Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/440/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:

X., právne zastúpenému F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: J. Ľ., nar. X., bytom M.,

o vymoženie sumy 379,74 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza,

pod sp. zn. , o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne

z 13. júla 2012, č. k. -31, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného o d m i e t a .

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Súdnemu exekútorovi JUDr. M. S. bol dňa 21. decembra 2006 doručený návrh

oprávneného na vykonanie exekúcie proti povinnej na vymoženie pohľadávky 379,74 eur

s príslušenstvom a to na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským

súdom zriadeného S., a. s., T., IČO: X., zo dňa 04. augusta 2006, sp. zn. SR 3003/06.

Následne súdny exekútor požiadal Okresný súd Prievidza o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie.

Vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora Okresný súd Prievidza poverením č.

5307 039989 * zo dňa 18. januára 2007.

2

Okresný súd Prievidza uznesením zo dňa 18. júla 2011, č. k.: -22

exekúciu vyhlásil za neprípustnú s exekúciu zastavil.

V odôvodnení okresný súd uviedol, že návrhom zo dňa 21. decembra 2006 sa

oprávnený domáhal vykonania exekúcie proti povinnej pre vymoženie istiny vo výške

11 440,- Sk s prísl. Podkladom pre vykonanie exekúcie je Rozsudok Stáleho rozhodcovského

súdu SR 3003/06 zo dňa 04. augusta 2006, vydaný rozhodcom Mgr. G. H.. Po preskúmaní

pripojeného exekučného titulu, Zmluvy o úvere zo dňa 03. januára 2006, všeobecných

podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“) súd aj bez návrhu exekúciu zastavil po

tom, čo vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že

i keď vo veci bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil

procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a po tom, čo zistil, že rozhodcovský

rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý exekučný titul, vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Z predloženého exekučného titulu – vyššie špecifikovaného rozhodcovského rozsudku súd

zistil nasledovné skutočnosti. Dňa 3. januára 2006 bola medzi oprávneným a povinnou

uzatvorená Zmluva o úvere (ďalej len „zmluva“), na základe ktorej boli povinnej poskytnuté

finančné prostriedky, ktoré sa zaviazal vrátiť v dohodnutých splátkach a lehotách. Oprávnený

na výzvu súdu doložil do spisu zmluvu, z ktorej vyplýva, že oprávnený poskytol povinnej ako

dlžníkovi sumu 14 000,- Sk za poplatok 11 200,- Sk, pričom povinná sa zaviazala vrátiť úver

s poplatkom v celkovej výške 25 200,- Sk v 10 mesačných splátkach po 2 520,- Sk, počnúc

dňom 1. február 2006. V zmluve je označená povinná svojim menom a priezviskom

a ďalšími údajmi, na zmluve je podpis povinnej s vyhlásením, že svojim podpisom potvrdzuje

aj prevzatie peňažnej hotovosti uvedenej v zmluve.

Súčasťou zmluvy sú aj VPPÚ vyhotovené oprávneným ako formulár. V článku 19

podmienok je obsiahnutá dohoda účastníkov o tom, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného

zákonníka sa všetky právne vzťahy budú spravovať . V článku 17

účastníci uzavreli rozhodcovskú doložku podľa o rozhodcovskom

konaní (ďalej len „ZoRK“) s tým, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane

sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským

súdom zriadeným spoločnosťou S. a. s. so sídlom B., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu

na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov

rozhodcovského súdu, a to pred jediným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných

predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana

podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu ( Občiansky

súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá

žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej

platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť

za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije

v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,

v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského

súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Súd právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou označenou ako

zmluva o úvere považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1

. Hodnotiac obsah zmluvy mal súd za to, že ide o reálnu zmluvu

o pôžičke, uzavretú medzi oprávneným ako veriteľom a dlžníkom ako spotrebiteľom.

Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že deň jej uzavretia je totožný s dňom prenechania

peňažných prostriedkov povinnému. Z uvedeného má súd za to, že veriteľ neposkytol peňažné

prostriedky na základe požiadania dlžníka, ktorý záväzok predstavuje podstatnú časť zmluvy

o úvere v zmysle (viď zmluva), ale že k poskytnutiu

peňažných prostriedkov došlo súčasne s uzavretím zmluvy. Záväzok veriteľa poskytnúť

na požiadanie peňažné prostriedky dlžníkovi totiž predstavuje podstatnú časť zmluvy o úvere,

bez existencie ktorej nemôže s poukazom na dôjsť

k vzniku zmluvy o úvere podľa a nasl. . Súd je toho názoru, že

požiadanie dlžníka o čerpanie úveru má časovo nasledovať až po uzavretí zmluvy a časovo sa

nekryje s momentom uzavretia zmluvy. Je teda nepochybné, že účastníci uzavreli zmluvu

o pôžičke podľa , i keď v zmysle

je bez právneho významu právna forma zmluvy. Medzi účastníkmi konania bola uzavretá

spotrebiteľská zmluva, nakoľko zo zmluvy nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto

zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu

svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného

registra (v predmete činnosti uvedené: poskytovanie úverov z vlastných zdrojov). Z toho

dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných

dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred

pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch

pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie

účastníkov zmluvy má súd za to, že finančné prostriedky boli povinnému poskytnuté ako

spotrebiteľovi.

Súd sa ďalej zaoberal aj tým, že všeobecnú spotrebiteľskú zmluvu možno podriadiť aj

režimu o spotrebiteľských úveroch v rozhodnom období. Súd dospel

k záveru, že hmotnoprávny vzťah medzi účastníkmi možno považovať za spotrebiteľský úver

v zmysle § 2 písm. a/, resp. za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b/ citovaného

zákona. Na tomto mieste považuje súd za potrebné uviesť, že zákon o spotrebiteľských

úveroch patrí do oblasti predpisov občianskeho práva a je vo vzťahu k Občianskeho

zákonníku lex specialis. Uvedené znamená, že pokiaľ určité otázky nie sú výslovne upravené

, použijú sa na ich riešenie príslušné ustanovenia Občianskeho

zákonníka, vrátane všeobecných ustanovení o záväzkoch. Nakoniec aj v zmysle § 54 ods. 1

zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa nemôžu

odchýliť od ustanovení v neprospech spotrebiteľa. Uvedené

konštatovanie má význam pre záver, že zmluva neobsahuje základné náležitosti uvedené v § 4

ods. 2, a to ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa, spojené

s úverom, a považuje sa takýto úver za bezúročný a bez poplatkov. Oprávnený pritom

evidentne požadoval od povinnej aj poplatok v sume 11 200,- Sk. Vzhľadom k vyššie

uvedenému súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu

účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári),

a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinnou) je potrebné aplikovať

ustanovenia spotrebiteľského práva.

V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinná si neplnila riadne svoje

povinnosti, vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky

v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v článku 17 VPPÚ,

kde rozhodca bez vypočutia povinnej vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním

predmetných VPPÚ ako neoddeliteľnej časti zmluvy, konkrétne článku 17 „rozhodcovská

doložka“ vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku, k čomu

ho viedli nasledovné dôvody. Tu sa súd zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci

spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Podľa ustanovenia § 8 ods. 5

(predtým ods. 3) o spotrebiteľských úveroch, spory o platnosť

zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o právach a povinnostiach, vyplývajúcich z tejto zmluvy,

rozhoduje súd. Na druhej strane vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto

reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje SR ako právo na súdnu

a inú právnu ochranu, ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3

ZoRK takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť.

Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn.

. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom

konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 ZoRK dohodu obidvoch zmluvných strán

vo forme osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade

bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu

vyžaduje v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 ZoRK aj voľba rozhodcu, resp. postup jeho

dodatočného ustanovenia. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby

rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu

rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj

samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže

predtým, ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto

zmluvného dojednania súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude

riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento

zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve.

Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu

rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože

rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva

záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale

pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa

pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo

v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber

riešenie sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný. Oprávnený ako veriteľ

do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské

doložky, a na ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský súd, keď

podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor riešil pred všeobecným súdom. V predmetnej

veci vydal rozsudok Stály rozhodcovsky súd, zriadený zriaďovateľom S. a. s., ktorý bol

vydaný jediným rozhodcom Mgr. G. H.. Rozhodca, resp. rozhodcovský súd, ktorých si vyberá

oprávnený, je oprávnený vydať aj bez vypočutia žalovaného rozhodcovský rozsudok, ak sa v

žalobnom návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy, vyplývajúcej zo skutočností

uvedených žalobcom. Žalovaný, teda spotrebiteľ, nemal žiadnu, resp. minimálnu možnosť

ovplyvniť tak spôsob riešenia sporu, výber rozhodcu a vyjadriť sa

k osobe rozhodcu. Pri garantovanej rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17

ZoRK) dochádza k porušeniu uplatňovania práv na strane spotrebiteľa. Súd vo všeobecnosti

uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza

v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti,

a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo

dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno

Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj

z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd pritom prihliada

pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo

na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom

a spotrebiteľom.

Pri tejto príležitosti dál súd do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci

C-40/08 zo 06. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez

Nogueira, v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu Smernice

93/13/EHS zo dňa 05. apríla 1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách (ďalej len „Smernica 93/13/EHS“) v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu

na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, vydaného bez účasti spotrebiteľa,

musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve.

Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej moci

na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej

doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel

môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej

povahy. Podľa ZoRK je rozhodcovský rozsudok možné za podmienok ustanovených v ust.

§ 40 - 43 tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom súde, a tak dosiahnuť jeho zrušenie.

Jedným z dôvodov podania žaloby je, ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera

platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky

nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej

povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis

(C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje

spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo

dodávateľom zmluvu, obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto

podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu

nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci

rozhoduje, vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom,

a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej

doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá,

pretože nebola individuálne dohodnutá, a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom

pred výlučne v každej situácii veriteľom vopred určeným rozhodcovským súdom záväzného

a právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa

zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia sporu. Veriteľ tak môže na základe predmetnej

rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám

zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky

spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto

nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Pre účely posúdenia prípadného nekalého

charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho

exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ust. § 53 ods. 3

v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného

zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú

nerovnováhu (podľa ust. v znení platnom ku dňu

uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou,

keď s účinnosťou od 01. januára 2008 je v ust.

výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej

rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Ustanovenie je treba vykladať aj so zreteľom

na ust. , ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym

súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale

pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom (ako to bolo v tomto prípade, keď

podaním žaloby na rozhodcovský súd oprávneným povinný stratil možnosť domáhať sa

ochrany svojich práv na všeobecnom súde) sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému

konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom

rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba

vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva

v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Súdny dvor v prípade Pannon GSM

Zrt./Erzsébet Sustikine Győrfi C-243/08 dokonca dospel k záveru, že podmienka obsiahnutá

v zmluve, uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej

vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého

obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú.

Rozhodcovská doložka, obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere, podľa názoru

súdu spĺňa všetky podmienky tak z pohľadu ust. , 54 platného

ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice 93/13/EHS (výkladovej pomôcky

ustanovení spotrebiteľského práva) kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj

v rozpore s ust. § 6 ods. 1, § 8 a 9 ZoRK, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu

absolútnej neplatnosti. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka, nemôže byť potom

základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej

doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto

rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje,

že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie,

ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená

exekúcia.

S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti okresný súd v tomto štádiu exekúciu

z úradnej moci vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Predložený rozhodcovský

rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom

na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania.

Na odvolanie oprávneného vec prejednal Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia rozhodol uznesením zo dňa 13. júla 2012, č. k.

-31 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219

ods. 1 ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní

oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa.

Z daného titulu si osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu

poukázal v zmysle

Odvolací súd v odôvodení rozhodnutia uviedol, že správny bol záver súdu prvého

stupňa v tom smere, že v prejednávanej veci sa jedná medzi účastníkmi o spotrebiteľský

vzťah v zmysle a nasl.

o spotrebiteľskom úvere. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal

na to, že v danej veci je nepochybné, že povinná je a aj v čase uzavretia zmluvy bola

spotrebiteľom, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní zmluvy

konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom

na uvedené právny vzťah medzi účastníkmi konania možno podradiť pod ust. § 2 zákona č.

, v dôsledku čoho daná zmluva vyžaduje náležitosti stanovené v ust.

citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti treba poukázať aj na to, že

na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, a preto sa

použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa

výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola

spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa

jedná o tzv. absolútny obchod, a to hlavne § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho

zákonníka. Preto zostáva bez významu aj skutočnosť, či zmluva o úvere je tzv. absolútny

obchod podľa , alebo či došlo k tzv. voľbe práva medzi účastníkmi.

v uvádza, že za neprijateľné zmluvné podmienky, uvedené

v spotrebiteľskej zmluve, sa považujú najmä ustanovenia vymenované pod písm. a/ až r/.

K námietke oprávneného o aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS v danej veci, keď smernice

vydávané v rámci tzv. európskeho práva sú pre členské štáty záväzné, len pokiaľ ich členský

štát neimplementuje do svojho právneho systému, uvádza, že podľa článku 288 Zmluvy

o Európskej únii smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide

o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty majú širokú možnosť voľby, akú formu

implementácie príslušnej smernice do svojho právneho poriadku zvolia. Smernica Rady

93/13/EHS bola implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01. apríla 2004

z 02. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov (do ust. až 54 Občianskeho

zákonníka). Súd prvého stupňa však okrem toho, že skúmal povahu plnenia priznaného

v rozhodcovskom rozsudku i z pohľadu uvedenej smernice, toto plnenie posudzoval aj podľa

10

a nasl. , teda aplikoval aj správny právny predpis, do ktorého

bola táto smernica implementovaná. Súd prvého stupňa, preto v zmysle uvedeného správne

skúmal zmluvu o úvere, ktorá v čl. 17 Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia

úveru zakotvuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku. Podľa čl. 17 sa zmluvné strany

dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad

alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou

S. a.s. so sídlom B., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde;

rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to

jedným rozhodcom, ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b)

pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa

príslušného právneho predpisu (). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ

ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý

vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom

súde, vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie,

na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto

rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním

žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto

rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená

právomoc rozhodcovského súdu.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že rozhodcovská

doložka tak, ako bola dojednaná medzi účastníkmi konania, znemožňuje spotrebiteľovi

(povinnej) vyriešiť prípadný spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom konaní. Túto

doložku si spotrebiteľ nedojednal individuálne a pri jej akceptácii nemal na výber, vzhľadom

na jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu mohol ako celok len prijať

a podrobiť sa týmto podmienkam, alebo celú zmluvu odmietnuť. Za týchto okolností preto aj

odvolací súd je toho názoru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou

podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech povinnej, preto je v zmysle neplatná

v celom rozsahu.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré

odôvodnil tým, že:

11

a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust.

v spojení s ust. ),

b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust.

v spojení s ust. )

c) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241

ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. ),

d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241

ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. ),

e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite

dokazovanie (ust. ),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(ust. ).

Oprávnený má v dovolaní za to, že odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne

ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim

spotrebiteľských zmlúv. Takéto posúdenie trpí aj základnými vadami svojej

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a z tohto dôvodu porušuje právo na súdnu ochranu podľa č.

46 ods. 1 . Podľa názoru oprávneného, tvrdenia súdu (rozhodcovská doložka spôsobuje

hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa; spotrebiteľ

si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky

v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti

a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať, aby porozumel jeho významu) nie sú

akokoľvek zdôvodnené a preukázané a rovnako aj tvrdenie (žaloby, ktorých cieľom je

uspokojovanie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu

na ním zvolený rozhodcovský súd) predstavuje ničím nepreukázanú domnienku súdu, ktorá

nemá základ v právnych či skutkových súvislostiach.

Ďalej oprávnený namieta, že súdy sa vôbec vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali

s judikatúrou Súdneho dvora a zároveň nezdôvodnili, prečo považujú rozhodcovskú doložku

za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.

Oprávnený má za to, že v danom prípade je nutné požiadať najmä o výklad pojmu

„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.

Oprávnený preto žiada, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

v celom rozsahu zrušil a keďže rovnakými vadami je postihnuté aj rozhodnutie

prvostupňového súdu žiada, aby dovolací súd v celom rozsahu zrušil označené uznesenie

prvostupňového súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a v prípade

úspechu žiada, aby mu bola priznaní náhrada trov dovolacieho konania. Taktiež navrhuje, aby

súd na základe v spojení s a Zmluvy

o fungovaní EÚ prerušil konanie a Súdnemu dvoru Európskej Únie na základe čl. 267 ods. 3

Zmluvy o fungovaní Európskej Únie predložil prejudiciálne otázky v znení uvedenom

v dovolaní. Oprávnený ďalej navrhol, aby dovolací súd postupoval podľa ust.

a rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia Krajského súdu v Trenčíne

zo dňa 13. júla 2012, sp. zn. .

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle a po preskúmaní veci

v zmysle dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa , dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa , dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak

a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,

b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa §109 ods. 1 písm. c/.

Podľa , dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia,

c/ ide uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.

V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani

o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať

ani prípady upravené v Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania

v zmysle nie je proti napadnutému uzneseniu daná.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených

v ( ), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí

niektorou z nich. V zmysle je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Oprávnený vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.

§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/ ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.

14

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov

bolo postihnuté niektorou z oprávneným uvedených procesných vád. Oprávnený vady

v zmysle , a nenamietal a tieto nezistil ani Najvyšší súd Slovenskej

republiky.

Oprávnený namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov v zmysle

Právomoc súdu je upravená v ust. a Z tohto ustanovenia vyplýva, že

v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré

vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy, zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci

a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy

vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením

vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány ( ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom

konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má

za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec

postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,

ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Oprávnený v danom prípade namietal, že súdy nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou normatívnych ustanovení (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2

ZoRK) sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného

titulu metódou, ktorá im v rámci zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleží, čím

prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských

vzťahov a porušil tak zásadu legality ( ).

15

Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Z obsahu tejto námietky sa javí, že nejde o námietku oprávneného o nedostatku právomoci

súdov, ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci),

na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie

súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku.

Vzhľadom na uvedené, námietka oprávneného o existencii vady konania v zmysle

nie je dôvodná.

Oprávnený ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/

, t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.

Ustanovenie ustanovuje, že len čo sa vo veci právoplatne

rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej teda bráni

tomu, aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté, bola znovu prejednávaná. V zmysle

tohto zákonného ustanovenia ide o rovnakú (tú istú) vec vtedy, ak ide v novom konaní o ten

istý nárok alebo stav, v ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka toho istého

predmetu konania a tých istých účastníkov. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď

ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových

tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený, t. j. o nárok založený na rovnakom právnom

dôvode a vyplývajúci z rovnakých skutkových okolností. Pre posúdenie, či je daná prekážka

právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol skutok, ktorý bol predmetom konania,

posúdený po právnej stránke. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, keď bol

skutok súdom posúdený po právnej stránke nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť

účastníkov, nie je samo osebe významné, ako majú tí istí účastníci v rôznych konaniach

rozdielne procesné postavenie (napr. ak v jednom konaní vystupujú ako žalovaní a v druhom

ako žalobcovia). Tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak v neskoršom konaní

vystupujú právni nástupcovia (z dôvodu singulárnej alebo univerzálnej sukcesie) účastníkov,

ktorí sú (boli) účastníkmi už skončeného konania.

16

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., s. r. o., B., Pribinova 25, IČO: X., zastúpeného: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej:

J. Ľ., nar. X., bytom M., o vymoženie sumy 379,74 eur s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Prievidza, pod sp. zn. , na základe exekučného titulu, ktorým

je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., zo dňa 04. augusta 2006, sp.

zn. SR 3003/06, nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo

predtým rozhodnuté.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím ktorým sa dané konanie

končí. Vydaním takéhoto rozhodnutia nejde o prekážku veci rozsúdenej. Ako je

z vyššie uvedeného zrejmé, v danej veci nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci

nepredchádzalo žiadne iné konanie. Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom

rozsahu počas celého exekučného konania ako pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, teda aj po vydaní poverenia na vykonanie

exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej

vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené oprávneným namietanou vadou

uvedenou v ust.

Ďalej je oprávnený toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237

písm. e/ , že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez

návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. a Ak nebol

podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný

nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho

v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Oprávnený namietal, že súdy oboch stupňov interpretovali a následne aplikovali ust.

§ 45 ods. 2 ZoRK, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku

rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/

ZoRK.

17

Z obsahu spisu však vyplýva, že exekučný súd v danej veci začal konať na základe

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci

bol návrh na začatie exekučného konania podaný.

Námietka oprávneného o existencii vady uvedenej v ust. nie je

opodstatnená.

Oprávnený v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle

Naplnenie tejto vady oprávnený vyvodzuje z toho, že súdy oboch stupňov nevyzvali

ani inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch. Oprávnený

namietal, že súd rozhodol vo veci napriek námietkam proti prejednaniu veci, konal bez

nariadenia pojednávania a dokazovania.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Podľa , každý má právo domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

18

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

).

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že exekučný súd v odôvodení svojho

rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel

a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa

s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu.

Námietka oprávneného, že súdy rozhodli vo veci bez nariadenia pojednávania nie je

dôvodná. účinným od 09. augusta 2012 bol novelizovaný

Exekučný poriadok, ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého

súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Súd prvého stupňa

nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu

zastavil uznesením z 18. júla 2011 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť až

od 9. augusta 2012. Rovnako odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade

s , keď v zmysle ust. o odvolaní oprávneného

19

rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden

z dvoch ostatných predpokladov ( a ), za splnenia ktorých

predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že

nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako Najvyšší súd Slovenskej

republiky nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už

pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti Najvyšší súd

Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo

exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza

z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu

súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

až ) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom

na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia

podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie

na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného

a povinného.

Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa

v spojení s a požiadal Súdny dvor Európskej únie

a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil

prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.

K tejto námietke Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že ust. § 109 ods. 1 písm.

c/ ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada

Súdy dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad

komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je

povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie

návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť

nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného

v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva,

teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej

kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje

k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom

vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm.

f/

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi a či

predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej

námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu

bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu

vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa

vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený

obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola

pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci

v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú

judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle

dospel aj vo veciach , ,

.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod

na prerušenie dovolacieho konania podľa a návrh oprávneného

preto zamietol.

Oprávnený v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

21

K námietke oprávneného ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.

dovolací súd dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale

prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia oprávneného boli

opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale

nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by

posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad

v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávneného odmietol podľa

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej v zmysle § 243b ods. 5,

a , t. j podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal

z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. marca 2013

JUDr. Darina Ličková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová