Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
80d/387853.cbb77a.pdf
PDF · 162.3 KB
No categories available
2Tost/13/2013
N a j v y š š í s ú d 2 Tost 13/2013
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov JUDr. Libora Duľu a JUDr. René Štepánika na neverejnom
zasadnutí konanom 30. apríla 2013 v Bratislave, v trestnej veci obžalovaného A. A. pre
zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. a iné,
o sťažnosti obžalovaného A. A. proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z
28. marca 2013 sp. zn. PK - 1 T 28/2012 takto
rozhodol:
Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť obžalovaného A. A. sa z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Uznesením zo dňa 28. marca 2013 sp. zn. PK – 1 T 28/2012 Špecializovaný trestný
súd v Pezinku podľa § 72 ods. 1 písm. b/, § 79 ods. 3 Tr. por. zamietol žiadosť obžalovaného
A. A. zo dňa 18. marca 2013 o prepustenie z väzby na slobodu.
Podľa § 72 ods. 1 písm. b/, § 80 ods. 1 písm. b/, ods. 2 Tr. por. neprijal písomný sľub
obžalovaného A. A. na nahradenie väzby.
Podľa § 72 ods. 1 písm. b/, § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por. neprijal prevzatie záruky
dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obžalovaným.
Podľa § 72 ods. 1 písm. b/, § 81 ods. 1 Tr. por. neprijal peňažnú záruku
za obžalovaného A. A. ponúknutú matkou Ing. M. A. a otcom Ing. M. A..
Proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku podal na hlavnom
pojednávaní dňa 28. marca 2013 obžalovaný A. A. sťažnosť, ktorú prostredníctvom svojho
obhajcu podaním zo dňa 8. apríla 2013 doručeným súdu 9. apríla 2013 písomne odôvodnil.
V písomných dôvodoch sťažnosti uviedol:
Podľa súdu doposiaľ vykonané dokazovanie žiadnym spôsobom nevyvracia ani
neoslabuje podozrenie z trestnej činnosti u obžalovaného A. A.. Podozrenie má vyplývať
najmä z výpovedí svedkov J. P., P. B. a R. G., z výpovedí poškodených F. B. a J. O. ohľadne
fajčenia páchateľov na mieste činu, podozrenie ku stotožneniu osoby obžalovaného
prezývkou nevyvrátili ani výpovede svedkov L. T. a R. Š. a obhajobu obžalovaného, že
nechodieval do Senca do kasína nepotvrdzuje výpoveď svedka Z..
K výpovediam svedkov obhajoba pripomenula, že svedok P. bol rozsudkom
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v konaní PK – 1 T 26/2011 uznaný vinným
z viacerých trestných činov, ide o recidivistu, ktorého snahou bolo zmierniť svoj trest.
Výpoveď svedka G. je v podstatných okolnostiach v rozpore s výpoveďou svedka P. na
hlavnom pojednávaní. Títo svedkovia sa nevedia ustáliť ani na motíve trestného činu ani
k údajnej činnosti obžalovaného A. A. pre zločineckú skupinu.
Tvrdenie súdu, že obhajobu obžalovaného v tom zmysle, že nechodieval do Senca
do kasína, nepotvrdzuje výpoveď svedka Z., je v rozpore s výpoveďou svedka Š. Z. na
hlavnom pojednávaní dňa 28. januára 2013, ktorý uviedol, že A. A. pozná, avšak nevidel ho
ani pri prvom ani pri druhom stretnutí v kasíne, kde mal byť plánovaný únos ani na stretnutí
na G. pred samotným únosom.
Vo vzťahu ku konštatovaniu súdu, že je zrejmé, že počas výkonu väzby, pokiaľ má
väzba plniť účel, sa obžalovaný nemôže dopustiť ďalšieho protiprávneho konania, ani nemôžu
nastať skutočnosti, ktoré by zvyšovali obavu, že by obvinený po prepustení z väzby páchal
trestnú činnosť, obhajoba konštatuje, že z konštantnej judikatúry Ústavného súdu ako aj
Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že skutočnosti, ktoré boli v čase rozhodovania
o vzatí do väzby postačujúce na vzatie do väzby, sa stávajú po dlhšej dobe nedostatočnými
na jej ďalšie trvanie a bez pristúpenia ďalšej konkrétnej skutočnosti, ktorá by odôvodňovala
obavu, že by obvinený mal aj po prepustení z väzby na slobodu páchať trestnú činnosť,
by zakladala nezákonnosť jej ďalšieho trvania. V prípade obžalovaného k dôvodom väzby,
ktoré boli ustálené pri jeho vzatí do väzby dňa 29. februára 2012, resp. 8. marca 2012,
nepristúpila žiadna skutočnosť, ktorá by odôvodňovala ďalšie trvanie väzby. Dôvody väzby
musia byť vždy odôvodnené konkrétnymi a hodnovernými skutočnosťami a nestačia len
stereotypné dôvody. Ústavný súd v nálezoch pripomína, že náležitá individualizácia
odôvodnenia väzby nie je samoúčelnou požiadavkou, lebo osoba nachádzajúca sa vo väzbe
môže svoje právo žiadať o prepustenie z väzby a podávať opravné prostriedky proti
rozhodnutiam o jej ponechaní vo väzbe efektívne využívať, len ak pozná skutkovú a na ňu
nadväzujúcu právnu argumentáciu, na základe ktorej je individuálne držaná vo väzbe.
Vo vzťahu k ponúknutým zárukám na nahradenie väzby súd podľa obhajoby bez
ďalšieho odôvodnenia skonštatoval, že v danom prípade nie je možné využiť takéto inštitúty
a v danej veci neboli zistené výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by takýto postup súdu
umožňovali.
Sťažovateľ má za to, že závery súdu sú nesprávne a napadnuté uznesenie je v tejto
časti nepreskúmateľné. Väzobný dôvod v danom štádiu konania nie je daný.
Podľa § 176 ods. 2 Tr. por., v odôvodnení treba, ak to prichádza podľa povahy veci
do úvahy, uviesť najmä skutočnosti, ktoré sa považujú za dokázané, dôkazy, o ktoré
sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení
vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na ktorých základe podľa príslušných ustanovení
zákona posudzoval dokázané skutočnosti.
V žiadosti o prepustenie z väzby uvádzal, že väzba by mala byť opatrením iba
výnimočným a trvajúcim iba po nevyhnutnú dobu. Pokiaľ ide o skúmanie existencie dôvodov
väzby po celú dobu jej trvania, je potrebné skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo
vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu, odôvodneného so zreteľom na prezumpciu
neviny, ako výnimky z pravidla rešpektovania osobnej slobody.
Sťažovateľ uviedol, že väzba je len zaisťovacím úkonom a nie represívnym, a ak je
možné ju nahradiť iným spôsobom, za súčasného prijatia účinných obmedzení uložených
obvinenému, v tomto prípade či už písomným sľubom, peňažnou zárukou alebo dohľadom
podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por., prípadne ich kombináciou, má za to, že takýto postup
by mal mať prednosť pred väzobným stíhaním aj s poukazom na čl. 17 ods. 1, ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky.
Sťažovateľ vyjadril názor, že v jeho prípade nie sú dané dôvody väzby v zmysle
ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Preto žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako nadriadený súd napadnuté uznesenie zrušil v celom rozsahu a prepustil ho z väzby
na slobodu, alternatívne, aby prijal jeho písomný sľub, ponúknutú peňažnú záruku jeho
rodičov alebo prijal dohľad probačného a mediačného úradníka ako náhradu jeho väzby
a prepustil ho z väzby na slobodu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodujúc o podanej sťažnosti preskúmal podľa
§ 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ
podal sťažnosť a konanie predchádzajúce jeho rozhodovaniu a zistil, že sťažnosť
obžalovaného A. A. proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 28.
marca 2013 sp. zn. PK – 1 T 28/2012 nie je dôvodná.
Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že A. A. boli vznesené obvinenia pre
zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák.,
obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 3
písm. a/, ods. 4 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/ a § 141 písm. a/ Tr. zák., sčasti
dokonaný, sčasti vo vzťahu k § 186 ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1
Tr. zák. a obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,
jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi spolupáchateľstvom podľa § 20 k
§ 172 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. e/ Tr. zák.
Pre uvedené trestné činy úrad špeciálnej prokuratúry podal na Špecializovaný trestný
súd v Pezinku obžalobu na A. A. na skutkových základoch uvedených v písomnom
vyhotovení obžaloby VII/2 Gv 34/12 z 27. augusta 2012.
Obžalovaný A. A. bol vzatý do väzby uznesením Špecializovaného trestného súdu
v Pezinku z 29. februára 2012 sp. zn. Tp 12/2012 so začiatkom plynutia väzby od 27. februára
2012, z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Sťažnosť obvineného podaná proti
tomuto uzneseniu bola zamietnutá uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8.
marca 2012 sp. zn. 5 Tost 7/2012.
Dňa 21. júna 2012 podal obvinený žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú
Špecializovaný trestný súd v Pezinku uznesením zo 4. júna 2012 sp. zn. Tp 12/2012 zamietol.
Sťažnosť obvineného podaná proti tomuto uzneseniu bola zamietnutá uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo 4. júla 2012 sp. zn. 1 Tost 25/2012.
Po podaní obžaloby Špecializovaný trestný súd v Pezinku uznesením zo dňa
10. septembra 2012 sp. zn. PK – 1 T 28/2012 ponechal obvineného vo väzbe a zamietol jeho
žiadosť o prepustenie z väzby. Sťažnosť obvineného podaná proti tomuto uzneseniu bola
zamietnutá uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. septembra 2012 sp. zn.
Predmetom všetkých uvedených rozhodnutí o väzbe bolo okrem rozhodovania
o žiadostiach obvineného A. A. o prepustenie z väzby aj rozhodovanie o žiadostiach
obvineného o nahradenie väzby písomným sľubom, že povedie riadny život (§ 80 ods. 1 písm.
b/ Tr. por.), peňažnou zárukou (§ 81 ods. 1 Tr. por.) a dohľadom probačného a mediačného
úradníka nad obvineným (§ 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por.).
Pred uvedenými rozhodnutiami o väzbe bol A. A. pred rozhodnutím o spojení veci na
spoločné konania dňa 8. marca 2012 vo väzbe (v súvislosti s jeho trestným stíhaním pre
obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi spolupáchateľstvom podľa § 20
k § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. e/ Tr. zák.) od 25. marca 2011, do ktorej bol
vzatý uznesením Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 28. marca 2011 sp. zn. 0Tp 65/2011,
kde Krajský súd v Bratislave uznesením zo 6. mája 2011 sp. zn. 1 Tpo 34/2011 zamietol
sťažnosť obvineného proti citovanému uzneseniu sudcu pre prípravné konanie súdu prvého
stupňa, do 27. februára 2012, kedy bol prepustený z väzby na základe uznesenia Okresného
súdu Bratislava IV zo dňa 16. februára 2012 sp. zn. 0Tp 65/2011 a uznesenia Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 27. februára 2012 sp. zn. 2 Tpo 21/2012.
Z procesného hľadiska je trestná vec obžalovaného A. A. v štádiu dokazovania na
hlavných pojednávaniach, z ktorých ostatné bolo dňa 16. apríla 2013 odročené na deň 20. júna
2013.
Obžalovaný A. A. je vo väzbe (celkovo) od 25. marca 2011, teda ku dňu rozhodovania
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky viac ako dvadsaťpäť mesiacov, takže k tomuto dňu
nebola prekročená väzba stanovená ustanovením § 76 ods. 6 písm. c/ Tr. por. (maximálne)
štyridsaťosem mesiacov, keďže je obžalovaný trestne stíhaný (aj) pre obzvlášť závažný
zločin.
Predchádzajúce citované žiadosti obvineného A. A. o prepustenie z väzby, alternatívne
o prepustenie z väzby jej nahradením prijatím písomného sľubu, že povedie riadny život,
peňažnej záruky, alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným,
o ktorých bolo rozhodnuté už uvedenými uzneseniami Špecializovaného trestného súdu
v Pezinku z 29. februára 2012 sp. zn. Tp 12/2012, zo 4. júna 2012 sp. zn. Tp 12/2012, z 10.
septembra 2012 sp. zn. PK – 1 T 28/2012 a na ne nadväzujúce uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 8. marca 2012 sp. zn. 5 Tost 7/2012, zo 4. júla 2012 sp. zn. 1 Tost
25/2012 a z 27. septembra 2012 sp. zn. 6 Tost 33/2012, majú so žiadosťou obžalovaného zo
dňa 22. marca 2013, o ktorej rozhodol Špecializovaný trestný súd v Pezinku uznesením dňa
28. marca 2013 sp. zn. PK – 1 T 28/2012, spoločného menovateľa, ktorým je podľa
sťažovateľa nedôvodnosť jeho väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. (tzv. preventívna
väzba), vyargumentovaná vždy rovnakými dôvodmi, citovanými i v sťažnosti proti uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 28. marca 2013 sp. zn. PK – 1 T 28/2012 (viď
predchádzajúci text tohto uznesenia), a neakceptovaním nahradenia väzby sľubom, dohľadom
alebo peňažnou zárukou zo strany súdu prvého stupňa.
V uvedenej súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na dôvody
podrobne citované v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. marca 2012
sp. zn. 5 Tost 7/2012, zo 4. júla 2012 sp. zn. 1 Tost 25/2012 a z 27. septembra 2012
sp. zn. 6 Tost 33/2012, pre ktoré boli sťažnosti obvineného proti uzneseniam súdu prvého
stupňa zamietnuté. Bolo v nich poukázané na naplnenie formálnych i materiálnych dôvodov
väzby, t.j. existenciu dôvodného podozrenia, že obvinený A. A. spáchal trestné činy, pre ktoré
mu boli vznesené obvinenia a podaná obžaloba, je daný niektorý z dôvodov väzby –
v konkrétnom prípade dôvod preventívnej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c/
Tr. por. a postup pri trestnom stíhaní s osobitnou starostlivosťou a urýchlením tak z hľadiska
vykonania úkonov prípravného konania, ako aj z pohľadu promptného a bezprieťahového
rozhodovania súdov oboch stupňov o žiadostiach obvineného o jeho prepustenie z väzby.
V žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby i v sťažnosti proti uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku je akcentovaná nepreukaznosť skutkov
vykonanými dôkazmi, čo má oslabovať až minimalizovať dôvodnosť podanej obžaloby
a následnosť (prípadného) rozhodnutia o vine, čo má mať svoj odraz v nedôvodnosti ďalšieho
trvania väzby obžalovaného. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky podotýka,
že škála preukaznosti skutkov dôkazmi od podozrenia zo spáchania trestných činov
po vznesení obvinení v počiatočných fázach trestného stíhania – pri vzatí obvineného
do väzby, sa musí zvýrazňovať aktuálne vykonaným dokazovaním až po hranicu istoty bez
rozumných pochybností v konečnom štádiu rozhodovania o vine či nevine na hlavnom
pojednávaní, prípadne v odvolacom konaní. V súčasnosti je trestná vec obžalovaného
v relatívne pokročilom štádiu vykonávaného dokazovania na hlavných pojednávaniach a tomu
má zodpovedať primeraný stupeň dôkaznej preukaznosti pretrvávajúcej dôvodnosti trestného
stíhania obžalovaného, bez zatiaľ konečného rozhodnutia o jeho vine či nevine.
Rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovanie o vine či nevine. Musí mať však svoj
podklad v tomto štádiu konania v primeranosti udržania obžaloby vykonaným dokazovaním.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje na konštatácie
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v jeho uznesení z 28. marca 2013, že doposiaľ
vykonané dokazovanie žiadnym spôsobom nevyvracia ani neoslabuje podozrenie z trestnej
činnosti u obžalovaného A. A., čo dokladá konkretizovaním nositeľov dôkazov z vykonaného
dokazovania na hlavných pojednávaniach, kde sa neoslabujú dôkazy z prípravného konania,
na ktorých bola postavená obžaloba, pravda už v štádiu kontradiktórne vedeného dokazovania
pred súdom. V tejto súvislosti sťažnostný súd k namietanému hodnoteniu dôkazov
sťažovateľom podotýka, že je vecou ďalšieho dokazovania a vyhodnotenia dôkazov
v jednotlivostiach i súvislostiach, čo bude viesť v konečnom dôsledku k rozhodnutiu súdu
prvého stupňa o vine či nevine obžalovaného, k čomu nemožno v súčasnom štádiu konania pri
rozhodovaní o väzbe obžalovaného zaujímať stanovisko.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti vytýka prvostupňovému súdu nesplnenie náležitostí
zákonného rozhodnutia v zmysle § 176 ods. 2 Tr. por. jeho citáciou, že v odôvodnení treba,
ak to prichádza podľa povahy veci do úvahy, uviesť najmä skutočnosti, ktoré sa považujú
za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci
orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na ktorých základe
podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti. K tejto námietke
je treba podotknúť, že ustanovenie §-u 176 ods. 2 Tr. por. je koncipované na široké spektrum
rôznych uznesení, kde hodnotenie vykonaných dôkazov a právne úvahy, na ktorých základe
sú posudzované dokázané skutočnosti, je typické pre „rozhodnutia vo veci samej“
(napr. uznesenie o zastavení trestného stíhania, schválení zmieru a zastavení trestného
stíhania), nie však pre rozhodovanie o väzbe, pretože to neprichádza podľa povahy veci
(rozhodovanie o väzbe) do úvahy. Preto aj v tejto časti považuje sťažnostný súd rozhodnutie
súdu prvého stupňa za vecné a primerane odôvodnené.
K permanentnému tvrdeniu obhajoby v žiadostiach o prepustenie A. A. z väzby
i v sťažnostiach proti uzneseniam Špecializovaného trestného súdu v Pezinku,
že k dôvodom väzby obžalovaného nepristúpila žiadna ďalšia skutočnosť, ktorá by
odôvodňovala ďalšie trvanie väzby, z čoho obhajoba vyvodzuje dôsledky zániku trvania
väzby, Najvyšší súd Slovenskej republiky podotýka, že odpovede na to dali už
predchádzajúce citované rozhodnutia súdov oboch stupňov. Obžalovaný je trestne stíhaný
pre obzvlášť závažné zločiny vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b/,
ods. 3 písm. a/, ods. 4 písm. c/ Tr. zák. (skutok v roku 2008), nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. e/ Tr. zák. (skutok od presne nezistenej doby
do 26. marca 2011) a zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa
§ 296 Tr. zák. (skutok od roku 2006). Osoba obžalovaného, charakter trestných činov,
ich rozsah a doba, po ktorú ich mal páchať, potvrdzujú pretrvávanie obavy, že by obžalovaný
na slobode pokračoval v páchaní závažných trestných činov, čo odôvodňuje opodstatnenosť
pretrvávania preventívnej väzby obžalovaného.
Obžalovaný v sťažnosti argumentuje, že v jeho prípade nie sú dané dôvody väzby
v zmysle § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., čo odôvodňuje jeho prepustenie z väzby, alternatívne
žiadal nahradiť väzbu písomným sľubom, ponúknutou peňažnou zárukou alebo prijatím
dohľadu probačného a mediačného úradníka.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberajúc sa možnosťou nahradenia väzby
obžalovaného A. A. sľubom, dohľadom alebo peňažnou zárukou, dospel k záveru, že
v konkrétnom prípade na to nie sú splnené zákonné podmienky. Tieto prostriedky
nahrádzajúce väzbu sú len možnosťami, nie oprávnením osoby, ktorá je pozbavená osobnej
slobody. Sú viazané na výnimočnosť takého postupu z hľadiska osoby obvineného, povahy
prejednávaného prípadu (sľub a dohľad) a pri obzvlášť závažnom zločine len existenciou
výnimočných okolností prípadu (peňažná záruka). Základným hľadiskom je vyváženosť alebo
nevyváženosť týchto opatrení vo vzťahu k dôvodnej obave, v konkrétnom prípade, možnosti
pokračovania v páchaní závažných trestných činov obžalovaným.
V súlade s rozhodnutím súdu prvého stupňa aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
dospel k záveru, že vzhľadom na osobu obžalovaného, charakter, závažnosť a rozsah
trestných činov, ktorých sa mal obžalovaný dopustiť, dobu, po ktorú mali byť páchané,
sú tieto náhrady väzby neadekvátne a neproporcionálne vo vzťahu k uvedeným
skutočnostiam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na uvedené nezistil dôvod na zmenu
rozhodnutia súdu prvého stupňa a preto sťažnosť obžalovaného A. A. zamietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 30. apríla 2013
JUDr. Peter K r a j č o v i č, v. r.
predseda senátu
Vypracoval: JUDr. René Štepánik
Za správnosť vyhotovenia: Gabriela Protušová