14

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

).

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že exekučný súd v odôvodení svojho

rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel

a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa

s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu.

Námietka oprávneného, že súdy rozhodli vo veci bez nariadenia pojednávania nie je

dôvodná. , účinným od 9. augusta 2012, bol novelizovaný

Exekučný poriadok, ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého

súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Súd prvého stupňa

15

nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu

zastavil uznesením z 20. marca 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť až

od 9. augusta 2012. Rovnako odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade

s , keď v zmysle ust. o odvolaní oprávneného

rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden

z dvoch ostatných predpokladov ( a ), za splnenia ktorých

predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že

nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol

dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa

alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že

v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo

návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť

súdu osobitne upravenú v ustanoveniach až ) – postačujúce je totiž, ak sú

rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane

do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je

zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti

súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa

v spojení s a požiadal Súdny dvor Európskej únie

a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil

prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.

K tejto námietke Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že ust. § 109 ods. 1 písm.

c/ ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada

Súdy dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad

komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je

povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie

16

návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť

nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného

v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva,

teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej

kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje

k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom

vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm.

f

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, uzavretej medzi účastníkmi a či

predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej

námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu

bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu

vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa

vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený

obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola

pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci

v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú

judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle

dospel aj vo veciach , ,

.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod

na prerušenie dovolacieho konania podľa a návrh oprávneného

preto zamietol.

Oprávnený v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

17

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke oprávneného ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.

dovolací súd dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale

prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia oprávneného boli

opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale

nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by

posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretoval, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad

v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávneného odmietol podľa

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej v zmysle § 243b ods. 5,

a , t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal

z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

18

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. marca 2013

JUDr. Darina Ličková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová