Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/54/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. P., bývajúceho v Ţ.,

zastúpeného JUDr. K. M. P., advokátkou v Ţ., proti ţalovaným : 1/ Slovenskej republike –

Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2,

2/ M. K., bývajúcemu v S., 3/ Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom

v Bratislave, Pribinova 2, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na

Okresnom súde Senica pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Trnave zo 6. októbra 2010 sp. zn. , takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave zo 6. októbra 2010 sp. zn.

v jeho zmeňujúcej časti a v nadväzujúcom výroku o trovách konania a vec mu

v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Senica rozsudkom z 18. septembra 2009 č.k. -350 uloţil

ţalovanému 3/ povinnosť zaplatiť ţalobcovi 82 984,80 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd ţalobu voči ţalovaným 1/ a 2/ v celom rozsahu zamietol. Ţalovanému 3/ uloţil povinnosť

zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania v sume 10 074,23 € na účet právnej zástupkyne

ţalobcu. Zároveň uloţil ţalobcovi povinnosť zaplatiť ţalovanému 1/ náhradu trov konania

v sume 113,60 € a ţalovanému 2/ v sume 473 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd ďalej uloţil ţalobcovi povinnosť zaplatiť trovy štátu 47,86 € do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil pouţitím ustanovení a .

Z vykonaného dokazovania vyvodil záver, ţe ţaloba ţalobcu bola voči ţalovaným 1/ a 2/

podaná nedôvodne a voči ţalovanému 3/ bola podaná dôvodne. V konaní bolo nepochybne

preukázané, ţe záznam BLOK vypracovaný pre vtedajšieho ministra vnútra obsahoval

informácie týkajúce sa okrem iných i ţalobcu. Napriek tomu, ţe tento záznam mal slúţiť len

pre potrebu polície a nebol určený pre verejnosť, dostal sa do rúk novinárke Z. S.. Novinárka

informácie zo záznamu spolu s ďalšími informáciami pouţila v článku s názvom „Sudca na

odstrel?“ (publikovaný v týţdenníku M.). V článku bol ţalobca vykreslený ako

skorumpovaný sudca, ktorý sa správa spôsobom, ktorým vlastné pochybné známosti povyšuje

nad zákon, priatelí sa so zločincami a má vilu v rozpočtovom náklade cca 25 miliónov Sk.

V konaní ţalovaný 3/ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, ţe skutočnosti v zázname

BLOK by boli pravdivé, čomu nasvedčoval i fakt, ţe na základe skutočností uvádzaných

v tomto zázname neboli zo strany ţalovaného 3/ podniknuté ţiadne ďalšie kroky voči osobe

ţalobcu. Z výpovedí svedkov (Z. S. a O. K.) vyplynulo, ţe ţalovaný 2/ predmetný záznam

novinárke Z. S. neposkytol a neposkytol jej ani ţiadne informácie, ktoré tento záznam

obsahoval, teda nezavinil preniknutie informácií zo záznamu na verejnosť. Ţalovaný 2/

ţiadnym spôsobom neporušil osobnostné práva ţalobcu a nespôsobil mu morálnu ujmu.

S poukazom na to súd ţalobu ţalobcu voči ţalovanému 2/ zamietol. Ţalobca neuniesol

dôkazné bremeno vo vzťahu k ţalovanému 1/, nakoľko ţiadnym spôsobom nepreukázal, ţe

by štát - Slovenská republika zodpovedala za preniknutie informácií vedených v rámci rezortu

ministerstva vnútra na verejnosť. Rovnako ţalovaný 3/ neuniesol dôkazné bremeno, keďţe

v konaní nepreukázal, ţe k prieniku informácií zo záznamu nedošlo ţiadnym zo

zamestnancov ministerstva vnútra na ktorejkoľvek úrovni. Ţalovaný 3/ povaţoval únik tak

závaţných informácií len za exces svojho zamestnanca, ktorého nebol schopný konkrétne

označiť, a preto v konečnom dôsledku zodpovedá za ujmu, ktorá únikom informácií z rezortu

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ţalobcovi vznikla. Pretoţe ţalobca bol čitateľovi

prezentovaný ako „skorumpovaný“ sudca, hoci doposiaľ nebol ani len trestne stíhaný, je stále

sudcom, teda čitateľovi bol opísaný celkovo negatívne, došlo týmto bezpochyby

k mimoriadne závaţnému zásahu do osobnostných práv ţalobcu. Osoba sudcu ako taká je vo

všeobecnosti spravidla osobou verejného záujmu, s čím je samozrejme spojené citlivejšie

spoločenské vnímanie jeho osoby, napr. aj prostredníctvom médií. Súd konštatoval, ţe

ţalobca v dôsledku úniku informácií z rezortu ţalovaného 3/ utrpel na svojej občianskej cti,

pričom zásah do osobnostných práv ţalobcu mal mimoriadne negatívnu odozvu v spoločnosti.

Súd preto uloţil ţalovanému 3/ povinnosť zaplatiť ţalobcovi nemajetkovú ujmu v celej

poţadovanej výške. Mal za to, ţe táto je primeraná intenzite porušenia občianskej cti ţalobcu.

O trovách konania súd rozhodol podľa a o trovách štátu podľa

Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalovaného 3/ rozsudkom zo 6. októbra 2010

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, ţe ţalobu

voči ţalovanému 3/ zamietol. Odvolací súd zároveň uznesenie súdu prvého stupňa

z 10. decembra 2009 č.k. -443, ktorým bola ţalovanému 3/ uloţená povinnosť

zaplatiť poplatok za odvolanie, zrušil. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému 3/

náhradu trov konania 364,08 € do 3 dní a nariadil súdu prvého stupňa vykonať opravu výroku

a odôvodnenia rozsudku v časti výšky náhrady trov konania štátu. V odôvodnení rozhodnutia

uviedol, ţe v prvom rade bolo potrebné zaoberať sa námietkou premlčania nároku ţalobcu

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko v prípade opodstatnenia tejto námietky

by bolo nehospodárne zaoberať sa vecnou opodstatnenosťou nároku ţalobcu. Právo

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch má na rozdiel od iných prostriedkov ochrany

osobnosti výrazný majetkový charakter, pretoţe ide o peňaţnú náhradu v podobe sankcie. Ide

o peňaţný nárok (reparačný nárok), ktorý tak isto ako iné obdobné práva na peňaţnú

satisfakciu (ktorých základom je nemajetková rovina) podlieha reţimu premlčania. Právo

na peňaţné zadosťučinenie sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá

začína plynúť odo dňa, kedy tento nárok mohol byť uplatnený prvýkrát. Z obsahu spisu

vyplynulo, ţe ţalobca sa dozvedel o skutočnosti, ţe autorka článku Z. S. čerpala vo svojom

článku z úradného záznamu k akcii BLOK, ako aj o tom, kto predmetný úradný záznam

vyhotovil a čo bolo jeho obsahom, na pojednávaní Okresného súdu Bratislava III sp. zn.

a to 28. novembra 2001. Preto uţ nasledujúci deň mohol ţalobca uplatniť svoje

právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Trojročná premlčacia doba na uplatnenie

práva ţalobcu uplynula 29. novembra 2004. Ţalobca však podal návrh na pripustenie

pristúpenia ţalovaného 3/ do konania aţ 19. mája 2005, teda po uplynutí premlčacej lehoty.

Následne súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka a uviedol, ţe prípustnosť peňaţnej satisfakcie je opodstatnená všade tam, kde je

osobnostná ujma spojená s osobitne citeľným zníţením postavenia fyzickej osoby

v spoločenských kruhoch, kde sa pohybuje, a kde zmenšenie a vyváţanie nemajetkovej ujmy

nemoţno napraviť inak ako cestou primeraného zadosťučinenia vo forme peňaţného plnenia.

Predpokladom vzniku tohto práva je preukázanie, ţe zásah do osobnostných práv mal

skutočne za následok zníţenie dôstojnosti alebo váţnosti dotknutej osoby v spoločnosti

v značnej miere. Preukázanie vzniku takéhoto následku zaťaţuje postihnutú fyzickú osobu.

Nielen jazykovým, ale i systematickým a logickým výkladom ustanovenia § 13 ods. 2

nevyhnutne treba dospieť k tomu, ţe primárne účelu nápravy zásahov

do práva na ochranu osobnosti slúţi forma morálnej satisfakcie a len podporne zákon uvaţuje

i o moţnosti inej formy zadosťučinenia, teda i satisfakcie materiálnej. Nevyhnutnou

podmienkou priznania aj materiálnej satisfakcie je však nielen nedostatočnosť do úvahy

pripadajúcej inej formy satisfakcie (nemateriálnej s prihliadnutím na okolnosti uvedené

v ustanovení ), ale aj viazanosť prípadného uplatnenia

(v ţalobe) a tieţ priznania (následne v rozsudku) takejto ďalšej formy satisfakcie (náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch) na aspoň niektorú z foriem satisfakcie morálnej. V tomto

prípade pritom nejde len o nepodloţený názor odvolacieho súdu, ale o výklad rozhodnej

právnej úpravy i za pomoci prameňov, z ktorých táto vychádza (historický výklad). Na vyššie

opísanej koncepcii kumulácie bola zaloţená i úprava nárokov v súvislosti s ujmami na cti

podľa Československého občianskeho práva aţ do nadobudnutia účinnosti Občianskeho

a to napriek určitej odchylnosti skoršej právnej konštrukcie

predpokladajúcej výslovne len právo na náhradu škody (nie i dnešnej nemajetkovej ujmy

v peniazoch), pretoţe i v prípade úpravy platnej za tzv. prvej republiky sa rozlišovala škoda

hmotná a nehmotná. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutej časti podľa zmenil a ţalobu zamietol. Odvolací súd podľa

ods. 1 zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bola ţalovanému 3/

uloţená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, pretoţe podľa § 4 ods. 2 písm. a/

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov je

od poplatku oslobodený. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a 2

v spojení s Odvolací súd ďalej podľa nariadil

súdu prvého stupňa vykonať opravu výroku a odôvodnenia rozsudku okresného súdu v časti

výšky náhrady trov konania štátu postupom podľa , pre chybu pri sčítavaní

svedočného.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu (v jeho zmeňujúcej časti) podal ţalobca

dovolanie. Navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Prípustnosť dovolania vyvodzoval z , a jeho

dôvodnosť z , Uviedol, ţe o vadu v zmysle

ide najmä vtedy, keď súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími

všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho

procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide

z dôvodu, ţe odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v rozpore

s právnymi predpismi ( ) a dovolateľovi znemoţnil uplatniť procesné práva

priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje preto za prekvapivé. Výzva odvolacieho súdu

(k vyjadreniu sa k moţnej aplikácii doposiaľ nepouţitého ustanovenia) je plnením osobitného

druhu tzv. mandukčnej povinnosti. Odvolací súd bez akéhokoľvek dokazovania ustálil

začiatok plynutia premlčacej lehoty na 29. november 2001, pričom v dôvodoch svojho

rozhodnutia nevysvetlil skutkové zistenia, ktoré ho viedli k tomuto záveru a neoznačil

dôkazy, z ktorých vyvodil svoje vlastné skutkové zistenia. Týmto postupom odvolací súd

porušil zásadu priamosti, keď bez dokazovania v odvolacom konaní dospel k iným

skutkovým záverom ako súd prvého stupňa. Ďalej poukázal na to, ţe súd úplne ignoroval

obsah písomného podania ţalobcu, ktoré bolo odovzdané na prepravu 4. októbra 2010. Táto

skutočnosť taktieţ spôsobuje vadu v zmysle Za nesprávny právny názor

povaţoval dovolateľ aj úvahy o vyuţití právnych prostriedkov pri neoprávnenom zásahu

do osobnostných práv dovolateľa. Nesúhlasil s názorom, ţe právny prostriedok nápravy

vo forme náhrady nemajetkovej ujmy musí byť spojený s prostriedkom nápravy vo forme

morálnej satisfakcie. Bez kumulácie týchto prostriedkov podľa názoru odvolacieho súdu,

nemoţno priznať satisfakciu len vo forme náhrady nemajetkovej ujmy. Tento výklad § 13

je svojvoľný, arbitrárny.

Ţalovaná 1/ sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadrila.

Ţalovaní 2/ a 3/ navrhli dovolanie ţalobcu zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený

advokátkou ( ), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným

prostriedkom ( ), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, ţe

rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti je potrebné zrušiť.

Podľa ustanovenia dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tieţ prípustné proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

( ).

V zmysle môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu

( druhá veta ) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ,

zaoberal sa dovolací súd otázkou, či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia

procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv

začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo

začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ vady v zmysle

aţ e/, nenamietal a tieto nezistil ani dovolací súd.

Dovolateľ namietal vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p, ktorú videl v tom, ţe odvolací

súd nevzal do úvahy jeho vyjadrenie k odvolaniu. Ďalej videl túto vadu v prekvapivosti

rozhodnutia odvolacieho súdu.

K námietke dovolateľa, ţe odvolací súd „odignoroval“ jeho vyjadrenie k odvolaniu

ţalovaného 3/, čo povaţuje za vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p, dovolací súd konštatoval,

ţe pochybenie zo strany súdov nezistil. Ţalobca bol totiţ súdom prvého stupňa vyzvaný, aby

sa v lehote 10 dní od doručenia k odvolaniu vyjadril. Táto výzva bola ţalobcovi doručená

28. decembra 2009. Ţalobca sa v danej lehote k odvolaniu nevyjadril. Tu dáva do pozornosti

dovolací súd aj skutočnosť, ţe predvolanie na pojednávanie na 6. októbra 2010 bolo ţalobcovi

a aj jeho právnej zástupkyni doručené 10. septembra 2010. Aj napriek tomu, ţe odvolací súd

uţ vytýčil termín pojednávania (o čom ţalobca vedel), nevyjadril sa k podanému odvolaniu.

Preto, keď ţalobca podal svoje vyjadrenie na poštovú prepravu dva dni pred pojednávaním,

a odvolací súd naň neprihliadal, keďţe ho ešte nemal k dispozícii, nemoţno odvolaciemu

súdu v tejto súvislosti nič vytknúť. Danú situáciu si zapríčinil sám ţalobca, keď nerešpektoval

lehotu na vyjadrenie a vyjadrenie k odvolaniu zaslal len dva dni pred termínom pojednávania.

Pokiaľ ide o námietku, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé, s týmto sa

dovolací súd rovnako nestotoţňuje. Čo sa týka premlčania, táto námietka bola vznesená

v rámci odvolania ţalovaného 3/. K námietke premlčania sa ţalobca aj vyjadril (hoci

oneskorene). V danej veci nemoţno konštatovať, ţe keď sa súd touto námietkou zaoberal

(čo bolo jeho povinnosťou) a v podstate sa stotoţnil s argumentmi uvedenými v odvolaní,

bolo by jeho rozhodnutie prekvapivé.

Dovolací súd však zistil, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nespĺňa poţiadavky kladené

na odôvodnenie rozhodnutia.

Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia sú

porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo

zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46

a nasl. a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija

c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci

E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej

republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. ) treba za porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka

na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada

i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej

strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite,

skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho

dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva

na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/

a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri , )

vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1

, dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov

a ochranou proti takému uplatneniu ().

Podľa (v danej veci v spojení s )

v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých

dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,

jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo

presvedčivé.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie

na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, ţe v prvom rade bolo

potrebné zaoberať sa námietkou premlčania nároku ţalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch, nakoľko v prípade opodstatnenia tejto námietky by bolo nehospodárne zaoberať

sa vecnou opodstatnenosťou nároku ţalobcu a uzavrel, ţe v danom prípade k premlčaniu

došlo (a to po stručnom konštatovaní z čoho tak vyvodil). Napriek tomu však súd následne

pristúpil k posúdeniu oprávnenosti nároku ţalobcu, pričom podrobne rozobral ustanovenie

. Dospel k záveru, ţe ţalobca nemá nárok na finančné

zadosťučinenie v dôsledku viazanosti prípadného uplatnenia a tieţ priznania takejto ďalšej

formy satisfakcie (náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) na aspoň niektorú z foriem

satisfakcie morálnej. Ako v závere uviedol „Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa zmenil a ţalobu

zamietol“.

S poukazom na vyššie uvedené pokladá dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu

za vnútorne nekompaktný a protirečivý (vnútorná rozpornosť dôvodov). Ak má odvolací súd

za to, ţe námietka premlčania bola vznesená dôvodne, je potrebné podrobne sa touto

skutočnosťou zaoberať, svoje úvahy ďalej premietnuť do samotného rozhodnutia

a nezaoberať sa právnym posúdením oprávnenosťou nároku ţalobcu. Dovolací súd však

nevylučuje moţnosť pre úplnosť uviesť aj prípadný názor odvolacieho súdu na danú vec, nie

však spôsobom, ţe toto posudzovanie bude tvoriť prevaţnú časť odôvodnenia rozhodnutia.

Navyše takéto rozhodnutie nemoţno potom povaţovať ani za presvedčivé. Dovolací súd ešte

uvádza, ţe ţalovaný 3/ vo svojom odvolaní nenamietal nesprávne posúdenie v tom smere, ţe

ţalobca nemá nárok na finančné zadosťučinenie v dôsledku viazanosti prípadného uplatnenia

a tieţ priznania takejto ďalšej formy satisfakcie (náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch)

na aspoň niektorú z foriem satisfakcie morálnej.

Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,

ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je

logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho

rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať správnosť

rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu

pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku,

t.j. musí byť preskúmateľné.

Uvedená skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesnej vade podľa je

okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto zrušil rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti (vrátane

súvisiaceho výroku o trovách konania) a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 243b ods. 1

Pritom, riadiac sa právnou úpravu dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým

rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti ako ani ďalšími námietkami

uvedenými v dovolaní.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. apríla 2013

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová