Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
cd4/389445.93e59e.pdf
PDF · 208.05 KB
No categories available
7ECdo/1/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7 ECdo 1/2013
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Slovenskej
konsolidačnej, a. s., so sídlom v Bratislave , Cintorínska 21, proti povinnému P.,
bývajúcemu v K., pre vymoženie 66, 38 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Trenčín pod sp. zn. 61 Er 2864/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Trenčíne z 10. októbra 2012 sp. zn. 13 CoE 48/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie odmieta.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Trenčín uznesením zo 4. novembra 2011 č. k. 61 Er 2864/2011 – 19
žiadosť súdneho exekútora JUDr. René Matušku o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol. Po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia , návrhu na vykonanie
exekúcie a exekučného titulu v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
dospel k záveru, že exekučný titul – blok na pokutu nezaplatenú na mieste z 8. septembra
2008 č. AA 2609944, vydaný OR PZ v Trenčíne , ktorý nadobudol právoplatnosť 8.
septembra 2008 a vykonateľnosť 23. septembra 2005, nespĺňa požiadavky materiálnej
vykonateľnosti, nie je preto spôsobilým exekučným titulom ( § 41 ods. 2 písm. f/ Exekučného
poriadku ). Uviedol, že po nadobudnutí účinnosti zákona č. 298/2008 Z. z. , ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov , bol
v ustanovení § 88 vypustený odsek 1 ( rozhodnutie o uložení pokuty za priestupok, o nároku
na náhradu škody a o náhrade trov konania možno vykonať do troch rokov od uplynutia
lehoty určenej na ich zaplatenie ). Ak prechodné ustanovenie nového predpisu
2
neustanovuje inak, v zásade platí, že pokiaľ k uplynutiu lehoty dôjde za účinnosti
predchádzajúcej resp. novej právnej úpravy, zánik právnych vzťahov sa posudzuje podľa
práva platného v čase predchádzajúcej resp. novej právnej úpravy. Vychádzajúc z § 71
ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní , keď výkon rozhodnutia možno nariadiť
najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti ,
výkon rozhodnutia na základe uvedeného exekučného titulu bolo možné nariadiť najneskôr
23. septembra 2011 a na uplynutie prekluzívnej lehoty súd prihliada z úradnej povinnosti.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 10.októbra 2012 sp. zn.
13 CoE 48/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne ( § 219 ods. 1 O. s. p. )
potvrdil. Stotožnil sa so záverom prvostupňového súdu , že po vypustení ods. 1 z § 88 zákona
o priestupkoch nebola v ňom stanovená lehota na vykonanie rozhodnutia o uložení pokuty
za priestupok . Preto v zmysle § 51 zákona o priestupkoch ( č. 372/1990 Zb. ) sa aplikujú
na takéto rozhodnutia všeobecné predpisy o správnom konaní ( zákon č. 71/1967 Zb. ) .
Podľa § 71 ods. 3 tohto zákona bolo možné rozhodnutie vykonať najneskôr do 3 rokov po
uplynutí lehoty určenej pre splnenie povinnosti uloženej v ods. 1 . Novelou uskutočnenou
zákonom č. 527/2003 Z. z. sa s účinnosťou od 1. januára 2004 v § 71 ods. 3 správneho
poriadku slová „rozhodnutie možno vykonať“ nahradili slovami „výkon rozhodnutia možno
nariadiť“ . Teda pre určenie toho, či je v danom prípade zachovaná trojročná zákonná
prekluzívna lehota , nie je právne významné začatie exekučného konania, ale jeho nariadenie
orgánom uskutočňujúcim výkon rozhodnutia, podľa Exekučného poriadku rozhodnutím
súdneho exekútora - upovedomením o začatí exekučného konania ( poukázal na uznesenie
Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 4/2008 ). Keďže exekučný titul
( predmetný blok na pokutu nezaplatenú na mieste ) nadobudol vykonateľnosť 23. septembra
2008, trojročná prekluzívna lehota uplynula 23. septembra 2011 . Do uvedenej doby
k nariadeniu výkonu rozhodnutia nedošlo ( nebolo vydané upovedomenie o začatí exekúcie )
, preto súd prvého stupňa ex offo musel prihliadnuť na márne uplynutie prekluzívnej
lehoty ( § 154 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. ) na nariadenie výkonu
rozhodnutia. Správne preto žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol.
Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla , aby
dovolací súd uznesenie odvolacieho, ako aj súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Namietala odňatie jej možnosti konať pred
súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) , pretože rozhodnutia súdov nižších stupňov spočívajú
3
z uvedených dôvodov na nesprávnom právnom posúdení veci . Vzhľadom na uvedené
( nesprávne právne posúdenie veci ) došlo postupom súdov k porušeniu práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
( ďalej len „ústava“ ). Uviedla, že za porušenie tohto práva treba považovať aj rozhodnutie
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie , ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené
podmienky, lebo takýmto rozhodnutím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo
na výkon vykonateľného rozhodnutia. Na záver zdôraznila, že prípadný rozpor návrhu na
vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku so zákonom, spočívajúci v zániku práva
priznaného exekučným titulom uplynutím určitej doby, možno skúmať len v prípade, že
existuje hmotnoprávna norma, ktorá veriteľovi dobu na uplatnenia práva z exekučného titulu
ustanovuje. Žiadny platný právny predpis jej ako oprávnenému v tomto konaní,
neustanovuje žiadnu dobu na uplatnenie práva, vyplývajúceho z exekučného titulu, ktorým
je rozhodnutie o priestupku, vydaného v konaní podľa zákona o priestupkoch.
Povinný a súdny exekútor sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po
zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) , bez nariadenia
dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 3 O. s. p. ) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. možno dovolaním napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Podľa § 239
ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s .p. Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/
odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. b/ ide o uznesenie o návrhu na
4
zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie
o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., proti ktorým zákon pripúšťa
dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na to by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesné prípustné, len ak
v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p.
O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno
ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné ( pozri
napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23 / 1998 ). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle
§ 237 O. s. p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo
k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie), že k tejto
procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O .s .p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní
odňatá možnosť konať pred súdom . Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.
s. p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok
znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.
5
Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm.
f/ O. s. p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní (t.j. že nezachovali zákonom
stanovenú procedúru prejedania veci ) napríklad tým, že jej znemožnili urobiť niektorý
procesný úkon, vyjadriť sa k veci po skutkovej alebo právnej stránke, podať opravný
prostriedok a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na
nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska
( pozri § 41 ods. 2 O. s. p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti konania pred
súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo vzťahu na otázku vecnej správnosti
právnych záverov súdov ( ich právneho posúdenia veci ), na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia.
Jadro dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom prípade
vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. a v nadväznosti na to
dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty nie je
určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie exekúcie. Dovolateľka tvrdí,
že tento, podľa nej nesprávny právny názor súdov, nemá oporu v zákone a prehliada, že po
doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne lehoty, nie však prekluzívna
(hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti
súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový tav
(správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná ) aplikuje konkrétnu právnu normu.
Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne posúdenie
veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237 písm. f/
O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou
(procesnou ) činnosťou súdu (s postupom pri prejednaní veci), a nie s jeho právnym
hodnotením veci v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je
síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné
dovolanie ( pozri § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), nesprávne právne posúdenie veci súdmi
nižších stupňov nie ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Nesprávne
6
právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237
( pozri tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1
Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,3 Cdo 53/2011,4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).
Názor oprávnenej vyjadrený v dovolaní, že každé zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia, ktoré nemá oporu v zákone, zakladá vždy procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s .p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, sa
prieči právnej úprave vymedzujúcej povahu a účel dovolania a dovolacieho konania. Tento
názor dovolateľky sa, dovedený do dôsledkov (ad absurdum), blíži k celkom neprijateľnému
názoru, že aj každé vecne nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad na nesprávnom
právnom názore o preklúzii žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou vadou konania v
zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že aj za predpokladu, že by
tvrdenia oprávnenej o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej
veci opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval ), oprávnenou
vytýkaná okolnosť by mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia,
nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p. V dôsledku toho
by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale
v danej veci nešlo). Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesné prípustné, nemohol dovolací
súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom ( § 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá
možnosť oprávnenej konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch
nižšieho stupňa nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej
dovolania nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., ani z § 237 písm. f/ O. s. p. Najvyšší
súd Slovenskej republiky vzhľadom na to dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods.
5 O. s p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s .p. ako procesné neprípustné.
7
V dovolacom konaní úspešnému povinnému Najvyšší súd Slovenskej republiky
náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli ( § 243b ods.
5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
v Bratislave 18. apríla 2013
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť
Hrčková Marta