Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/351/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávneného P., s. r. o., so sídlom

v B., IČO: X., zast. F. P., s. r. o., so sídlom M., proti povinnému J. S., bytom L.,

o vymoženie 1 203,15 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.

, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 21. júna 2012, č. k. -34, takto

rozhodol:

Dovolanie oprávneného o d m i e t a .

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Lučenec napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a zastavil ju.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že exekučné konanie je vedené na základe

exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 04245/08 zo dňa 22. 05. 2008, ktorý

vydal Stály rozhodcovský súd, zriadený zriaďovateľom S., a. s., so sídlom K., IČO: X.

na základe zmluvy o úvere č. 6461562 zo dňa 07. 08. 2007, uzavretej medzi oprávneným

a povinným, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru

(ďalej aj „všeobecné podmienky“). Uvedené všeobecné podmienky v bode 17 stanovujú, že

všetky spory medzi zmluvnými stranami, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane sporov

o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom,

zriadeným spoločnosťou S., a. s., so sídlom K., alebo pred všeobecným súdom, pričom právo

výberu má žalujúca zmluvná strana.

2

Z povahy zmluvných strán (podnikateľ vs. fyzická osoba nepodnikateľ), predmetu

podnikateľskej činnosti oprávneného a v konečnom dôsledku aj obsahu zmluvy je zrejmé, že

ide o spotrebiteľskú zmluvu, a teda o vzťah medzi spotrebiteľom na jeden strane

a dodávateľom na strane druhej v zmysle ust. a nasl. (ďalej len

„OZ“).

Rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nie je dojednaná individuálne, čo zjavne

vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok, ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere.

Zo spôsobu, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, vyplýva, že rozhodcovské

konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Vychádzajúc

však z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom

dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským súdom alebo všeobecným súdom bude takmer

vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou

povinností dlžníka, zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu

a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. Vychádzajúc z uvedených

ustanovení je zrejmé, že veriteľ od počiatku sledoval takýmto koncipovaním rozhodcovskej

doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde, ktorý sa

nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia

uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou (napriek jej

formálnemu zneniu) reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to

v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom na značnú vzdialenosť

miesta konania, ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery nemá právo relevantne sa

proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. sa zúčastniť konania pred rozhodcovským súdom

alebo všeobecným súdom. V konečnom dôsledku k takémuto závažnému narušeniu

rovnováhy v rozpore s úmyslom vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou

skutočnosťou, že spotrebiteľovi nie je zo zákona daná možnosť v prípade podania žaloby voči

nemu na rozhodcovskom súde (nachádzajúcom sa okrem toho v značnej vzdialenosti

od bydliska odporcu), domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste jeho

bydliska, ako je to prirodzené v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom

zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú

obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je

v demokratickom zriadení a v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom.

3

Na základe vyššie uvedených skutočností okresný súd dospel k názoru, že

rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzavretia neprijateľnou podmienkou

a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa ust. , účinného v čase uzavretia

zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa preto uskutočnilo

bez riadneho zmocnenia zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok, vydaný v takomto

konaní, nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Podľa judikatúry

ESD je povinnosťou členských štátov a ich orgánov zabezpečiť, aby nekalé podmienky

v zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov a prihliadajúc ex offo k ich neplatnosti dosiahnuť

odradzujúci účinok, prispievajúci k ukončeniu ich používania zo strany predajcov alebo

dodávateľov. Na základe uvedeného okresný súd považoval exekučný titul za materiálne

nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku, brániacu

vykonaniu exekúcie, preto podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil.

O trovách konania okresný súd nerozhodol s odôvodnením, že o nich rozhodne

osobitným uznesením.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, rozhodol

uznesením č. k. -34 z 21. júna 2012 tak, že napadnuté uznesenie okresného

súdu podľa ust. potvrdil ako vecne správne, pretože sa v celom rozsahu

stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu. Na odôvodnenie uviedol, že

exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného S.,

a. s., B., pod sp. zn. SR 04245/08 zo dňa 22. 05. 2008, vydaný rozhodcom JUDr. Michalom

Rašlom, na základe rozhodcovskej doložky, obsiahnutej v Zmluve o úvere zo 7. augusta 2007,

uzavretej medzi oprávneným a povinným, ktorej súčasťou sa stali všeobecné podmienky.

V bode 17. týchto všeobecných podmienok bola rozhodcovská doložka uzavretá v znení, že

„Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo

zrušenie, budú riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou S., a.

s., B., (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na

rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútroštátnych predpisov

rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov

rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu

na súde podľa príslušného právneho predpisu (). Zmluvné strany sa

dohodli, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek

sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na

všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzujúcu podmienku tejto

rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním

žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto

rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená

právomoc rozhodcovského súdu“.

Exekučný súd je povinný v každom štádiu vedenia exekúcie dôsledne skúmať, či sú

splnené formálne i materiálne predpoklady na vedenie exekúcie. Predovšetkým je povinný

skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor vedie exekúciu, je spôsobilým

exekučným titulom podľa ust. § 41 Exekučného poriadku. V prípade zistenia, že nie sú

splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí

exekučný súd na zistenie tejto nezákonnosti adekvátne procesné zareagovať (viď rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

K námietke odvolateľa, že exekučný súd predmetnú zmluvu nesprávne posúdil ako

zmluvu o spotrebiteľskom úvere, odvolací súd poukázal na ust. § 23a ods. 1 zákona č.

o ochrane spotrebiteľa, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len

„ZOS“), podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzatvorené podľa Občianskeho

zákonníka, , ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým

znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy

podstatným spôsobom neovplyvňuje. Odvolací súd plne súhlasil s prvostupňovým súdom, že

povinný vykazuje znaky spotrebiteľa. Okresný súd na predmetnú zmluvu preto správne

aplikoval ustanovenia , týkajúce sa úpravy neprijateľných podmienok v spotrebiteľských

zmluvách. Keďže spotrebiteľské zmluvy sú upravené v , bolo potrebné aj na zmluvu

uzavretú podľa v zmysle ust.

aplikovať úpravu obsiahnutú v .

Odvolací súd poukázal aj na rozhodnutie, ku ktorému dospel Súdny dvor Európskej

únie pri výklade Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých praktikách

v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“) vo veci C-40/08 a to, že smernica sa má

vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí

hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami, potrebnými na tento účel,

5

preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi

podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel

môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej

povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho

podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol

uvedenou doložkou viazaný.

K námietke odvolateľa, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, odvolací súd

uviedol, že rozhodcovský rozsudok má podľa ust.

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZRK“) pre účastníkov

účinky ako právoplatný rozsudok. Podľa ZRK to platí pre rozhodnutia vydané

rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK. Rozhodcovskému súdu jeho kompetencia

rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až

na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu je

pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou

prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej

zmluvy dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ

rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje

a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu rozhodcovský rozsudok, tento trpí

neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia.

Rozhodcovskú doložku, koncipovanú v znení, ako vyplýva z bodu 17 všeobecných

podmienok (ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere), okresný súd správne právne

posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, obsiahnutú v spotrebiteľskéj zmluve.

Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je

skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva

z jej zaradenia do všeobecných podmienok vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak

nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp.

niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Podľa názoru odvolacieho súdu, už samotná forma,

v akej sú zmluvné dojednania napísané – drobným, ťažko čitateľným, resp. takmer

nečitateľným husto popísaným písmom – sama osebe podstatne sťažuje reálne oboznámenie

sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutých. Takto vnútená

podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy, ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi

dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou podmienkou podľa ust. § 53 ods.

1 , a teda absolútne neplatným právnym úkonom. Rozhodcovská zmluva bola

6

spotrebiteľovi vnútená tak, že ako doložka bola zapracovaná do všeobecných podmienok

na zadnej strane formulára zmluvy. Spotrebiteľ, ak chcel od dodávateľa získať predmet

zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzavrel, nemal inú možnosť, než túto podmienku prijať.

Nemohol ovplyvniť výber rozhodcov, resp. rozhodcovského súdu uvedených v predtlači

zmluvy. Už táto skutočnosť podstatne zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom

a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, pričom rozhodcovské konanie je založené práve

na tom, že zmluvné strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti

a úsudku dôverujú. Naopak, ak dodávateľ vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným

rozhodcovským súdom tak, ako to vyplýva z formulára predtlače predmetnej úverovej zmluvy

svojim spotrebiteľom, tým spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch medzi

ním a konkrétnym spotrebiteľom. Spotrebiteľovi bol tak vnútený spôsob rozhodovania

budúcich sporov, ako aj subjekt, ktorému má byť táto kompetencia zverená a ktorý je

súkromnou osobou, a to bez toho, aby mal spotrebiteľ možnosť akejkoľvek úpravy či zmeny.

Okresný súd preto správne vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku

podľa ust. , pričom neprijateľné podmienky sú neplatné podľa ust.

, účinného v čase uzavretia zmluvy.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal aj na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu

SR č. k. z 24. februára 2011, v ktorom ústavný súd zaujal stanovisko k otázke

právomoci exekučného súdu preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu (rozhodcovského nálezu), ako aj k postupu exekučného súdu v prípade, že

rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc z neprijateľnej zmluvnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve.

K ďalšej námietke odvolateľa, a to že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, odvolací súd poukázal na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa

ktorého exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu, na ustanovenie ktoré správne

poukázal aj okresný súd vo svojom rozhodnutí. V danom prípade návrh na začatie konania

nebol potrebný, nakoľko súd konal ex offo bez návrhu tak, ako mu to umožňuje zákon.

Tvrdenie odvolateľa, že v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná

náležitosť dohodnutá ročná percentuálna miera nákladov tak, ako to nesprávne uvádza

v odôvodnení prvostupňový súd a taktiež tvrdenie odvolateľa o nesprávnom posúdení

neprimeranosti úrokov z omeškania, odvolací súd považoval za irelevantné, nakoľko takéto

7

tvrdenia odôvodnenie napadnutého uznesenia prvostupňového súdu neobsahuje. Na záver

odvolací súd uviedol, že ďalšie odvolacie námietky oprávneného nemali takú povahu, že by

boli spôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia, preto sa nimi

odvolací súd podrobnejšie nezaoberal.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom navrhol, aby

dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Podanie dovolania odôvodnil tým, že:

„a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. v spojení

s ust. );

b) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (ust. v spojení

s ust. );

c) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241 ods. 2

písm. a/ v spojení s ust. );

d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241 ods. 2

písm. a/ O. s p v spojení s ust. );

e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie (ust.

);

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust.

).“

Skutočnosť, že dovolanie podal bez bližšej špecifikácie dovolacích dôvodov

oprávnený zdôvodnil krátkosťou času a hrozbou uplynutia lehoty na podanie dovolania, ktorej

zmeškanie nemožno odpustiť. Poukázal na to, že jednotlivé dôvody podrobne rozvinul už

v odvolaní, a preto nepovažuje za potrebné ich duplikovať. Napriek uvedenému konštatovaniu

oprávnený následne doplnil dovolanie podaním, v ktorom odvolaciemu súdu vytýkal

predovšetkým to, že v rámci právneho posúdenia veci, sa odvolával na nekonkrétne

ustanovenia smernice a vnútroštátnych právnych noriem, v dôsledku čoho takéto právne

posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a porušuje právo účastníka konania

na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1 (ďalej len „Ústava

SR“).

Ďalej dovolateľ polemizoval so závermi odvolacieho súdu, že „dohodnutá

rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových

zmlúv, podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, že

rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva

z formulárovej zmluvy, ktorej je súčasťou, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, a preto

povinný ako dlžník nemohol jej obsah ovplyvniť, keďže mohol len záväzok z úverovej

zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť

vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto

od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu

spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu.“

Vyššie uvedené závery odvolacieho súdu oprávnený označil za nedostatočne

zdôvodnené a ničím nepreukázané domnienky súdu. Poukazoval na to, že obchodné vzťahy

medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi v rôznych sektoroch služieb poskytovaných obyvateľstvu

(bankovníctvo, poisťovníctvo, telekomunikácie, energetika) sú založené na formulárových

zmluvách, ktorých obsah spotrebitelia zásadne nie sú schopní zmeniť. Argument, že

akákoľvek individuálne nedojednaná zmluvná podmienka je neplatná, je podľa dovolateľa

absurdný a nemá oporu ani v ust. a ani v smernici. Druhá veta ust.

sama osebe nezakladá neprijateľnú zmluvnú podmienku, len konštatuje, že podmienky

individuálne dojednané, sú prijateľné. Rozhodujúca je prvá veta ust. ,

na základe ktorej musí súd jednoznačne preukázať, čo konkrétne spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jediné

tvrdenie, na základe ktorého odvolací súd posúdil uvedenú zmluvnú podmienku ako

neprijateľnú, je to, že „spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré

uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemožno

vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať,

aby porozumel jej významu“. Podľa dovolateľa to však vedie k záveru, že rozhodcovské

doložky v spotrebiteľských zmluvách sú vylúčené a akékoľvek spory vyplývajúce

zo spotrebiteľských zmlúv musia vždy rozhodovať len všeobecné súdy.

9

Súdom zúčastneným na rozhodovaní dovolateľ ďalej vytýkal to, že sa nevysporiadali

s judikatúrou Súdneho dvora ES a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia

smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách napriek transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej

republiky. Poukázal tiež na nesprávny slovenský preklad ustanovenia písmena q/ ods. 1

prílohy smernice v porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou, českou, poľskou,

nemeckou a francúzskou) a výkladové pravidlá, vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora ES.

Podľa týchto výkladových pravidiel je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých

jeho úradných jazykových verziách s tým, že pokiaľ je výklad určitého ustanovenia

v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorého je súčasťou. Podľa dovolateľa,

z porovnania všetkých jazykových verzií ustanovenia písmena q/ ods. 1 prílohy smernice

vyplýva, že len taká rozhodcovská doložka je neprijateľná, ktorá kumulatívne alebo

jednotlivo a/ neposkytuje spotrebiteľovi právo, alebo mu bráni v uplatňovaní práva podať

žalobu na všeobecný súd, b/ neposkytuje spotrebiteľovi právo podať akýkoľvek iný opravný

prostriedok, c/ vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory arbitrážou, ktorá nie je upravená

právnymi predpismi, d/ nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladá spotrebiteľovi

povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo

spočívať na inej zmluvnej strane. Na rozdiel od doslovného slovenského znenia, podľa

ktorého sa javí, ako keby sa atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom,

tak z ostatných jazykových verzií je zrejmé, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa

vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená

právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné

hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa ZRK. Takéto

rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle ust. § 31 ods. ZRK sa

v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

Oprávnený tiež navrhol prerušiť dovolacie konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/

v spojení s ust. a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie predložiť Súdnemu dvoru ES nasledovné prejudiciálne otázky :

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že

za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv

10

na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov

v prípade, ak je rozhodcovská doložka individuálne dojednaná?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné

ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu

neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky

spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zrušenie)

budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť

na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie

všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu

na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak

žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek

zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť

za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred

podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej

je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského

súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie

vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne

ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS, zabráni vymožiteľnosti reálnej

pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa ust.

dovolateľ odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru ES by mala byť daná príležitosť posúdiť

exekučné konanie, týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv

komplexne tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej

z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej

republiky.

Povinný sa k dovolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (ust. ),

po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (ust. ), zastúpený

právnickou osobou založenou na účel výkonu advokácie (ust. ),

11

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (ust. ) skúmal najskôr, či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (ust. ).

Prípustnosť dovolania podľa ust. v preskúmavanej veci neprichádza

do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu a ani o uznesenie, ktorým by

odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru ES (ust. § 109 ods. 1

písm. c/ ) na zaujatie stanoviska a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by

odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce

uznesenie okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Prípustnosť dovolania oprávneného by tak prichádzala do úvahy iba vtedy, ak by

v konaní došlo k niektorej z procesných vád, taxatívne vymenovaných v ust.

Podľa citovaného zákonného ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo súd bol nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania

podľa ust. nie je relevantný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že

došlo k vade vymenovanej v tomto zákonnom ustanovení, keďže rozhodujúcou skutočnosťou

je len zistenie súdu, že k takejto procesnej vade skutočne aj došlo.

Dovolateľ v podanom dovolaní tvrdil procesné vady konania podľa ust. § 237 písm.

a/, d/, e/, f/ Tieto však nijakým spôsobom nešpecifikoval, teda neuviedol konkrétne

okolnosti, z ktorých usudzuje, že určitá vada konania je daná. Neurobil tak ani v doplnení

12

dovolania, v ktorom sa prevažná časť jeho argumentácie týkala nesprávneho právneho

posúdenia veci prvostupňovým, ako aj odvolacím súdom. Napriek tomu sa dovolací súd

zaoberal skúmaním prípustnosti dovolania aj podľa ust. , keďže z ust. ods.

1 druhej vety vyplýva pre dovolací súd povinnosť vždy prihliadnuť aj na prípadnú

procesnú vadu uvedenú v ust. , a to bez ohľadu na to, či účastník podávajúci

dovolanie, výskyt takej vady namietal alebo nenamietal.

Dovolateľ v dovolaní namietal vadu podľa ust. , t. j. že sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.

Podľa ust. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú

a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,

rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú

a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem

iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to

ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má

za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec

postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,

ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľ vyčíta súdom, že v rozpore so zákonom preskúmali

rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke, na čo nemali právomoc a že rozhodnutia súdov

spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku, ktorú

dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch

stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých konajúce súdy založili svoje rozhodnutia.

V preskúmavanej veci napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní,

v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ust. § 29, § 44

13

ods. 1 a ďalších Exekučného poriadku. Je preto nepochybné, že súdy rozhodovali v exekučnej

veci, ktorá patrí do ich právomoci. Námietka dovolateľa o existencii vady konania podľa ust.

preto nie je dôvodná.

Dovolateľ prípustnosť dovolania ďalej vyvodzoval z ust. , keď

poukázal na prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

Podľa ust. , len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Podľa ust. , kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ust. veta prvá , ak ide o taký nedostatok podmienky

konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci svojou povahou patrí k procesným

podmienkam a jej zistenie v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto

prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú

istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva

z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol

po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide

o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

14

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., s. r. o., s

o sídlom v B., proti povinnej J. S., o vymoženie sumy 1 203,15 Eur s príslušenstvom,

na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 04245/08 z 22. mája 2008, vydaného Stálym

rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S., a. s., vedenej na Okresnom súde

Lučenec pod sp. zn. , nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a

vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je

rozhodnutím, ktorým sa exekučné konanie končí a vydaním takéhoto rozhodnutia nejde

o prekážku veci rozsúdenej. Ako je z vyššie uvedeného zrejmé, v predmetnej exekučnej veci

nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci nepredchádzalo žiadne iné konanie. Súd

je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom rozsahu počas celého exekučného konania,

nielen pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej

vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. S poukazom

na vyššie uvedené dovolateľom vytýkaná vada konanie nezaťažila.

Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa ust. § 237 písm.

e/ , pretože sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. a Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

V predmetnej veci exekučný súd nezačal konať svojvoľne, sám od seba, ale na základe

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda návrh na začatie

konania bol podaný. Exekučný súd v predmetnej veci následne exekúciu podľa ust. § 57 ods.

1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Podľa ust. § 58 ods. 1

Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Súd v predmetnej

veci postupoval aj podľa ust. § 45 ods. 2 ZRK. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd

15

môže exekučné konanie zastaviť aj bez návrhu (ex offo), ak zistí nedostatky uvedené v ust.

§ 45 ods. 1 písm. b/ a c/ ZRK. Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú

správnosť právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých založili svoje

rozhodnutia. Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. nie

je preto opodstatnená.

Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov tiež postihnuté vadou podľa ust. § 237

písm. f/ O takú vadu ide vtedy, ak sa postupom súdu účastníkovi odňala možnosť

konať pred súdom, čím sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi

znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu priznáva

za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolateľ v doplnení dovolania

uplatnil viacero výhrad voči právnemu posúdeniu veci súdmi, poukázal na nesprávnu

aplikáciu a interpretáciu smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, nedostatočnú odôvodnenosť, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť

záverov odvolacieho súdu, čím malo dôjsť k porušeniu jeho práva, ako účastníka konania,

na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1 SR. Zo skutočnosti, že súdy oboch

stupňov nesprávne právne posúdili rozhodcovskú doložku, ako neprijateľnú zmluvnú

podmienku v spotrebiteľskej zmluve, a teda od počiatku neplatnú zmluvnú podmienku podľa

ust. , účinného v čase uzavretia zmluvy, dovolateľ vyvodil, že postupom súdov

mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súdy mu odňali právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia – rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 4029/07 z 25. júna 2007.

Podľa článku 46 odseku 1 SR, každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 odseku 1

SR a článku 36 odseku 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

16

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (). Súd tiež nemusí dať odpoveď na všetky otázky, nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého

stupňa, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (). Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozhodnutie

opravného (odvolacieho) súdu (ust. ). Podľa ust. , ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd posudzoval iba v súvislosti

so zisťovaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237

písm. f/ O. s. p,, teda či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému, ako

účastníkovi konania, odňatá možnosť konať pred súdom.

V predmetnej veci okresný súd, ako súd exekučný, na základe žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu sp. zn. SR 4029/07 z 25. júna 2007 poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti z citovaného rozhodcovského

rozsudku. Následne exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie

zastavil (ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 ZRK). Podľa názoru

dovolacieho súdu, tak súd prvého stupňa, ako aj súd odvolací, podmienky na zastavenie

exekúcie posúdili správne. Je potrebné tiež uviesť, že v predmetnej veci nemalo byť vydané

ani poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.

17

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci (t. j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou

zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského

rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore

so zákonom, ako aj z ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 ZRK, t. j. oprávnenie posúdiť, či plnenie,

na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej

veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej

úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré tvoria

samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej

nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode

spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že vyššie

uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(napr. uznesenie sp. zn. z 10. októbra 2012).

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou alebo platnosťou rozhodcovskej zmluvy nebránia ani ustanovenia

ZRK, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú

všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než

spotrebitelia. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov

rozhodcovského konania (tzv. nespotrebiteľov) znamená stratu možnosti skúmať

18

a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej

veci, tak v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“

(práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje

dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 18. septembra 2012.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej, ako spotrebiteľa. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali.

Zo zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinnou vyplýva, že rozhodcovská

doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou

sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, vrátane

rozhodcovskej doložky upravenej v bode 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj

s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej

rozhodcovskej doložky.

Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že k vade

konania podľa ust. nedošlo, t. j. oprávnenému nebola postupom súdu

prvého stupňa a ani odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

Za nedôvodnú považoval dovolací súd aj námietku dovolateľa, týkajúcu sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového, ako aj

odvolacieho súdu.

Podľa ust. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

19

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ust. , ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa

na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR zahŕňa

aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tomuto právu

účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné dôvody,

na ktorých je založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu upravuje Občiansky súdny

poriadok v ustanovení § 157 ods. 2.

Ústavný súd SR sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril

vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu

(sp. zn. , , ). V rozhodnutí sp. zn.

Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany dal súd

podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ustanovenie platí aj v odvolacom konaní (ust.

) Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. uviedol, že odôvodnenie súdneho

20

rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie

citovaného zákonného ustanovenia , ako aj ustálenej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.

Okresný súd (ako súd prvého stupňa) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré

oprávnenou osobou predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne

závery. Okresný súd zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil v odôvodnení svojho

rozhodnutia záver o tom, prečo rozhodcovskú doložku, dojednanú v zmluve o úvere

považoval za neprijateľnú podmienku, ktorá bola od počiatku neplatná podľa ust. § 53 ods. 4

, účinného v čase uzavretia zmluvy, z dôvodu ktorého sa rozhodcovské konanie

uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok, vydaný

v takomto konaní, preto nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Okresný súd tento titul považoval za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho

vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie, z dôvodu ktorého

exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú

a zároveň ju zastavil.

Krajský súd (ako súd odvolací) odôvodnil rozhodnutie v súlade s ustanovením § 219

ods. 2 , keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého

stupňa s doplnením ďalších dôvodov, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo nutné

pristúpiť k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú a k zastaveniu exekučného konania podľa ust.

§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného

oprávneného neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa náležitosti zákonného

rozhodnutia podľa ust. Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno

21

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek

dovolateľa.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť

a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové

a právne závery odvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s článkom 6 odsekom 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a článkom 46 odsekom 1 SR, pretože odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa požiadavky zákona na odôvodnenie

rozhodnutia.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom

posúdení veci (ust. ), je potrebné uviesť, že ide o dovolací dôvod,

ktorý sám o sebe prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v Občianskom súdnom

poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti

dovolania (ust. a nasl. ), nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému

prieskumu a ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Uvedený záver platí aj

pre dovolaciu námietku, obsahom ktorej je výskyt tzv. inej vady v konaní pred odvolacím

súdom, odlišnej od vád taxatívne uvedených v ust. , o ktorej dovolateľ tvrdí, že

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/

).

Keďže dovolanie oprávneného nie je procesne prípustné, dovolací súd nebol

oprávnený pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom

(dovolací dôvod podľa ust. ) a ani skúmať, či odvolací súd svoje

konanie nezaťažil tzv. inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(dovolací dôvod podľa ust. ).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania v prejednávanej veci nemožno vyvodiť

z ust. a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania podľa ust.

, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, podľa ust. písm.

c/ v spojení s ust. odmietol dovolanie oprávneného, pretože

22

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je

prípustný.

Dovolateľ v podanom dovolaní zároveň navrhol, aby dovolací súd podľa ust. § 109

ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. prerušil konanie v predmetnej dovolacej

exekučnej veci a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa

medzinárodnej zmluvy, a to o výklad ustanovenia písmena q/ odseku 1 prílohy smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom

v dovolaní uviedol tri konkrétne predbežné otázky, ktoré navrhol predložiť Súdnemu dvoru

ES.

Článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 234 Zmluvy

o založení Európskeho spoločenstva) ustanovuje, že Súdny dvor ES má právomoc vydať

predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Napriek zneniu ustanovenia § 36 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého

exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak, dovolací súd

zastáva názor, že ustanovenie 109 ods. 1 písm. c/ je aplikovateľné aj v exekučnom

konaní, pretože povinnosť vnútroštátneho súdu prerušiť konanie na účely iniciovania konania

o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom ES, vyplýva z noriem primárneho úniového práva

(pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, po premenovaní čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ktoré podľa SR a aj v zmysle judikatúry

Súdneho dvora ES (napr. rozsudok vo veci Simmenthal, č. 106/77) majú prednosť

pred vnútroštátnymi právnymi normami.

Vnútroštátny súd však nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a predloženie veci Súdnemu dvoru ES na vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke, resp. viacerých predbežných otázkach. Túto povinnosť má len vtedy, ak

dospel k záveru, že požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je

potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

konkrétnej právnej veci. Účelom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad

23

komunitárneho práva, avšak nie rozhodnúť o konkrétnych skutkových alebo právnych

okolnostiach určitého sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu a je prejednávaný

vnútroštátnym súdom.

V predmetnej exekučnej veci oprávnený spochybňoval, či exekučný súd je oprávnený

skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, uzavretej medzi účastníkmi zmluvy a či predmetná

rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky

oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby

výkladu a prejudiciálneho rozhodnutia zo strany Súdneho dvora ES. Z obsahu spisu vyplýva,

že vnútroštátne súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na predmetnú

vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol

transponovaný obsah príslušných právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu, resp.

vymedzenia hraníc aplikácie komunitárneho práva nebola pre riešenie predmetného prípadu

kľúčová, resp. rozhodná vzhľadom na dostatočnú právnu úpravu predmetnej problematiky

v právnom poriadku Slovenskej republiky. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj

na svoju ustálenú judikatúru, keďže k rovnakým záverom v otázke prerušenia konania podľa

ust. dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v iných

exekučných veciach, napr. sp. zn. , a .

Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu

komunitárneho práva, tak prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

v takom prípade nezakladá procesnú vadu konania podľa ust.

Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že

v predmetnej exekučnej veci nie je daný dôvod na prerušenie dovolacieho konania podľa ust.

v spojení s ust. , preto návrh oprávneného na prerušenie

konania zamietol.

V dovolacom konaní právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo úspešnému

povinnému (ust. a v spojení s ust. ). Keďže však

povinnému v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, dovolací súd mu ich náhradu

nepriznal.

24

Dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol hlasovaním pomerom

hlasov 3:0 (ust. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. marca 2013

JUDr. Štefan Šatka, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová