Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
3d0/390487.548629.pdf
PDF · 206.73 KB
No categories available
5Cdo/420/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 420/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:
X., právne zastúpenému F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: V. K., nar. X., bytom
M., o vymoženie sumy 286,72 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký
Krtíš, pod sp. zn. 5Er/2938/2009, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 28. júna 2012, č. k. 43CoE/112/2012-38, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného o d m i e t a a návrh
oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený spísal dňa 15. októbra 2009 pred súdnym exekútorom JUDr. R. K. návrh
na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie pohľadávky 286,72 eur
s príslušenstvom, a to na základe rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym
rozhodcovským súdom, zriadeného S., a. s., K., IČO: X., zo dňa 27. júla 2009, sp. zn. SR
12699/09. Následne súdny exekútor požiadal Okresný súd Veľký Krtíš o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora Okresný súd Veľký Krtíš poverením
č. 5610 015231 * zo dňa 6. novembra 2009.
Okresný súd Veľký Krtíš uznesením zo dňa 7. decembra 2011, č. k. 5Er/2938/2009-22
s poukazom na ust. § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) exekúciu zastavil a oprávnenému uložil
povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. R. K. trovy exekúcie vo výške 39,83 eur
do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že exekučné konanie je vedené
na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku vydaného dňa 27. júla 2009 pod sp.
zn. SR 12699/09 rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom S., a.
s., JUDr. M. R.. Z predložených listinných dôkazov okresný súd zistil, že oprávnený
a povinný uzavreli dňa 3. júla 2008 Zmluvu o úvere, na základe ktorej oprávnený poskytol
povinnej úver vo výške 6 000,-- Sk. V bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy, si zmluvné strany dohodli riešenie sporov –
rozhodcovskú doložku. Nakoľko si povinný neplnil riadne a včas povinnosti zo zmluvy, podal
oprávnený v zmysle bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru žalobu na
rozhodcovský súd. S poukazom na § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 ZoRK okresný súd aj bez
návrhu účastníka skúmal rozhodcovskú doložku, berúc do úvahy kritériá, na ktorých je
založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky, pričom zisťoval, či rozhodcovská
doložka, začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy, nespôsobuje hrubý nepomer
v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Súd vychádzal zo záveru, že zmluva medzi účastníkmi konania, na základe ktorej oprávnený
uplatnil na rozhodcovskom súde svoj nárok, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere.
Pre posúdenie okolnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver, súd nepovažoval
za rozhodujúce, akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, ale za dôležité
považoval len to, či sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov za odplatu. Vychádzajú
zo subsidiarity Občianskeho zákonníka nie je klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka
podľa názoru súdu žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho
zákonníka, týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Okresný súd preto na daný právny vzťah
aplikoval zákonné ustanovenia, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy, teda § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Poukázal aj na Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica Rady č.
93/13/EHS“), ktorá bola do nášho právneho poriadku implementovaná zákonom č. 150/2004
Z. z., účinným od 1. apríla 2004 (okrem § 60) a na základe zásady nepriameho účinku je
záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo
k ustanoveniam vnútroštátneho právneho poriadku, upravujúcim spotrebiteľské právne
vzťahy.
Súd prvého stupňa uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu
pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodnutie pred všeobecným
súdom v prípade, ak by vystupoval na strane žalovaného. Už túto skutočnosť je potrebné
podľa názoru súdu prvého stupňa považovať za neprijateľnú podmienku, dohodnutú
v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nedojednal a nemal
na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len
zmluvu ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť Všeobecným podmienkam poskytnutia úveru,
a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. Rozhodcovský súd je paušálnym
spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom štandardnej zmluvy,
a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať. V subjektívnej
nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti
rozhodovacieho procesu. Rozhodcovskú doložku teda prvostupňový súd vyhodnotil ako
neprijateľnú, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa tým, že nebola spotrebiteľom
osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu.
Poukázal aj na novelu Občianskeho zákonníka, vykonanú zákonom č. 568/2007 Z. z.,
účinným od 1. januára 2008, ktorá do § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka zaviedla písmeno r/
v znení, že za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve sa považuje ustanovenie,
ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Nakoľko sa neprijateľná
rozhodcovská doložka prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky
odporuje dobrým mravom, mal súd za to, že v danej veci boli splnené podmienky
na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 ZoRK v spojení s § 57 ods. 2
Exekučného poriadku.
O trovách exekúcie rozhodol podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku tak, že
na náhradu nevyhnutných trov súdneho exekútora zaviazal oprávneného, ktorý zavinil
zastavenie exekučného konania, nakoľko podal návrh na vykonanie exekúcie na základe
nespôsobilého exekučného titulu. Súd prvého stupňa považoval za preukázané a účelne
vynaložené trovy súdneho exekútora vo výške 39,83 Eur, pozostávajúce z paušálnej odmeny
súdneho exekútora 33,19 eur a 20% DPH vo výške 6,64 eur.
Na odvolanie oprávneného vec prejednal Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd
odvolací. Po preskúmaní napadnutého uznesenia rozhodol uznesením zo dňa 28. júna 2012, č.
k. 43CoE/112/2012-38 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ustanovenia
§ 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že zo spisového materiálu zistil, že
dňa 15. októbra 2009 bola pred súdnym exekútorom JUDr. R. K. spísaná zápisnica,
obsahujúca návrh na vykonanie exekúcie. Následne súdny exekútor požiadal súd prvého
stupňa o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd vydal dňa
6. novembra 2009 poverenie č. 5610 015231 *, ktorým poveril súdneho exekútora v zmysle
ust. § 45 ods. 1 Exekučného poriadku vykonaním exekúcie na základe vykonateľného
rozhodnutia Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., B., č. k. SR 12699/09 zo dňa
27. júla 2009 na vymoženie sumy 286,72 Eur spolu s príslušenstvom a trovy exekúcie.
Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola Zmluva o úvere, ktorú oprávnený
a povinný uzavreli dňa 3. júla 2008.
V bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvorili nedeliteľnú
súčasť zmluvy o úvere zo dňa 3. júla 2008, si oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník
upravili rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy,
vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou S., a. s., so sídlom K., IČO: X., zapísanou
v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom, ustanoveným podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963
Zb.). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu
o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy vrátane sporu o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak
pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je
touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu.
Odvolací súd poukázal na ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku; ust. § 52 ods. 1, ods.
3, ods. 4, § 53 ods. 1, 2 a 5 Občianskeho zákonníka; § 1 ods. 2 písm. e/ zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
Odvolací súd nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa v tom, že zmluva o úvere,
uzavretá dňa 3. júla 2008, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere z dôvodu, že na základe
zmluvy boli povinnému poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 6 000,-- Sk, čo v prepočte
na menu EURO nepresahuje sumu 200,-- eur, a preto nie je možné na daný právny vzťah
aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. Z povahy
zmluvných strán, z predmetu podnikateľskej činnosti oprávneného, ako aj z obsahu zmluvy
medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom však vyplýva, že predmetná
zmluva je zmluvou spotrebiteľskou podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Z uvedeného dôvodu možno uvedený daný právny vzťah považovať za spotrebiteľský vzťah
medzi spotrebiteľom (povinným) a dodávateľom (oprávneným) v zmysle ustanovení
Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, v súlade s právnou
úpravou Slovenskej republiky a aj s právom EÚ, keď skúmal rozhodcovskú doložku ako
zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu medzi dodávateľom
a spotrebiteľom.
Odvolací súd súhlasil s hodnotením súdu prvého stupňa, že rozhodcovskú doložku,
uvedenú v článku 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy
o úvere je potrebné považovať za neprijateľnú, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd
zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti a táto
situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez toho, aby
podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka nebola
individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ
nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver
prijať alebo odmietnuť, vrátane všeobecných podmienok, ako to uviedol aj súd prvého stupňa.
Rozhodcovská doložka – zmluvná podmienka, ktorá určuje, že v prípade, že žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, budú spory riešené pred týmto súdom, je
neprijateľná. Žaloby z obdobných úverových zmlúv podáva v prevažnej miere veriteľ, ktorý
môže založiť právomoc rozhodcovského súdu bez toho, aby to dlžník mohol ovplyvniť. Takto
koncipovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou
ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka,
od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc, v tomto prípade je neprijateľná, a preto
je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským
súdom, viedli bezpochyby vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá
ochrana, ktorú mu poskytujú ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ teda súd prvého
stupňa dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej
zmluve je neprimeranou podmienkou, jeho záver je správny a správne je aj rozhodnutie
o zastavení exekučného konania, avšak na základe nesprávneho zákonného ustanovenia,
keďže v danom prípade mal súd aplikovať ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku a exekúciu zastaviť pre jej neprípustnosť, nakoľko exekučný titul bol vydaný
nepríslušným orgánom, a teda ide o nulitný právny akt, ktorý v exekúcii nie je možné
vykonať. Zvyšnou časťou odôvodnenia výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa o zastavení
konania sa odvolací súd nezaoberal, pretože nebola podstatná pre jeho rozhodnutie.
V rozsahu podaného odvolania odvolací súd preskúmal aj výrok rozhodnutia o trovách
exekúcie pričom zistil, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď o trovách exekúcie
rozhodoval podľa § 200 ods. 1 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a na náhradu trov
súdneho exekútora zaviazal oprávneného, ktorý procesne zavinil zastavenie exekúcie, pretože
predložil exekučný titul vydaný nepríslušným orgánom.
Odvolací súd považoval napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa za vecne správne
a podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ho potvrdil.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré
odôvodnil tým, že:
a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s ust. § 237 písm. a/ O. s. p.),
b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s ust. § 237 písm. d/ O. s. p.)
c) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241
ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. e/ O. s. p.),
d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241
ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. f/ O. s. p.),
e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite
dokazovanie (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Oprávnený má v dovolaní za to, že odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne
ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim
spotrebiteľských zmlúv. Takéto posúdenie trpí aj základnými vadami svojej
nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a z tohto dôvodu porušuje právo na súdnu ochranu podľa č.
46 ods. 1 Ústavy. Podľa názoru oprávneného, tvrdenia súdu (rozhodcovská doložka spôsobuje
hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa; spotrebiteľ
si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky
v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti
a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať, aby porozumel jeho významu) nie sú
akokoľvek zdôvodnené a preukázané a rovnako aj tvrdenie (žaloby, ktorých cieľom je
uspokojovanie nárokov z úverových zmlúv, podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu
na ním zvolený rozhodcovský súd) predstavuje ničím nepreukázanú domnienku súdu, ktorá
nemá základ v právnych či skutkových súvislostiach.
Ďalej oprávnený namieta, že súdy sa vôbec vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali
s judikatúrou Súdneho dvora a zároveň nezdôvodnili, prečo považujú rozhodcovskú doložku
za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.
Oprávnený má za to, že v danom prípade je nutné požiadať najmä o výklad pojmu
„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.
Oprávnený preto žiada, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
v celom rozsahu zrušil a keďže rovnakými vadami je postihnuté aj rozhodnutie
prvostupňového súdu žiada, aby dovolací súd v celom rozsahu zrušil označené uznesenie
prvostupňového súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a v prípade
úspechu žiada, aby mu bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania. Taktiež navrhuje, aby
súd na základe § 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a čl. 267 ods. 3 Zmluvy
o fungovaní EÚ prerušil konanie a Súdnemu dvoru Európskej Únie na základe čl. 267 ods. 3
Zmluvy o fungovaní Európskej Únie predložil prejudiciálne otázky v znení uvedenom
v dovolaní. Oprávnený ďalej navrhol, aby dovolací súd postupoval podľa ust. § 243 O. s. p.
a rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 28. júna 2012, sp. zn. 43CoE/112/2012.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak
a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,
b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa §109 ods. 1 písm. c/.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia,
c) ide uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať
ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania
v zmysle § 239 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
Vzhľadom na obsah dovolania, ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád, uvedených
v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnený vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám, uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov
bolo postihnuté niektorou z oprávneným uvedených procesných vád. Oprávnený vady
v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. nenamietal a tieto nezistil ani Najvyšší súd Slovenskej
republiky.
Oprávnený namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.
Právomoc súdu je upravená v ust. § 7 a § 8 O. s. p. Z tohto ustanovenia vyplýva, že
v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré
vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy, zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci
a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy
vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením
vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom
konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má
za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec
postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,
ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Oprávnený v danom prípade namietal, že súdy nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou normatívnych ustanovení (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2
ZoRK) sa postavili do pozície orgánu, vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného
titulu metódou, ktorá im v rámci zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleží, čím
prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských
vzťahov a porušil tak zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).
Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Z obsahu tejto námietky sa javí, že nejde o námietku oprávneného o nedostatku právomoci
súdov, ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci),
na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie
súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku.
Vzhľadom na uvedené, námietka oprávneného o existencii vady konania v zmysle
§ 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Oprávnený ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/
O. s. p., t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie.
Ustanovenie § 159 ods. 3 O. s. p. ustanovuje, že len čo sa vo veci právoplatne
rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej teda bráni
tomu, aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté, bola znovu prejednávaná. V zmysle
tohto zákonného ustanovenia ide o rovnakú (tú istú) vec vtedy, ak ide v novom konaní o ten
istý nárok alebo stav, v ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka toho istého
predmetu konania a tých istých účastníkov. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď
ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových
tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený, t. j. o nárok založený na rovnakom právnom
dôvode a vyplývajúci z rovnakých skutkových okolností. Pre posúdenie, či je daná prekážka
právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol skutok, ktorý bol predmetom konania,
posúdený po právnej stránke. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, keď bol
skutok súdom posúdený po právnej stránke nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť
účastníkov, nie je samo osebe významné, ako majú tí istí účastníci v rôznych konaniach
rozdielne procesné postavenie (napr. ak v jednom konaní vystupujú ako žalovaní a v druhom
ako žalobcovia). Tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak v neskoršom konaní
vystupujú právni nástupcovia (z dôvodu singulárnej alebo univerzálnej sukcesie) účastníkov,
ktorí sú (boli) účastníkmi už skončeného konania.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
P., s. r. o., B., Pribinova 25, IČO: X., zastúpeného: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému
V. K., nar. X., bytom M., o vymoženie sumy 286,72 eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Veľký Krtíš, pod sp. zn. 5Er/2938/2009, na základe exekučného titulu,
ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., zo dňa 27. júla 2009,
sp. zn. SR 12699/09, nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo
predtým rozhodnuté.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým sa dané
konanie končí. Vydaním takéhoto rozhodnutia nejde o prekážku veci rozsúdenej. Ako je
z vyššie uvedeného zrejmé, v danej veci nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci
nepredchádzalo žiadne iné konanie. Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom
rozsahu počas celého exekučného konania, ako pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, teda aj po vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené oprávneným namietanou vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.
Ďalej je oprávnený toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237
písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a 2 O. s. p. Ak
nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide
o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,
treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Oprávnený namietal, že súdy oboch stupňov interpretovali a následne aplikovali ust.
§ 45 ods. 2 ZoRK, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku
rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/
ZoRK.
Z obsahu spisu však vyplýva, že exekučný súd v danej veci začal konať na základe
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci
bol návrh na začatie exekučného konania podaný.
Námietka oprávneného o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie je
opodstatnená.
Oprávnený v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému
ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Naplnenie tejto vady oprávnený vyvodzuje z toho, že súdy oboch stupňov nevyzvali
ani inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch. Oprávnený
namietal, že súd rozhodol vo veci napriek námietkam proti prejednaniu veci, konal
bez nariadenia pojednávania a dokazovania.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv, priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
irelevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že exekučný súd v odôvodení svojho
rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel
a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu.
Námietka oprávneného, že súdy rozhodli vo veci bez nariadenia pojednávania nie je
dôvodná. Súd prvého stupňa v danom prípade postupoval podľa § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 2 ZoRK. Odvolací súd síce v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že prvostupňový súd mal aplikovať ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) –
exekúciu zastaviť pre jej neprípustnosť, avšak zákon č. 230/2012 Z. z., ktorým bol
novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5,
v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/ bol
účinný až od 9. augusta 2012. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného
ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil uznesením zo 7. decembra 2011
a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť až od 9. augusta 2012. Rovnako odvolací súd
v danom prípade postupoval v súlade s Občianskym súdnym poriadkom keď v zmysle ust.
§ 214 ods. 2 a o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci
nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p.
a rovnako nebol splnený ani jeden z dvoch ostatných predpokladov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/
O. s. p.), za splnenia ktorých predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť
pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho
súdu. Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo
potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím
súdom. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom
súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie
exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť
súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú
rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane
do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je
zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti
súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného.
K tejto námietke Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že ust. § 109 ods. 1 písm.
c/ O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada
Súdy dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad
komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je
povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie
návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť
nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného
v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva,
teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej
kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje
k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom
vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm.
f/ O. s. p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je
oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi a či
predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej
námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu
bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu
vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa
vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený
obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola
pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci
v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú
judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dospel aj vo veciach 3Cdo 108/2012, 3Cdo 33/2012,
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod
na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., a preto návrh
oprávneného zamietol.
Oprávnený v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke oprávneného ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. . dovolací súd dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia oprávneného boli
opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale
nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by
posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad
v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávneného odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie
je dovolanie prípustné.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému v zmysle § 243b ods.
5, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnému
nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. marca 2013
JUDr. Darina Ličková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová