Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/404/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS

s. r. o., so sídlom Astrová 2/A, Bratislava, IČO: 45 869 464, zastúpeného advokátskou

kanceláriou Verita, s. r. o., so sídlom Karpatská 18, Bratislava, IČO: 35 940 875, proti

povinnému: I.O., bytom X, o vymoţenie 838,65 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. , o dovolaní oprávneného proti uzneseniu

Krajského súdu v Prešove z 30. apríla 2012 č. k. -50, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoţenie

sumy 838,65 eur s príslušenstvom. Uviedol, ţe exekučným titulom je k návrhu pripojený

rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným

pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŢNEJ a MEDIAČNEJ, a. s., sp. zn. IBB0610192, ktorým

uloţil povinnému zaplatiť oprávnenému istinu 838,65 eur s príslušenstvom. Súdny exekútor

poţiadal Okresný súd Vranov nad Topľou o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením z 28. 11. 2011, č. k. -20

ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Poukázal na § 41 ods. 2

písm. d/, o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok),

, a , na , , smernice Rady 93/13/EHS

2

z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len Smernica

93/13/EHS), ako aj na rozsudky Súdneho dvora (ES). Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe sa

vymáha plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a rozhodcovská doloţka predstavuje

neprijateľnú zmluvnú podmienku. Záver o neprijateľnej, a teda neplatnej rozhodcovskej

doloţke zaloţil na hrubej nerovnováhe v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa

a tieţ aj v zmysle rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo 04. 06. 2009 Pannon

GSM Zrt. proti Erzsébet Sustinké Győrfi z tzv. geografických dôvodov a neprijateľného

miesta rozhodcovského konania, keďţe miesto rozhodcovského konania sa dohodlo v sídle

dodávateľa. Dojednanie rozhodcovskej doloţky a následné konanie pred rozhodcovským

súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, ţe spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú

mu poskytujú ustanovenia a nasl. a tieţ Smernice 93/13/EHS.

Krajský súd v Prešove uznesením z 30. 04. 2012, č. k. -50 na odvolanie

oprávneného uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení len na zdôraznenie

správnosti napadnutého uznesenia uviedol, ţe podľa dohodnutej rozhodcovskej doloţky sa

všetky spory so zmluvy mali riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským

súdom. Takáto zmluvná podmienka, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná

a ktorá vyţaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom

konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným

titulom pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Navyše miesto rozhodcovského

konania ani zďaleka nespĺňa poţiadavku predvídateľnosti a dostupnosti, nakoľko

rozhodcovský súd sa nachádza na druhom konci republiky a o poučení spotrebiteľa o rozdiele

medzi štátnym a rozhodcovským súdom niet ani zmienky. Dodal, ţe ak v rozhodcovskom

konaní bola vec prejednaná na základe absolútne neplatnej rozhodcovskej zmluvy, exekučný

titul v tomto konaní vydaný nemoţno povaţovať za súladný so zákonom. vo vzťahu

k tvrdeniam oprávneného o nemoţnosti preskúmať súlad exekučného titulu tvoreného

rozhodcovským rozsudkom poukázal odvolací súd na uznesenie odvolacieho súdu z 24. 02.

2011, č. k. -19, ktorý v tejto veci uţ vyslovil stanovisko. Za neopodstatnenú

označil i námietku o znemoţnení plnenia vzniknutého zo zmluvy o úvere v dôsledku

zastavenia exekúcie zo strany štátneho orgánu.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 19. 07. 2012.

Uznesenie odvolacieho súdu napadol oprávnený dovolaním. Dôvodnosť dovolania

odvodil z ustanovení a , ţe v tej veci sa uţ

právoplatne rozhodlo alebo v tej veci sa uţ prv začalo konanie, , ţe sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, , ţe

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Ďalej svoje

dovolanie odôvodnil ustanovením , ţe konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241 ods.

2 písm. c/ , ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Mal za to,

ţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo

konanie, a teda bolo v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Povaţoval

za neprijateľné, aby exekučný súd skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,

rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný, nakoľko sa nepodal návrh

na začatie konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, hoci bol podľa zákona potrebný.

Namietal, ţe uvedeným konaním súdu došlo k porušeniu

, keďţe vo veci je rozhodcovským rozsudkom daná prekáţka

právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata). Uviedol, ţe ak je exekučným titulom

rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne

príslušný vo veci konať, či uţ ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci

o opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Poukázal na to, ţe exekučný súd nie

je súdom, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch voči exekučnému titulu a v exekučnom

konaní nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Podľa

názoru oprávneného uvedeným konaním súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu mu bolo

odňaté právo domáhať sa práva na uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní,

nakoľko súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané

v súlade so zákonom za nevykonateľné. Za významnú povaţoval aj okolnosť, ţe Súdny dvor

Európskej únie v ţiadnom zo svojich rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu Smernice 93/13/EHS,

vo vzťahu k rozhodcovským doloţkám v spotrebiteľskej zmluve, nevyslovil nekalosť takého

dojednania per se, ale trvá na tom, ţe nekalosť môţe byť daná len pri splnení niektorých

podmienok. Ďalej namietal, ţe zákonodarca mal úmysel dať spotrebiteľom právo rozhodnúť

sa, kde uplatnia svoje práva, a preto nie je na mieste, aby súd nahrádzal vôľu spotrebiteľa, a to

nezákonným zásahom do práv oprávneného. Ak povinný nemá záujem na uplatňovaní si

svojich práv, ak ţiadnym spôsobom neprejavil vôľu napadnúť rozhodcovský rozsudok,

povaţoval za absurdné, aby túto vôľu nahrádzal súd. Bol toho názoru, ţe ak povinný svoju

vôľu prejavil podpisom zmluvy, ktorá doloţku obsahovala, súd svojim konaním zasiahol do

práv oprávneného, ako aj povinného slobodne prejaviť svoju vôľu. Vyslovil názor, ţe

rozhodcovská doloţka, ktorou sa všetky spory v súvislosti so zmluvou podriaďujú

rozhodcovskému konaniu, nie je v z zmysle Smernice 93/13/EHS nekalou podmienkou

v spotrebiteľskej zmluve. Odňatie práva oprávneného konať pred súdom sa odrazilo v tom, ţe

uznesenia súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu, neboli dostatočne odôvodnené.

Namietal, ţe vo vzťahu k jeho námietkam v odvolaní sa odvolací súd obmedzil len na ich

citáciu, nepotvrdil a ani nepoprel opodstatnenosť jej tvrdení v odvolaní, čím došlo k porušeniu

práva na spravodlivé súdne konanie, a k odňatiu moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f) Ďalej poukázal na dôvodovú správu k Občianskeho

zákonníka, podľa ktorej je rozhodcovská doloţka v súlade so zákonom, keďţe nebráni

dlţníkovi, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde

a zároveň umoţňuje veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva voči dlţníkovi na príslušnom

rozhodcovskom súde v zmysle rozhodcovskej doloţky. Dovolateľ podotkol, ţe exekučný súd

je povinný skúmať ex offo iba súlad exekučného titulu so zákonom, tzn. formálnu

a materiálnu stránku vykonateľnosti tohto titulu, nie vecnú správnosť exekučného titulu.

Zároveň uviedol, ţe zákon o rozhodcovskom konaní umoţňuje povinnému podať v lehote

30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku ţalobu na jeho zrušenie. Povinný však

nevyvinul ţiadnu aktivitu za účelom ochrany svojich práv. V tomto smere dovolateľ poukázal

na stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 z 29. 01. 2008 Asturcom

Telecomunicationes SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, bod 47. Ďalej namietal, ţe

rozhodcovská doloţka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej

povinnosti banky ustanovenej v § 93b ods. 1 zákona o bankách a ako taká nemôţe

predstavovať neprijateľnú podmienku. Navrhol, aby dovolací súd uznesenie krajského súdu

zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd

zrušil uznesenia súdu prvého a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Povinný a ani súdny exekútor sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený

advokátom ( veta druhá ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

v zmysle najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie

je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu

prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1

). Podľa dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo

svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení.

Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale

nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v aţ c/

Dovolanie oprávneného podľa ustanovení a nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených

v ( ), zaoberal sa dovolací súd aj otázkou, či konanie netrpí

niektorou z nich. V zmysle je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Oprávnený procesné vady v zmysle , , , nenamietal a tieto

nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval z , keď

poukázal na prekáţku rei iudicatae.

Podľa , len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa

prejednávať znova.

Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia vedie v kaţdom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto

prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú

istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakých

skutkových okolností). Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý

skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či

neúplne. Pokiaľ ide o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom

konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní

ţalobcom, je ţalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto

v skoršom konaní vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné

postavenie ţalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní

vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej

alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávneného PRO CIVITAS s. r.

o., so sídlom Astrová 2/A, Bratislava, proti povinnému I. O., o vymoţenie 838,65 eur

s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. , na

základe rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM

zriadeným pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŢNEJ a MEDIAČNEJ, a. s. z 15. 07. 2011,

sp. zn. IBB0610192, nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým

rozhodnuté.

Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či

exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.

Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou

moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul,

splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním exekúcie.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťaţené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ustanovení

Dovolateľ ďalej namietal, ţe konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. e/

, teda ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

V súvislosti s touto vadou tvrdil, ţe v danej veci súd preskúmaval materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania o zrušenie

rozhodcovského rozsudku, čím poprel jeho právoplatnosť a vykonateľnosť.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Bez návrhu moţno začať konanie vo veciach uvedených v ustanovení a

Ak nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu

prebieha, treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn. ţe v danej veci bol návrh na začatie

exekučného konania podaný. V tomto prípade z obsahového hľadiska ( )

nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle

ustanovenia , ale o námietku, ktorou napáda vecnú správnosť postupu

a právnych záverov súdov, resp. ich právne posúdenie veci.

Námietka dovolateľa o existencii vady v zmysle nie je preto

opodstatnená.

Dovolateľ ďalej tvrdil, ţe konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/

, ktorej sa súd dopustil tým, ţe mu neumoţnil podať kvalifikované odvolanie proti

uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia

a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávneného, ktoré v podanom odvolaní

uviedol. Dovolateľ tieţ namietal, ţe pred vydaním poverenia na výkon rozhodnutia súd nemá

skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s.

p. namieta porušenie jej práva podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa , kaţdý má právo domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v

prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na to, aby

jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (). Právo na spravodlivý súdny

proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom

úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi

(). Do obsahu základného práva podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

).

K odňatiu moţnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo podľa jeho názoru dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa zamietol

ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre takéto

rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,

či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či uţ uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doloţky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto

ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môţu byť aj

iné subjekty neţ spotrebiteľ. Kým nevyuţitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade

iných účastníkov rozhodcovského konania, znamená stratu moţnosti skúmať a spochybňovať

rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretoţe

inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné), v spotrebiteľských

veciach tomu tak nie je. V spotrebiteľských veciach je zvýraznený princíp ochrany práv

spotrebiteľa, čo znamená, ţe aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ,

nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa

ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný

skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku

v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci

materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd

napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V preskúmavanej veci súdy

v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej

doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná, a ţe spôsobovala nevyváţenosť

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného. Listiny predloţené

oprávneným takýto záver umoţňovali. Z úverovej zmluvy uzavretej medzi oprávneným

a povinným vyplýva, ţe rozhodcovská doloţka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá uţ

podpisom zmluvy, keďţe sa v nej výslovne uvádzalo, ţe jej súčasťou sú (ako predtlačený

formulár) Všeobecné obchodné podmienky a Obchodné podmienky pre úver, a teda aj

rozhodcovská doloţka obsiahnutá v týchto podmienkach. Dovolací súd sa stotoţňuje aj

s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváţenosť dohodnutej

rozhodcovskej doloţky. Preto súdy správnym rozhodnutím o zamietnutí ţiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neodňali oprávnenému moţnosť konať

pred súdom v zmysle

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, ţe oprávnený mylne v dovolaní tvrdí, ţe

exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďţe ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doloţky účinné. Citované

zákonné ustanovenie totiţ podáva len príkladný výpočet neprijateľných podmienok

uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej

zmluve bolo preto moţné skúmať aj z iných hľadísk, neţ v tomto ustanovení výslovne

uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou 93/13/EHS tak, ako tomu bolo

v danom prípade.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe námietka dovolateľa týkajúca sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je

dôvodná.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 05. 1997; Higgins

c. Francúzsko z 19. 02. 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil,

ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa , ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu

vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ

vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo

nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnym exekútorom. Jeho rozhodnutie nemoţno

povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a ţe

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva zaručeného

v v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Dovolateľ v dovolaní namieta, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p).

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady

konania v zmysle treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Dovolateľ napokon tvrdí, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle

Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

oprávnenej v súlade s v spojení s , ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým

uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však

ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.

14

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. marca 2013

JUDr. Viera Pepelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková