Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/309/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., so

sídlom A., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou V., s. r. o., so sídlom K., IČO: X.,

proti povinnej: M., nar. X., bytom P., o vymoženie 1 304,65 eur s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. , o dovolaní

oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 30. apríla 2012, č. k. 6

CoE 61/2012-47, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 1 304,65 eur s príslušenstvom. Uviedol, že exekučným titulom je k návrhu pripojený

rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri R.,

a. s., sp. zn. IDC0410181, ktorým uložil povinnej zaplatiť oprávnenému istinu 1 304,65 eur s

príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bánovce nad Bebravou o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením z 27. 10. 2011, č. k. -22

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Poukázal na § 44 ods. 2 zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), § 40 ods. 1 a § 45 ods. 1 a ods. 2

2

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len

zákon o rozhodcovskom konaní), , a , na smernicu

Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej

len Smernica 93/13/EHS), ako aj na rozsudky Súdneho dvora (ES). Rozhodnutie odôvodnil

tým, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na vzťah medzi oprávneným a povinnou je potrebné

aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Súd prvého stupňa ďalej poukázal na

skutočnosť, že Exekučný poriadok ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení

poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so

zákonom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho

základe možné exekúciu vykonať. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v Obchodných

podmienkach je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka. Akékoľvek

plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými

mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Záverom uviedol, že spotrebiteľ

prijal v rámci zmluvných podmienok rozhodcovskú doložku, preto nemožno konštatovať, že

by si ju osobitne vyjednal. Podľa rozhodcovskej doložky sa musí povinná v prípade sporov

vzniknutých zo zmluvy podriadiť rozhodcovskému konaniu. Za týchto okolností je

rozhodcovská doložka neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej, a preto je neplatná.

Krajský súd v Trenčíne uznesením z 30. apríla 2012, č. k. -47 na

odvolanie oprávneného uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd uviedol, že

zdieľa právny názor súdu prvého stupňa, že predmetnú zmluvu o úvere treba považovať za

spotrebiteľskú zmluvu a tiež sa stotožnil s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktorý

rozhodcovskú doložku v danej zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Ďalej uviedol, že právny predchodca oprávneného neuzatvoril s povinnou osobitnú

rozhodcovskú zmluvu, ale rozhodcovská doložka bola začlenená do vopred pripravených

všeobecných obchodných podmienok. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na skutočnosť,

že stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy

neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej

doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán.

Odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok

ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na

základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 22. 05. 2012.

3

Uznesenie odvolacieho súdu napadol oprávnený dovolaním. Dôvodnosť dovolania

odvodil z ustanovení a , že v tej veci sa už

právoplatne rozhodlo alebo v tej veci sa už prv začalo konanie, , že sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, , že

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje

dovolanie odôvodnil ustanovením , že konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241 ods. 2

písm. c/ , že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Mal za to, že

v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a

teda bolo v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Považoval za

neprijateľné, aby exekučný súd skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,

rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný, nakoľko sa nepodal návrh

na začatie konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, hoci bol podľa zákona potrebný.

Namietal, že uvedeným konaním súdu došlo k porušeniu

, keďže vo veci je rozhodcovským rozsudkom daná prekážka

právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata). Uviedol, že ak je exekučným titulom

rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne

príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o

opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Poukázal na to, že exekučný súd nie je

súdom, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch voči exekučnému titulu a v exekučnom

konaní nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Podľa

názoru oprávneného uvedeným konaním súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu mu bolo

odňaté právo domáhať sa práva na uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní,

nakoľko súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v

súlade so zákonom za nevykonateľné. Za významnú považoval aj okolnosť, že Súdny dvor

Európskej únie v žiadnom zo svojich rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu Smernice 93/13/EHS,

vo vzťahu k rozhodcovským doložkám v spotrebiteľskej zmluve, nevyslovil nekalosť takého

dojednania per se, ale trvá na tom, že nekalosť môže byť daná len pri splnení niektorých

podmienok. Ďalej namietal, že zákonodarca mal úmysel dať spotrebiteľom právo rozhodnúť

sa, kde uplatnia svoje práva, a preto nie je na mieste, aby súd nahrádzal vôľu spotrebiteľa, a to

nezákonným zásahom do práv oprávneného. Ak povinná nemá záujem na uplatňovaní si

svojich práv, ak žiadnym spôsobom neprejavila vôľu napadnúť rozhodcovský rozsudok,

považoval za absurdné, aby túto vôľu nahrádzal súd. Bol toho názoru, že ak povinná svoju

vôľu prejavila podpisom zmluvy, ktorá doložku obsahovala, súd svojim konaním zasiahol do

práv oprávneného, ako aj povinnej slobodne prejaviť svoju vôľu. Vyslovil názor, že

rozhodcovská doložka, ktorou sa všetky spory v súvislosti so zmluvou podriaďujú

rozhodcovskému konaniu, nie je v z zmysle Smernice 93/13/EHS nekalou podmienkou v

spotrebiteľskej zmluve. Odňatie práva oprávneného konať pred súdom sa odrazilo v tom, že

uznesenia súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu, neboli dostatočne odôvodnené.

Namietal, že vo vzťahu k jeho námietkam v odvolaní sa odvolací súd obmedzil len na ich

citáciu, nepotvrdil a ani nepoprel opodstatnenosť jej tvrdení v odvolaní, čím došlo k porušeniu

práva na spravodlivé súdne konanie, a k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f/ Ďalej poukázal na dôvodovú správu k Občianskeho

zákonníka, podľa ktorej je rozhodcovská doložka v súlade so zákonom, keďže nebráni

dlžníkovi, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde a

zároveň umožňuje veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom

rozhodcovskom súde v zmysle rozhodcovskej doložky. Dovolateľ podotkol, že exekučný súd

je povinný skúmať ex offo iba súlad exekučného titulu so zákonom, tzn. formálnu a

materiálnu stránku vykonateľnosti tohto titulu, nie vecnú správnosť exekučného titulu.

Zároveň uviedol, že zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje povinnej podať v lehote 30 dní

odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku žalobu na jeho zrušenie. Povinná však

nevyvinula žiadnu aktivitu za účelom ochrany svojich práv. V tomto smere dovolateľ

poukázal na stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 z 29. 01. 2008 A. proti C., bod

47. Ďalej namietal, že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe

splnenia zákonnej povinnosti banky ustanovenej v § 93b ods. 1 zákona o bankách a ako taká

nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku. Navrhol, aby dovolací súd uznesenie

krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne aby

dovolací súd zrušil uznesenia súdu prvého a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.

Povinná a ani súdny exekútor sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený

advokátom ( veta druhá ), bez nariadenia do volacieho pojednávania v

zmysle najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie

je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu

prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1

). Podľa dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo

svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení.

Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale

nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v až c/

Dovolanie oprávneného podľa ustanovení a nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v

( ), zaoberal sa dovolací súd aj otázkou, či konanie netrpí

niektorou z nich. V zmysle je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v

konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

6

Oprávnený procesné vady v zmysle , , ,

nenamietal a tieto nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

nevyplýva.

Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval z , keď poukázal

na prekážku rei iudicatae.

Podľa , len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto

prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú

istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z

rovnakých skutkových okolností). Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy,

pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený

inak, nesprávne či neúplné. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nieje významné, či rovnaké

osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v

skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného,

resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní

procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom

konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu

univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., s. r. o., so

sídlom A., proti povinnej M., nar. X., bytom P., o vymoženie 1 304,65 eur s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. ,

na základe rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM

zriadeným pri R., a. s. z 08. 04. 2011, sp. zn. IDC0410181 nepredchádzalo žiadne iné konanie

na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či

exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z

povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou

možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,

splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ustanovení

Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. e/

, teda že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. V

súvislosti s touto vadou tvrdil, že v danej veci súd preskúmaval materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania o zrušenie

rozhodcovského rozsudku, čím poprel jeho právoplatnosť a vykonateľnosť.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez

návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ustanovení a ods.

Ak nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn. že v danej veci bol návrh na začatie

exekučného konania podaný. V tomto prípade z obsahového hľadiska ( )

nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle

ustanovenia , ale o námietku, ktorou napáda vecnú správnosť postupu a

právnych záverov súdov, resp. ich právne posúdenie veci.

Námietka dovolateľa o existencii vady v zmysle nie je preto

opodstatnená.

Dovolateľ ďalej tvrdil, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/

, ktorej sa súd dopustil tým, že mu neumožnil podať kvalifikované odvolanie proti

uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a

odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávneného, ktoré v podanom odvolaní

uviedol. Dovolateľ tiež namietal, že pred vydaním poverenia na výkon rozhodnutia súd nemá

skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesné

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jej práva podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa , každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a

nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (). Právo na spravodlivý súdny

proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom

úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS

50/04). Do obsahu základného práva podľa 51. 46 ods. 1 a práva

na spravodlivý súdny proces podľa 51. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

9

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd malo podľa jeho názoru dôjsť tým, že súd prvého stupňa zamietol žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre takéto rozhodnutie

neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo

veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v

súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia

zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu.

Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu

byť aj iné subjekty než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v

prípade iných účastníkov rozhodcovského konania, znamená stratu možnosti skúmať a

spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej

veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v

spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. V spotrebiteľských veciach je zvýraznený princíp

ochrany práv spotrebiteľa, čo znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a

zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade

zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so

zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V

preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj

neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Z úverovej zmluvy

uzavretej medzi oprávneným a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že

jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné obchodné podmienky a Obchodné

podmienky pre úver, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v týchto podmienkach.

Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili

nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Preto súdy správnym rozhodnutím o

zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neodňali

oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že oprávnený mylne v dovolaní tvrdí, že

exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďže ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doložky účinné. Citované

zákonné ustanovenie totiž podáva len príkladný výpočet neprijateľných podmienok

uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej

zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne

uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou 93/13/EHS tak, ako tomu bolo v

danom prípade.

11

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že námietka dovolateľa týkajúca sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je

dôvodná.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (R.

c. Š. z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; H. c. Š. z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-B;

G. c. G. z 29. 05. 1997; H. c. F. z 19. 02. 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa , ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v

opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

12

odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu

vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a

právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež

vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s

predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo

nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Jeho rozhodnutie nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva zaručeného v

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Dovolateľ v dovolaní namieta, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p).

13

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady

konania v zmysle treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť k

posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto do volacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z

určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Dovolateľ napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O

nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať za

následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

oprávnenej v súlade s v spojení s , ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou do volacieho konania, nezaoberal sa

napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal ( v spojení s

14

ods. 1 a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy

do volacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0 .

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nieje prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. apríla 2013

JUDr. Viera Pepelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková