Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
5b8/389353.f00988.pdf
PDF · 195.47 KB
No categories available
2Obdo/56/2012
Najvyšší súd 2 Obdo 56/2012
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. M., podnikajúceho pod
obchodným menom S., s miestom podnikania K., IČO: X., zast. JUDr. L. M., advokátkou,
so sídlom K., proti ţalovanému P. S., spol. s r. o., so sídlom B., IČO: X., zast. M. & F.,
s. r. o., so sídlom R., IČO: X., o zaplatenie 15 014,24 Eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde v Martine pod sp. zn. 17Cb/6/2008, na dovolanie ţalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo dňa 1. marca 2012, č. k. 13 Cob/329/2011-536, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného o d m i e t a .
Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi na účet právneho zástupcu náhradu trov
právneho zastúpenia v dovolacom konaní vo výške 393,56 eur.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Ţiline napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu
v Martine č. k. 17 Cb/6/2008-477 zo dňa 28. januára 2011 v spojení s doplňujúcim rozsudkom
č. k. 17 Cb/6/2008-505 zo dňa 30. marca 2011 v napadnutom výroku o povinnosti ţalovaného
zaplatiť ţalobcovi sumu 15.014,24 Eur spolu so 14% úrokom z omeškania ročne zo sumy
15 014,24 Eur od 27. mája 2007 aţ do zaplatenia a vo výroku o trovách konania s tým, ţe
v úvodnej časti rozsudku správne označenie zástupcu ţalovaného znie: „M. & F.,
s. r. o., so sídlom R., IČO: X.“ Ţalovanému uloţil povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy
odvolacieho konania, a to trovy právneho zastúpenia vo výške 393,30 Eur.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal, ţe okresný súd rozhodol tak, ţe ţalovaný je
povinný zaplatiť ţalobcovi sumu 15 014,24 Eur spolu so 14% úrokom z omeškania ročne
zo sumy 15 014,24 Eur od 27. mája 2007 aţ do zaplatenia. Ţalobu v časti, týkajúcej sa 14%
úrokov z omeškania ročne zo sumy 15 014,24 Eur od 18. septembra 2006 do 26. mája 2007,
zamietol. O trovách konania rozhodol tak, ţe ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi trovy
konania v sume 9 459,94 Eur v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet
právnej zástupkyne ţalobcu. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v spojení
s doplňujúcim rozsudkom po vykonanom dokazovaní a aplikácii ust. § 261 ods. 1, § 409 ods.
1, 2, § 447, § 448 ods. 1, § 340 ods. 1, 2, § 369 ods. 1, 2 písm. a/ v spojení s ust. § 15 ods. 1, 2
Obchodného zákonníka konštatoval, ţe medzi ţalobcom a ţalovaným došlo k uzavretiu
kúpnej zmluvy, a to ústnou formou podľa ust. § 409 a nasl. Obchodného zákonníka. Túto
skutočnosť mal okresný súd preukázanú výpoveďou svedka V., zamestnanca ţalobcu, ktorý
uviedol, ţe u neho si pán B. objednal pre spoločnosť P. S. zberné vozíky s klanicami, tomuto
však predchádzala telefonická poţiadavka pána B. na cenovú ponuku. Pán M. V. vypracoval
predbeţnú cenovú ponuku dňa 1. augusta 2006, ktorá listina je súčasťou spisu na č. l. 282
a korešponduje s výpoveďou svedka V. Objednávka spoločnosti P. S., spol. s r. o., T., zo dňa
6. augusta 2006 nasledovala po cenovej ponuke, a to objednávka na 30 kusov zberných
vozíkov s klanicami. Cena jedného kusa vozíka uvádzaného v objednávke, a to 420,56 Eur
(12 670,-- Sk) zodpovedala cene uvádzanej pánom M. V. na cenovej ponuke. Svedok B.
uviedol, ţe túto objednávku vypisoval v mene spoločnosti P. S., pretoţe mal splnomocnenie
od konateľa spoločnosti P. S., pána. T. Vypisoval ju z toho dôvodu v mene spoločnosti P. S.,
t. j. ţalovaného, ţe súčasťou výrobnej linky, ktorú prenajímala spoločnosť P. S. spoločnosti P.
T., boli aj zberné vozíky s klanicami a vzhľadom na ich opotrebenie, vznikla poţiadavka
dodania nových zberných vozíkov. Keďţe boli súčasťou výrobnej linky, tak ich nakupoval
v mene spoločnosti P. S.. Spoločnosť P. T. nedisponovala finančnými prostriedkami na to,
aby uvedené vozíky mohla kúpiť. Výpovede svedkov, a to pána B., V., navzájom
korešpondovali a boli preukázané a potvrdené listinami, a to objednávkou na č. l. 281 spisu
a cenovou ponukou na č. l. 282 spisu. Výpoveď svedka B. potvrdil aj svedok Š., ktorý bol
zamestnancom firmy P. T.. Uviedol, ţe P. T. iba vyrábala, nemala finančné prostriedky na to,
aby mohla zakúpiť nové zberné vozíky s klanicami. Svedok Š. vypovedal v tom zmysle, ţe
pán B. vypisoval uvedenú objednávku na zberné vozíky s klanicami za spoločnosť P. S., t. j.
za ţalovaného pred ním. Po nahliadnutí uvedenú objednávku spoznal. Svedok B. uviedol, ţe
vozíky sa vyuţívali v spoločnosti P. T., nie však v spoločnosti P. S., t. j. u ţalovaného, a to
z dôvodu, ţe výrobu mala na starosti firma P. T.. Firma P. S. iba prenajímala nehnuteľnosti
a technologické zariadenia. Celá výroba firmy P. T. bola určená talianskej firme L., ktorá bola
100% vlastníkom spoločnosti P. S.. Bolo preto logické podľa záverov okresného súdu, ţe
spoločnosť P. S. mala eminentný záujem na tom, aby výroba vo firme P. T. fungovala bez
akýchkoľvek problémov. V súvislosti s konaním M. B. za ţalovaného, tento uviedol, ţe
ţalovaný nemal ţiadnych zamestnancov, a keďţe tak ţalovaný, ako aj P. T. sídlili v jednom
areáli, zastupoval na základe poverenia od pána T., konateľa spoločnosti P. S., ţalovaného.
Poverenie bolo všeobecné, na všetky záleţitosti, ktoré sa týkali ţalovaného. Túto skutočnosť
potvrdil aj svedok J. Š., ktorý uviedol, ţe bol zamestnancom P. T. a prijímal ho do spoločnosti
P. T. práve pán B.. Od neho mal informáciu, ţe súčasne zastupuje aj firmu P. S., t. j.
ţalovaného. Tento svedok ďalej uviedol, ţe pán B. zastupoval a vystavoval objednávky
za ţalovaného, čo on osobne videl. Objednávky sa týkali stavebných, uţívacích prác,
investičných prác, opravárenských prác. To, ţe pán M. B. vystupoval v mene ţalovaného,
potvrdil aj svedok M. V., ktorý uviedol, ţe ohľadom cenovej ponuky ho oslovil pán B. s tým,
aby vypracoval cenovú ponuku pre spoločnosť P. S., t. j. pre ţalovaného. Opätovne výpovede
svedkov pána B., Š. a V. navzájom korešpondovali a túto skutočnosť potvrdil aj samotný
ţalovaný, zastúpený konateľom P. T., ktorý uviedol, ţe ţalovaný nemal svojich
zamestnancov. On ako konateľ dôveroval Ing. B., a preto ho splnomocnil na niektoré úkony
v rámci ţalovaného. Splnomocnil ho predovšetkým na veci súvisiace s udrţiavaním stavu
nehnuteľností. Ing. B. objednával pre ţalovaného nejaké práce u ţalobcu s tým, ţe mal
prekročiť svoje oprávnenie a do týchto prác zahrnul aj predmetné zberné vozíky, hoci
na to nebol splnomocnený podľa tvrdenia konateľa ţalovaného. Z uvedeného vyplýva, ţe
práve konateľ ţalovaného potvrdil, ţe Ing. B. objednával uvedené zberné vozíky
pre ţalovaného. Okresný súd preto na základe tejto dôkaznej situácie, ktorú potvrdil aj
ţalovaný, mal preukázané, ţe Ing. B. bol za ţalovaného poverený všetkými úlohami, ktoré
súviseli s udrţiavaním stavu nehnuteľností, t. j. dostal poverenie podľa § 15 ods. 1
Obchodného zákonníka. Ak by bolo aj pravdivé tvrdenie, ţe objednaním zberných vozíkov
s klanicami prekročil svoje oprávnenie, tak podľa ust. § 15 ods. 2 Obchodného zákonníka,
takéto konanie zaväzuje ţalovaného, a to z dôvodu, ţe tretia osoba, a to v danom prípade
ţalobca o rozsahu tohto prekročenia nevedel, a ani vedieť nemohol. Potvrdili to výpovede
svedkov pána B., V., Š., ako aj výpoveď samotného ţalovaného. Bolo zrejmé, ţe ţalovaný
nemal zamestnancov, vţdy za neho vystupoval Ing. B., a preto ţalobca nemohol tušiť, ţe
objednaním zberných vozíkov s klanicami Ing. B. by mal prekročiť svoje oprávnenia.
Okresný súd k obrane ţalovaného, ţe spoločnosť P. S., t. j. ţalovaný nevyrábal, a teda
k svojej podnikateľskej činnosti nepotreboval ţiadne stroje, zariadenia a medzi iným teda aj
vozíky, uviedol, ţe tieto tvrdenia boli vyvrátené predloţením listinných dôkazov, a to faktúr,
z ktorých vyplynulo, ţe ţalovaný s právnym predchodcom ţalobcu mali uzavretých niekoľko
kúpnych zmlúv, a to jednak pred daným prípadom, ako aj po ňom a tieto sa týkali strojov
a zariadení, prístrojov a medzi inými aj rôznych druhov vozíkov. Išlo o faktúru č. 040121,
splatnú dňa 31. januára 2005, predmetom ktorej bol valčekový dopravník, faktúru č. 050207,
splatnú dňa 16. decembra 2005, predmetom ktorej bol valčekový stôl, faktúru č. 050210,
splatnú dňa 16. decembra 2005, predmetom ktorej boli vozíky na pláty, vozíky na stredový
materiál, všetky tieto faktúry boli ţalovaným uhradené. Ďalej existovali kúpne zmluvy, ktoré
boli uzavreté po tomto prípade a preukazujú ich faktúry č. 060047, splatná dňa 12. apríla
2006, predmetom ktorej boli manipulačné vozíky, faktúra č. 060142, splatná 17. septembra
2006, predmetom ktorej boli zberné vozíky s bočnicami, rovnako obidve faktúry boli
ţalovaným uhradené. Okrem iných strojov a zariadení faktúry zahŕňajú rôzne druhy vozíkov.
Tieto dôkazy minimálne vytvárali tvrdenie ţalovaného, ţe vzhľadom na svoj predmet
podnikania ţiadne stroje a zariadenia nevlastnil.
V súvislosti s povinnosťou ţalobcu v zmysle ust. § 411 Obchodného zákonníka, a to
dodať tovar ţalovanému, okresný súd mal preukázané výpoveďou svedka pána B., V., ktorí
uviedli, ţe pán B. splnomocnil pána Š. zo spoločnosti P. T. na prevzatie uvedených vozíkov,
a to z dôvodu, ţe pán Š. sám vozík navrhoval ako pracovník spoločnosti P. T., ktorá ich mala
vyuţívať, ale tieto vozíky objednala spoločnosť P. S., t. j. ţalovaný, pretoţe mali nahradiť
staré nepouţiteľné vozíky, ktoré boli súčasťou výrobnej linky, ktorú spolu s nehnuteľnosťami
ţalovaný prenajímal spoločnosti P. T.. Všetci svedkovia zhodne uviedli, ţe uvedené vozíky
pouţívala vo svojom výrobnom procese spoločnosť P. T., avšak boli súčasťou výrobnej linky
vo vlastníctve ţalovaného, ktorá túto linku prenajímala. Okresný súd bez akýchkoľvek
pochybností mal preukázané, ţe medzi právnym predchodcom ţalobcu a ţalovaným došlo
k uzavretiu kúpnej zmluvy, predmetom ktorej boli zberné vozíky s klanicami. Tovar bol
riadne dodaný ţalobcom ţalovanému, ktorému vznikla povinnosť zaplatiť kúpnu cenu, ktorá
predstavovala 15 014,24 Eur, a preto ho k zaplateniu kúpnej ceny zaviazal.
V súvislosti s úrokom z omeškania okresný súd zistil, ţe faktúra č. 060140 na zberné
vozíky nebola pôvodne ţalovanému doručená. Doručená mu bola aţ dňa 26. apríla 2007,
a vtedy bola zahrnutá aj do účtovníctva. Ţalovaný preto nemal moţnosť plniť v lehote
uvedenej vo faktúre, lebo nevedel, aká je doba splatnosti. Za aplikácie ust. § 340 ods. 1
Obchodného zákonníka bol ţalovaný povinný splniť záväzok bez zbytočného odkladu
po tom, čo ho veriteľ o plnenie poţiadal. Za tento okamih moţno povaţovať deň 26. apríl
2007. Ďalej okresný súd vychádzal z ust. § 369 ods. 2 písm. a/ Obchodného zákonníka, podľa
ktorého určil splatnosť úrokov z omeškania uplynutím 30 dní od doručenia dokladu, a to
faktúry č. 060140 na splnenie peňaţného záväzku a ten pripadol na deň 27. mája 2007.
Od tohto okamihu vzniklo ţalobcovi právo na úroky z omeškania vo výške 10% vyššie, neţ je
základná úroková sadzba NBS, uplatňovaná pred 1. kalendárnym dňom kalendárneho
polroka, v ktorom došlo k omeškaniu. Z rozhodovacej činnosti okresného súdu bolo zrejmé,
ţe táto úroková sadzba bola 4%, preto ţalobcovi priznal právo na úroky z omeškania vo výške
14% ročne zo sumy 15 014,24 Eur od 27. mája 2007 do zaplatenia, vo zvyšku úrokov
z omeškania doplňujúcim rozsudkom bola ţaloba zamietnutá, a to v časti, týkajúcej sa 14%
úrokov z omeškania ročne zo sumy 15 014,24 Eur od 18. septembra 2006 do 26. mája 2007.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, ţe v medziach
odvolacích dôvodov ţalovaného, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa 15. apríla
2011 (č. l. 499-503 spisu), v súlade s ust. § 212 ods. 1 O. s. p., preskúmal rozsudok okresného
súdu v napadnutom výroku.
Poukázal na ust. § 219 ods. 2 O. s. p., keďţe sa stotoţnil so skutkovým zistením
a právnym zhodnotením, ktoré vykonal okresný súd v napadnutom rozsudku, v spojení
s doplňujúcim rozsudkom a uviedol, ţe neboli zistené relevantné odvolacie dôvody
ţalovaného podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O. s. p., a to z toho dôvodu, ţe na základe
výsledkov dokazovania okresný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec bola aj
správne právne posúdená.
K námietke ţalovaného, týkajúcej sa neuzavretia zmluvného vzťahu s právnym
predchodcom ţalobcu, a to so spoločnosťou E. S., s. r. o., ako aj, ţe ţalovaný nemohol
objednať sporné vozíky s klanicami, keďţe ich nepotreboval, a k argumentácii ţalovaného, ţe
sporné vozíky od právneho predchodcu ţalobcu, t. j. od spoločnosti E. S., s. r. o., mala
prevziať spoločnosť P. T., s. r. o., zastúpená pánom Š., ktorý bol v tom čase aj spoločníkom
tejto spoločnosti, pričom podľa tvrdenia ţalovaného tieto sporné vozíky nikdy nemal v drţbe,
krajský súd z titulu komplexného posúdenia doplnil, ţe pre posúdenie skutkového stavu
a jeho právne zhodnotenie bolo určujúce vo vzájomnej súvislosti tak, ako to vyţaduje ust.
§ 132 O. s. p., posúdiť listinné dôkazy, výpovede svedkov za súčasného prihliadnutia
k všetkému, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Nie je moţné
izolovane hodnotiť výpovede svedkov, ale komplexne k celej sporovej veci.
Krajský súd poukázal aj na svoje zrušujúce uznesenie pod sp. zn. 13 Cob/218/2009
zo dňa 24. marca 2010, v rámci ktorého bolo uloţené účastníkom súdneho konania, z titulu
ich dôkaznej povinnosti, preukázať svoje tvrdenia, označiť dôkazy, pretoţe ku konštatovaniu
uzavretia zmluvy medzi právnym predchodcom ţalobcu a ţalovaným, dodania tovaru,
ktorého cena bola vyúčtovaná faktúrou č. 060140, nemohli byť ako postačujúce len samotné
listinné dôkazy. V súvislosti s takto vysloveným záverom v predmetnom zrušujúcom uznesení
okresný súd postupoval, keď doplnil dokazovanie výpoveďami svedkov, ako aj ďalšími
listinnými dôkazmi. Okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, potrebné
pre rozhodnutie vo veci. Práve k vyhotoveniu listinných dôkazov, ktorými bola faktúra č.
060140 na kúpnu cenu dodávky zberných vozíkov s klanicami, dodací list k faktúre č.
DL 060140, objednávka zo dňa 6. augusta 2006 (č. l.- 281 spisu) na dodávku zberných
vozíkov s klanicami, predbeţná cenová ponuka zo dňa 1. augusta 2006 (č. l. 282 spisu), bolo
nevyhnutné prihliadnuť a vychádzať v kontexte z obsahov svedeckých výpovedí.
Oproti sebe boli rozdielne tvrdenia účastníkov súdneho konania, a to ţalobcu
a ţalovaného. Konateľ ţalovaného P. T. na pojednávaní, konanom dňa 22. júla 2010 pred
okresným súdom okrem iného uviedol, ţe Ing. B. mal iba malé oprávnenia v rámci
spoločnosti P. S., spol. s r. o., t. j. u ţalovaného a nešlo o generálne plnomocenstvo. Ďalej
na č. l. 270 spisu ţalovaný na otázku samosudkyne, či existuje moţnosť mimosúdneho
vysporiadania sporu, uviedol a potvrdil, ţe ţalovaný nemal svojich zamestnancov a ako
konateľ ţalovaného dôveroval Ing. B. a splnomocnil ho na niektoré úkony v rámci
spoločnosti P. S., spol. s r. o. – ţalovaného. Ţalovaný uviedol, ţe pri objednávke vozíkov Ing.
B. mal prekročiť svoje oprávnenie, pretoţe nebol splnomocnený tieto vozíky objednať.
Na rozdiel od ţalovaného ţalobca tvrdil, ţe jeho právny predchodca konal s pánom B.
a vnímal ho ako osobu oprávnenú konať za ţalovaného, pretoţe pán B. vystupoval aj
vo viacerých zmluvných vzťahoch s právnym predchodcom ţalobcu. Súčasne ţalobca
poukázal, ţe medzi právnym predchodcom ţalobcu, a to E. S., s. r. o. a ţalovaným bolo
uzavretých pribliţne 10 kúpnych zmlúv za obdobie rokov 2005 aţ 2007, z ktorých kúpna cena
bola uhradená.
Pre posúdenie rozdielnosti poskytnutých tvrdení ţalobcu a ţalovaného bolo potom
určujúce, vo vzťahu k listinným dôkazom a oprávnenosti konania svedka B.
za ţalovaného, vychádzať zo svedeckých výpovedí pána B., Š., predloţenej „Smlouvy
o pronájmu průmyslového podniku z 20. prosince 2005“ (č. l. 274 – 278 spisu), ako aj zo
samotného spôsobu fungovania spoločnosti, a to ţalovaného - P. S., spol. s r. o. a P. T., s. r.
o., v rovine zabezpečovania výrobného procesu pre spoločnosť P. T., s. r. o. V súvislosti
s námietkou ţalovaného pri svedeckých výpovediach pána J. Š. a Ing. M. B., ich
hodnovernosti bolo potrebné vychádzať z toho, ţe ak boli poučení podľa ust. § 126 ods. 1
O. s. p. a ich vierohodnosť nebola vyvrátená, tak to, čo z ich výpovedí vyšlo najavo, sa
muselo akceptovať. V konečnom dôsledku tieto výpovede pri zisťovaní skutkového stavu
nestáli sami osebe, ale boli hodnotené vo vzájomnej väzbe aj s ďalšími vykonanými dôkazmi.
Vypočutý svedok pán J. Š. na pojednávaní, konanom dňa 10. novembra 2010 (č. l. 366
rub spisu) pred okresným súdom uviedol, ţe spoločnosti, a to P. S., spol. s r. o. – ţalovaný
a P. T., s. r. o., sídlili v jednom areáli, avšak tieto kancelárie nemali označenie, ktoré
kancelárie patria spoločnosti P. S., spol. s r. o. – ţalovanému a ktoré P. T., s. r. o.. Ďalej
uviedol, ţe za P. S., spol. s r. o., t. j. za ţalovaného vystupoval pán B., ktorý ţalovaného
zastupoval, vystavoval za ţalovaného objednávky, čo osobne videl, ktoré objednávky sa
týkali stavebných a udrţiavacích prác, prípadne investičných a opravárenských prác, teda
spoločnosť P. S., spol. s r. o. – ţalovaný nevyrábal, len prenajímal a spoločnosť P. T., s. r. o.,
vyrábala v priestoroch prenajatých od spoločnosti P. S., spol. s r. o., t. j. od ţalovaného.
Svedok Š. potvrdil, ţe výrobnú činnosť mala len spoločnosť P. T., s. r. o., ktorej ţalovaný
prenajímal priemyselný podnik na výrobu, pričom vozíky (kontajnery) boli súčasťou linky,
prenajatej od ţalovaného a pôvodné vozíky sa nahradili novými, a to tými, ktorých kúpna
cena tvorila predmet sporu. Svedok ďalej uviedol, ţe poţiadavku nových (inovovaných)
vozíkov predniesol, aj keď tam bol prítomný konateľ ţalovaného pána T., za účasti pána B.,
a to z titulu zabezpečenia bezpečnej prevádzky spoločnosti P. T., s. r. o. Výsledkom tejto
poţiadavky bol postup pána B., ktorý objednal uvedené vozíky (kontajnery), ale za firmu P.
S., spol. s r. o., t. j. za ţalovaného, pretoţe P. T., s. r. o., nemala peniaze a pracovala
na prenajatej výrobnej linke od ţalovaného, súčasťou ktorej boli aj vozíky. Pán B. objednávku
za ţalovaného podpísal pred J. Š. a vo všeobecnosti svedok Š. mal vedomosť, ţe pán B.
podpisoval objednávky za ţalovaného. Svedok J. Š. ďalej potvrdil, ţe vozíky za ţalovaného
prevzal na základe poverenia, udeleného od pána B..
Krajský súd ďalej poukázal aj na výpoveď svedka M. V., ktorý potvrdil, ţe robil pre
ţalovaného cenovú ponuku na vozíky, pričom sa mu pán B. predstavil ako zástupca P. S.,
spol. s r. o., t. j. ako zástupca ţalovaného. Svedok M. V. urobil cenovú ponuku pre
ţalovaného, došlo k potvrdeniu objednávky na výrobu vozíkov zo strany ţalovaného
a v septembri roku 2006 boli tieto vozíky dodané, prevzal ich pán Š. v počte 30 ks.
Svedok M. B. vo svojej výpovedi na pojednávaní pred okresným súdom dňa
3. decembra 2010 uviedol, ţe pri objednávaní vozíkov konal na základe poverenia
ţalovaného, a to z titulu poverenia od pána T. – konateľa ţalovaného. Súčasne doplnil, ţe
pokiaľ aj v zmluve „O pronájmu průmyslového podniku z 20. prosince 2005“ neboli uvedené
vozíky, tak len z dôvodu, ţe tieto tvorili súčasť strojov, ktoré boli v zmluve uvedené.
Na základe dôkazov, vykonaných pred okresným súdom, v spojení so svedeckými
výpoveďami, ako aj listinami, nachádzajúcimi sa na č. l. 380 a nasl. spisového materiálu,
súčasťou ktorých sú objednávky ţalovaného, podpísané Ing. M. B., súvisiace s inými
právnymi vzťahmi, do ktorých vstupoval ţalovaný, mal aj krajský súd za preukázané, ţe
osobou, oprávnenou na konanie za ţalovaného bol pán M. B. a dospel k záveru, ţe ţalovaný
cez spoločnosť P. T., s. r. o., zabezpečoval výrobný proces a k jeho chodu ţalovaný
zakupoval zariadenie, preto aj vstúpil do zmluvného vzťahu s právnym predchodcom ţalobcu
na dodávku zberných vozíkov s klanicami v mnoţstve 30 ks.
Aj podľa krajského súdu ţalobca preukázal, ţe bola uzavretá medzi ţalovaným
a právnym predchodcom ţalobcu, a to E. S., s. r. o., kúpna zmluva, pretoţe
za ţalovaného, ako osoba oprávnená, vystupoval pán B.. Podľa tejto zmluvy sa ţalovanému
plnilo, čo potvrdil aj svedok Š. a svedok V.. Predmet kúpnej zmluvy, a to zberné vozíky
s klanicami, boli ţalovanému dodané, keď tieto za ţalovaného v zmysle poverenia pána B.
prevzal svedok Š.. Ţalovaný prostredníctvom oprávnenej osoby, pána M. B., objednávkou zo
dňa 6. augusta 2006 (č. l. 281 spisu) uskutočnil relevantný prejav vôle na dodanie zberných
vozíkov s klanicami v počte 30 ks, cena za jeden kus – 420,56 Eur (12 670,-- Sk) bez DPH,
s termínom dodania: september 2006 a s miestom dodania: P. S., s. r. o. – T., ktorý prejav
vôle ţalovaného, adresovaný právnemu predchodcovi ţalobcu E. S., s. r. o., bol akceptovaný
dodaním objednaného tovaru. Z takto uzavretej kúpnej zmluvy medzi ţalovaným a právnym
predchodcom ţalobcu bolo plnené, tovar daný do dispozície ţalovanému, preto nastala
povinnosť ţalovaného zaplatiť kúpnu cenu vo výške 15 014,24 Eur a z titulu omeškania
s plnením tohto peňaţného záväzku aj príslušenstvo, a to 14% úrok z omeškania ročne. Ak
okresný súd ţalobcovmu nároku na zaplatenie kúpnej ceny dodaného tovaru spolu s úrokom
z omeškania vyhovel, tak rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti
ţalovaného zaplatiť ţalobcovi sumu 15 014,24 Eur spolu s príslušenstvom a v závislom
výroku o trovách súdneho konania bol vecne správny a krajským súdom potvrdený podľa ust.
§ 219 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 219 ods. 2 O. s. p..
K oprávnenosti pána B. vystupovať za ţalovaného krajský súd v zhode s názorom
okresného súdu poukázal na ust. § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka. Za ţalovaného vypočutý
pán T. na pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa 22. júla 2010 potvrdil, ţe pán B.
bol splnomocnený na všetky úkony, ktoré súviseli s udrţiavaním stavu nehnuteľností
ţalovaného, ktoré boli predmetom nájmu, teda rekonštrukcie, opravy a pod. a tieto práce
vykonávala pre ţalovaného spoločnosť P. T., s. r. o. Z takéhoto splnomocnenia, udeleného
ţalovaným pre pána B. nemoţno potom vyvodiť, ţe by nebol oprávnený aj na objednávku
zberných vozíkov s klanicami za ţalovaného, keď v podstate ţalovaný nakupoval zariadenia,
ktoré boli prenajímané pre P. T., s. r. o., ktorá spoločnosť bola výrobnou spoločnosťou.
Pokiaľ by sa aj pri objednaní dodávky zberných vozíkov s klanicami za ţalovaného pánom B.
pripustilo prekročenie rozsahu poverenia podľa ust. § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré
prekročenie vyplýva z úpravy ust. § 15 ods. 2 Obchodného zákonníka, tak tretia osoba, a to
právny predchodca ţalobcu ako predávajúci, E. S., s. r. o., vzhľadom k vykonanému
dokazovaniu o takomto moţnom prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím
na všetky okolnosti prípadu ani vedieť nemohla. Tento záver vyplýva zo skutočnosti, ţe aj
v iných zmluvných vzťahoch medzi ţalovaným a právnym predchodcom ţalobcu konal
za ţalovaného p. B.
Okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým
zisteniam, ktoré súčasne správne právne posúdil, a to základný zmluvný vzťah podľa ust.
§ 409 a nasledujúce ust. Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 15 ods. 1, 2 Obchodného
zákonníka.
K úplnosti krajský súd dodal, ţe vzájomné fungovanie spoločností, a to P. S., spol.
s r. o. – ţalovaný a P. T., s. r. o., ich podmienky spolupráce nemohli byť vyhodnotené
na ujmu práv tretieho subjektu, ktorým bol ţalobca, resp. právny predchodca ţalobcu
v pozícii zmluvnej strany predávajúceho. Ani spôsob spolupráce týchto dvoch obchodných
spoločností pri kreovaní zmluvných vzťahov nemohol byť vykladaný v neprospech ţalobcu
(jeho právneho predchodcu) ako veriteľa pohľadávky vzniknutej z takto uzavretého
zmluvného vzťahu so ţalovaným, keď naviac, aj na ţalovaného podľa ust. § 43 Občianskeho
zákonníka, cez subsidiárnu aplikáciu tohto ustanovenia v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného
zákonníka, dopadá zákonná povinnosť dbať na to, aby pri úprave zmluvných vzťahov sa
odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov.
Krajský súd v rámci potvrdzujúceho výroku rozsudku podľa ust. § 222 ods. 3 O. s. p.
v spojení s ust. § 164 O. s. p. vykonal opravu úvodnej časti rozsudku okresného súdu, keď len
chybou v písaní nebol označený zástupca ţalovaného v súlade s tým, ako je zapísaný
v obchodnom registri, pretoţe nebola uvedená právna forma „s. r. o.“ a sídlo namiesto R.
správne znie: „R.“.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení
s ust. § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 8 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie ţalovaný.
Navrhol, aby dovolací súd návrh ţalobcu v celom rozsahu zamietol a uloţil ţalobcovi
povinnosť nahradiť ţalovanému trovy prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania,
alebo alternatívne navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok
prvostupňového súdu v spojení s doplňujúcim rozsudkom prvostupňového súdu a vec vrátil
prvostupňovému súdu na nové konanie. Zároveň poţiadal dovolací súd o odklad
vykonateľnosti v zmysle § 243 O. s. p.
Ţalovaný dovolanie odôvodnil tým, ţe rozhodnutie odvolacieho a okresného súdu
povaţuje za nesprávne a arbitrárne. Podľa názoru ţalovaného odvolací súd dospel na základe
nesprávne vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok odvolacieho
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Uviedol, ţe krajský súd sa stotoţnil so záverom okresného súdu, ţe medzi
spoločnosťou E. S., s. r. o., L., t. j. právnym predchodcom ţalobcu a ţalovaným bola uzavretá
ústna kúpna zmluva na dodávku zberných vozíkov s klanicami. Ţalovaný túto skutočnosť
od začiatku popieral a predloţil súdu viaceré dôkazy vo svoj prospech, ktoré síce v konaní
vykonané boli, ale ani okresný súd, ani krajský súd tieto dôkazy riadne nevyhodnotili
a dostatočne sa s nimi v odôvodnení svojich rozhodnutí ani nevysporiadali. Oba súdy dospeli
k nesprávnemu záveru, ţe Ing. M. B., toho času konateľ a spoločník spoločnosti P. T., s. r. o.,
T., bol splnomocnený ţalovaným objednať v mene ţalovaného od spoločnosti E. S. zberné
vozíky s klanicami. Ţalovaný je spoločnosťou s ručením obmedzeným a v jeho mene je
oprávnený konať jedine jeho štatutárny orgán alebo poverený zástupca. Pán B. nie je a nikdy
nebol štatutárnym zástupcom ţalovaného a ak aj vykonával nejaké úkony v mene ţalovaného,
vţdy sa tak dialo na základe osobitného písomného plnomocenstva, ktoré mu udelil konateľ
ţalovaného zakaţdým len na daný konkrétny úkon. V tomto prípade pánovi B. ţiadne
plnomocenstvo na objednanie zberných vozíkov s klanicami od spoločnosti E. S. udelené
nebolo a pán B. nebol na vykonanie tohto úkonu oprávnený ani zo ţiadneho iného titulu.
Pri objednávaní vozíkov teda konal vo vlastnom mene, resp. v mene spoločnosti P. T..
Z výpovede pána J. Š. (spoločníka spoločnosti P. T.) na pojednávaní, konanom dňa
10. novembra 2010, vyplýva, ţe to bol on, kto predniesol poţiadavku na nové vozíky a tieto aj
navrhol. Pán Š. uviedol, ţe poţiadavku predniesol dokonca za prítomnosti pána P. T.
(konateľa ţalovaného). Pán T. ale nikdy nedal ani len ústny súhlas na ich objednanie.
Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, ţe práve spoločnosť P. T., a nie ţalovaný,
potrebovala uvedené zberné vozíky s klanicami, a bola to spoločnosť P. T., ktorá aj reálne
prevzala tieto vozíky od ţalobcu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ako aj § 409 ods. 1
§ 450 ods. 1 OBZ ţalovaný naďalej tvrdil, ţe kúpna zmluva medzi spoločnosťou E. S.
a ţalovaným uzavretá nebola a ţalovanému nevznikol záväzok zaplatiť kúpnu cenu, keďţe si
predmetné vozíky nikdy neobjednal, nikdy ich neprevzal (a spoločnosť E. S. mu ich nikdy
nedodala) a nikdy ich neuţíval.
V tomto konaní ţalobcu zaťaţovalo dôkazné bremeno ohľadom uzavretia kúpnej
zmluvy a podľa ţalovaného ho neuniesol. Ţalobca v konaní nepreukázal dostatočným
spôsobom, ţe kúpna zmluva bola platne uzavretá a ţalovaný vozíky prevzal. Z dôkazov, ktoré
boli predloţené v konaní vyplýva, ţe objednávku uskutočnil pán B., ktorý nebol oprávnený
konať v mene ţalovaného (viď. objednávka zo dňa 6. augusta 2006, svedecké výpovede)
a vozíky prevzala spoločnosť P. T. (viď. dodací list k faktúre č. 060140, svedecké výpovede).
Rovnako je nesprávny právny názor súdov, ţe ţalovaný v konaní nepreukázal, ţe
k uzatvoreniu kúpnej zmluvy nedošlo. Uvedené ani nebolo v moci ţalovaného, vzhľadom
na to, ţe negatívnu skutočnosť (neexistenciu dohody resp. neprevzatie tovaru) nemoţno
dokázať.
Súdy nesprávne vyhodnotili aj ďalší dôkaz – zmluvu o nájme priemyselného podniku
zo dňa 20. decembra 2005, na základe ktorej ţalovaný prenajímal spoločnosti P. T.,
nehnuteľné veci uvedené v prílohe č. 1 tejto zmluvy a stroje, zariadenia a vybavenie, uvedené
v prílohe č. 2 zmluvy. Nikde v zmluve nie je zmienka o tom, ţe by predmetom zmluvy mali
byť aj zberné vozíky s klanicami a ako v konaní viackrát namietal, tieto vozíky neboli ani
súčasťou, ani príslušenstvom výrobnej linky. Nebolo teda povinnosťou ţalovaného
zabezpečiť spoločnosti P. T. uvedené vozíky.
Nesúhlasil ani s právnym názorom, ţe uzatvoreniu kúpnej zmluvy svedčí aj
predchádzajúca obchodná prax medzi spoločnosťou E. S. a ţalovaným. Prípadná zauţívaná
obchodná prax medzi zmluvnými stranami môţe byť posudzovaná, len ak je potrebné zistiť
vôľu zmluvných strán, preukázať účel zmluvy, resp. ak je to potrebné na určenie niektorej
náleţitosti zmluvy, ktorá nebola zmluvnými stranami výslovne dohodnutá. Samotný fakt, ţe
medzi spoločnosťou E. S. a ţalovaným v minulosti došlo k uzatvoreniu určitej zmluvy, nie je
dôkazom o vôli ţalovaného vstúpiť do ďalšieho záväzkového vzťahu so spoločnosťou E. S.
Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, ţe súdy nevyhodnotili dôkazy, predloţené
účastníkmi konania a unesenie ich dôkazného bremena ústavno konformným spôsobom.
Pri rozhodovaní vychádzali zo svedeckých výpovedí pána B. a P. Š., ktorí boli spoločníkmi
spoločnosti P. T., a teda ich svedecká výpoveď nemohla byť dôveryhodná. Naproti tomu sa
súdy nevyporiadali s výpoveďou pána T. (konateľ ţalovaného), so svedeckými výpoveďami
a čestnými prehláseniami A. N. a P. E. M., ktorí v rozhodnom období pracovali ako
zamestnanci spoločnosti P. T. a potvrdili, ţe vozíky navrhol pán Š., objednával ich pán
B., mali slúţiť a slúţili výlučne potrebám spoločnosti P. T. a tejto spoločnosti aj boli dodané
(viď zápisnica z pojednávania konaného dňa 22. júla 2010 a čestné prehlásenia zo dňa
24. júna 2010).
Podľa ustanovenia § 132 O. s. p.: „Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to kaţdý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.“ Sám krajský súd
v rozsudku uviedol, ţe nie je moţné izolovane hodnotiť výpovede svedkov, ale komplexne
k celej sporovej veci. Napriek tomu, oba súdy posudzovali svedecké výpovede pána B. a P. Š.
izolovane neberúc do úvahy vzťah týchto svedkov k spoločnosti P. T. ani skutočnosť, ţe ich
výpoveď je v niektorých častiach v rozpore so svedeckými výpoveďami ostatných svedkov,
ako aj s ostatnými dôkazmi.
Postupom súdov, opísaným v tomto dovolaní, bolo porušené právo na rovnaké
postavenie účastníkov v konaní podľa ustanovenia čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Poţiadavku rovnosti zbraní formuloval aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze
z 20. decembra 2001, sp. zn. I. ÚS 59/2000: „Ţiadne ustanovenie Občianskeho súdneho
poriadku nemoţno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov
bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv, alebo aby mal priaznivejšie
postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní vecí.“
Uviedol tieţ, ţe súdy dospeli k mylnému záveru o údajnom uznaní dlhu zo strany
ţalovaného.
Podľa názoru ţalovaného rozsudok Krajského súdu v Ţiline, ako aj rozsudok
Okresného súdu Martin, spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci, pričom súdy tieto
svoje rozhodnutia ani dostatočným spôsobom neodôvodnili.
Mal za to, ţe odôvodnenie oboch rozhodnutí nekorešponduje s povinnosťou súdu
uvedenou v ustanovení § 157 O. s. p. ani s judikatúrou ESĽP a vymyká sa zásadám formálnej
logiky. Rozhodnutia nie sú presvedčivé a na viacerých miestach sú v nich vyjadrené závery,
ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní (napr. záver o tom, ţe konateľ ţalovaného
potvrdil, ţe pán B. objednal vozíky pre ţalovaného, záver, ţe ţalobca dodal vozíky
ţalovanému, záver, ţe pán B. bol oprávnený konať v mene ţalovaného a podobne). Navyše
v oboch odôvodneniach sú vyjadrenia účastníkov, resp. svedkov vytrhnuté z kontextu
a skresľujúce, čo v konečnom dôsledku navodzuje záver odlišný od skutočného stavu.
Z vyššie uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, ţe Krajský súd v Ţiline
a Okresný súd Martin nesprávne právne vec posúdili, svojvoľne a arbitrárne vyhodnotili
dôkazy a vyvodili z nich nesprávny skutkový stav. Vo svojich rozhodnutiach sa nedostatočne
vysporiadali s dôkazmi, predloţenými ţalovaným a rozhodnutia nie sú ani riadne odôvodnené
a v dôsledku toho nepresvedčivé a zmätočné. Postupom opísaným v tomto konaní bola
ţalovanému zo strany oboch súdov odňatá moţnosť konať pred súdom.
K dovolaniu sa vyjadril ţalobca podaním zo 7. mája 2012. Navrhol, aby odvolací súd
dovolanie ţalovaného zamietol a uloţil ţalovanému povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy
konania.
Ţalobca svoje vyjadrenie odôvodnil tým, ţe ţalovaný vo vzťahu k prípustnosti
dovolania v danej právnej veci odkazuje na ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. (viď
predposledná veta časti I. dovolania ţalovaného), podľa ktorého dovolanie je prípustné proti
kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom.
Ţalovaný vo vzťahu k dôvodom dovolania odkazuje na ustanovenie § 241 ods. 2 písm.
b/ a c/ O. s. p. (viď predposledná veta časti I. dovolania ţalovaného), podľa ktorých dovolanie
je moţné odôvodniť len tým, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci.
V tejto súvislosti a v záujme procesnej ekonómie ţalobca poukázal na uţ ustálenú
súdnu prax, ţe dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. je moţné pouţiť iba
vtedy, ak prípustnosť dovolania vyplýva z ustanovenia § 238 ods. 1, 2 a 3 O. s. p.; v danom
prípade však prípustnosť dovolania nie je daná ustanovením § 238 ods. 1, 2 a 3 O. s. p.
Ţalovaný vo svojom dovolaní neodkazuje a ani nepreukazuje dovolací dôvod podľa
§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.; z doručeného dovolania iba vyplýva výhrada ţalovaného
k nedostatočnému odôvodneniu súdnych rozhodnutí, ktorú vznáša ako voči rozsudku
okresného súdu, tak aj proti rozsudku odvolacieho súdu, predkladajúc tvrdenie ako napr. ţe
odôvodnenie oboch rozhodnutí nekorešponduje s povinnosťou súdu, uvedenou v ustanovení
§ 157 O. s. p. a ani s judikatúrou ESĽP; vymyká sa zásadám formálnej logiky a pod. (viď
strana 5 časť II/C dovolania ţalovaného).
Výhradu ţalovaného o nedostatočnom odôvodnení doterajších súdnych rozhodnutí
ţalobca povaţuje za účelovú a ţalovaným za nepreukázanú, čo osvedčuje, okrem iného, aj
fakt, ţe ţalovaný vo svojom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn.
17Cb 6/2008-477 zo dňa 28. januára 2011 nevzniesol ţiadnu výhradu k nedostatočnému
odôvodneniu rozsudku súdu prvého stupňa, resp. nepreukazoval v rámci riadneho
odvolacieho konania tvrdenie o odňatí moţnosti konať mu pred súdom prvého stupňa
v dôsledku nesprávneho postupu súdu. Ţalovaný nepodal odvolanie proti rozsudku Okresného
súdu Martin sp. zn. 17Cb 6/2008-477 zo dňa 28. januára 2011 v zmysle ustanovenia § 205
ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Ţalovaný podal
odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolávajúc sa výlučne na odvolací dôvod
v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.
(nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa).
V nadväznosti na vyššie uvedené taktieţ poukázal na skutočnosť, ţe ţalovaný
prehliada výsledky uţ ustálenej súdnej praxe, podľa ktorej podstata odôvodnenia súdneho
rozhodnutia nespočíva v odôvodnení kaţdej jednej skutočnosti, ktorú účastníci v rámci
konania vzniesli, ale v uvedení stručných, jasných a výstiţných základných dôvodov,
na základe ktorých je príslušné rozhodnutie zaloţené (viď nález ÚS SR III. ÚS 119/03).
Rozhodnutie ako okresného súdu, tak aj súdu odvolacieho, sú odôvodnené v súlade
s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p.
Podanie dovolania, ako aj návrh na odklad vykonateľnosti zo strany ţalovaného
ţalobca hodnotil ako účelové s cieľom oddialiť reálne uspokojenie súdom priznaného plnenia
v prospech ţalobcu, ktoré sa mimochodom ţalobca domáha voči ţalovanému súdnou cestou
od 11. marca 2008.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.). Dospel pritom k záveru, ţe z hľadiska jeho prípustnosti
neboli splnené zákonné podmienky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú
ustanovenia § 237 aţ § 239 O. s. p.
Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád, uvedených v ust. § 237
O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti podľa
ust. § 242 ods. 1 O. s. p. V prípade, ţe dovolací súd zistí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto
pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, ţe dovolanie nie je
v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné.
Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad
rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
zmenený, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu,
vysloveného v tejto veci a tieţ v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu.
V danom prípade neboli splnené podmienky pre prípustnosť dovolania v zmysle ust.
§ 238 O. s. p., pretoţe odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a prípustnosť
dovolania nevyslovil.
Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania
Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. v dovolaní
nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto
opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku
opodstatnenosti tvrdenia ţalovaného, ţe mu bola postupom súdu odňatá moţnosť konať
pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný
postup, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne
dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením zaujatým
v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môţe ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,
právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa
k dokazovaniu i k právnej stránke veci.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, ţe postupom, opísaným v tomto konaní, mu
bola zo strany oboch súdov odňatá moţnosť konať pred súdom, nakoľko rozhodnutie
krajského a okresného súdu povaţuje za nesprávne, arbitrárne, nepresvedčivé a zmätočné.
Okresný ani krajský súd riadne nevyhodnotili a dostatočne sa v odôvodnení svojich
rozhodnutí nevysporiadali najmä so zmluvu o nájme priemyselného podniku zo dňa
20. decembra 2005, s výpoveďou pána T. (konateľ ţalovaného), so svedeckými výpoveďami
a čestnými prehláseniami A. N. a pána E. M.. Postupom súdov bolo porušené aj jeho právo na
rovnaké postavenie účastníkov v konaní podľa ustanovenia čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a poţiadavku rovnosti zbraní Podľa názoru ţalovaného odvolací súd dospel na
základe nesprávne vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok
odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil s právnym
názorom, ţe uzatvoreniu kúpnej zmluvy svedčia aj svedecké výpovede pána B. a pána Š.,
neberúc do úvahy vzťah týchto svedkov k spoločnosti P. T., ani skutočnosť, ţe ich výpoveď je
v niektorých častiach v rozpore so svedeckými výpoveďami ostatných svedkov, ako aj
s ostatnými dôkazmi.
Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ale ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Dovolací súd v nadväznosti na uvedené zdôrazňuje, ţe všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky, nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
(I. ÚS 241/07).
Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám, kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia č. k. 17 Cb/6/2008-477 zo dňa
28. januára 2011 v spojení s doplňujúcim rozsudkom č. k. 17 Cb/6/2008-505 zo dňa 30. marca
2011, uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania
a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.
Z obsahu odvolania vyplýva, ţe ţalovaný namietal vznik zmluvného vzťahu
s právnym predchodcom ţalobcu, a to so spoločnosťou E. S., s. r. o., (nemohol objednať
sporné vozíky s klanicami, keďţe ich nepotreboval), ţe sporné vozíky od právneho
predchodcu ţalobcu, t. j. od spoločnosti E. S., s. r. o., mala prevziať spoločnosť P. T., s. r. o.,
zastúpená pánom Š., ktorý bol v tom čase aj spoločníkom tejto spoločnosti, pričom podľa
tvrdenia ţalovaného tieto sporné vozíky nikdy nemal v drţbe, a ţe Ing. B. podľa ust. § 15 ods.
1 Obchodného zákonníka nekonal za ţalovaného a nemal ani splnomocnenie na objednanie
sporných vozíkov.
Odvolací súd sa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. s odôvodnením
rozhodnutia súdu prvého stupňa stotoţnil a ku všetkým odvolacím dôvodom v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia sa kvalifikovane vyjadril, a to aj nad rámec svojej povinnosti.
Dovolací súd k aplikácii ust. § 219 ods. 2 O. s. p. dodáva, ţe v prípade, ak odvolací
súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa (úplný alebo
čiastočný blanketový odkaz) stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné
skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, pretoţe rozhodnutie odvolacieho
súdu v sebe zahŕňa po obsahovej stránke, aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa,
s ktorým tak tvorí jeden celok. Na základe uvedeného, rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako aj
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, je potrebné povaţovať za jeden celok, ktorý vytvára
komplexné zhodnotenie skutkovej a právnej stránky posudzovaného vzťahu medzi účastníkmi
konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa a odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako jeden súvislý celok s odôvodnením rozhodnutia
súdu prvého stupňa, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať ani to, ţe odvolací súd neodôvodnil
napadnuté rozhodnutie podľa predstáv ţalovaného. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného
súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje,
nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu (napr. I. ÚS 188/06).
V súvislostí s ďalším dovolacím dôvodom ţalovaného, týkajúcim sa nevykonania ním
navrhnutého dôkazu, t. j. svedeckými výpoveďami a čestnými prehláseniami A. N. a pána E.
M., je potrebné poukázať na konštantnú judikatúru všeobecných súdov, ako aj ústavného
súdu, podľa ktorej súdu nepatrí povinnosť vykonať všetky navrhnuté dôkazy, pretoţe princíp
voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého
rozhodnutia vo veci sudcovi a súdu umoţňuje vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho
uváţenia k takémuto rozhodnutiu vedú.
Dovolací súd vzhľadom na zistené skutočnosti konštatuje, ţe ţalovaný nebol
postupom súdu prvého stupňa, ako ani odvolacieho súdu, vylúčený z realizácie procesných
práv, daných Občianskym súdnym poriadkom. Za týchto okolností jeho tvrdenie, ţe mu
postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, a právo na spravodlivý proces nie je
opodstatnené.
Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepreukázala existencia ţalovaným
tvrdenej procesnej vady v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. a ţe najavo nevyšla ani ţiadna
iná vada uvedená v ust. § 237 O. s. p., dovolací súd uzavrel, ţe prípustnosť dovolania
ţalovaného nemoţno vyvodiť z ust. § 237 O. s. p.
Pre úplnosť dovolací súd dodal, ţe v prejednávanej veci dovolateľ namietal, nesprávne
skutkové zistenia. Prípustnosť dovolania však nezakladá skutočnosť, ak súdy svoje
rozhodnutie zaloţili na nesprávnych skutkových zisteniach; nesprávne či nedostatočné
skutkové zistenie má za následok vydanie vecne nesprávneho rozhodnutia súdu, samo osebe
ale nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p., nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia.
Rovnako to platí aj pre dovolateľom namietané nesprávne právne posúdenie veci. Nesprávne
právne posúdenie veci predstavuje prípustný dovolací dôvod (ktorý moţno však uplatniť
vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania
nezakladá. I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného
aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie ţalovaného odmietol podľa ust.
§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Úspešnému ţalobcovi vzniklo podľa ust. § 243b ods. 5 v spojení s ust. § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 O. s. p. právo na náhradu trov dovolacieho konania. Patrí mu náhrada
za odmenu advokáta za jeden úkony právnej sluţby v sume 320,34 Eur (vyjadrenie
k dovolaniu, tarifná hodnota 15 014,24 Eur), paušálna náhrada výdavkov 7,63 Eur a 20%
DPH z uvedených súm, čo je 65,59 Eur. Trovy dovolacieho konania predstavujú spolu 393,56
Eur (§ 10 ods. 1, § 18 ods. 3, § 16 ods. 3, vyhlášky č. 655/2004 Z. z).
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. marca 2013
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová