Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/166/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej PRO CIVITAS, s.r.o.,

so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, IČO : 45 869 464, zastúpenej Advokátskou kanceláriou

veritas, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Karpatská č. 18, v mene a na účet ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Jozef Novák, proti povinnému J. Č., bývajúcemu v B., o vymoženie 400 € s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp.zn. , o dovolaní

oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 23. marca 2012 sp.zn. ,

takto

rozhodol:

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala 11. augusta 2011 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie

exekúcie na vymoženie sumy 400 € s príslušenstvom na podklade exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným

pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave,

Trnavská cesta č. 7, zo 17. mája 2011 sp.zn. ISC0410019, ktorým bola žalovanému J. Č.

uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni Poštovej banke istinu v sume 400 €

s príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bardejov o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Bardejov uznesením z 25. novembra 2011 č.k. -49 žiadosť

súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Dulinu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol. Dospel k záveru, že zmluvu o úvere z 13. novembra 2006 č. 9432590506

2

(uzavretú medzi právnym predchodcom oprávnenej Poštovou bankou, a.s. a povinnou) treba

považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle

Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje spotrebiteľovi

poskytnúť spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky

vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom. Poukázal na ustanovenia § 52 ods. 2,

, , , , /, bodu 1, 2, 3 Smernice

Rady č. / EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

prebratej do nášho právneho poriadku , ktorým bol novelizovaný

. Uviedol, že na základe zásady nepriameho účinku je smernica záväzná

aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam

vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.

Na spotrebiteľské právne vzťahy sa pritom aplikujú spotrebiteľské právne normy a použijú sa

ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Systém ochrany spotrebiteľa vychádza

z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnom postavení voči dodávateľovi.

Demonštratívny výpočet prípadov, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa obsahuje § 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Tento výpočet bol s účinnosťou od 1. januára 2008 rozšírený o prípad, kedy sa

v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa vyžaduje, aby sa spory vzniknuté

zo spotrebiteľskej zmluvy riešili výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti,

že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočet v čase uzatvorenia zmluvy

nenachádza, nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej

rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne rozhodcovský súd, nie je

neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Zmyslom úpravy

spotrebiteľského práva v je poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej

republike, ako členskom štáte minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje uvedená

smernica. Článok 9. 2 predmetnej zmluvy obsahuje práve takéto dojednanie. Rozhodcovská

doložka sa nachádza v obchodných podmienkach, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere.

Formulár zmluvy spolu s obchodnými podmienkami je vopred pripravený a spotrebiteľ tak

nemá možnosť ovplyvniť obsah takejto podmienky. Spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku

individuálne nedohodol, ale je obsiahnutá v textovej časti obchodných podmienok spolu

s ostatnými podmienkami. Vzhľadom na túto skutočnosť spotrebiteľ pri podpise zmluvy

nemal možnosť dohodnúť sa na obchodných podmienkach s dodávateľom, mohol len celú

zmluvu odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj

rozhodcovskej doložke (adhézna povaha zmluvy). Z toho je zrejmé, že sa jedná o značnú

nerovnováhu, keďže sú obmedzené práva spotrebiteľa, resp. možnosť jeho ochrany, či voľby.

Po podaní žaloby na rozhodcovskom súde spotrebiteľ už nemá možnosť podať žalobu

na štátny súd, čím mu teda bola odňatá možnosť voľby riešenia sporu, resp. obrany

na štátnom súde. Dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky tak, ako je tomu

v predmetnej zmluve o úvere, je v rozpore tak s vnútroštátnymi právnymi normami

upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv, ako aj s ustanoveniami smernice, teda je

neplatná. Rozhodcovský rozsudok je preto nulitným právnym aktom, čo znamená, že

neexistuje vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého by sa mohla viesť exekúcia.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie nevyhovel.

Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávnenej uznesením z 23. marca 2012 sp.zn.

uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2

); v celom rozsahu si osvojil skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.

Na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia dodal, že exekučný súd je povinný

zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už

pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej

okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Pokiaľ ide

o rozhodcovskú doložku táto bola včlenená do všeobecných obchodných podmienok

a vyžadovala, aby sa spory riešili pred rozhodcovským súdom, ak žalobcom v spore bude

banka. Neprijateľnou podmienkou je taktiež rozhodcovská doložka, ktorá núti spotrebiteľa

podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak takéto konanie inicioval dodávateľ. Povinný ako

spotrebiteľ nemal v danom prípade ani možnosť výberu rozhodcovského súdu, pretože

rozhodcovia boli presne stanovení v rozhodcovskej doložke. Rozhodcovský rozsudok bol teda

založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve, v ktorom prípade

zákon spája absolútnu neplatnosť právnych úkonov, (pôsobiacu bez ďalšieho priamo

zo zákona), na ktorú súd musí prihliadať z úradnej povinnosti. S oprávneným nesúhlasil ani

v tom, že banka postupovala v súlade s o bankách (ďalej len

„Zákon o bankách“). Uviedol, že v zmysle citovaného ustanovenia sú banky a pobočky

zahraničných bánk povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie

rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú

rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa

osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme

predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú

pri predložení návrhu na uzavretie navrhovanej rozhodcovskej zmluvy tiež povinné

preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy

na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov. Uvedené ustanovenie vyžaduje teda

individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa, a to po poučení

o dôsledkoch jeho rozhodnutia. Dodávateľ tak musí postupovať spôsobom preukázateľným,

čo sa v danom prípade nestalo. Okresný súd preto správne rozhodol, keď žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby

dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu

prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila

jednak z ustanovenia , v ktorej súvislosti poukázala na označené nálezy

Ústavného súdu Slovenskej republiky a jednak z , , , (t.j., že sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; nepodal sa návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom) a dôvodnosť z až c/ (v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 237; konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci).

Konštatovala, že právomoc rozhodcovského súdu vyplýva z rozhodcovskej doložky

z priloženej úverovej zmluvy. Vzhľadom na to, že pôvodným veriteľom, v čase uzatvárania

zmluvy, bola Poštová banka, a.s., v zmysle o bankách,

bola povinná ako banka ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie

rozhodcovskej zmluvy podľa , o tom, že ich prípadné

vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní Stálym

rozhodcovským súdom. V zmysle rozhodcovská zmluva

zaväzuje aj právnych nástupcov, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia.

Vzhľadom na to, že to vylúčené nebolo, oprávnená nemala inú možnosť ako podať žalobu

na rozhodcovskom súde podľa § 93b ods. 1 zákona o bankách. Prekážku „res iudicata“

dovolateľka vysvetľuje tým, že vec už bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným

rozhodcovským súdom. Exekučný súd v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať

správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom

nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona

potrebný. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ktorým došlo

k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd považovala to, že jej bolo

upreté právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky

o existencii neprijateľnej podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej

neplatnosti rozhodcovskej doložky, výkladu ustanovenia ,

ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa

ustanovení zákona o bankách) prvostupňovým a odvolacím súdom a nepreskúmateľnosť

rozhodnutia odvolacieho súdu. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny

stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré porovnáva s občianskym súdnym konaním.

Poukázala na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle implementovanej Smernice rady

93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej skutočný význam v doktrinálnej

judikatúre ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne uvádzaných prípadoch. Na záver

dala do pozornosti súdu právne stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05

z 26. októbra 2006 Elisa Mariá Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 38 a ES

a poukázala na rozsudok Súdneho dvora (ES ) vo veci C-40/08 z 29. januára 2008

Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, bod 53.

Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), riadne zastúpená (

ods. 1 ), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému

takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia V zmysle platnej právnej

úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie stanoviska (

6

ods. 1, písm. a/ a písm. b/ ). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky (, , ).

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod

prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie stanoviska.

Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil

a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je

prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , , netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení a

mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“

v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,

i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať

pred súdom v zmysle videla v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej

pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené

a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.

K prvému dovolateľkou namietanému dôvodu treba uviesť, že prekážka rozsúdenej

veci (/rei iudicatae/ ) patrí k procesným podmienkam konania a jej

existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom, že

právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje možnosť

totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní

ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak

ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových

tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). O totožnosť

účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými

účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251

ods. 4 ). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania nevyplýva, že konaniu v tejto

veci – t.j. medzi oprávnenou PRO CIVITAS s.r.o., a povinným J. Č., týkajúcej sa

vymoženia 400 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov

pod sp.zn. na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok

zo 17. mája 2011 sp.zn. ISC0410019, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným

pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. nepredchádzalo žiadne iné

exekučné konanie s tým istým predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých

účastníkov. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný

rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd

skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne

vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených

prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho

rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie vadou

uvedenou v

Pokiaľ ide o vadu podľa , ktorej sa súdy mali, dopustiť tým, že

nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo

potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237

písm. e/ zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných

podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku

návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, treba konanie zastaviť.

Exekučný súd totiž v predmetnej veci začal konať na základe žiadosti súdnej exekútorky

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej

doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska ( ) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu

na začatie konania v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších

stupňov.

Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle , treba

zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je

procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme

možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré mu

právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených

záujmov. Za porušenie práva v zmysle (v zmysle ustálenej judikatúry) sa

považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím sa

oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia

(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. a sp.zn.

). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci nejde o túto vadu konania.

Dospel pritom k záveru, že konanie súdov takouto vadou nie je postihnuté.

Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú

otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť

platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa

Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp.zn.

, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ

oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal

pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd

v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný

titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej

(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj

materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti,

a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti,

ktorá sa má nútene vykonať).

10

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či

oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto

skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak

exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,

nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon

rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho

právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom

právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi

zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak

teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy

a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,

zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom

s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť,

nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,

či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc

rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť

právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná

o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok

skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi

zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc

rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha

mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby

zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného

predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska

jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

11

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní

dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou

(jej prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd

k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie

o skutkovom a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 17. mája 2011 sp.zn.

ISC0410019, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti

ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. je okrem iného zrejmé, že

rozhodcovský súd založil svoju právomoc na ustanovení bodu 10.2 Všeobecných obchodných

podmienok, na Zmluve o úvere šikovná rezerva z 3. apríla 2009, a na ustanovení bodu 11.2.

Obchodných podmienkach pre úver – dostupná pôžička ). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej

doložky skúmal v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1.

a 2. (individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyžadovanie

prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery,

ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú povahu zjavných

skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu

o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto je neplatná, nie je v zjavnom

rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny,

ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umožňovali. Vo všeobecných obchodných

podmienkach síce bol upravený odlišný mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne

vyhovel ustanoveniu , keďže umožňoval, aby sa

dlžník (povinný) obrátil i na štátny súd. Avšak v prípade, ak by si uplatnil svoje práva veriteľ

(oprávnená) na rozhodcovskom súde, bola povinná sa rozhodcovskému konaniu podriadiť.

Takéto ustanovenie takisto nemožno považovať za platne uzavretú rozhodcovskú doložku,

keďže je v sporoch, v ktorých by bola voči povinnému uplatnená žaloba, musí sa podriadiť

rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd. Teda

v prípadoch, ak je žalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho právny nástupca, nie je možné sa

brániť mimo rozhodcovského súdu, čo sťažuje prístup povinnej ako spotrebiteľa

k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

12

predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Hlavnými dôvodmi neplatnosti rozhodcovskej doložky

však bola najmä skutočnosť, že nebola ako súčasť formulárovej zmluvy individuálne

dojednaná a splynula s ostatným štandardnými ustanoveniami zmluvy.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených

v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve

bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne uvedených,

najmä z tých, ktoré neboli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo v danom prípade.

Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že

exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore

so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti

oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia

Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého

stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim

z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba

na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní ().

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa

stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov

súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil

13

s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého

uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti

požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú neuspokojuje,

neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2

; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.

Vecnú správnosť dovolaním napadnutého uznesenia nebola spôsobilá spochybniť ani

námietka oprávnenej, podľa ktorej rozhodcovská doložka nemôže predstavovať neprijateľnú

podmienku, pretože bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti

vyplývajúcej pre jej právnu predchodkyňu z ustanovenia

o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere. Uvedené ustanovenie totiž

podľa názoru dovolacieho súdu nijako nezbavovalo právnu predchodkyňu oprávnenej

povinnosti predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom,

aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo

neprijať takýto návrh, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné

a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ

právna predchodkyňa oprávnenej takto nepostupovala, resp. pokiaľ takýto postup nebol

oprávnenou doložený listinami pripojenými k návrhu na exekúciu, súdy správne konštatovali

neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak

má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom

slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby

medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená.

Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl.

46 ods. 1 ; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.

Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. že ich konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že ich

14

rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/

), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé osebe)

nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie je

v ustanoveniach upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Dovolací súd na záver dodáva, že Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-40/08 vo veci

Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav

medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,

vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd má aj

bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého týmto

súdnym dvorom sa má smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje

o návrhu na výkon právoplatného rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí

ihneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel,

preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi

podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel

môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej

povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho

podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol

uvedenou doložkou viazaný.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s , a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich

priznanie.

15

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. mája 2013

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová