Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sa/62/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou v právnej veci žalobcu: N. C., nar. XX.XX.XXXX, K. XX, XXX XX T., právne zastúpený: JUDr. Tatiana Jánošiková, advokátka, so sídlom Rooseveltova 6, 040 01 Košice, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, v konaní o preskúmanie rozhodnutia č. 77012-2/2020-BA, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobca včas podanou správnou žalobou na preskúmanie rozhodnutia žalovaného Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, v konaní o preskúmanie rozhodnutia č. 77012-2/2020-BA zo dňa 9. novembra 2020 žiadal, aby správny súd rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Trebišov č. 7194/2020-TV-DvN zo dňa 28. augusta 2020 zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania v plnej výške voči žalovanému.

I. Administratívne konanie

2. Sociálna poisťovňa, pobočka Trebišov rozhodnutím č. 7194/2020-TV-DvN zo dňa 28. augusta 2020 rozhodla, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti, podľa o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej iba „zákon o sociálnom poistení“) a podľa článku 61 Nariadenia (ES) (ďalej len „“) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.

3. Žalovaný sa v rozhodnutí č. 77012-2/2020-BA, zo dňa 9. novembra 2020 stotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci správnym orgánom prvého stupňa a zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Trebišov zo dňa 28. augusta 2020 č. 7194/2020-TV-DvN. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že podľa oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 29. júna 2020 žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 25. júna 2020. Žalobca si dávku nezamestnanosti uplatnil dňa 14. júla 2020 na pobočke Sociálnej poisťovne v Trebišove.

4. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 28. júna 2016 do 24. júna 2020 žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely

vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobca sa zdržiaval na území iného členského štátu Európskej únie, Veľkej Británie od 26. júna 2012 do 24. júna 2020 a posledné zamestnanie trvalo od 3. marca 2014 do 18. marca 2020. Žalobca doručil pobočke Sociálnej poisťovne, Trebišov formulár U1, osvedčený príslušnou britskou inštitúciou dňa 18. júna 2020, v zmysle ktorého bol žalobca poistený v nezamestnanosti na území Veľkej Británie od 19. júna 2016 do 18. júna 2020. Príslušná britská inštitúcia v tomto formulári zároveň osvedčila, že zamestnanie žalobcu vo Veľkej Británii bolo ukončené žalobcom. Vo formulári príslušná britská inštitúcia osvedčila totožnú dobu poistenia v nezamestnanosti žalobcu na území Veľkej Británie vo formulári U1 a zároveň osvedčila, že dôvodom ukončenia zamestnania žalobcu vo Veľkej Británii bola výpoveď zamestnanca.

5. Žalovaný vec posúdil aj podľa Nariadenia (ES) (ďalej len „základné nariadenie“) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), pretože žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Preto aby bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británii do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 ods. 1 Základného nariadenia bolo potrebné preukázať zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. Správny orgán prvého stupňa zisťoval centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby v zmysle článku 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) posúdením všetkých dostupných informácií. Prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný mali za preukázané, že vzhľadom na dĺžku a trvanie žalobcových pracovných pomerov vo Veľkej Británii, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že medzi jednotlivými pracovnými pomermi sa zdržiaval vo Veľkej Británii, a tiež vzhľadom na žalobcovu pracovnú históriu na území Slovenska od 13. júna 2011 do 20. júna 2012, možno žalobcovu pracovnú situáciu vo Veľkej Británii jednoznačne hodnotiť ako stabilnú, s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh. Pre dôvod skončenia posledného pracovného pomeru žalobcu vo Veľkej Británii, by žalobca nemal nárok zachovaný vo Veľkej Británii. Pri posudzovaní rodinného stavu a rodinných väzieb žalobcu žalovaný konštatoval, že na území Veľkej Británie sa zdržiaval dlhodobo pracovne, preto nie je významné, že žalobca uviedol, že počas pobytu vo Veľkej Británii sa pravidelne vracal na Slovensko, mal tam rodičov.

6. Žalovaný konštatoval, že vzhľadom na to, že žalobca bol zamestnaný na území Veľkej Británie, daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho vyplýva, že za štát bydliska sa na daňové účely považoval štát zamestnania, t.j. Veľká Británia. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že podľa rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi, a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti, alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát, je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t.j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne, alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojim krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 Základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie, alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte, a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. V súlade s uvedeným rozhodnutím správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 boli celková dĺžka pobytu, orientácia na britský pracovný trh, vrátane stability zamestnania na území Veľkej Británie zistené u žalobcu rozhodujúce. Stabilná bytová situácia na území Veľkej Británie bola vyhodnotená silnejšie, ako ostatné skutočnosti (ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku). Žalovaný mal zo spisového materiálu za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii sa žalobca v tomto čase dlhodobo zdržiaval, platil zákonné odvody aj dane na území Veľkej Británie, trávil tu pracovný čas aj mimopracovný čas. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov žalobcu počas posledného zamestnania práve na území Veľkej Británie.

7. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia ďalej konštatoval, že v zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. Pre posúdenie bydliska dôležitá aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby, a tiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. V tejto súvislosti zároveň uviedol, že pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“, ktoré v zmysle článku 1 písm. j) základného nariadenia je miesto, kde osoba zvyčajne býva. So zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj na to, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, a nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 Základného nariadenia, preto nespĺňa podmienky § 104 zákona o sociálnom poistení.

8. Na odvolaciu námietku žalobcu, že z administratívneho spisu Sociálnej poisťovne, pobočky Trebišov nevyplýva, aké stanovisko zaujala k určeniu jeho bydliska príslušná britská inštitúcia, žalovaný vyjadril názor, na centrum záujmov žalobcu počas výkonu zárobkovej činnosti na území Veľkej Británie. Z odpovede príslušnej britskej inštitúcie vyplýva, že žalobca bol v rozhodujúcom období zamestnaný vo Veľkej Británii, čo potvrdila britská inštitúcia na predpísanom formulári. Z uvedeného je zrejmé, že príslušná britská inštitúcia neskúmala otázky bydliska, lebo žalobca v krajine zamestnania vo Veľkej Británii nepožiadal o dávku v nezamestnanosti.

9. Na odvolaciu námietku žalobcu, že pracovník by nemal byť diskriminovaný za využitie práva voľného pohybu zamestnaných osôb, žalovaný uviedol, že nezohľadnenie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie nemôže považovať za nerešpektovanie práva voľného pohybu pracovníkov, žalovaný zdôraznil, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné, a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti, a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti.

10. Žalovaný zdôraznil, že pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma, aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale aké doby poistenia sú dosiahnuté podľa jeho legislatívy. To však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Veľkej Británie. Žalovaný v tejto súvislosti zdôraznil, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba, ktorá vykonáva zárobkovú činnosť v inom členskom štáte Európskej únie, podlieha právnym predpisom toho štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená, podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatniť nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t.j. aj na územie Slovenskej republiky. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania, a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t.j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti.

11. Ku skutočnostiam, ktorými žalobca v odvolaní preukazoval zachovanie bydliska na území Slovenskej republiky počas zamestnania na území iného členského štátu Európskej únie, žalovaný uviedol, že

na všetky namietané skutočnosti bolo v konaní o žalobcovom nároku na dávku v nezamestnanosti prihliadnuté. Namietané skutočnosti sú skutočnosti, ktoré sú nápomocné pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby, avšak v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia len dokresľujú situáciu dotknutej osoby, a nie je možné na ne prihliadať ako na rozhodujúce skutočnosti, ktoré jednoznačným spôsobom preukazujú miesto bydliska dotknutej osoby. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdenie zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie (viac ako 11 rokov), situácia žalobcu (zamestnanie žalobcu vo Veľkej Británii, orientácia na britský pracovný trh, rodinná situácia svedčiaca o bydlisku vo Veľkej Británii, plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie), jednoznačne preukazujú, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu činnosti zamestnania vo Veľkej Británii nezachoval. Z uvedených dôvodov považoval žalovaný odvolanie žalobcu za nedôvodné, pretože žalobcovi nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle platného právneho stavu.

II. Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného, replika, duplika

12. V správnej žalobe žalobca namietal nesprávne vyhodnotenie centra záujmov žalovaným a poukázal na návštevy počas jeho pobytu vo Veľkej Británii, na území SR. Žalobca žiadal včas podanou správnou žalobou v sociálnych veciach zo dňa 09.12.2020, podľa o zrušiť rozhodnutie žalovanej č. 77012-2/2020-BA zo dňa 9. novembra 2020 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trebišov č. 7194/2020-TV-DnV zo dňa 28. augusta 2020, a vec vrátiť správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobca pokladal obe rozhodnutia orgánov verejnej správy za nezákonné, podľa , a a ods. 1 písm. f) .

13. Žalobca namietal s poukazom na čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch, alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje , tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; situáciu dotknutej osoby vrátane: povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; jej rodinného stavu a rodinných väzieb; vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; v prípade študentov zdroja ich príjmov; jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Uviedol tiež, že podľa čl. 11 ods. 2. vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

14. Žalobca tiež uviedol, že prvostupňový správny orgán ako dôvod nepriznania nároku na dávku v nezamestnanosti uviedol, že žalobca počas posledného zamestnania mal centrum záujmov v Spojenom kráľovstve, a to vzhľadom na dĺžku pobytu a stabilitu zamestnania v Spojenom kráľovstve, a že za štát bydliska žalobcu je potrebné považovať štát výkonu zárobkovej činnosti žalobcu, a že vzhľadom na to, že počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo bydlisko žalobcu na území Slovenskej republiky, čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na žalobcu nevzťahuje a nie je možné u žalobcu použiť pravidlo sčítania dôb poistenia podľa čl. 61 základného nariadenia č. 883/2004 . Proti uvedenému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgán podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že centrum jeho záujmov ostalo zachované v Slovenskej republike.

15. O podanom odvolaní žalobcu rozhodla žalovaná rozhodnutím č. 77012-2/2020-BA zo dňa 9. novembra 2020, ktorým odvolanie žalobcu zamietla v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pob. Trebišov. Žalovaná s odkazom na a vykonávacie nariadenie č. 987/2009 dospela k záveru, že mal počas posledného zamestnania centrum záujmov a bydlisko v Spojenom kráľovstve, a preto nie je možné dobu poistenia v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobca však dôvodil tým, že do Spojeného kráľovstva vycestoval z

nevyhnutnosti, pretože už v roku 2012 nevedel nájsť stabilné zamestnanie na trvalý pracovný pomer v Slovenskej republike. Dôvodom bolo, že býval s rodičmi, zdravotný stav matky žalobcu vyžadoval sústavnú starostlivosť a príjem rodičov nepostačoval ani na úhradu zdravotnej starostlivosti, pritom sa na Slovensko počas pobytu pravidelne vracal, čo preukázal letenkami a to 4x ročne.

16. Žalobca uviedol, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie na území Slovenskej republiky síce nepreukázal žiadne doby poistenia v nezamestnanosti, ale žalobca preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Spojeného kráľovstva v súlade s čl. 61 základného nariadenia, túto preukázanú dobu poistenia žalovaná žalobcovi odmietla zohľadniť v konaní o priznanie dávky v nezamestnanosti a len z tohto dôvodu nespĺňa dobu poistenia / dosiahnutú v Spojenom kráľovstve /na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v Slovenskej republike.

17. Žalobca poukázal na to, že v správnom konaní nebolo vykonané žiadne dokazovanie na zistenie toho, či by bola možná a dosiahnutá dohoda členských štátov podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Pre prípad, že by dohoda nebola možná medzi štátmi, bolo potrebné vykonať dokazovanie, či je možné považovať bydlisko žalobcu počas jej posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie, za zachované na území Slovenskej republiky. Správne orgány nezisťovali, či došlo, resp. nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami na určenie skutočného miesta bydliska žalobcu, ale vôbec nezisťovali úmysel žalobcu, ako to prikazuje čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, a aké okolnosti ho viedli k tomu, aby sa zamestnal v Spojenom kráľovstve.

18. Z vykonaného dokazovania ohľadne zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie dospeli oba správne orgány k nesprávnym záverom. Za štát bydliska žalobcu na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia určili štát výkonu zárobkovej činnosti žalobcu, lebo celková dĺžka pobytu a stabilita zamestnania na území v Spojenom kráľovstve bola vyhodnotená silnejšie ako skutočnosti, ktoré uviedol žalobca ako väzby na Slovensku. Namieta, že správne orgány bydlisko a centrum záujmov žalobcu posudzovali v zmysle článku 11 ods. 1 písm. a) a b) ), b), i), ii), iii), iv), v), vi) vykonávacieho nariadenia, ale správne orgány neskúmali podľa čl. 11 ods. 2, či dohoda členských štátov bola možná a neskúmali úmysel žalobcu, najmä dôvody jeho zamestnania sa v Spojenom kráľovstve, ktoré opakovane uvádzal.

19. Žalobca konštatoval, že už v správnom konaní márne uviedol skutočnosti odôvodňujúce záver, že napriek jeho zamestnaniu v Spojenom kráľovstve, ostalo jeho centrum záujmov zachované na území Slovenska, pričom na Slovensko sa pravidelne vracal, na Slovensku kúpil nehnuteľnosť byt č. 4, na 2. poschodí na ul. Wupertálska 33, Košice, Sídlisko KVP, ktorý prenajíma, z prostriedkov z nájmu bytu žalobca finančne vypomáha rodičom, kde bývajú, na starostlivosť o chorú matku žalobcu. Po návrate na územie SR sa žalobca uchádza o výkon štátnej služby ako profesionálny vojak, žalobca mal po celý čas pobytu v zahraničí bankové účty banke - Slovenská sporiteľňa, a.s.. Na druhej strane na území Spojeného kráľovstva nemal žiadnu blízku osobu, nemal ani vlastné stabilné bývanie. Žalobca okrem výkonu práce nemal žiadnu väzbu k Spojenému kráľovstvu, nezabezpečoval si tam trvalé bývanie, nekúpil tam nehnuteľnosť, nenadviazal tam partnerský vzťah, ani nepresťahoval k sebe žiadneho príbuzného, žiadnym spôsobom sa tam nesocializoval. Žalobca zopakoval, že do zahraničia bol nútený odísť z dôvodu vážnej rodinnej situácie - ochorenie matky, a s tým súvisiaca strata príjmu otca, ktorý nepostačoval na pokrytie základných životných potrieb rodičov. U žalovanej to mohlo viesť k nesprávnemu rozhodnutiu, pre nesprávny a nepravdivý dojem, že žalobca na Slovensko vrátil z nutnosti, a nie na základe úmyslu vrátiť sa a žiť na Slovensku. Uvedené dôvody odchodu žalobcu do zahraničia správne orgány vôbec neskúmali. Žalobca poukazuje na povinnosť správneho orgánu zisťovať skutkový stav podľa § 195 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení, ktorý ukladá organizačnej zložke sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.: zo dňa 30. januára 2013. Podľa základného pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia. V administratívnom konaní mali preto správne orgány okrem iného povinnosť zistiť skutočný stav veci tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či žalobca mal zachované bydlisko na území Slovenskej republiky, a pevné väzby (v zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia), a v tomto smere mali vykonať potrebné dokazovanie a určiť „centrum záujmov dotknutej osoby" podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Najmä otázku rodinných väzieb nemohla byť žalovaná posúdená len na základe formalizovaného tlačiva, ktorého samotné vyplnenie

požadovaných údajov môže byť bez uvedenia súvislostí na ujmu žiadateľa. Preto je potrebné, aby žalovaná osvedčila zhodu názorov na bydlisko žalobcu v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia s príslušnou a následne určila po vzájomnej dohode s touto inštitúciou „centrum záujmov" dotknutej osoby.

20. Žalobca uviedol, že k posúdeniu celkovej stability zamestnania je potrebné prihliadnuť na všetky okolnosti prípadu, a nepostačuje iba zistenie skutočností, že posledný pracovný pomer bol ukončený výpoveďou. Za danej motivácie žalobcu pracovať v inom členskom štáte, uviedol, že za rodinnej situácie žalobcu bol jeho odchod do zahraničia bol „vynútený“, ako už uviedol zdravotným stavom matky a potrebou zamestnania a financií. Za situáciu v jeho rodine, kde matka je chorá a potrebuje jeho finančnú pomoc, nemožno preto hodnotiť jeho pracovnú situáciu ako stabilnú, s prioritnou orientáciou na britský trh. Preto záver žalovanej považuje za účelový a nesprávny. Žalobca tvrdil, že žalovaný sa účelovo nevyjadril k tejto skutočnosti, iba konštatoval, že jeho bytová situácia bola vo Veľkej Británii stabilná. Žalobca uviedol, že doposiaľ nie je zrejmé, aké stanovisko zaujala k určeniu jeho bydliska príslušná inštitúcia Veľkej Británie, ani to, či medzi ňou a Sociálnou poisťovňou došlo k dohode o určení centra záujmov žalobcu navrhol vykonať ďalšie dokazovanie, aby žalovaná vypočula jeho rodičov a žalovaná vyžiadala správu z inštitúcie Veľkej Británie. Uviedol, že z nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 vyplýva, že na účely výplaty dávky v nezamestnanosti orgánom Slovenskej republiky, možno zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, ak si žiadateľ počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie zachová centrum záujmov, a bydlisko na území Slovenskej republiky. Podľa žalobcu skúmanie okolností uvedených v čl. 11 vykonávacieho nariadenia pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby nemožno zúžiť len na posudzovanie dĺžky a stability zamestnania, ale do úvahy je treba vziať aj ďalšie okolnosti v ich vzájomnej súvislosti. Vzhľadom na to, že žalobca preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, vo Veľkej Británii, žalovaná bola povinná zohľadniť účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V úvodných ustanoveniach základného nariadenia sa uvádza, že pravidlá koordinácie vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia patria do rámca voľného pohybu osôb, a mali by prispieť k zlepšeniu ich životnej úrovne a podmienok zamestnania. Pracovník by nemal byť diskriminovaný za využitie práva voľného pohybu osôb za účelom nájdenia si zamestnania v inom členskom štáte. Napriek tomu, že pre uplatnenie postupu podľa čl. 61 ods. 1, ods. 2 základného nariadenia, neboli splnené podmienky, existuje však výnimka z tohto postupu podľa čl. 65 ods. 5 základného nariadenia, a preto žalobca tvrdil, že podmienku pre priznanie dávky v nezamestnanosti splnil. Žalobca v žalobe uviedol, že pretože Veľkú Britániu považoval iba za miesto, kde dočasne si zarobí, jeho príchod na je založený najmä na tom, že Slovenskú republiku považuje za svoj domov a najmä chce poskytnúť svojej matke a otcovi trvalú finančnú pomoc. Z uvedených dôvodov sa domnieva, že sú tu dôvody na zrušenie napadnutých rozhodnutí z dôvodov, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi, alebo v nich nemá oporu a rozhodnutia sú založené na nesprávnom právnom posúdení veci a rozhodnutia nevychádzali z obsahu spisu.

21. Žalovaný vo vyjadrení navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť z dôvodov, ktoré uviedol vo svojom rozhodnutí. K žalobnej námietke žalobcu, že jeho pracovná situácia vo Veľkej Británii nebola stabilná uviedol, že vzhľadom na dĺžku a trvanie žalobcových pracovných pomerov vo Veľkej Británii (celkovo pracoval na území Veľkej Británie viac ako 5 rokov), ako aj vzhľadom na žalobcovu pracovnú históriu na území Slovenska, kde jeho pracovno-právny vzťah trval veľmi krátko, uplatnenie doby poistenia získanej v inom členskom štáte pokladal za založené na dostatočne vykonanom dokazovaní. K bytovej situácii, ktorú žalobca uvádzal v žalobe, žalovaný uviedol, že v porovnaní bola stabilnou bytovou situáciou vo Veľkej Británii, ktorá bola primeraná, a nepreukazuje zachovanie bydliska na Slovensku počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii. Žalovaný tiež uviedol, že pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby neposudzoval len dĺžku a stabilitu zamestnania, ale do úvahy vzal aj ďalšie okolnosti v ich vzájomnej súvislosti v súlade s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Žalobca v prvostupňovom, ani v druhostupňovom konaní, nenavrhol na vykonanie ďalších dôkazov, čo chce preukazovať a to v súlade s ustanovením § 196 ods. 6 zákona o sociálnom poistení. Žalobca nemal počas posledného zamestnania vo Veľkej Británii zachované bydlisko na území Slovenskej republiky, a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, preto nezískal potrebnú dobu poistenia v nezamestnanosti. Doby poistenia v nezamestnanosti získané žalobcom na území Veľkej Británie nebolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 základného nariadenia, za situácie jeho bydliska v inom členskom štáte, ktoré mal za preukázané podľa čl. 11 vykonávacieho

nariadenia a to vzhľadom na všetky jeho kritéria, doby trvania pobytu a zamestnania, rodinnej situácie a jeho väzieb.

22. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného konštatoval, že v jeho prípade je podstatným posúdenie centra záujmu podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a s týmto nesúhlasí a zopakoval podstatné argumenty. Uviedol, že čo sa týka skončenia jeho posledného pracovného pomeru, ktorý bol skončený z jeho strany neznamená, že táto doba poistenia nemá byť uplatnená v konaní pred Slovenskou inštitúciou, za situácie spoločného trhu práce a voľného pohybu pracovných síl. Príslušná britská inštitúcia potvrdila dobu poistenia žalobcu vo Veľkej Británii. Ak by žalobca pri uplatnení jeho dávky v nezamestnanosti na území Veľkej Británie by nebol úspešný pre spôsob ukončenia zamestnania, to neznamená, že doba poistenia sa nemá skúmať vzhľadom na zistenia o žalobcovi podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Takto by bolo zistené a vzaté na zreteľ, že odišiel za prácou s motiváciou získať prácou finančné prostriedky, potrebné pre jeho rodinu, chorú matku a otca, ktorý sa o túto staral počas jeho neprítomnosti. Podľa žalobcu žalovaný nevzal na zreteľ jeho osobu a jeho rodinu a výklad žalovaného, že nárok na dávku v nezamestnanosti mu nepatrí v SR, a nepatril ani v inom členskom štáte. Pri posudzovaní jeho prítomnosti na území Veľkej Británie nie je možné nebrať ohľad na jeho rodinnú situáciu počas jeho odchodu, keď vzhľadom na zdravotný stav matky, jeho nezamestnanosť ho potreba financií viedla k odchodu do Veľkej Británie. Žalobca poukazoval na to, že u správnych orgánov nezohrala žiadny význam pre zachovanie jeho bydliska v Slovenskej republike skutočnosť, že na Slovensku má rodičov a majetok a že sa vždy hodlal vrátiť, práve kvôli starostlivosti o rodičov.

23. Napokon uviedol, že pokiaľ Veľká Británia stanovuje podmienku na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti to, že posledný pracovný pomer nesmie byť ukončený výpoveďou, potom zamestnanci iného štátu, ktorí pracujú na území Veľkej Británie a ukončia pracovný pomer výpoveďou, nemajú na výber miesto, kde budú žiadať o dávku v nezamestnanosti. Ak zo základného nariadenia vyplýva, že žiadateľ si má zásadne požiadať o dávku v tom štáte, kde pracoval, platil dane a zdržiaval počas svojho zamestnania, a na území Slovenskej republiky by mal žalobca nárok na dávku, lebo nemal by zachované bydlisko, ide o situáciu, ktorá je hraničná a tento výklad základného i vykonávacieho nariadenie Rady nie je možný. Pritom základná otázka, a to zhody inštitúcii vôbec nebola skúmaná, lebo to, že iný členský štát potvrdí, dobu poistenia, neznamená, že je v zhode s názorom žalovaného v otázke jeho bydliska a centa záujmov. Otázku bydliska žalovaný vyhodnotil na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, preto jeho právne posúdenie nemohlo byť správne. Bytovú situáciu žalobcu ohodnotil žalovaný bez potrebného dokazovania, a žalobu ani jeho rodičov nevypočul a vec uzavrel podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Za základ vzal, že žalobca býval a pracoval na území Veľkej Británie a platil tam dane, preto má centrum záujmov na území Veľkej Británie, ale skutočnosť, že vlastní byt na území Slovenskej republiky, ktorý prenajal a býva s otcom a matkou, práve v dôsledku starostlivosti o nich vôbec nevzal do úvahy.

III. Dôvody rozhodnutia správneho súdu

24. Správny súd konajúc v súlade s ustanoveniami (ďalej aj ) v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach podľa / písm. a/ , podľa oznámil v preskúmavanej veci vyhlásenie rozsudku bez nariadenia pojednávania v miestnosti č. 206, Krajského súdu v Košiciach, dňa 19. januára 2022. Po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí správnych orgánov a v priebehu administratívneho konania, ktoré predchádzalo ich vydaniu vyhlásil rozsudok za účasti žalobcu, ktorým žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania.

25. Správny súd po preskúmaní administratívneho spisu žalovaného ako aj napadnutých rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného správnu žalobu, preskúmal neformálne / ods. (2) písm. c/ / a nezistil dôvody pre zrušenie posúdenia napadnutých rozhodnutí pre ich nezákonnosť ani pre hmotnoprávne ani pre procesné námietky žalobcu.

26. Správny súd v konaní preskúmavajúc rozhodnutia podľa súčasne konštatuje, že v správnych veciach správne súdy postupujú neformálne a posudzujú žalobu podľa dikcie , podľa ktorého na rozhodnutie správneho

súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy, a to postupom v zmysle , kedy v prípade, že ide o preskúmanie správnej žaloby vo veciach sociálnych podanej fyzickou osobou kedy nie je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby.

27. Úlohou správneho súdu však nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ani nahrádzať jeho činnosť pri jeho rozhodovaní. Správny súd má povinnosť vziať za základ úvah o zákonnosti a správnosti rozhodnutia žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa námietky žalobcu a ich relevantnosť podľa a , s prihliadnutím na svoju úlohu a to, poskytnúť ochranu práv a oprávnených záujmov žalobcu pred takým konaním a rozhodovaním orgánov verejnej správy, ktoré by jeho práva porušovali.

28. Podľa ods. (2) písm. c/ Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.

Podľa (2) písm. d/ , správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. o.i. ak ide o veci podľa , ak je žalobcom fyzická osoba.

Podľa ods. (1) , na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

Podľa § 195 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 196 ods. 1, 6 a 7 zákona o sociálnom poistení, dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. Účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy v vzájomnej súvislosti.

Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

Podľa § 104 ods. 6 zákona o sociálnom poistení rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.

Podľa článku 61 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovu nadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania, alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadniť doby poistenia, zamestnania, alebo samostatnej zárobkovej činnosti, dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatnili. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnutej podľa právnych predpisov iného členského štátu sa zohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v čl. 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo,

- doby samostatne zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

Podľa článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát, a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu), poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec, alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

Podľa článku 11 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) ak rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určenie bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje , tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov, b) situáciu dotknutej osoby, vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosť tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb, iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti, iv) v prípade študentov zdroj ich príjmov, v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná, vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely

Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie") sa určuje centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroj ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Podľa čl. 11 ods. 2. vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

29. Predmetom súdneho preskúmavania je rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol odvolanie a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Trebišov. Týmto rozhodnutím bolo rozhodnuté, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, a podľa článku 61 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinačných systémoch sociálneho zabezpečenia.

30. Žalobca dňa 14. júla 2020 požiadal žalovaného Sociálnu poisťovňu, pobočka Trebišov, o dávku v nezamestnanosti predložením oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trebišov, číslo: TV1/ OSO/ZAM/2020/41164, zo dňa 29. júna 2020, v zmysle ktorého bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 25. júna 2020.

31. Sociálna poisťovňa, pobočka Trebišov, ako orgán príslušný na rozhodovanie podľa piateho bodu o sociálnom poistení (ďalej len „"), vydala dňa 28. augusta 2020, rozhodnutie číslo: 7194/2020-TV-DvN, na základe ktorého podľa a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, nemá žalobca nárok na dávku v nezamestnanosti.

32. Žalovaná rozhodnutím číslo: 77012-2/2020-BA, zo dňa 9. novembra 2020, zamietla odvolanie žalobcu, a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trebišov. Predmetné rozhodnutie žalovanej nadobudlo právoplatnosť dňa 16. novembra 2020.

33. Správny súd konštatuje, že na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Žalobca nesplnil základnú podmienku nároku na dávku v nezamestnanosti v zmysle o sociálnom poistení. Žalobca pracoval v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie - Spojeného kráľovstva, a uvedené osvedčil formulárom U1, zo dňa 18. júna 2020, v ktorom príslušná britská inštitúcia osvedčila nasledovné údaje v bode 2.1.1 - obdobie poisteného zamestnania od 19. júna 2016 do 18. júna 2020. V bode 3.4 - dôvod ukončenia zamestnania ukončenie zo strany zamestnanca. V bode 6.2 - držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok. Žalobcovi nebolo možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie vziať na zreteľ pri posudzovaní doby poistenia na posúdenie jeho žiadosti na dávku v nezamestnanosti, kedy je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia, upravujú základné a vykonávacie nariadenia. Žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, ale v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Spojeného kráľovstva do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia.

34. Na tomto mieste súd poukazuje na to, že v zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky /v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia/.

35. Posudzovaná otázka bydliska je v týchto prípadoch zásadná. Účelom uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu Európskej únie. Nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu nemajú právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti. Skúmanie miesta bydliska počas výkonu činnosti zamestnanca v členskom štáte Európskej únie, aké dosiahol doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie neznamená právo výberu, či si o dávku v nezamestnanosti požiadajú na území členského štátu, kde naposledy pracovali, alebo v štáte pôvodu. Ak sa dávka uplatní v štáte pôvodu, je zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky nutné posúdiť na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií. V preskúmavanej veci v konaní o dávke v nezamestnanosti príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne vychádzala z objektívnych skutočností vyplývajúcich z formulára U1, zo dňa 18. júna 2020.

36. V Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, ktoré predložil Sociálna poisťovňa, pobočka Trebišov, dňa 14. júla 2020, posúdila centrum záujmov dotknutej osoby v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov, vo Vyhlásení žalobca na účely posúdenia zachovania centra záujmov, zo dňa 14. júla 2020 uviedol, že na území Spojeného kráľovstva sa zdržiaval od 26. júna 2012 do 24. júna 2020, t.j. 8 rokov, čo je nutné považovať za dlhodobý pobyt; b/ situáciu dotknutej osoby vrátane: -povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - z informačného systému Sociálnej poisťovne boli zistené, že štyri krátkodobé pracovnoprávne vzťahy, v celkovom trvaní približne 7 mesiacov. Vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, zo dňa 14. júla 2020, žalobca uviedol, že jeho posledný pracovný pomer v Spojenom kráľovstve trval od 3. marca 2014 do 18. júna 2020 (t. j. viac ako 6 rokov) a bol ukončený z podnetu žalobcu, čo osvedčila aj príslušná britská inštitúcia v bode 3.4 formulára U1, zo dňa 18. júna 2020. Pracovná situácia žalobcu v Spojenom kráľovstve bola stabilná s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh; - rodinného stavu a rodinných väzieb žalobca sa na území Spojeného kráľovstva nezdržiaval s blízkymi osobami a jeho rodičia v nepriaznivom zdravotnom stave. Žalobca uviedol, že na územie Slovenska sa v roku 2020 vrátil päťkrát a predložil cestovné doklady - rezervácie leteniek v rokoch 2018 - 2020 a predložil cestovné doklady bez uvedenia presného dátumu uskutočnenia cesty; - bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - žalobca na území Slovenska vlastní nehnuteľnosť na bývanie, ktorú nadobudol v roku 2017, ktorú prenajímal, a v SR býval v spoločnej domácnosti s rodičmi, v Spojenom kráľovstve býval v podnájme, ktorý viackrát zmenil. Vzhľadom na vyššie konštatované v tomto bode žalovaná jeho bytovú situáciu vyhodnotila ako primeranú pomerom a situácii žalobcu; a miesto bydliska osoby na daňové účely určil štát, kde bol zamestnaný a určil ho na území Spojeného kráľovstva, kde plnil daňové povinnosti a považovala Veľká Británia za štát miesta zamestnania.

37. Podľa správneho súdu, ak možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, v ktorom platila poistné pre prípad nezamestnanosti.

38. Správny súd poukazuje na to, že koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie podlieha právnym predpisom tohto štátu. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie. Ak nezamestnaný požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnaností dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t.j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu, nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, preukázané v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Podľa správneho súdu, takáto konštatácia je uvedená v napadnutých rozhodnutiach.

39. Správny súd pripomína, že z obsahu rozhodnutí napadnutých správnou žalobou vyplýva, žalobcovi by pravdepodobne podľa britských právnych predpisov nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol z dôvodu ukončenia pracovného pomeru z jeho podnetu. To, čo je osvedčené v bode 3.4 formulára U1, zo dňa 18. júna 2020, podľa právnych predpisov štátu posledného zamestnania nespĺňa podmienky priznania nároku na dávku v nezamestnanosti v snahe žalobcu zachovať nárok v domovskom členskom štáte, kde si zachoval väzby. Žalobca uviedol, že v správnom konaní nebolo vykonané žiadne dokazovanie na zistenie toho či je možné dosiahnuť dohodu členských štátov vo veci posúdenia bydliska žalobcu. V zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe kritérií stanovených v tomto článku. Podľa žalovanej však nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu medzi príslušnou britskou inštitúciou, ktorá

nemala dôvod posudzovať bydlisko žalobcu žalovanou. Žalovaná vykonala priamu aplikáciu kritérií stanovených v čl. 11 ods. 1 písm. a), a b) vykonávacieho nariadenia, s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn.: , zo dňa 30. januára 2018, a to najmä body 29 - 31.

40. Pretože v konaní o žiadosti žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a posúdená a vyhodnotená dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (8 rokov), aj situácia žalobcu - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia v Spojenom kráľovstve, daná dlhodobá orientácia na britský pracovný trh, plnenie daňových povinností na území Spojeného kráľovstva) žalobca si centrum záujmov na Slovensku, počas výkonu činnosti zamestnanca v Spojenom kráľovstve, nezachoval. Napriek tomu, že to bolo zistené uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jeho subjektívny úmysel s odkazom na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. , zo dňa 21. októbra 2018, kde v bode 30 uvádza: „otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1, písm. j/ základného nariadenia)".

41. V zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia , len ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Skutočnosť, že mal žalobca pobyt v Spojenom kráľovstve a vracal sa na Slovensko, nepreukazuje zachovanie bydliska na Slovensku, ani ak ide o pravidelné návraty na Slovensko vo frekvencii 4 - krát ročne, v roku 2019 až 5 - krát ročne. Uvedené preto bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie väzieb žalobcu na Slovensku počas jeho dlhodobej prítomnosti v zahraničí. Vlastníctvo nehnuteľnosti - pri posudzovaní bydliska žalobcu a byt na Slovensku, ktorý poskytol do prenájmu, a ani po návrate zo zahraničia reálne nevyužíval na bývanie v porovnaní s dlhodobou prítomnosťou v Spojenom kráľovstve, stabilnou pracovnou situáciou, dlhodobou orientáciou na britský pracovný trh nepreukazuje zachovanie bydliska na Slovensku; prítomnosť rodinných príslušníkov na Slovensku nezakladá centrum záujmov s odkazom na Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009. Podľa tohto sa čl. 65 základného nariadenia vzťahuje na všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Žalobca sa v Spojenom kráľovstve zdržiaval 8 rokov, preto zachovanie rodinných väzieb na Slovensku nepreukazuje, že žalobca mal počas zárobkovej činnosti v Spojenom kráľovstve centrum záujmov na Slovensku; a ani uchádzanie sa o výkon štátnej služby ako profesionálny vojak na Slovensku po návrate zo zahraničia po zistení situácie žalobcu, ako je zhora uvedené v súlade s čl. 65 ods. 2 základného nariadenia nepreukazuje zachovanie bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. Rovnako ani bankový účet a hradenie rôznych poplatkov na Slovensku - v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti nie sú tak významné.

42. Správny súd zastáva názor v súlade s poslednou judikatúrou kasačného súdu, že ukazovateľom miesta bydliska sú u skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (a to jednak v čl. 11 ods. 1 písm. a) a jednak v čl. 11 ods. 1 písm. b). Preto aj vo veci žalobcu, dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) (8 rokov), a čl. 11 ods. 1 písm. b) t.j. stabilná pracovná situácia v Spojenom kráľovstve a orientácia na britský pracovný trh, plnenie daňových povinností na území Spojeného kráľovstva sú pre určenie centra záujmov prioritné. V zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nie sú dôvody, a okolnosti odchodu do zahraničia a rovnako aj dôvody návratu na územie Slovenska rozhodujúcimi skutočnosťami preukazujúcimi miesto bydliska dotknutej osoby. Na žalobcom uvedené je teda možné nahliadať len ako na doplňujúce skutočnosti, ktoré nemali žiadny vplyv na výsledok konania vo veci nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti.

43. Pre meritórne rozhodnutie vo veci však bolo rozhodujúce zistenie, či si žalobca počas posledného zamestnania vo Veľkej Británii zachoval pevné väzby a bydlisko na území Slovenskej republiky. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie (Veľkej Británie) od nadobudnutia plnoletosti a situácia žalobcu (jeho orientácia na britský pracovný trh, rodinné väzby, stabilná bytová situácia na území

Veľkej Británie) svedčia o tom, že nemal zachované bydlisko na území Slovenskej republiky. Súd má za to, že v danom prípade žalovaný správne určil bydlisko žalobcu podľa článku 11 vykonávacieho nariadenia na území Veľkej Británie. Krajský súd v Košiciach žalobu zamietol podľa .

44. Aj podľa názoru správneho súdu v prípade žalobcu si povaha veci nevyžadovala nariadenie ústneho pojednávania. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli bez pochybností preukázané všetky skutočnosti relevantné pri posudzovaní bydliska z formulára U1, zo dňa 18. júna 2020 a z údajov, ktoré žalobca písomne uviedol v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska dňa 14. júla 2020. Preto nebolo účelné a efektívne (a to najmä v aktuálnej nepriaznivej epidemiologickej situácii) ústne opakované uvádzanie už známych skutočností. Žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré mali byť podľa jeho názoru v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti preukázané a ohľadom ktorých mal byť vypočutý.

45. O trovách konania súd rozhodol podľa , podľa ktorého právo na náhradu tých trov má žalobca, ktorý mal plný alebo úplný úspech vo veci.

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný.

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia rozsudku na Krajský súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil tým, že

a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.