Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
224/392347.a8f0af.pdf
PDF · 186.66 KB
No categories available
5Cdo/404/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 404/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS
s. r. o., so sídlom Astrová 2/A, Bratislava, IČO: 45 869 464, zastúpeného advokátskou
kanceláriou Verita, s. r. o., so sídlom Karpatská 18, Bratislava, IČO: 35 940 875, proti
povinnému: I.O., bytom X, o vymoţenie 838,65 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 9Er 183/2011, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu
Krajského súdu v Prešove z 30. apríla 2012 č. k. 7CoE 46/2012-50, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoţenie
sumy 838,65 eur s príslušenstvom. Uviedol, ţe exekučným titulom je k návrhu pripojený
rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným
pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŢNEJ a MEDIAČNEJ, a. s., sp. zn. IBB0610192, ktorým
uloţil povinnému zaplatiť oprávnenému istinu 838,65 eur s príslušenstvom. Súdny exekútor
poţiadal Okresný súd Vranov nad Topľou o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením z 28. 11. 2011, č. k. 9Er 183/2011-20
ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Poukázal na § 41 ods. 2
písm. d/, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok),
§ 52, § 53 a §54 Občianskeho zákonníka, na čl. 2, čl. 3, čl. 6 smernice Rady 93/13/EHS
z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len Smernica
93/13/EHS), ako aj na rozsudky Súdneho dvora (ES). Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe sa
vymáha plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a rozhodcovská doloţka predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku. Záver o neprijateľnej, a teda neplatnej rozhodcovskej
doloţke zaloţil na hrubej nerovnováhe v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa
a tieţ aj v zmysle rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo 04. 06. 2009 Pannon
GSM Zrt. proti Erzsébet Sustinké Győrfi z tzv. geografických dôvodov a neprijateľného
miesta rozhodcovského konania, keďţe miesto rozhodcovského konania sa dohodlo v sídle
dodávateľa. Dojednanie rozhodcovskej doloţky a následné konanie pred rozhodcovským
súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, ţe spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú
mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tieţ Smernice 93/13/EHS.
Krajský súd v Prešove uznesením z 30. 04. 2012, č. k. 7CoE 46/2012-50 na odvolanie
oprávneného uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení len na zdôraznenie
správnosti napadnutého uznesenia uviedol, ţe podľa dohodnutej rozhodcovskej doloţky sa
všetky spory so zmluvy mali riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským
súdom. Takáto zmluvná podmienka, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná
a ktorá vyţaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným
titulom pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Navyše miesto rozhodcovského
konania ani zďaleka nespĺňa poţiadavku predvídateľnosti a dostupnosti, nakoľko
rozhodcovský súd sa nachádza na druhom konci republiky a o poučení spotrebiteľa o rozdiele
medzi štátnym a rozhodcovským súdom niet ani zmienky. Dodal, ţe ak v rozhodcovskom
konaní bola vec prejednaná na základe absolútne neplatnej rozhodcovskej zmluvy, exekučný
titul v tomto konaní vydaný nemoţno povaţovať za súladný so zákonom. vo vzťahu
k tvrdeniam oprávneného o nemoţnosti preskúmať súlad exekučného titulu tvoreného
rozhodcovským rozsudkom poukázal odvolací súd na uznesenie odvolacieho súdu z 24. 02.
2011, č. k. IV ÚS 55/11-19, ktorý v tejto veci uţ vyslovil stanovisko. Za neopodstatnenú
označil i námietku o znemoţnení plnenia vzniknutého zo zmluvy o úvere v dôsledku
zastavenia exekúcie zo strany štátneho orgánu.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 19. 07. 2012.
Uznesenie odvolacieho súdu napadol oprávnený dovolaním. Dôvodnosť dovolania
odvodil z ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. d/ O. s. p., ţe v tej veci sa uţ
právoplatne rozhodlo alebo v tej veci sa uţ prv začalo konanie, § 237 písm. e/ O. s. p., ţe sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, § 237 písm. f/ O. s. p., ţe
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Ďalej svoje
dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ţe konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241 ods.
2 písm. c/ O. s. p., ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Mal za to,
ţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo
konanie, a teda bolo v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Povaţoval
za neprijateľné, aby exekučný súd skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný, nakoľko sa nepodal návrh
na začatie konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, hoci bol podľa zákona potrebný.
Namietal, ţe uvedeným konaním súdu došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z. z.
Ústavy Slovenskej republiky, keďţe vo veci je rozhodcovským rozsudkom daná prekáţka
právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata). Uviedol, ţe ak je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne
príslušný vo veci konať, či uţ ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci
o opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Poukázal na to, ţe exekučný súd nie
je súdom, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch voči exekučnému titulu a v exekučnom
konaní nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Podľa
názoru oprávneného uvedeným konaním súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu mu bolo
odňaté právo domáhať sa práva na uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní,
nakoľko súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané
v súlade so zákonom za nevykonateľné. Za významnú povaţoval aj okolnosť, ţe Súdny dvor
Európskej únie v ţiadnom zo svojich rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu Smernice 93/13/EHS,
vo vzťahu k rozhodcovským doloţkám v spotrebiteľskej zmluve, nevyslovil nekalosť takého
dojednania per se, ale trvá na tom, ţe nekalosť môţe byť daná len pri splnení niektorých
podmienok. Ďalej namietal, ţe zákonodarca mal úmysel dať spotrebiteľom právo rozhodnúť
sa, kde uplatnia svoje práva, a preto nie je na mieste, aby súd nahrádzal vôľu spotrebiteľa, a to
nezákonným zásahom do práv oprávneného. Ak povinný nemá záujem na uplatňovaní si
svojich práv, ak ţiadnym spôsobom neprejavil vôľu napadnúť rozhodcovský rozsudok,
povaţoval za absurdné, aby túto vôľu nahrádzal súd. Bol toho názoru, ţe ak povinný svoju
vôľu prejavil podpisom zmluvy, ktorá doloţku obsahovala, súd svojim konaním zasiahol do
práv oprávneného, ako aj povinného slobodne prejaviť svoju vôľu. Vyslovil názor, ţe
rozhodcovská doloţka, ktorou sa všetky spory v súvislosti so zmluvou podriaďujú
rozhodcovskému konaniu, nie je v z zmysle Smernice 93/13/EHS nekalou podmienkou
v spotrebiteľskej zmluve. Odňatie práva oprávneného konať pred súdom sa odrazilo v tom, ţe
uznesenia súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu, neboli dostatočne odôvodnené.
Namietal, ţe vo vzťahu k jeho námietkam v odvolaní sa odvolací súd obmedzil len na ich
citáciu, nepotvrdil a ani nepoprel opodstatnenosť jej tvrdení v odvolaní, čím došlo k porušeniu
práva na spravodlivé súdne konanie, a k odňatiu moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f) O. s. p. Ďalej poukázal na dôvodovú správu k § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka, podľa ktorej je rozhodcovská doloţka v súlade so zákonom, keďţe nebráni
dlţníkovi, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde
a zároveň umoţňuje veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva voči dlţníkovi na príslušnom
rozhodcovskom súde v zmysle rozhodcovskej doloţky. Dovolateľ podotkol, ţe exekučný súd
je povinný skúmať ex offo iba súlad exekučného titulu so zákonom, tzn. formálnu
a materiálnu stránku vykonateľnosti tohto titulu, nie vecnú správnosť exekučného titulu.
Zároveň uviedol, ţe zákon o rozhodcovskom konaní umoţňuje povinnému podať v lehote
30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku ţalobu na jeho zrušenie. Povinný však
nevyvinul ţiadnu aktivitu za účelom ochrany svojich práv. V tomto smere dovolateľ poukázal
na stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 z 29. 01. 2008 Asturcom
Telecomunicationes SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, bod 47. Ďalej namietal, ţe
rozhodcovská doloţka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej
povinnosti banky ustanovenej v § 93b ods. 1 zákona o bankách a ako taká nemôţe
predstavovať neprijateľnú podmienku. Navrhol, aby dovolací súd uznesenie krajského súdu
zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd
zrušil uznesenia súdu prvého a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Povinný a ani súdny exekútor sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
v zmysle § 243a ods. 3 O. s. p. najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie
je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu
prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1
O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo
svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení.
Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale
nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O. s. p.
Dovolanie oprávneného podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd aj otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnený procesné vady v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O. s. p. nenamietal a tieto
nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. d/ O. s. p., keď
poukázal na prekáţku rei iudicatae.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa
prejednávať znova.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia vedie v kaţdom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto
prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú
istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakých
skutkových okolností). Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý
skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či
neúplne. Pokiaľ ide o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom
konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní
ţalobcom, je ţalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto
v skoršom konaní vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné
postavenie ţalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní
vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej
alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávneného PRO CIVITAS s. r.
o., so sídlom Astrová 2/A, Bratislava, proti povinnému I. O., o vymoţenie 838,65 eur
s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 9Er 183/2011, na
základe rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM
zriadeným pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŢNEJ a MEDIAČNEJ, a. s. z 15. 07. 2011,
sp. zn. IBB0610192, nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým
rozhodnuté.
Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský
rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či
exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.
Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou
moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul,
splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním exekúcie.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťaţené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ustanovení § 237 písm. d/ O. s. p.
Dovolateľ ďalej namietal, ţe konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. e/
O. s. p., teda ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
V súvislosti s touto vadou tvrdil, ţe v danej veci súd preskúmaval materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, čím poprel jeho právoplatnosť a vykonateľnosť.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu moţno začať konanie vo veciach uvedených v ustanovení § 81 ods. 1 a 2 O. s. p.
Ak nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu
prebieha, treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn. ţe v danej veci bol návrh na začatie
exekučného konania podaný. V tomto prípade z obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.)
nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku, ktorou napáda vecnú správnosť postupu
a právnych záverov súdov, resp. ich právne posúdenie veci.
Námietka dovolateľa o existencii vady v zmysle § 237 písm. e/ O. s. p. nie je preto
opodstatnená.
Dovolateľ ďalej tvrdil, ţe konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/
O. s. p., ktorej sa súd dopustil tým, ţe mu neumoţnil podať kvalifikované odvolanie proti
uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia
a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávneného, ktoré v podanom odvolaní
uviedol. Dovolateľ tieţ namietal, ţe pred vydaním poverenia na výkon rozhodnutia súd nemá
skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s.
p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, kaţdý má právo domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na to, aby
jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny
proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
K odňatiu moţnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo podľa jeho názoru dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa zamietol
ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre takéto
rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,
či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či uţ uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doloţky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto
ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môţu byť aj
iné subjekty neţ spotrebiteľ. Kým nevyuţitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade
iných účastníkov rozhodcovského konania, znamená stratu moţnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretoţe
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné), v spotrebiteľských
veciach tomu tak nie je. V spotrebiteľských veciach je zvýraznený princíp ochrany práv
spotrebiteľa, čo znamená, ţe aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ,
nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku
v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd
napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V preskúmavanej veci súdy
v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej
doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná, a ţe spôsobovala nevyváţenosť
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného. Listiny predloţené
oprávneným takýto záver umoţňovali. Z úverovej zmluvy uzavretej medzi oprávneným
a povinným vyplýva, ţe rozhodcovská doloţka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá uţ
podpisom zmluvy, keďţe sa v nej výslovne uvádzalo, ţe jej súčasťou sú (ako predtlačený
formulár) Všeobecné obchodné podmienky a Obchodné podmienky pre úver, a teda aj
rozhodcovská doloţka obsiahnutá v týchto podmienkach. Dovolací súd sa stotoţňuje aj
s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváţenosť dohodnutej
rozhodcovskej doloţky. Preto súdy správnym rozhodnutím o zamietnutí ţiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neodňali oprávnenému moţnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, ţe oprávnený mylne v dovolaní tvrdí, ţe
exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďţe ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doloţky účinné. Citované
zákonné ustanovenie totiţ podáva len príkladný výpočet neprijateľných podmienok
uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej
zmluve bolo preto moţné skúmať aj z iných hľadísk, neţ v tomto ustanovení výslovne
uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou 93/13/EHS tak, ako tomu bolo
v danom prípade.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe námietka dovolateľa týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je
dôvodná.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 05. 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. 02. 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil,
ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu
vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ
vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo
nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnym exekútorom. Jeho rozhodnutie nemoţno
povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Dovolateľ v dovolaní namieta, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Dovolateľ napokon tvrdí, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
oprávnenej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým
uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však
ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. marca 2013
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková