Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
e18/389100.3cf827.pdf
PDF · 216.1 KB
No categories available
7Nc/19/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7 Nc 19/2013
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne JUDr. Heleny Kožíkovej,
sudkyne Okresného súdu Bratislava IV, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mandzák
a spol., s. r. o., so sídlom v Bratislave, Zámocká 5, v mene a na účet ktorej koná advokát
JUDr. Michal Mandzák, proti žalovanej Rozhlasu a televízii Slovenska, so sídlom
v Bratislave, Mlynská dolina, o pripustenie vedľajšieho účastníka na strane žalovanej,
vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 44 C 144/2011 , o vylúčení sudcu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na
tomto súde pod sp. zn. 1 Cdo 82/2013, takto
rozhodol:
Sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Milan Deák nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod
sp. zn. 1 Cdo 82/2013.
O d ô v o d n e n i e :
O dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave 30. októbra 2012 sp. zn.
6 Co420/2012 vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Cdo 82/2013
podaním z 5. apríla 2013 vzniesla dovolateľka Z. P. ( cestou právneho zástupcu ) námietku
zaujatosti voči predsedovi senátu 1 Cdo JUDr. Milanovi Deákovi a navrhla, aby bol
vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Za dôvody pre vylúčenie uviedla, že
JUDr. Milan Deák sa ako študent právnickej fakulty dostal do osobného sporu s jej právnym
zástupcom JUDr. Alojzom Baránikom. Poznajú sa menom i osobne a ich vzájomný vzťah je
2
spôsobilý vyvolať opodstatnené pochybnosti o pomere JUDr. Milana Deáka k JUDr.
Alojzovi Baránikovi , pretože taký vzťah nemožno považovať za neutrálny a jeho povaha
sama osebe vzbudzuje pochybnosti o sudcovskej nezávislosti. JUDr. Milan Deák bol za
sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vymenovaný na návrh predsedu Najvyššieho
súdu a Súdnej rady Slovenskej republiky JUDr. Štefana Harabina , ktorý je spriaznený
s protistranou predmetného sporu, za sudcov navrhuje len sudcov , ktorí sú mu úplne lojálni
a s protistranou má dlhodobo blízky pracovný vzťah .
Sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Milan Deák ( predseda senátu
1 Cdo ) sa k námietke zaujatosti vyjadril tak, že nie je si vedomý toho, že by sa v minulosti
dostal s právnym zástupcom dovolateľky JUDr. Alojzom Baránikom do osobného sporu,
nepamätá si ani, že by sa s ním od skončenia vysokoškolského štúdia stretol, a vzhľadom na
uplynulé desaťročia , čo ho nevidel, je otázne, či by pri nejakom stretnutí bol vôbec schopný
spoznať, že sa jedná o tohto bývalého študentského kolegu. Jeho vzťah k nemu je neutrálny
, bez akejkoľvek väzby či pomeru. Zároveň uviedol, že je bez pomeru aj k zástupcovi
žalobkyne , k účastníkom a k veci. K druhému dôvodu námietky zaujatosti JUDr. Milan
Deák uviedol, že návrh na jeho preloženie na výkon funkcie sudcu na Najvyšší súd
Slovenskej republiky nepredložil JUDr. Štefan Harabin, ale vtedajší predseda Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky JUDr. Milan Karabín. Ďalej, že medzi funkcionármi súdu
( predsedom ) a ostatnými sudcami nie je žiaden vzťah nadriadenosti a podriadenosti ,
sudcovia sú pri výkone svojich funkcií nezávislí ( čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky , § 2
ods. 2, 3 zákona č. 385/2000 Z. z. ) a k JUDr. Štefanovi Harabinovi má výlučne profesionálny
vzťah.
O vylúčení sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodne do desiatich dní
iný senát tohto súdu ( § 16 ods. 1 štvrtá veta O. s. p. ).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ( senát 7 Nc ) v zmysle citovaného ustanovenia
posudzoval opodstatnenosť tvrdenej zaujatosti sudcu tohto súdu JUDr. Milana Deáka
z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého sú sudcovia
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci , ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému
3
prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho
rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava
skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou
existencia určitého právne významného vzťahu sudcu , a to : 1/ k veci, v rámci ktorého
vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania
a rozhodnutia o veci, 2/ k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na
príbuzenskom alebo rýdzo osobnom ( pozitívnom či negatívnom ) pomere k nim, 3/
k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere vykazujúcom
znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2/.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na
prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania ( § 15a O. s. p. ) alebo na základe návrhu ( oznámenia ) samotného sudcu
( 15 O. s. p. ). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť
súdu ( iného senátu najvyššieho súdu ) vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy
vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom
základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu ( iného
senátu najvyššieho súdu ) prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu
z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom ( I. ÚS
73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03 ). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa
§ 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť
odňatý svojmu zákonnému sudcovi ( čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ) treba trvať na tom, že sudcu možno vylúčiť
z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci skutočne iba výnimočne a z naozaj
závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom
nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov ( ich analýze ) v konkrétnej situácii
je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva ( ďalej len „ESĽP“ ) a Ústavného súdu Slovenskej republiky ( ďalej len „ústavný
súd“ ).
4
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti
sudcu treba brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto
aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napr. Piersack proti Belgicku).
Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku
konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Pri subjektívnej
nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na
preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz
o skutočnej zaujatosti ( pozri napr. Hauschildt proti Dánsku ). Rozhodujúce nie je však
( subjektívne ) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnej skutočnosti, so zreteľom na ktorú
môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje
podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa
uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti ( porovnaj tézu , že spravodlivosť nielenže musí byť
poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná - „Justice must not only be done, it
must also be seen to be done“ ). Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako
taký ak objektívne javiť ( pozri Delcourt proti Belgicku ). Objektívny aspekt nestrannosti je
založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu
a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. k ich právnym zástupcom .
Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa
cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca
zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp.
nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená.
Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade , či povaha a stupeň vzťahu sú také, že
prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu ( iného senátu najvyššieho súdu ) , teda či je tu
relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku
nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych , konkrétnych a dostatočne závažných
skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť
čo aj len tieň pochybností na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu
nestranného. Treba brať zreteľ na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova
zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu medzi členmi spoločnosti, preto
závažnosť , ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu ( znamenala
dôvod pre jeho vylúčenie z prejednávania rozhodovania veci ), môže aj pri zohľadnení tzv.
teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že
jeho vzťah k danej veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom dosahuje taký
5
charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom stanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať
nezávisle a nestranne ( I. ÚS 332/08 ).
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť , či ( úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu ) existujú preukázateľné skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybnosti o nestrannosti sudcu ( pozri Fey proti Rakúsku ). Pri rozhodovaní , či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce, určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať za objektívne oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a ústavného súdu možno vyvodiť, že subjektívne
hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podradiť prísnejšiemu kritériu objektívnej
nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len
subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by
mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, či sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom
k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom disponuje.
Sudca je predstaviteľom súdnej moci. Pri výkone svojej funkcie je nezávislý
a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa svojho
najlepšieho vedomia a svedomia ( čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky, § 2 ods. 2 zákona č.
385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov ). Obsah
tohto práva a povinnosti je základným pilierom výkonu funkcie sudcu, keď výnimky môžu
vyplývať len z naplnenia zákonných predpokladov, ktoré neboli v danej veci naplnené.
Vzťah medzi sudcami navzájom , ale aj medzi sudcami a funkcionármi súdov
( výkon funkcie je podmienený neoddeliteľným statusom sudcu ) a sudcami a inými
úradnými osobami, napr. prokurátormi, advokátmi , s ktorými prichádzajú sudcovia pracovne
do kontaktu, je založený na profesionalite a kolegialite. Ak rámec týchto vzťahov
neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti , chýba objektívny základ pre
opodstatnené pochybnosti o zaujatosti sudcu. Až v prípade, že by tento vzťah nadobudol
charakter bližšieho osobného – priateľského alebo naopak nepriateľského vzťahu takej
intenzity, že sudca nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodovať vo veci, pôjde
o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti. Teda išlo by o dôvod
6
pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci predpokladaný ustanovením § 14
ods. 1 O. s. p.
Dovolateľka existenciu pochybností o nezaujatosti a nestrannosti sudcu JUDr. Milana
Deáka ,ktoré sú dôvodom pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania danej veci ,
vyvodzovala jednak z právne významného vzťahu medzi jej právnym zástupcom
JUDr. Alojzom Baránikom a JUDr. Milanom Deákom, vyplývajúceho z tvrdeného osobného
sporu počas štúdia na právnickej fakulte a z toho, že sa poznajú menom i osobne . Tento
vzťah ale sudca nepotvrdil , lebo uviedol, že „ nie som si vedomý, že by som sa dostal
v minulosti s právnym zástupcom dovolateľky JUDr. Alojzom Baránikom do osobného
sporu“ a „ nepamätám si, že by som sa s ním od skončenia vysokoškolského štúdia stretol,
a vzhľadom na uplynulé desaťročie , čo som ho nevidel, je otázne, či by som pri nejakom
stretnutí bol vôbec schopný poznať , že sa jedná o tohto môjho bývalého študentského
kolegu“. A jednak zo vzťahu sudcu k prejednávanej veci vyvodzovaný z pracovného
vzťahu žalobkyne a predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Štefana
Harabina ako iniciátora menovania JUDr. Milana Deáka za sudcu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky. Z vyjadrenia JUDr. Milana Deáka ale vyplýva, že návrh na jeho
preloženie na výkon funkcie sudcu na Najvyšší súd Slovenskej republiky nepredložil JUDr.
Štefan Harabin, ale vtedajší predseda JUDr. Milan Karabín.
Vychádzajúc z uvedeného nestrannosť sudcu JUDr. Milana Deáka nemôže
spochybniť len tá skutočnosť , že právny zástupca dovolateľky JUDr. Alojz Baránik
a sudca JUDr. Milan Deák absolvovali ( pred desaťročiami ) vysokoškolské štúdium na
právnickej fakulte ( ktoré je predpokladom pre výkon ich povolania advokáta a sudcu ) a že
JUDr. Štefan Harabin – predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý nie je
účastníkom konania, má prípadne pracovný vzťah so žalobkyňou. Pre vznik dôvodných
pochybností , ktoré by mali za následok vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
je totiž nutné ,aby deklarovaný vzťah sudcu k účastníkom konania resp. k ich zástupcom
nadobudol aj vnútorný – emocionálny rozmer vlastný pre existenciu bližšieho osobného
vzťahu ( v pozitívnom či negatívnom zmysle ) predpokladaného ustanovením § 14 ods. 1
O. s. p. a právne významný vzťah sudcu k veci nemožno založiť len na dohadoch
a domnienkach bez ich akéhokoľvek reálneho základu.
7
Preto dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v prípade sudcu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Milana Deáka nemožno mať pochybnosti
o jeho nezaujatosti, relevantné z hľadiska § 14 ods. 1O. s. p. Podľa názoru Najvyššieho súdu
neexistuje žiadny dôvod, ktorý by objektívne zakladal pochybnosti o jeho nezaujatosti ,
nemožno pochybovať o tom, že by voči účastníkom konania nepostupoval nezaujato,
neutrálne , že by vec objektívne – podľa svojho vedomia a svedomia - neposúdil so
zreteľom na všetky okolnosti významné pre rozhodnutie.
Keďže sudca JUDr. Milan Deák vo svojom vyjadrení nepotvrdil existenciu právne
relevantného vzťahu vylučujúceho ho z prejednávania a rozhodovania veci a ani z obsahu
spisu nevyplývajú skutočnosti, ktoré by spochybňovali jeho nezaujatosť, rozhodol
Najvyšší súd Slovenskej republiky ( senát 7 Nc ) tak, ako vyplýva z výroku tohto uznesenia.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. apríla 2013
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta
8
7 Nc 19/2013