Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
4ba/387650.6252fb.pdf
PDF · 181.56 KB
No categories available
6Cdo/40/2013
Najvyšší súd 6 Cdo 40/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
IČO : X., zastúpenej F., v mene a na účet ktorej koná advokát doc. JUDr. B. F., proti
povinnému H. G., bytom v P., o vymoženie 7,97 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Prievidza pod sp. zn. 15 Er 1463/2007, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Trenčíne z 8. augusta 2012 sp. zn. 3 CoE 196/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Prievidza 11. júla 2007 požiadal
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
/ďalej len „Exekučný poriadok“/) a to na základe exekučného titulu - rozhodcovského
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom S., s pôvodným sídlom
v B., IČO : X., z 27. februára 2007, sp. zn. S.. Okresný súd Prievidza poverením z 3. augusta
2007 č. X. poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného
titulu.
Okresný súd Prievidza uznesením z 2. apríla 2012, č. k. 15 Er 1463/2007-28 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52
ods. 1-3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1 a 2 OZ, čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1-3 a bod 1 písm. q/
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Súd prvého stupňa opätovne preskúmal exekučný titul, žiadosť o udelenie
poverenia, návrh na vykonanie exekúcie, predloženú Zmluvu o úvere a zohľadnil tiež
rozhodovaciu činnosť nadriadených súdov v exekučných veciach, kde povinným je spotrebiteľ
a dospel k záveru, že exekúcia je neprípustná a treba ju zastaviť. Uviedol, že oprávnená
a povinný uzavreli Zmluvu o úvere, ktorá má charakter zmluvy spotrebiteľskej. Jej súčasťou
sú aj všeobecné podmienky, v ktorých sa nachádza rozhodcovská doložka, na podklade ktorej
v danom prípade rozhodol rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka nebola osobitne
dojednaná. Dlžník ju nemohol ovplyvniť, pretože je inkorporovaná do obchodných
podmienok; ak chcel Zmluvu o úvere uzavrieť, musel ju akceptovať. Takýmto spôsobom sa
pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávnenou povinný vopred vzdal svojich práv uplatniť
svoje nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Predmetnú rozhodcovskú
doložku považoval súd za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve, a z toho
dôvodu za absolútne neplatnú. Z dôvodu absolútne neplatnej rozhodcovskej doložky, nemôže
byť (na jej podklade vydaný rozhodcovský rozsudok) spôsobilým exekučným titulom.
Exekučný súd preto v zmysle uvedených ustanovení exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní vyhlásil za neprípustnú a zastavil
ju pre rozpor exekučného titulu so zákonom.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, uznesením
z 8. augusta 2012 sp. zn. 3 CoE 196/2012, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Uviedol, že
okresný súd správne vec posudzoval podľa spotrebiteľského práva. Spotrebiteľské právo patrí
k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou je ochrana
spotrebiteľa ako tzv. slabšej strany. Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca,
konajúci na základe rozhodcovskej doložky, ktorej dojednanie je neprimeranou podmienkou,
súd prvého stupňa správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Poukázal na to, že
exekučný súd je v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský
rozsudok z hľadísk vymedzených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Toto zákonné ustanovenie umožňuje exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku. Ak zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v § 45 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu
na to, v akom štádiu sa exekučné konanie nachádza. Vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi, vydanie upovedomenia o začatí exekučného konania, či
vydanie exekučného príkazu a samotné uskutočňovanie exekúcie jednotlivými spôsobmi
uvedenými v § 63 Exekučného poriadku sú z tohto pohľadu právne irelevantné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Dovolanie
podala prostredníctvom dvoch podaní doručených na exekučný súd 4. a 8. októbra 2012.
Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktiež navrhla, aby dovolací
súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré
bližšie v dovolaní špecifikovala. Z obsahu oboch podaní vyplýva, že svoje dovolanie
odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a § 237 písm. a/ O.s.p., že súd rozhodol
nad rámec zverenej právomoci, ustanovením § 237 písm. d/ O.s.p., že v tejto veci sa už
právoplatne rozhodlo, ustanovením § 237 písm. e/ O.s.p., že sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., že jej súd svojím
postupom odňal možnosť konať pred súdom, ustanovením § 237 písm. g/ O.s.p., že súd bol
nesprávne obsadený, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., že konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom
dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom
posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve
uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva
na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré
upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami jeho
nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka
spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa,
že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len
veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou
mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto (vzhľadom na jeho
úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu) nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel
jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,
ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny
smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským
štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá
do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu
úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná
smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno
odvolávať. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevysporiadali najmä
s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia
smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovažuje riešenie sporov
zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné
závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala
na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom,
anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku a uviedla, že ustanovenie
slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je
potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný
úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie
v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky)
sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS
a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku
v Zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, že v danom prípade je nutné požiadať, spolu s inými
ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny
dvor Európskej únie. Ďalej uviedla, že súd jej svojím postupom odňal (ako účastníčke
konania) možnosť konať pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní nerozhodol o jej
návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ a neumožnil jej tak uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície.
Rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou
súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, že návrhom oprávnenej sa netreba zaoberať.
K vade konania podľa § 237 písm. g/ O.s.p., že súd bol nesprávne obsadený, dovolateľka
poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným
sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce,
ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie
komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením. Ak sa v spore v konaní pred
vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca,
hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol
v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.
Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že
dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod
prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Návrh
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bol podaný až po rozhodnutí
odvolacieho súdu. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť
dovolania nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2. písm. a/, písm. b/,
písm. c/ O.s.p.). Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.
nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ a c/ O.s.p. netvrdila a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
Právomoc súdu je upravená v ustanovení § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku; jej
nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala
nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy
rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka
dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní
prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok
alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka nie je
významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného
konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom
konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov, nie je
významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P. so sídlom v B.,
proti povinnému H. G., bývajúcemu v P., o vymoženie 7,97 Eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 15 Er 1463/2007, na základe rozhodcovského
rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným zriaďovateľom S. so sídlom
v B.) z 27. februára 2007 sp. zn. S. nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci
nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa
§ 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťažila.
Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž
v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41
ods. 2 O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie
konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená
uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len
v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97),
resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné
konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd správne
posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku t.j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45
ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený
postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (viď
napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku v tomto
smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom
znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom
exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V tejto
súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 18. septembra
2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia
písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný
súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2
O.s.p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav
a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.
Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri
výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení
a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať
to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Napokon ani námietka dovolateľky spočívajúca v tom, že (v danom prípade) rozhodol
nesprávne obsadený súd v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. nie je dôvodná.
K tejto námietke dovolateľka poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom
nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť
rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením. Ak
sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva
spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci
samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.
Právne závery vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 206/08
(na ktoré dovolateľka poukazovala) nemožno na daný prípad aplikovať. Totiž, súd prvého
stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. a požiadať súdny dvor Európskej únie o výklad práva európskeho spoločenstva –
komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto námietke oprávnenej poukazuje na svoje
odôvodnenie (vo veci 3 Cdo 118/2012) týkajúce sa (okrem iného) aj zamietnutia návrhu
oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K návrhu oprávnenej (aby odvolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ a predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom
dovolaní špecifikoval) treba uviesť, že ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá
povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ
o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,
ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť
každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,
do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia
predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť
určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe
výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu
nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. Navyše
oprávnená (v predmetnej veci) podala návrh na prerušenie konania (§ 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p.) až 13. augusta 2012, t.j. po rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré pochádza
z 8. augusta 2012, takže odvolací súd (objektívne) na tento návrh ani nemohol prihliadnuť.
Posúdenie predmetnej námietky oprávnenej a jej vyriešenie patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho
dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva,
keďže na danú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky,
do ktorých bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu
komunitárneho práva nebola pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom
na dostatočnú úpravu predmetnej veci v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd
poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke
prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. dospel aj vo veciach
3 Cdo 108/2012, 3 Cdo 33/2012, 3 Cdo 118/2012.
So zreteľom na uvedenú judikatúru, ani dovolací súd (v rámci prejednania
predmetnej veci) nezistil dôvod na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1
písm. c/, v spojení s ustanovením § 243c O.s.p. (bez toho, aby o tomto návrhu bol výslovne
rozhodol vo výroku rozhodnutia).
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); treba pod ním rozumieť
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.
Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jej
dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich
priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. marca 2013
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová