Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/345/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:

X., právne zastúpenému F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: V. U., nar. X., bytom P.,

o vymoženie sumy 973,25 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec,

pod sp. zn. , o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 11. júna 2012, č. k. -41, takto

rozhodol:

Dovolanie oprávneného o d m i e t a .

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Oprávnený spísal dňa 6. septembra 2008 pred súdnym exekútorom JUDr. R. K. návrh

na vykonanie exekúcie proti povinnej na vymoženie pohľadávky 29 320,-- Sk

s príslušenstvom, a to na základe rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym

rozhodcovským súdom, zriadeného S., a. s., K., IČO: X., zo dňa 6. júna 2008, sp. zn. SR

04340/08. Následne súdny exekútor požiadal Okresný súd Lučenec o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie.

Vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora Okresný súd Lučenec poverením č.

5606 061466 * zo dňa 22. októbra 2008.

Okresný súd Lučenec uznesením zo dňa 23. februára 2012, č. k. -19

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú

a exekúciu zastavil v zmysle ust. o súdnych exekútoroch

2

a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“).

Okresný súd uznesenie odôvodnil tým, že exekučným titulom je rozhodcovský

rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri S., a. s., so sídlom B., sp. zn. SR 04340/08 zo dňa

6. júna 2008. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o úvere č. 6560614,

uzatvorenej medzi oprávneným a povinným dňa 30. novembra 2007. Uviedol, že Všeobecné

obchodné podmienky Zmluvy o úvere v bode 17 ustanovili, že všetky spory, ktoré vzniknú

medzi zmluvnými stranami, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť,

výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným

spoločnosťou S., a. s., so sídlom K.B. alebo pred všeobecným súdom, pričom právo výberu

bolo dané žalujúcej zmluvnej strane. Poukázal na to, že v prebiehajúcom konaní exekučný súd

vydal poverenie na vykonanie exekúcie aj v dôsledku nejednotného výkladu ustanovení

Exekučného poriadku vzťahujúcich sa k rozsahu preskúmavacieho oprávnenia súdu vo fáze

exekučného konania pred vydaním poverenia. K preskúmavaniu materiálnej vykonateľnosti

exekučného titulu prikročil až po vydaní poverenia, a to v zmysle

Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“). Exekučný

súd uviedol, že základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky

zákonník v ust. . Poukázal na v znení účinnom

ku dňu uzatvorenia zmluvy, v zmysle ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva,

zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva

podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane

spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného

návrhu na uzavretie zmluvy. Na posúdenie okolnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver,

nie je rozhodujúce, akou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, ale dôležitá je kauza, t. j.

že sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu.

Exekučný súd ďalej uviedol, že z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti

oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o spotrebiteľskú

zmluvu, a teda o vzťah medzi spotrebiteľom na jednej strane a dodávateľom na strane druhej

v zmysle a nasl. . Exekučný súd poukázal aj na Smernicu Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len

„Smernica Rady 93/13/EHS“) a to čl. 6 ods. 1, čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ako aj

na Prílohu Smernice Rady 93/13/EHS. Poukázal ja na rozhodnutie Súdneho dvora Oceáno

3

Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98. Ďalej uviedol, že rozhodcovská

doložka v zmluve o úvere nie je dojednaná individuálne, čo vyplýva z jej zaradenia

do Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy

o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne napĺňa podmienku

uvedenú v Prílohe ku Smernici Rady 93/13/EHS písm. q/ bodu 1 v tom význame, že

rozhodcovské konanie nebolo dojednaná ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy.

Avšak z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať

v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom bude takmer

vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou

povinnosti dlžníka, zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu

a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. Takto koncipovanou

rozhodcovskou doložkou napriek jej formálnemu zneniu reálne dochádza k narušeniu

Smernicou Rady 93/13/EHS sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to

samozrejme v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj

táto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, čo je v demokratickom

zriadení a v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Exekučný súd mal za to, že

rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou

podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho

zákonníka v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol

exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán a rozhodcovský

rozsudok, vydaný v takomto konaní, nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie

exekúcie. V dôsledku toho, exekučný súd považoval exekučný titul za materiálne

nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku, brániacu

vo výkone exekúcie, preto podľa § 57 ods. 1 písm. g/ exekúciu vyhlásil za neprípustnú

a zároveň ju zastavil.

Na odvolanie oprávneného vec prejednal Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd

odvolací. Po preskúmaní napadnutého uznesenia rozhodol uznesením zo dňa 11. júna 2012, č.

k. -41 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ustanovenia

a ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje

s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení, na ktoré poukazuje. Okresný súd správne

4

zistil, že z povahy zmluvných strán (podnikateľ vs. fyzická osoba nepodnikateľ), predmetu

podnikateľskej činnosti veriteľa a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy, že ide o zmluvu

o spotrebiteľskom úvere. K uvedenému záveru dospel prvostupňový súd na základe

dostatočne zisteného stavu veci a napadnuté uznesenie v tomto smere riadne odôvodnil.

K námietke oprávneného, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, odvolací

súd uviedol, že každé rozhodnutie, aj iný titul, ktorého exekúcia sa navrhuje, musí súd

podrobiť skúmaniu. Najmä posudzuje, či je exekučný titul vydaný oprávneným orgánom

na jeho vydanie, či je materiálne a formálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný vecne

legitimovaní. Je pravdou tvrdenie oprávneného v odvolaní, že súd pred udelením poverenia

na vykonanie exekúcie posudzuje podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súladnosť

exekučného titulu so zákonom. Súd má povinnosť počas celého exekučného konania, t. j.

v každom štádiu konania prihliadať na to, a to jednak na návrh účastníka konania alebo aj

bez návrhu, či sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného

titulu a v prípade zistenia tohto nedostatku, ktorý je potrebný považovať za neodstrániteľnú

prekážku v konaní, je potrebné exekúciu zastaviť. Ak súd v štádiu posudzovania žiadosti

o udelenie poverenia nezistí dôvod pre zamietnutie žiadosti v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, pre rozpor exekučného titulu so zákonom, neznamená to, že by v ďalšom priebehu

exekučného konania nemohol súd dospieť k záveru o takomto rozpore, vyústiacom v nutnosť

zastavenia exekúcie pre jej neprípustnosť. Vydanie poverenia nepredstavuje „res iudicata“

pre ďalší postup exekučného súdu, pretože ust. § 57 § 58 Exekučného poriadku by stratili

akékoľvek opodstatnenie.

K ďalšej námietke oprávneného, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, odvolací súd poukázal na ust. 58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle

ktorého exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu, na ktorý správne poukázal aj

exekučný súd vo svojom rozhodnutí. V danom návrhu na začatie konania, ako to tvrdí

oprávnený vo svojom odvolaní, nebol potrebný, nakoľko exekučný súd konal ex offo

bez návrhu tak, ako mu to umožňuje zákon.

Smernica Rady 93/13/EHS bola prebratá do nášho právneho poriadku zákonom č.

, ktorým bol novelizovaný . Avšak na základe zásady

nepriameho účinku je táto Smernica záväzná pre Slovenskú republiku, a treba ju používať ako

5

interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré upravujú

spotrebiteľské právne vzťahy. Uvedené je významné najmä pri nepresnom, resp. neúplnom

prevzatí Smernice Rady 93/13/EHS do vnútroštátneho právneho poriadku. Príloha Smernice

Rady 93/13/EHS obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať

za nekalé. Medzi nimi sa bod 1 písm. q/ týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je

neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo

podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory

neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup

k dôkazom alebo ukladaniu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa

riadi zmluvný vzťah malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Odvolací súd sa plne stotožňuje aj so záverom exekučného súdu ohľadom

konštatovania neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nakoľko vzhľadom na okolnosti jej

uzavretia a obsah jej znenia reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy

medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa. K tvrdeniu oprávneného, že

v danom prípade sa zmluvné strany dohodli na alternatívne určenej právomoci súdu

na riešenie sporov a spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť na všeobecný súd

prostredníctvom žaloby, teda možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, odvolací súd dodal,

že rozhodcovská doložka v podstate znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie

sporu štátnym súdom v prípade, ak by dodávateľ podal žalobu na rozhodcovskom súde.

Spotrebiteľ sa musel podrobiť všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, vrátane

rozhodcovského konania. O neprijateľnú doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ nešil spory

výlučne v rozhodcovskom konaní, ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť

vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo

rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa a spotrebiteľ by bol v takom prípade nútený

podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom

Csachom: „z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov

prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula alebo

dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti

dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus

spotrebiteľskoprávnej ochrany pred štandardnými zmluvami“.

6

Ako už bolo vyššie uvedené je zrejmé, že reálne dochádza k narušeniu Smernicou

Rady 93/13/EHS sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to samozrejme

v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto

rozhodcovská doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, čo je

v podmienkach právneho štátu nežiaducim javom. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka

koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v písmene q/ bodu 1 Prílohy Smernice Rady

93/11/EHS v tom význame, že rozhodcovské konanie bolo dojednané za určitých okolností

ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné. Uvedené dokazuje

i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom vedených na tunajšom súde,

kde exekúcie s totožným oprávneným sú vykonávané na základe exekučného titulu, ktorým sú

takmer výlučne rozhodcovské rozsudky.

Slovenská republika svoj záväzok voči Európskej únii poskytnúť spotrebiteľovi

zvýšenú ochranu vzhľadom na jeho postavenie v spotrebiteľských vzťahoch si plní

prostredníctvom viacerých zákonov, medzi inými , kde v

zakotvuje, že neprijateľné podmienky, upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, ale

aj ZoRK, v ktorom ukladá exekučnému súdu aj v štádiu už prebiehajúceho exekučného

konania skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania

na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom

a po zistení, že rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, exekúciu zastaviť. Skúmaniu

povahy obsahu rozhodcovského rozsudku ovšem musí predchádzať prieskum právomoci

rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je totiž rozhodcovská

zmluva neplatná, potom rozhodcovský rozsudok, vydaný v rozhodcovskom konaní

rozhodcovským súdom, ktorý odvodzoval svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej

doložky, nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom. Táto skutočnosť sama osebe je

dôvodom na zastavenie exekúcie, ktorá začala na základe takéhoto exekučného titulu

trpiaceho neodstrániteľnou vadou, pre ktorú v exekúcii ďalej nemožno pokračovať.

Tvrdenie oprávneného, že v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná

náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza

v odôvodnení prvostupňový súd a taktiež tvrdenie oprávneného o nesprávnom posúdení

neprimeranosti úrokov z omeškania, považoval odvolací súd za irelevantné, nakoľko nesúvisí

s textom odôvodnenia rozhodnutia exekučného súdu.

Odvolací súd na záver uviedol, že ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu,

že by boli relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd

oprel svoje rozhodnutie o dnes už ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky. Záver súdov o neprípustnosti

exekúcie v obdobných veciach (bez zmeny právneho prostredia — právnej úpravy,

judikatúry) nemôže zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by exekúcia mala byt‘ prípustná,

pretože čo i len jeden súdmi uznaný dôvod neprípustnosti exekúcie spôsobuje, že exekúciu už

nemožno vykonať. Ak teda súdy už dali odpoveď, prečo (na základe akých dôvodov) je

exekúcia neprípustná, pričom tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v prejednávanej

veci, nové argumenty „prípustnosti“ exekúcie sú pre rozhodovanie bezvýznamné. V tejto

súvislosti odvolací súd poukazuje tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá

nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia boba daná odpoveď na každý argument strany. Ak

však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve

na tento argument (Georgidias vs. Grécko z 29.5.1997, Higgins vs. Francúzsko z 19. februára

1998). Za podstatné pre rozhodnutie odvolací súd považoval tie argumenty, ktoré už boli

predmetom posudzovania súdov a výsledkom ktorého bolo konštatovanie o neprípustnosti

exekúcie, pričom tieto závery si osvojil a poukázal na ne. Preto sa odvolací súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia podrobnejšie nevenoval všetkým odvolacím dôvodom.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré

odôvodnil tým, že:

a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust.

v spojení s ust. ),

b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust.

v spojení s ust. ),

c) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241

ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. ),

d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241

ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. ),

e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite

dokazovanie (ust. píms. b/ ),

8

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(ust. ).

Oprávnený ďalej uviedol, že z dôvodu krátkosti času a hrozby uplynutia lehoty

na podanie dovolania podal dovolanie zo všetkých zákonom prípustných dôvodov dovolania,

pričom napadnuté uznesenie napadá v celom rozsahu. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom

dovolania, oprávnený poukázal na argumentáciu použiteľnú vo vzťahu k dovolacím

dôvodom, ktorá je uvedená v podanom odvolaní. Zároveň uviedol, že v krátkom čase súdu

predloží doplňujúcu právnu argumentáciu k jednotlivým dovolacím dôvodom.

Podaním, doručeným na súd prvého stupňa 16. októbra 2012, oprávnený bližšie

špecifikoval a doplnil dôvody dovolania. Oprávnený má za to, že odvolací súd sa odvoláva

na nekonkrétne ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré

upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto posúdenie trpí aj základnými vadami svojej

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a z tohto dôvodu porušuje právo na súdnu ochranu podľa

. Podľa názoru oprávneného, tvrdenia súdu (rozhodcovská doložka

spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa;

spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej

doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň

informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať, aby porozumel jeho

významu) nie sú akokoľvek zdôvodnené a preukázané a rovnako aj tvrdenie (žaloby, ktorých

cieľom je uspokojovanie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového

vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd) predstavuje ničím nepreukázanú domnienku súdu,

ktorá nemá základ v právnych či skutkových súvislostiach.

Ďalej oprávnený namieta, že súdy sa vôbec vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali

s judikatúrou Súdneho dvora a zároveň nezdôvodnili, prečo považujú rozhodcovskú doložku

za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.

Oprávnený má za to, že v danom prípade je nutné požiadať najmä o výklad pojmu

„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.

9

Oprávnený preto žiada, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

v celom rozsahu zrušil a keďže rovnakými vadami je postihnuté aj rozhodnutie

prvostupňového súdu žiada, aby dovolací súd v celom rozsahu zrušil označené uznesenie

prvostupňového súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a v prípade

úspechu žiada, aby mu bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania. Taktiež navrhuje, aby

súd na základe v spojení s a Zmluvy

o fungovaní EÚ prerušil konanie a Súdnemu dvoru Európskej Únie na základe čl. 267 ods. 3

Zmluvy o fungovaní Európskej Únie predložil prejudiciálne otázky v znení uvedenom

v dovolaní. Oprávnený ďalej navrhol, aby dovolací súd postupoval podľa ust.

a rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo dňa 11. júna 2012, sp. zn. .

K podanému dovolaniu oprávneného sa vyjadrila povinná. Vo svojom vyjadrení

vyslovila nespokojnosť s postupmi súdneho exekútora JUDr. R. K., ako aj s postupmi

spoločnosti P., s. r. o.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle a po preskúmaní veci

v zmysle dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak

a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,

b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.

10

Podľa dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia,

c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.

V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani

o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať

ani prípady upravené v Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania

v zmysle nie je proti napadnutému uzneseniu daná.

Vzhľadom na obsah dovolania, ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád, uvedených

v ( ), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí

niektorou z nich. V zmysle je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Oprávnený vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám, uvedeným v ust.

§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.

11

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov

bolo postihnuté niektorou z oprávneným uvedených procesných vád. Oprávnený vady

v zmysle , a nenamietal a tieto nezistil ani Najvyšší súd Slovenskej

republiky.

Oprávnený namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov v zmysle

Právomoc súdu je upravená v ust a Z tohto ustanovenia vyplýva, že

v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré

vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy, zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci

a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy

vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením

vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány ( ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom

konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má

za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec

postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,

ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí

do ich právomoci. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ustanovenia § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku.

Vzhľadom na uvedené, námietka oprávneného o existencii vady konania v zmysle

nie je dôvodná.

12

Oprávnený ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/

, t. j., že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.

Ustanovenie ustanovuje, že len čo sa vo veci právoplatne

rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej teda bráni

tomu, aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté, bola znovu prejednávaná. V zmysle

tohto zákonného ustanovenia ide o rovnakú (tú istú) vec vtedy, ak ide v novom konaní o ten

istý nárok alebo stav, v ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka toho istého

predmetu konania a tých istých účastníkov. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď

ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových

tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený, t. j. o nárok založený na rovnakom právnom

dôvode a vyplývajúci z rovnakých skutkových okolností. Pre posúdenie, či je daná prekážka

právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol skutok, ktorý bol predmetom konania,

posúdený po právnej stránke. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, keď bol

skutok súdom posúdený po právnej stránke nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť

účastníkov, nie je samo osebe významné, ako majú tí istí účastníci v rôznych konaniach

rozdielne procesné postavenie (napr. ak v jednom konaní vystupujú ako žalovaní a v druhom

ako žalobcovia). Tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak v neskoršom konaní

vystupujú právni nástupcovia (z dôvodu singulárnej alebo univerzálnej sukcesie) účastníkov,

ktorí sú (boli) účastníkmi už skončeného konania.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., s. r. o., B., Pribinova 25, IČO: X., zastúpeného: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej:

V. U., nar. X., bytom P., o vymoženie sumy 973,25 eur s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Lučenec, pod sp. zn. , na základe exekučného titulu, ktorým je

rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., zo dňa 6. júna 2008, sp. zn. SR

04340/08, nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým

rozhodnuté.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k tomu dodáva, že vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým sa dané konanie končí. Vydaním takéhoto rozhodnutia

nejde o prekážku veci rozsúdenej. Ako je z vyššie uvedeného zrejmé, v danej veci nebolo

13

s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci nepredchádzalo žiadne iné konanie. Súd je

povinný skúmať exekučný titul v rovnakom rozsahu počas celého exekučného konania ako

pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,

teda aj po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené

podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu

zastaviť.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené oprávneným namietanou vadou

uvedenou v ust.

Ďalej je oprávnený toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237

písm. e/ , že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. a . Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh na začatie

exekučného konania podaný. V zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku

exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlási za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,

pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. V zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu

súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.

Námietka oprávneného o existencii vady uvedenej v ust. nie je

preto opodstatnená.

Oprávnený v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle

14

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

).

15

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že exekučný súd v odôvodení svojho

rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel

a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa

s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám, kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 157 ods. 2

, a

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( ).

Za porušenie základného práva zaručeného v

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv oprávneného.

Oprávnený v podaní, doručenom na súd prvého stupňa 16. októbra 2012 navrhol, aby

dovolací súd konanie prerušil podľa v spojení s

a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47

16

Charty základných práv EÚ a predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom

dovolaní špecifikoval.

K tejto námietke Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že ust. § 109 ods. 1 písm.

c/ ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada

Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad

komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je

povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie

návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť

nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného

v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva,

teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej

kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje

k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom

vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm.

f/

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal, či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, uzavretej medzi účastníkmi a či

predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej

námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu

bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu

vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa

vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený

obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola

pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci

v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú

judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle

dospel aj vo veciach , ,

.

17

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod

na prerušenie dovolacieho konania podľa a návrh oprávneného

preto zamietol.

Oprávnený v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke oprávneného ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust

Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ

vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj

za predpokladu, že by tvrdenia oprávneného boli opodstatnené, mohli mať za následok

nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval, alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávneného odmietol podľa

18

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej v zmysle § 243b ods. 5,

a , t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal

z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. apríla 2013

JUDr. Darina Ličková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová