Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6bf/390485.866cc3.pdf
PDF · 242.6 KB
No categories available
5Cdo/440/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 440/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:
X., právne zastúpenému F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: J. Ľ., nar. X., bytom M.,
o vymoženie sumy 379,74 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza,
pod sp. zn. 9Er/44/2007, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
z 13. júla 2012, č. k. 4CoE/503/2011-31, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného o d m i e t a .
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Súdnemu exekútorovi JUDr. M. S. bol dňa 21. decembra 2006 doručený návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie proti povinnej na vymoženie pohľadávky 379,74 eur
s príslušenstvom a to na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským
súdom zriadeného S., a. s., T., IČO: X., zo dňa 04. augusta 2006, sp. zn. SR 3003/06.
Následne súdny exekútor požiadal Okresný súd Prievidza o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora Okresný súd Prievidza poverením č.
5307 039989 * zo dňa 18. januára 2007.
Okresný súd Prievidza uznesením zo dňa 18. júla 2011, č. k.: 9Er/44/2007-22
exekúciu vyhlásil za neprípustnú s exekúciu zastavil.
V odôvodnení okresný súd uviedol, že návrhom zo dňa 21. decembra 2006 sa
oprávnený domáhal vykonania exekúcie proti povinnej pre vymoženie istiny vo výške
11 440,- Sk s prísl. Podkladom pre vykonanie exekúcie je Rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu SR 3003/06 zo dňa 04. augusta 2006, vydaný rozhodcom Mgr. G. H.. Po preskúmaní
pripojeného exekučného titulu, Zmluvy o úvere zo dňa 03. januára 2006, všeobecných
podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“) súd aj bez návrhu exekúciu zastavil po
tom, čo vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že
i keď vo veci bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil
procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a po tom, čo zistil, že rozhodcovský
rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý exekučný titul, vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
Z predloženého exekučného titulu – vyššie špecifikovaného rozhodcovského rozsudku súd
zistil nasledovné skutočnosti. Dňa 3. januára 2006 bola medzi oprávneným a povinnou
uzatvorená Zmluva o úvere (ďalej len „zmluva“), na základe ktorej boli povinnej poskytnuté
finančné prostriedky, ktoré sa zaviazal vrátiť v dohodnutých splátkach a lehotách. Oprávnený
na výzvu súdu doložil do spisu zmluvu, z ktorej vyplýva, že oprávnený poskytol povinnej ako
dlžníkovi sumu 14 000,- Sk za poplatok 11 200,- Sk, pričom povinná sa zaviazala vrátiť úver
s poplatkom v celkovej výške 25 200,- Sk v 10 mesačných splátkach po 2 520,- Sk, počnúc
dňom 1. február 2006. V zmluve je označená povinná svojim menom a priezviskom
a ďalšími údajmi, na zmluve je podpis povinnej s vyhlásením, že svojim podpisom potvrdzuje
aj prevzatie peňažnej hotovosti uvedenej v zmluve.
Súčasťou zmluvy sú aj VPPÚ vyhotovené oprávneným ako formulár. V článku 19
podmienok je obsiahnutá dohoda účastníkov o tom, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného
zákonníka sa všetky právne vzťahy budú spravovať Obchodným zákonníkom. V článku 17
účastníci uzavreli rozhodcovskú doložku podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len „ZoRK“) s tým, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným spoločnosťou S. a. s. so sídlom B., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu, a to pred jediným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá
žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť
za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije
v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,
v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského
súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Súd právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou označenou ako
zmluva o úvere považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Hodnotiac obsah zmluvy mal súd za to, že ide o reálnu zmluvu
o pôžičke, uzavretú medzi oprávneným ako veriteľom a dlžníkom ako spotrebiteľom.
Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že deň jej uzavretia je totožný s dňom prenechania
peňažných prostriedkov povinnému. Z uvedeného má súd za to, že veriteľ neposkytol peňažné
prostriedky na základe požiadania dlžníka, ktorý záväzok predstavuje podstatnú časť zmluvy
o úvere v zmysle § 497 ods. 1 Obchodného zákonníka (viď zmluva), ale že k poskytnutiu
peňažných prostriedkov došlo súčasne s uzavretím zmluvy. Záväzok veriteľa poskytnúť
na požiadanie peňažné prostriedky dlžníkovi totiž predstavuje podstatnú časť zmluvy o úvere,
bez existencie ktorej nemôže s poukazom na § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka dôjsť
k vzniku zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd je toho názoru, že
požiadanie dlžníka o čerpanie úveru má časovo nasledovať až po uzavretí zmluvy a časovo sa
nekryje s momentom uzavretia zmluvy. Je teda nepochybné, že účastníci uzavreli zmluvu
o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, i keď v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka
je bez právneho významu právna forma zmluvy. Medzi účastníkmi konania bola uzavretá
spotrebiteľská zmluva, nakoľko zo zmluvy nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto
zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného
registra (v predmete činnosti uvedené: poskytovanie úverov z vlastných zdrojov). Z toho
dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných
dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred
pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch
pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie
účastníkov zmluvy má súd za to, že finančné prostriedky boli povinnému poskytnuté ako
spotrebiteľovi.
Súd sa ďalej zaoberal aj tým, že všeobecnú spotrebiteľskú zmluvu možno podriadiť aj
režimu zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v rozhodnom období. Súd dospel
k záveru, že hmotnoprávny vzťah medzi účastníkmi možno považovať za spotrebiteľský úver
v zmysle § 2 písm. a/, resp. za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b/ citovaného
zákona. Na tomto mieste považuje súd za potrebné uviesť, že zákon o spotrebiteľských
úveroch patrí do oblasti predpisov občianskeho práva a je vo vzťahu k Občianskeho
zákonníku lex specialis. Uvedené znamená, že pokiaľ určité otázky nie sú výslovne upravené
zákonom č. 258/2001 Z. z., použijú sa na ich riešenie príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka, vrátane všeobecných ustanovení o záväzkoch. Nakoniec aj v zmysle § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa nemôžu
odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Uvedené
konštatovanie má význam pre záver, že zmluva neobsahuje základné náležitosti uvedené v § 4
ods. 2, a to ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa, spojené
s úverom, a považuje sa takýto úver za bezúročný a bez poplatkov. Oprávnený pritom
evidentne požadoval od povinnej aj poplatok v sume 11 200,- Sk. Vzhľadom k vyššie
uvedenému súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu
účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári),
a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinnou) je potrebné aplikovať
ustanovenia spotrebiteľského práva.
V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinná si neplnila riadne svoje
povinnosti, vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky
v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v článku 17 VPPÚ,
kde rozhodca bez vypočutia povinnej vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním
predmetných VPPÚ ako neoddeliteľnej časti zmluvy, konkrétne článku 17 „rozhodcovská
doložka“ vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku, k čomu
ho viedli nasledovné dôvody. Tu sa súd zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci
spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Podľa ustanovenia § 8 ods. 5
(predtým ods. 3) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, spory o platnosť
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o právach a povinnostiach, vyplývajúcich z tejto zmluvy,
rozhoduje súd. Na druhej strane vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto
reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu
a inú právnu ochranu, ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3
ZoRK takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť.
Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn.
32 Cdo 2282/2008. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom
konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 ZoRK dohodu obidvoch zmluvných strán
vo forme osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade
bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu
vyžaduje v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 ZoRK aj voľba rozhodcu, resp. postup jeho
dodatočného ustanovenia. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby
rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu
rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj
samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže
predtým, ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto
zmluvného dojednania súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude
riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento
zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve.
Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu
rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože
rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva
záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale
pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa
pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo
v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber
riešenie sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný. Oprávnený ako veriteľ
do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské
doložky, a na ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský súd, keď
podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor riešil pred všeobecným súdom. V predmetnej
veci vydal rozsudok Stály rozhodcovsky súd, zriadený zriaďovateľom S. a. s., ktorý bol
vydaný jediným rozhodcom Mgr. G. H.. Rozhodca, resp. rozhodcovský súd, ktorých si vyberá
oprávnený, je oprávnený vydať aj bez vypočutia žalovaného rozhodcovský rozsudok, ak sa v
žalobnom návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy, vyplývajúcej zo skutočností
uvedených žalobcom. Žalovaný, teda spotrebiteľ, nemal žiadnu, resp. minimálnu možnosť
ovplyvniť tak spôsob riešenia sporu, výber rozhodcu a vyjadriť sa
k osobe rozhodcu. Pri garantovanej rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17
ZoRK) dochádza k porušeniu uplatňovania práv na strane spotrebiteľa. Súd vo všeobecnosti
uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza
v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno
Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj
z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd pritom prihliada
pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo
na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom
a spotrebiteľom.
Pri tejto príležitosti dál súd do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci
C-40/08 zo 06. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez
Nogueira, v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu Smernice
93/13/EHS zo dňa 05. apríla 1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len „Smernica 93/13/EHS“) v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu
na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, vydaného bez účasti spotrebiteľa,
musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve.
Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej moci
na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej
doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. Podľa ZoRK je rozhodcovský rozsudok možné za podmienok ustanovených v ust.
§ 40 - 43 tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom súde, a tak dosiahnuť jeho zrušenie.
Jedným z dôvodov podania žaloby je, ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera
platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky
nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej
povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis
(C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje
spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo
dodávateľom zmluvu, obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto
podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu
nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci
rozhoduje, vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom,
a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej
doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá,
pretože nebola individuálne dohodnutá, a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom
pred výlučne v každej situácii veriteľom vopred určeným rozhodcovským súdom záväzného
a právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa
zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia sporu. Veriteľ tak môže na základe predmetnej
rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám
zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky
spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto
nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Pre účely posúdenia prípadného nekalého
charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho
exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ust. § 53 ods. 3
Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného
zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú
nerovnováhu (podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu
uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou,
keď s účinnosťou od 01. januára 2008 je v ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka
výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom
na ust. § 106 O. s. p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym
súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale
pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom (ako to bolo v tomto prípade, keď
podaním žaloby na rozhodcovský súd oprávneným povinný stratil možnosť domáhať sa
ochrany svojich práv na všeobecnom súde) sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému
konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba
vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva
v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Súdny dvor v prípade Pannon GSM
Zrt./Erzsébet Sustikine Győrfi C-243/08 dokonca dospel k záveru, že podmienka obsiahnutá
v zmluve, uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej
vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého
obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú.
Rozhodcovská doložka, obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere, podľa názoru
súdu spĺňa všetky podmienky tak z pohľadu ust. § 53, 54 Občianskeho zákonníka platného
ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice 93/13/EHS (výkladovej pomôcky
ustanovení spotrebiteľského práva) kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj
v rozpore s ust. § 6 ods. 1, § 8 a 9 ZoRK, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu
absolútnej neplatnosti. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka, nemôže byť potom
základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej
doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto
rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje,
že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie,
ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená
exekúcia.
S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti okresný súd v tomto štádiu exekúciu
z úradnej moci vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Predložený rozhodcovský
rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom
na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.
Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania.
Na odvolanie oprávneného vec prejednal Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací.
Po preskúmaní napadnutého uznesenia rozhodol uznesením zo dňa 13. júla 2012, č. k.
4CoE/503/2012-31 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219
ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní
oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa.
Z daného titulu si osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu
poukázal v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p.
Odvolací súd v odôvodení rozhodnutia uviedol, že správny bol záver súdu prvého
stupňa v tom smere, že v prejednávanej veci sa jedná medzi účastníkmi o spotrebiteľský
vzťah v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľskom úvere. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal
na to, že v danej veci je nepochybné, že povinná je a aj v čase uzavretia zmluvy bola
spotrebiteľom, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní zmluvy
konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom
na uvedené právny vzťah medzi účastníkmi konania možno podradiť pod ust. § 2 zákona č.
258/2001 Z. z., v dôsledku čoho daná zmluva vyžaduje náležitosti stanovené v ust. § 4
citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti treba poukázať aj na to, že
na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, a preto sa
použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa
výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola
spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa
jedná o tzv. absolútny obchod, a to hlavne § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka. Preto zostáva bez významu aj skutočnosť, či zmluva o úvere je tzv. absolútny
obchod podľa Obchodného zákonníka, alebo či došlo k tzv. voľbe práva medzi účastníkmi.
Občiansky zákonník v § 53 ods. 4 uvádza, že za neprijateľné zmluvné podmienky, uvedené
v spotrebiteľskej zmluve, sa považujú najmä ustanovenia vymenované pod písm. a/ až r/.
K námietke oprávneného o aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS v danej veci, keď smernice
vydávané v rámci tzv. európskeho práva sú pre členské štáty záväzné, len pokiaľ ich členský
štát neimplementuje do svojho právneho systému, uvádza, že podľa článku 288 Zmluvy
o Európskej únii smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide
o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty majú širokú možnosť voľby, akú formu
implementácie príslušnej smernice do svojho právneho poriadku zvolia. Smernica Rady
93/13/EHS bola implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01. apríla 2004
zákonom č. 150/2004 Z. z. z 02. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (do ust. § 52 až 54 Občianskeho
zákonníka). Súd prvého stupňa však okrem toho, že skúmal povahu plnenia priznaného
v rozhodcovskom rozsudku i z pohľadu uvedenej smernice, toto plnenie posudzoval aj podľa
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda aplikoval aj správny právny predpis, do ktorého
bola táto smernica implementovaná. Súd prvého stupňa, preto v zmysle uvedeného správne
skúmal zmluvu o úvere, ktorá v čl. 17 Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia
úveru zakotvuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku. Podľa čl. 17 sa zmluvné strany
dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou
S. a.s. so sídlom B., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde;
rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to
jedným rozhodcom, ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b)
pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zák. č. 99/1963 Zb.). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ
ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý
vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom
súde, vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie,
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto
rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc rozhodcovského súdu.
Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že rozhodcovská
doložka tak, ako bola dojednaná medzi účastníkmi konania, znemožňuje spotrebiteľovi
(povinnej) vyriešiť prípadný spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom konaní. Túto
doložku si spotrebiteľ nedojednal individuálne a pri jej akceptácii nemal na výber, vzhľadom
na jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu mohol ako celok len prijať
a podrobiť sa týmto podmienkam, alebo celú zmluvu odmietnuť. Za týchto okolností preto aj
odvolací súd je toho názoru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech povinnej, preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná
v celom rozsahu.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré
odôvodnil tým, že:
a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s ust. § 237 písm. a/ O. s. p.),
b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s ust. § 237 písm. d/ O. s. p.)
c) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241
ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. e/ O. s. p.),
d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241
ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. f/ O. s. p.),
e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite
dokazovanie (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Oprávnený má v dovolaní za to, že odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne
ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim
spotrebiteľských zmlúv. Takéto posúdenie trpí aj základnými vadami svojej
nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a z tohto dôvodu porušuje právo na súdnu ochranu podľa č.
46 ods. 1 Ústavy. Podľa názoru oprávneného, tvrdenia súdu (rozhodcovská doložka spôsobuje
hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa; spotrebiteľ
si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky
v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti
a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať, aby porozumel jeho významu) nie sú
akokoľvek zdôvodnené a preukázané a rovnako aj tvrdenie (žaloby, ktorých cieľom je
uspokojovanie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu
na ním zvolený rozhodcovský súd) predstavuje ničím nepreukázanú domnienku súdu, ktorá
nemá základ v právnych či skutkových súvislostiach.
Ďalej oprávnený namieta, že súdy sa vôbec vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali
s judikatúrou Súdneho dvora a zároveň nezdôvodnili, prečo považujú rozhodcovskú doložku
za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.
Oprávnený má za to, že v danom prípade je nutné požiadať najmä o výklad pojmu
„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.
Oprávnený preto žiada, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
v celom rozsahu zrušil a keďže rovnakými vadami je postihnuté aj rozhodnutie
prvostupňového súdu žiada, aby dovolací súd v celom rozsahu zrušil označené uznesenie
prvostupňového súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a v prípade
úspechu žiada, aby mu bola priznaní náhrada trov dovolacieho konania. Taktiež navrhuje, aby
súd na základe § 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a čl. 267 ods. 3 Zmluvy
o fungovaní EÚ prerušil konanie a Súdnemu dvoru Európskej Únie na základe čl. 267 ods. 3
Zmluvy o fungovaní Európskej Únie predložil prejudiciálne otázky v znení uvedenom
v dovolaní. Oprávnený ďalej navrhol, aby dovolací súd postupoval podľa ust. § 243 O. s. p.
a rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 13. júla 2012, sp. zn. 4CoE/503/2011.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p., dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak
a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,
b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa §109 ods. 1 písm. c/.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p., dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia,
c/ ide uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať
ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania
v zmysle § 239 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnený vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/ ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov
bolo postihnuté niektorou z oprávneným uvedených procesných vád. Oprávnený vady
v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. nenamietal a tieto nezistil ani Najvyšší súd Slovenskej
republiky.
Oprávnený namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.
Právomoc súdu je upravená v ust. § 7 a § 8 O. s. p. Z tohto ustanovenia vyplýva, že
v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré
vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy, zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci
a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy
vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením
vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom
konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má
za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec
postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,
ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Oprávnený v danom prípade namietal, že súdy nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou normatívnych ustanovení (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2
ZoRK) sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného
titulu metódou, ktorá im v rámci zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleží, čím
prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských
vzťahov a porušil tak zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).
Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Z obsahu tejto námietky sa javí, že nejde o námietku oprávneného o nedostatku právomoci
súdov, ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci),
na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie
súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku.
Vzhľadom na uvedené, námietka oprávneného o existencii vady konania v zmysle
§ 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Oprávnený ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/
O. s. p., t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie.
Ustanovenie § 159 ods. 3 O. s. p. ustanovuje, že len čo sa vo veci právoplatne
rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej teda bráni
tomu, aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté, bola znovu prejednávaná. V zmysle
tohto zákonného ustanovenia ide o rovnakú (tú istú) vec vtedy, ak ide v novom konaní o ten
istý nárok alebo stav, v ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka toho istého
predmetu konania a tých istých účastníkov. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď
ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových
tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený, t. j. o nárok založený na rovnakom právnom
dôvode a vyplývajúci z rovnakých skutkových okolností. Pre posúdenie, či je daná prekážka
právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol skutok, ktorý bol predmetom konania,
posúdený po právnej stránke. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, keď bol
skutok súdom posúdený po právnej stránke nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť
účastníkov, nie je samo osebe významné, ako majú tí istí účastníci v rôznych konaniach
rozdielne procesné postavenie (napr. ak v jednom konaní vystupujú ako žalovaní a v druhom
ako žalobcovia). Tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak v neskoršom konaní
vystupujú právni nástupcovia (z dôvodu singulárnej alebo univerzálnej sukcesie) účastníkov,
ktorí sú (boli) účastníkmi už skončeného konania.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
P., s. r. o., B., Pribinova 25, IČO: X., zastúpeného: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej:
J. Ľ., nar. X., bytom M., o vymoženie sumy 379,74 eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Prievidza, pod sp. zn. 9Er/44/2007, na základe exekučného titulu, ktorým
je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., zo dňa 04. augusta 2006, sp.
zn. SR 3003/06, nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo
predtým rozhodnuté.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím ktorým sa dané konanie
končí. Vydaním takéhoto rozhodnutia nejde o prekážku veci rozsúdenej. Ako je
z vyššie uvedeného zrejmé, v danej veci nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci
nepredchádzalo žiadne iné konanie. Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom
rozsahu počas celého exekučného konania ako pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, teda aj po vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené oprávneným namietanou vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.
Ďalej je oprávnený toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237
písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez
návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a 2 O. s. p. Ak nebol
podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný
nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho
v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Oprávnený namietal, že súdy oboch stupňov interpretovali a následne aplikovali ust.
§ 45 ods. 2 ZoRK, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku
rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/
ZoRK.
Z obsahu spisu však vyplýva, že exekučný súd v danej veci začal konať na základe
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci
bol návrh na začatie exekučného konania podaný.
Námietka oprávneného o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie je
opodstatnená.
Oprávnený v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému
ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Naplnenie tejto vady oprávnený vyvodzuje z toho, že súdy oboch stupňov nevyzvali
ani inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch. Oprávnený
namietal, že súd rozhodol vo veci napriek námietkam proti prejednaniu veci, konal bez
nariadenia pojednávania a dokazovania.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že exekučný súd v odôvodení svojho
rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel
a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu.
Námietka oprávneného, že súdy rozhodli vo veci bez nariadenia pojednávania nie je
dôvodná. Zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. augusta 2012 bol novelizovaný
Exekučný poriadok, ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého
súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Súd prvého stupňa
nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu
zastavil uznesením z 18. júla 2011 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť až
od 9. augusta 2012. Rovnako odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade
s Občianskym súdnym poriadkom, keď v zmysle ust. § 214 ods. 2 o odvolaní oprávneného
rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p. a rovnako nebol splnený ani jeden
z dvoch ostatných predpokladov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p.), za splnenia ktorých
predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že
nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako Najvyšší súd Slovenskej
republiky nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už
pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti Najvyšší súd
Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo
exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu
súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom
na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia
podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie
na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného
a povinného.
Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie
a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil
prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.
K tejto námietke Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že ust. § 109 ods. 1 písm.
c/ O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada
Súdy dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad
komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je
povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie
návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť
nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného
v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva,
teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej
kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje
k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom
vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm.
f/ O. s. p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je
oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi a či
predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej
námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu
bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu
vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa
vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený
obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola
pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci
v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú
judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dospel aj vo veciach 3Cdo 108/2012, 3Cdo 33/2012,
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod
na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a návrh oprávneného
preto zamietol.
Oprávnený v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke oprávneného ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia oprávneného boli
opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale
nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by
posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad
v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávneného odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej v zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal
z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. marca 2013
JUDr. Darina Ličková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová