Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a8d/390330.8d5951.pdf
PDF · 171.85 KB
No categories available
2Obdo/21/2013
Najvyšší súd 2 Obdo 21/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: H. K. F., IČO: X.,
so sídlom P., zastúpeného JUDr. I. P. G., advokátom, S., proti ţalovanému: M. Č., nar. X.,
bytom Z. (pôvodne podnikajúcom pod obchodným menom M. Č. - T., IČO: X., s miestom
podnikania K.), zastúpenému JUDr. L. Š., advokátom, V., v konaní o zaplatenie 2 814,09
eur (84 777,20 Sk) s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.
4Cb/77/2006, na dovolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo dňa
27. októbra 2011 č. k. 13Cob/361/2010-369, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline zo dňa
27. októbra 2011 č. k. 13Cob/361/2010-369 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Čadca rozsudkom zo dňa 22. 04. 2010 č. k. 4Cb/77/2006-332 v spojení
s opravným uznesením zo dňa 20. 09. 2010 č. k. 4Cb/77/2006-345 rozhodol, ţe ţalovaný je
povinný zaplatiť ţalobcovi sumu 2 814,09 eur (pôvodne 84 777,20 Sk) s 13%-ným úrokom
z omeškania ročne od 12. 07. 2005 do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Výrokom II. rozhodol, ţe ţalovaný je povinný nahradiť ţalobcovi trovy konania
vo výške 1 392,-- eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu
ţalobcu. Výrokom III. návrh ţalovaného na náhradu zavinených trov konania zamietol.
V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, ţe ţalobca sa domáhal proti
ţalovanému zaplatenia kúpnej ceny pôvodne 84 777,20 Sk spolu s príslušenstvom, a to
13%-ným úrokom z omeškania ročne od 12. 07. 2005 do zaplatenia na tom základe, ţe bol
dodaný tovar - nábytok podľa druhovej a cenovej špecifikácie uvedenej vo faktúre č.
741/05/W zo dňa 12. 04. 2005, splatnej dňa 11. 07. 2005, pričom dokladom o dodaní tovaru
bol dodací list a medzinárodný nákladný list CMR. Súd prvého stupňa v súvislosti s týmto
ţalobcovým nárokom vykonal dokazovanie, keď si pripojil spis Okresného súdu Čadca sp. zn.
11Cb/48/2006, oboznámil sa s ním, ako aj účastníkov konania a do základného spisu sp. zn.
4Cb/53/2006 pripojil listinné dôkazy z tohto spisového materiálu. Listinné dôkazy vykonal aj
v ostatných druhovo totoţných sporoch, vzťahovalo sa to aj k veci pod sp. zn. 11Cb/48/2006,
vrátane vykonania dôkazu, a to Dodatku č. 1 zo dňa 03. 11. 2003, výpovedí účastníkov,
svedkov v tomto konaní (č. l. 126 - 256 spisu sp. zn. 4Cb/53/2006, ktorý zodpovedá
rozhodujúcim listinným dôkazom zo spisu sp. zn. 11Cb/48/2006 - vrátane rozsudku z tejto
veci). Z rozhodnutia vo veci č. k. 11Cb/48/2006-219 zo dňa 25. 03. 2009 vyplynulo, ţe ţaloba
v druhovo totoţnej veci bola zamietnutá z toho dôvodu, ţe okresný súd v uvedenej veci
dospel k záveru, ţe základom dodávok bol práve Dodatok č. 1 zo dňa 03. 11. 2003
a obchodný vzťah bol vzťahom komisionárskej zmluvy podľa poľského práva. Nešlo o kúpnu
zmluvu, pretoţe kúpnu cenu mal ţalovaný zaplatiť ţalobcovi len keď predá tovar a tovar je
nepredaný, na sklade a ţalobca si ho môţe prevziať. Súd uviedol v predmetnej sporovej
právnej veci, ţe na pojednávaní konanom dňa 12. 05. 2009 vo veci sp. zn. 4Cb/53/2006
vykonal dôkazy. Podľa ust. § 118 ods. 1, 2 O. s. p., poukázal na sporné a nesporné tvrdenia.
Uviedol, ţe sa nejedná o novú skutočnosť, pretoţe uţ na č. l. 86, 87, 92 spisu ţalovaný tvrdil,
ţe obchod prebiehal na princípe výhrady vlastníckeho práva, ale nie tej, ktorá bola uzavretá
v kúpnej zmluve, ale na základe dohody o výhradnom obchodnom zastúpení a jej dodatkov,
teda ţe išlo o komisionársku zmluvu. Dodatok č. l zo dňa 03. 11. 2003 tvoril súčasť spisu uţ
od 02. 10. 2006 (č. l. 58 spisu), to znamená, ţe sa nejednalo o novú skutočnosť. Tvoril súčasť
spisu uţ v čase rozhodovania prvostupňového súdu, i odvolacieho súdu, ako súčasť
posudzovania právneho úkonu dohody o výhradnom obchodnom zastúpení zo dňa
27. 05. 2003, o ktorej sa odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa vyjadril, ţe
netvoril právny základ sporných dodávok. Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 226 O. s. p.,
keďţe sa cítil byť viazaný právnymi a skutkovými závermi odvolacieho súdu a pokiaľ
nedošlo k zmene skutkového stavu, nedošlo ani k zmene návrhu, o ktorej by bolo nevyhnutné
rozhodovať podľa ust. § 95 ods. 1, 2 O. s. p.
Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí zo dňa 22. 04. 2010 primárne ustálil
skutkový stav veci a aţ následne takto ustálený skutkový stav subsumoval pod príslušné
právne normy. Súd prvého stupňa na zistený skutkový stav aplikoval Dohovor OSN
o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru, oznámený pod č. 160/1991 Zb., vychádzajúc aj
zo záverov odvolacieho súdu, za aplikácie čl. 11 predmetného Dohovoru (ďalej len
„Dohovor“). Podľa Dohovoru došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, podľa ktorej sa ţalobca
zaviazal dodať ţalovanému tovar čo do druhu, ceny, mnoţstva vyšpecifikovaný vo faktúre č.
741/05/W zo dňa 12. 04. 2005, splatnej dňa 11. 07. 2005, na základe objednávky ţalovaného.
Súd prvého stupňa v zmysle čl. 30 Dohovoru mal preukázané dodanie tovaru v skutkovej
rovine, ktorý záver vyplýva aj z rozhodnutia Krajského súdu v Ţiline, keďţe toto dodanie
bolo preukázané špecifikáciou dodaného tovaru na č. l. 41 spisu zo dňa 12. 04. 2005,
v spojení s medzinárodným nákladným listom CMR zo dňa 12. 04. 2005 na č. l. 9 spisu
a nespornými tvrdeniami účastníkov konania, pretoţe ţalovaný po celú dobu konania, teda
po dobu 5 rokov, nespochybnil dodanie tovaru v uvedenom mnoţstve, druhu, cenovom
vyjadrení. Nesporné boli tvrdenia v tej časti, ţe podpisom potvrdil ţalovaný prevzatie tovaru
v rozsahu špecifikácie dodaného tovaru podľa dodacieho listu, CMR a faktúry. Ţalobca
so ţalovaným v rámci faktúry č. 741/05/W uzavrel platnú dohodu o výhrade vlastníckeho
práva, na ktorú dohodu v zmysle záverov odvolacieho súdu bolo potrebné aplikovať ust.
§ 445 Obchodného zákonníka, to znamená slovenský právny poriadok. Z platnej dohody
o výhrade vlastníckeho práva, obsiahnutej vo faktúre, ţalobca mal právo voľby, či bude
poţadovať zaplatenie kúpnej ceny alebo vydanie tovaru. Ţalobca sa domáhal zaplatenia
kúpnej ceny, preto bolo právne irelevantné tvrdenie ţalovaného, ţe ţalobca si môţe tovar
prevziať. Právo voľby má ţalobca ako predávajúci a nie ţalovaný ako kupujúci. Ţalovaný ako
kupujúci nemôţe nútiť ţalobcu ako predávajúceho, aby tovar prevzal, keď predávajúci
uplatnil právo na zaplatenie kúpnej ceny. Ţalobca podľa súdu prvého stupňa uniesol dôkazné
bremeno na tvrdenia, ţe došlo k uzavretiu platnej kúpnej zmluvy, podľa ktorej tovar dodal
ţalovanému v rozsahu ţalovanej kúpnej ceny, preto ţalovanému podľa čl. 53 Dohovoru
vznikla povinnosť za dodaný tovar zaplatiť kúpnu cenu. Pokiaľ ţalovaný kúpnu cenu
nezaplatil, nastalo podľa súdu prvého stupňa jeho omeškanie, pre ktorú skutočnosť bol
priznaný aj 13%-ný úrok z omeškania ročne od 12. 07. 2005 do zaplatenia podľa čl. 98
Dohovoru.
Súd prvého stupňa v zmysle Dohovoru riešil aj obranu ţalovaného, spočívajúcu
v uplatnení zodpovednosti za vady tovaru a započítania pohľadávok. Uzavrel, ţe ţalovaný
nepreukázal existenciu vád dodaného tovaru a ich uplatnenie v záručnej lehote a zákonným
spôsobom podľa čl. 38 Dohovoru, preto jeho právo zaniklo. Bolo povinnosťou ţalovaného
tovar hneď prevziať a maximálne do 2 rokov od dodania a uplatniť právo zo zodpovednosti
za vady dodaného tovaru. K obrane započítania pohľadávok uviedol, ţe i napriek niekoľkým
výzvam, ţalovaný nekonkretizoval tvrdenia, ktoré pohľadávky započítal, s ktorými
pohľadávkami ţalobcu, kedy došlo k započítaniu, na základe ktorého právneho úkonu
a nepredloţil k započítaniu, ani k existencii a splatnosti pohľadávok, ţiadne dôkazy.
Súd v zmysle čl. 4 Dohovoru uviedol, ţe tento sa vzťahuje len na uzavieranie zmluvy
o kúpe a práva a povinnosti vyplývajúce z kúpnej zmluvy. Právo započítať pohľadávku
nebolo právom, ktoré by vyplývalo z kúpnej zmluvy. Išlo o právo zo zákonnej úpravy, nie
z Dohovoru, preto bolo potrebné aplikovať normy slovenského práva o započítaní podľa
Obchodného zákonníka, a to ust. § 358 a nasledujúce. Ţalovaný podľa súdu prvého stupňa
nesplnil ani jednu z podmienok pre preukázanie zániku pohľadávok ţalobcu v dôsledku ich
započítania podľa ust. § 358 a nasl. Obchodného zákonníka. Nepreukázal tak doloţením
úkonu, ani ku ktorému dňu došlo k započítaniu, v akej výške a kedy došlo k zániku
pohľadávok. Ani v tomto smere obrana ţalovaného nebola vyhodnotená ako dôvodná a súd
prvého stupňa na ňu neprihliadol, pričom dodal, ţe pohľadávka ţalobcu na zaplatenie kúpnej
ceny nezanikla započítaním.
Z procesného hľadiska súd prvého stupňa uviedol, ţe konal v neprítomnosti
ţalovaného, jeho právneho zástupcu, ako aj v neprítomnosti ţalobcu. Právny zástupca ţalobcu
súhlasil, aby bolo konané v neprítomnosti ţalobcu. Ţalovaný termín pojednávania na deň
22. 04. 2010 prevzal dňa 26. 03. 2010 a jeho právny zástupca 24. 03. 2010, to znamená, ţe
títo boli predvolaní riadne a včas. Právny zástupca ţalovaného neprítomnosť ospravedlnil
z dôvodu práceneschopnosti ţalovaného, ako dôkaz pripojil doklad o práceneschopnosti,
z ktorého bola zrejmá práceneschopnosť ţalovaného dňa 12. 04. 2010. Z tohto dôkazu nebolo
zrejmé, ţe by ku dňu 22. 04. 20lO, kedy rozhodoval súd prvého stupňa o návrhu na odročenie
pojednávania, preukázal ţalovaný existenciu práceneschopnosti. Súd prvého stupňa zdôraznil,
ţe právny zástupca ţalovaného nepreukázal na svojej strane ţiaden závaţný dôvod
neprítomnosti podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a súd poukázal na podrobné procesné poučenia,
ktoré doručuje účastníkom i právnym zástupcom počas celej doby 5 rokov a ktoré doručil aj
na termín pojednávania dňa 22. 04. 2010 (poučenie sa nachádza na č. l. 321 spisu). V tomto
smere súd prvého stupňa poukázal aj na ústavnú zásadu denegatio iustitiae, zásadu, podľa
ktorej nemôţe účastníkovi odmietnuť ochranu práva. Súd prvého stupňa postup ţalovaného
vyhodnotil ako účelový a pokiaľ by takémuto postupu ţalovaného vyhovel, došlo by
k spôsobeniu nerovnováhy ústavných práv účastníkov súdneho konania. Podľa názoru súdu
prvého stupňa takýmto postupom ţalovanému nebolo odňaté právo konať pred súdom. Súd
prvého stupňa nepripustil ďalšie dôkazy na dokazovanie, ktoré navrhol právny zástupca
ţalovaného, a ktoré smerovali k ustaľovaniu platnosti a pravosti Dodatku č. l, teda
k ustaľovaniu skutkového stavu na základe komisionárskej zmluvy, resp. zmluvy
o sprostredkovaní, a to uţ na základe prijatého záveru, ţe zistený skutkový stav nepotvrdil
konanie a správanie sa účastníkov podľa ţalovaným tvrdenej komisionárskej zmluvy. Súd
prvého stupňa uviedol, ţe nedošlo k ţiadnej vade konania, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Výrok o trovách konania sa zakladá podľa ust. § 142 ods. 1
O. s. p., ako aj podľa ust. § 146 ods. 2 O. s. p.
Na odvolanie ţalovaného odvolací súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok
Okresného súdu Čadca zo dňa 22. 04. 2010, č. k. 4Cb/77/2006-332 v spojení s opravným
uznesením zo dňa 20. 09. 2010, č. k. 4Cb/64/2006-345 v napadnutých výrokoch I., II., ako aj
o povinnosti ţalovaného zaplatiť ţalobcovi 2 814,09 eur s príslušenstvom a nahradiť trovy
konania. Ţalovanému uloţil povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy odvolacieho konania
vo výške 153,83 eur. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie
ţalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., odvolací súd
poukázal na uznesenie Krajského súdu v Ţiline zo dňa 28. 09. 2011 č. k. 13Cob/361/2010-362
a doručenie upovedomenia o termíne vyhlásenia rozsudku účastníkom konania
prostredníctvom ich právnych zástupcov v zmysle doručeniek na č. l. 361 spisu s tým, ţe
podľa ust. § 156 ods. 1, 3 O. s. p. bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené
na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením,
v zmysle uznesenia krajského súdu dňa 19. 10. 2011, na základe čoho boli splnené podmienky
k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Ţiline v spojení s ust. § 211 ods. 2
O. s. p. Krajský súd v Ţiline poukázal na ust. § 212 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Na základe aplikácie citovaného zákonného
ustanovenia bol podľa krajského súdu rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch
preskúmavaný v medziach odvolacích dôvodov ţalovaného, obsiahnutých v písomne
podanom odvolaní zo dňa 08. 06. 2010.
V odôvodnení rozhodnutia k odvolaciemu dôvodu odňatia moţnosti konať
pred súdom, keď vec bola na pojednávaní konanom dňa 22. 04. 2010 rozhodnutá
v neprítomnosti ţalovaného a jeho právneho zástupcu, odvolací súd v napadnutom rozhodnutí
uviedol, ţe ţalovaným tvrdená práceneschopnosť podľa predloţeného potvrdenia o dočasnej
pracovnej neschopnosti, keď ţalovaný bol práceneschopný od 12. 04. 2010 (č. l. 323 spisu),
nebola dôleţitým dôvodom na odročenie pojednávania podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p.
Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa uviedol, ţe ţalovaný vzhľadom
k potvrdeniu o dočasnej pracovnej neschopnosti, z ktorej vyplýva, ţe bol práceneschopný
od 12. 04. 2010 (č. l. 323 spisu), nepreukázal, ţe tento dôvod práceneschopnosti trval aj
v čase konania súdu prvého stupňa, to znamená ku dňu 22. 04. 2010. Vzhľadom k dĺţke
súdneho konania, ako aj postupu konania pred súdom prvého stupňa, odvolací súd zdôraznil,
ţe na nariadenom pojednávaní dňa 12. 05. 2009 bol prítomný tak ţalovaný, jeho právny
zástupca, a mal danú moţnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré boli vykonané pred súdom
prvého stupňa (ust. § 123 O. s. p.). V podstate dokazovanie pred súdom podľa ust. § 122
a nasl. ustanovenia O. s. p. bolo vykonávané v priebehu celého trvania sporu, preto
dokazovanie nie je moţné zúţiť len na jeden úkon nariadeného pojednávania dňa
20. 04. 2010, ktorého sa nezúčastnil ţalovaný, právny zástupca ţalovaného, s tvrdením, ţe
ţalovaný nemal moţnosť sa vyjadriť k vykonávaným dôkazom. K všetkým dôkazom, ktoré
tvoria súčasť spisového materiálu, ţalovaný mal moţnosť sa vyjadriť uţ pred pojednávaním
konaným dňa 22. 04. 2010, preto ani s ohľadom k uvedenému prejednanie veci
v neprítomnosti ţalovaného na pojednávaní konanom dňa 22. 04. 2010, neznamenalo podľa
odvolacieho súdu odňatie moţnosti ţalovanému konať pred súdom. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukázal na obsah zápisnice o pojednávaní zo dňa 22. 04. 2010, č. l. 325 spisu, a to
na rozsah oboznamovaných dôkazov, ktoré v celom súhrne sú dôkazmi, ku ktorým ţalovaný
sa mal moţnosť vyjadriť a sa aj vyjadril v priebehu súdneho konania. Odvolací súd
s poukazom na ust. § 101 ods. 2 O. s. p. konštatoval, ţe ţalovaný nepreukázal existenciu
tvrdeného dôleţitého dôvodu pre odročenie pojednávania, a to trvanie práceneschopnosti aj
k dátumu 22. 04. 2010 a súčasne ani sa nejednalo o dôleţitý dôvod práve pre priebeh celého
súdneho konania, jeho dĺţku a spôsob vykonávania dôkazov pred súdom prvého stupňa.
Odvolací súd zdôraznil, ţe boli splnené podmienky k prejednaniu v neprítomnosti ţalovaného
a jeho právneho zástupcu, a to s ohľadom aj na aplikáciu zásady rovnosti strán v súdnom
konaní, ktorá je vyjadrená nielen v ust. § 18 O. s. p., ale aj v čl. 47 Ústavy Slovenskej
republiky. S poukazom na uvedené, ako aj na zásadu „práva na spravodlivý súdny proces“,
spojenej s nutnosťou rovnakých „pravidiel hry“, ale tieţ aj s princípom „rovnosti zbraní“,
odvolací súd dospel k záveru, ţe boli splnené podmienky k prejednaniu veci v neprítomnosti
ţalovaného a jeho právneho zástupcu. Odvolací súd poukázal aj na to, ţe termín pojednávania
konaného dňa 22. 04. 2010 mal ţalovaný a právny zástupca ţalovaného, doručený
v dostatočnom časovom predstihu (ţalovaný predvolanie prevzal podľa doručenky na č. l. 321
rub spisu dňa 26. 03. 2010 a právny zástupca ţalovaného dňa 24. 03. 2010), z ktorého dôvodu
bolo dodrţané ust. § 115 ods. 2 O. s. p., a preto ani z tohto hľadiska nemohlo dôjsť k odňatiu
moţnosti ţalovanému konať pred súdom.
K zhodnoteniu skutkového a právneho stavu súdom prvého stupňa, odvolací súd
poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s opravným
uznesením, s ktorým sa v celom rozsahu stotoţnil pri aplikácii ust. § 219 ods. 2 O. s. p.
V súvislosti s odvolacími dôvodmi ţalovaného k veci samej odvolací súd poukázal aj na ust.
§ 213 ods. 1 O. s. p., keďţe odvolací súd bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd
prvého stupňa z dôvodu, ţe nebola preukázaná ţiadna z výnimiek ustanovených v ustanovení
§ 213 ods. 2 aţ 7 O. s. p. Z titulu vyššie uvedeného za aplikácie ustanovenia § 219 ods. 2
O. s. p. v podrobnosti odkázal odvolací súd na závery rozhodnutia súdu prvého stupňa,
s odôvodnením ktorého sa stotoţnil, a to aj v rovine nepreukázania zodpovednostného nároku
zo strany ţalovaného k ţalobcom dodanému tovaru a ani nepreukázania zániku nároku
ţalobcu spôsobom započítania, i keď odvolací súd povaţoval za potrebné zdôrazniť, ţe
v tomto smere závery rozhodnutia súdu prvého stupňa neboli spochybnené odvolacími
dôvodmi ţalovaného. Ak výsledky dokazovania nepreukázali, ţe základom vzťahu medzi
ţalobcom a ţalovaným bol Dodatok č. 1 k zmluve o výhradnom obchodnom zastúpení, tak
nebolo potrebné ani zo strany odvolacieho súdu sa vyjadrovať k obsahu, pravosti
a hodnovernosti týchto úkonov, ktorých posudzovanie by nastalo len v prípade, pokiaľ by
dôkazný stav preukázal správanie a konanie účastníkov týchto úkonov, k čomu však nedošlo.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení
s ust. § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O. s. p.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie v zákonnej lehote, ktoré
odôvodnil tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. a súdne
rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci.
K postupu súdov, ktorým sa odňala ţalovanému moţnosť konať pred súdom,
dovolateľ uviedol, ţe podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú
účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepoţiadal
z dôleţitého dôvodu o odročenie, môţe súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka;
prihliadne pri tom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Z ust. § 101 ods. 2 O. s. p.
vyplýva, ţe súd môţe uskutočniť pojednávanie len vtedy, ak sa riadne predvolaný účastník
nedostaví na pojednávanie, pričom nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o odročenie pojednávania.
Podľa R 31/1995 choroba účastníka preukázaná lekársky uznanou práceneschopnosťou je
dôleţitým dôvodom v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Ak účastník konania v takom prípade
poţiadal včas o odročenie pojednávania, prejednanie veci v jeho neprítomnosti treba
kvalifikovať ako odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Z tejto judikatúry súdov vyplýva, ţe choroba účastníka konania, ktorú preukázal lekársky
uznanou práceneschopnosťou, je vţdy dôleţitým dôvodom na odročenie pojednávania. Ako
vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, ţalovaný neúčasť
ospravedlnil a poţiadal o odročenie pojednávania dňa 14. 04. 2010, pričom doloţil lekársky
uznanú práceneschopnosť. Súd prvého stupňa i napriek tomu vec prejednal, čím podľa
dovolateľa účastníkovi konania odňal moţnosť konať pred súdom a vedome porušil základné
práva ţalovaného ako účastníka konania zaručené ústavou. Úvaha súdu prvého stupňa,
s ktorou sa vo svojom rozsudku v plnom rozsahu stotoţnil aj odvolací súd, ţe „nebola
potrebná prítomnosť ţalovaného, ani jeho právneho zástupcu, pretoţe súd
vo veci nedokazoval“, je podľa dovolateľa zmätočná a nepravdivá. Ţalovaný má za to, ţe
k nesprávnemu a nespravodlivému rozhodnutiu súdu prvého stupňa v spojení s rozhodnutím
odvolacieho súdu, prispela práve tá skutočnosť, ţe súd prvého stupňa uskutočnil pojednávanie
v neprítomnosti ţalovaného a jeho právneho zástupcu a neumoţnil im vyjadriť sa k právnej
a skutkovej stránke veci. S poukazom na ust. § 118 ods. 4 O. s. p. dovolateľ dodal, ţe
účastníkovi konania prislúcha právo pred vyhlásením konečného rozhodnutia vo veci zhrnúť
svoje návrhy a vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu. V danom prípade bolo podľa
dovolateľa ţalovanému nesprávnym postupom súdu prvého stupňa toto právo odňaté, keďţe
tento súd neuznal lekársky uznanú práceneschopnosť ţalovaného ako dôleţitý dôvod
na odročenie pojednávania a pojednával a rozhodol v jeho neprítomnosti, a teda ţalovaný
nemal moţnosť zhrnúť a vyjadriť sa k dokazovaniu, prípadne navrhnúť vykonanie ďalších
dôkazov. Súd prvého stupňa vyhodnotil preukázanú práceneschopnosť ţalovaného ako jeho
účelový postup, čo je v rozpore s ustanoveniami O. s. p. a rovnako s platnou judikatúrou,
ktorá hovorí, ţe choroba účastníka konania, ktorá je lekársky potvrdená, zakladá vţdy
dôleţitý dôvod na odročenie pojednávania. Odvolací súd sa podľa dovolateľa nepochopiteľne
stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa, čím došlo k porušeniu základného práva ţalovaného
konať pred súdom.
K hodnoteniu skutkového stavu a právneho stavu veci dovolateľ uviedol, ţe súd
prvého stupňa vôbec neskúmal predloţené listinné dôkazy, a to znalecké posudky (jeden
znalecký posudok predloţil ţalobca a dva znalecké posudky predloţil ţalovaný) a vôbec
nevykonal dôkazy na zistenie, či Dodatok č. 1 je pravou a platnou listinou, podľa ktorej by sa
mal riadiť právny vzťah medzi účastníkmi. Ak súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe
vykonávanie takýchto dôkazov je nadbytočné, nehospodárne a zavádzajúce, ide podľa
dovolateľa o nesprávny právny názor súdu, ktorý je v rozpore s právnym názorom
odvolacieho súdu v konaní 14Cob/144/2009. Pokiaľ sa odvolací súd stotoţnil s takýmto
nesprávnym postupom súdu prvého stupňa, trpí i jeho rozhodnutie omylom. Súd prvého
stupňa vyhodnotil Dodatok č. 1 ako neplatný právny úkon z dôvodu neurčitosti právneho
úkonu (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 37 Občianskeho zákonníka), pretoţe podľa jeho
názoru má Dodatok č. 1 k zmluve o výhradnom obchodnom zastúpení tvoriť obsahový
a právny súlad. S takýmto názorom súdu prvého stupňa sa dovolateľ nestotoţňuje. Dovolateľ
zdôraznil, ţe dodatkom k právnemu úkonu moţno zaloţiť platne aj iný právny vzťah, ktorý
môţe byť posudzovaný podľa iného ustanovenia zákona, prípadne podľa iného právneho
predpisu. Preto záver súdu prvého stupňa o neurčitosti je podľa názoru ţalovaného nesprávny
a zmätočný. Dovolateľ má taktieţ za to, ţe prostredníctvom poverenia svojej zamestnankyne
sa zúčastnil ohliadky tovaru a namieta závery znaleckého dokazovania, ţe ţalovaný
nezabezpečil tovar k znaleckej ohliadke, aby bola moţná jeho fyzická kontrola. Ţalovaný sa
k znaleckému posudku vyjadril, ţe takýto záver znalca je nesprávny, pretoţe tovar mal
zabezpečený na ohliadku, pričom tovar bol zabalený, teda v stave, v akom ho ţalovaný
od ţalobcu prevzal. Súd prvého stupňa tým, ţe dôkaz nevykonal, podľa dovolateľa nezistil
riadne skutkový stav a v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
V dovolaní sa ďalej uvádza, ţe podľa Dodatku č. 1 právny vzťah medzi účastníkmi sa
mal riadiť poľským právom. Podľa XXIV. kapitoly, článku 765 Civilného zákona PĽR,
komisionárskou zmluvou sa prijímajúci zákazku (komisionár) zaväzuje za odmenu (províziu)
v rozsahu svojej činnosti ku kúpe alebo predaju hnuteľných vecí na účet objednávateľa
(komitenta) alebo vo vlastnom mene. Z tohto ustanovenia vyplýva, ţe ţalovaný mohol
odpredávať tovar vo vlastníctve ţalobcu vo vlastnom mene alebo na účet ţalobcu. Pokiaľ teda
ţalovaný uskutočňoval predaj tovaru vo vlastnom mene, uskutočňoval ho v súlade s vyššie
uvedeným ustanovením Civilného zákona Poľskej republiky. Pokiaľ súd prvého stupňa túto
skutočnosť vyhodnotil tak, ţe nešlo o komisionársku zmluvu, keď ţalovaný uskutočňoval
predaj vo vlastnom mene, dovolateľ má za to, ţe jeho právny názor je v rozpore s citovaným
ustanovením Civilného kódexu. Podľa názoru odvolacieho súdu sa na daný právny vzťah
vzťahuje Dohovor upravujúci zmluvu o kúpe tovaru a nie poľské právo. Uvedený názor
odvolacieho súdu je podľa dovolateľa taktieţ nesprávny. Účastníci si v Dodatku č. 1 dohodli,
ţe ich záväzkovo-právny vzťah sa bude riadiť ustanoveniami poľského práva, ktorými je
upravená komisionárska zmluva. Nakoľko teda došlo k uzavretiu dohody o tom, podľa
ktorého právneho poriadku sa bude daný právny vzťah posudzovať, má takáto dohoda
prednosť pred aplikáciou Dohovoru. Na základe uvedeného mal podľa dovolateľa súd prvého
stupňa a rovnako i súd odvolací dospieť k záveru, ţe právny vzťah účastníkov zmluvy sa mal
v súlade s dohodou ohľadom aplikácie právneho poriadku posudzovať podľa poľského práva.
Pokiaľ súdy oboch stupňov dospeli k inému záveru, je ich právne posúdenie veci nesprávne.
Z vyššie uvedených skutočností podľa ţalovaného vyplýva, ţe postupom súdu prvého
stupňa a rovnako nesprávnym postupom odvolacieho súdu mu bola ako účastníkovi konania
odňatá moţnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa sa pri rozhodovaní spravoval
nesprávnym právnym názorom a nevykonal navrhnuté dôkazy, čím nezistil úplne a správne
skutkový stav. Na skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis. Na odvolanie
ţalovaného odvolací súd toto nesprávne rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.
Dovolateľ preto navrhuje, aby dovolací súd rozhodnutia súdov oboch stupňov zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolateľ zároveň poţiadal o odklad
vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu podľa ust. § 243 O. s. p.
Ţalovaný podal na súde prvého stupňa dňa 27. 11. 2012 stanovisko, v ktorom
poukázal na vady konania uvedené v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. a na vady konania, ktoré mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci zo strany súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho
súdu. Ţalovaný zdôraznil, ţe na pojednávaní dňa 22. 04. 2010 okresný súd poskytol poučenie
právnemu zástupcovi ţalobcu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p. v nadväznosti na ust. § 205a
O. s. p., pričom prvostupňový súd mal konštatovať, ţe ţalovanému a jeho právnemu
zástupcovi bolo takéto poučenie doručené v písomnej forme spolu s termínom pojednávania.
Ţalovaný má za to, ţe v poučení, ktoré mu bolo doručené (ako aj jeho právnemu zástupcovi)
spolu s predvolaním, absentovalo poučenie ţalovaného zo strany súdu v zmysle ust. § 205a
O. s. p. Takýmto postupom došlo podľa dovolateľa k porušeniu zásady rovnosti účastníkov
konania, k porušeniu základného práva ţalovaného na súdnu ochranu a práva na spravodlivý
proces. V súvislosti so ţiadosťou o odročenie pojednávania poukázal ţalovaný na rozsudky
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 66/94, 3Cdo 156/2003, 5Cdo 256/2007,
2Cdo 95/2003 a 2Cdo 259/2004. Ţalovaný má za to, ţe pokiaľ ţiadosť o odročenie
pojednávania a potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti nie sú dostačujúcim dôkazom
na preukázanie dôleţitého dôvodu na odročenie pojednávania, mal súd postupovať v súlade
s ust. § 43 O. s. p. a vyzvať ţalovaného na odstránenie nedostatkov s konkrétnym poučením.
Takto však súd prvého stupňa nepostupoval a podľa ţalovaného týmto nesprávnym postupom
porušil ust. § 1 O. s. p. s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV. ÚS 1/02 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 7/97
a 2Cdo 249/2004. S odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo 70/2008 a 3Cdo 75/2008 ţalovaný dodal, ţe podľa jeho názoru mu nebola v konaní
poskytnutá moţnosť predniesť (doplniť či doplňovať) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným
skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, ako aj právo označiť
navrhované dôkazné prostriedky.
V doplnení k návrhu ţalovaného na odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého
rozhodnutia ţalovaný uviedol, ţe naliehavosť jeho návrhu vyplýva zo skutočnosti, ţe ţalobca
ako oprávnený vedie voči ţalovanému ako povinnému konanie o nútený výkon súdneho
rozhodnutia (exekúciu) na podklade dovolaním napadnutého rozhodnutia. Týmto je daná
podľa ţalovaného existencia hrozby vzniku nenapraviteľnej ujmy vo sfére ţalovaného, ako aj
zmarenie významu a účinku preskúmania dovolaním napadnutého rozhodnutia.
Ţalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, ţe nesúhlasí s názorom
ţalovaného, ţe mu bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom. Poukázal na dĺţku
súdneho konania, k začatiu ktorého došlo doručením návrhu na začatie konania na Okresný
súd v Čadci dňa 27. 12. 2005 a k rozhodnutiu sporovej veci napadnutým rozsudkom
okresného súdu dňa 22. 04. 2010. Po celú túto dĺţku súdneho konania tak ţalobca, ako aj
ţalovaný, mali vytvorený dostatočný časový priestor k realizovaniu svoj ich nielen
procesných, ale aj Ústavou Slovenskej republiky garantovaných práv, a bolo uţ len
na účastníkoch súdneho konania, akým spôsobom ich budú naplňovať. Ţalovaný vzhľadom
k potvrdeniu o dočasnej pracovnej neschopnosti, z ktorej vyplýva práceneschopnosť
od 12. 04. 2010, nepreukázal, ţe tento dôvod práceneschopnosti trval aj v čase konania
okresného súdu, to znamená ku dňu 22. 04. 2010. Ţalobca uviedol, ţe ako strana v spore
pri rovnosti so ţalovaným má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a je to práve súd, ktorý aj podľa ust. § 6 O. s. p. postupuje
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.
V záujme zabezpečenia výkonu týchto práv a rovnosti strán v spore je preto potrebné
dôvod pre odročenie pojednávania posudzovať so zreteľom k naplneniu týchto zásad a práv,
a váţnosť takéhoto dôvodu kvalifikovať tak s ohľadom k zásade rovnosti, k samotnému
účastníkovi súdneho konania a celkového priebehu sporu. Aj na základe týchto zásad podľa
ţalobcu odvolací súd dospel k záveru, ţe boli splnené podmienky k prejednaniu veci
v neprítomnosti ţalovaného a jeho právneho zástupcu. Krajský súd zdôraznil, ţe v konečnom
dôsledku ţalovaný svoju účasť na súdnom pojednávaní dňa 22. 04. 2010 mohol zabezpečiť aj
prostredníctvom svojho zvoleného právneho zástupcu, na strane ktorého nebolo preukázané,
ţe by existoval dôleţitý dôvod, pre ktorý sa nezúčastnil nariadeného termínu pojednávania
dňa 22. 04. 2010, to znamená právnemu zástupcovi ţalovaného nič nebránilo, aby sa tohto
termínu zúčastnil.
Ţalobca nesúhlasí ani s názorom ţalovaného, ţe súd nezistil správne skutkový stav
veci, a ţe na skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis. Má za to, ţe vykonané
dokazovanie preukázalo, ţe ţalovaný ako dodávateľ fakturoval tovar konečným zákazníkom
ako odberateľom za kúpnu cenu, ktorú odberatelia platili na účet ţalovaného a nie ţalobcu.
Okresný súd Ţilina a následne aj Krajský súd v Ţiline, preto postupovali správne, keď
skutkový stav hodnotili ako vzťah z kúpnej zmluvy.
Ţalobca v podanom vyjadrení ďalej uviedol, ţe medzi ním a ţalovaným prebiehalo,
resp. prebieha viacero súdnych sporov druhovo totoţných, týkajúcich sa zaplatenia kúpnej
ceny za dodaný tovar. Preto má ţalovaný za to, ţe jediným cieľom podania dovolania
ţalovaným je získať čas na to, aby sa úplne zbavil svojho majetku za účelom neuspokojenia
pohľadávok ţalobcu, t. j. nevymoţiteľnosti jeho práva.
Vzhľadom na uvedené, ţalobca navrhuje, aby dovolací súd dovolanie zamietol
s uloţením povinnosti ţalovaného k náhrade ţalobcových trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.).
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú
ustanovenia § 237 aţ § 239 O. s. p.
Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí z niektorou z vád uvedených v ust. § 237
O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti podľa
ust. § 241 ods. 1 O. s. p. V prípade, ţe dovolací súd zistí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto
pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, ţe dovolanie nie je
v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné.
Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to
pre prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej zmenený, resp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho
súdu, vysloveného v tejto veci a tieţ v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu.
V danom prípade neboli splnené podmienky pre prípustnosť dovolania v zmysle ust.
§ 238 O. s. p., pretoţe odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil
a prípustnosť dovolania nevyslovil.
Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania
Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. v dovolaní
nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto
opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku
opodstatnenosti tvrdenia ţalovaného, ţe mu bola postupom súdu odňatá moţnosť konať
pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný
postup, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne
dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením, zaujatým
v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môţe ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,
právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa
k dokazovaniu i k právnej stránke veci.
Dovolací súd zdôrazňuje, ţe z hľadiska uvedeného ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
nie je rozhodujúce, či účastník konal pred súdom osobne alebo prostredníctvom zástupcu, ale
len to, či bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený na svojich procesných právach.
Ţalovaný v dovolaní predovšetkým namietal, ţe súd prvého stupňa napriek riadnemu
ospravedlneniu ţalovaného, ktorý bol práceneschopný, ako aj jeho právneho zástupcu
a ţiadosti o odročenie pojednávania, ktorého sa chcel zúčastniť, pojednával a rozhodol
v neprítomnosti ţalovaného a jeho zástupcu, v dôsledku čoho nemohol na ostatnom
pojednávaní predniesť záverečný návrh.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe súd prvého stupňa konal dňa 22. 04. 2010 v neprítomnosti
ţalovaného, jeho právneho zástupcu, ako aj v neprítomnosti ţalobcu. Právny zástupca ţalobcu
súhlasil, aby bolo konané v jeho neprítomnosti. Ţalovaný predvolanie na termín pojednávania
22. 04. 2010 prevzal dňa 26. 03. 2010 a jeho právny zástupca dňa 24. 03. 2010, ktorý svoju
neúčasť, ako aj neúčasť ţalovaného ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti ţalovaného, čo
doloţil potvrdením jeho práceneschopnosti odo dňa 12. 04. 2010 (č. l. 322, č. l. 323 spisu).
Moţnosť vec prejednať v neprítomnosti účastníka konania alebo jeho zástupcu je
potrebné posudzovať s ohľadom na všetky okolnosti prípadu. Aj keď zákon bliţšie
nešpecifikuje, čo treba povaţovať za dôleţitý dôvod, danosť ktorého bráni súdu prejednať vec
v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu, je zrejmé, ţe za dôleţitý dôvod treba
povaţovať také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom na svoju povahu spôsobilé neúčasť
na pojednávaní ospravedlniť.
V predmetnej veci súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd mali za to, ţe z potvrdenia
o dočasnej práceneschopnosti ţalovaného vyplýva, ţe ţalovaný bol práceneschopný
od 12. 04. 2010. Avšak predloţeným potvrdením ţalovaný nepreukázal, ţe tento dôvod
práceneschopnosti trval aj v čase konania súdu prvého stupňa.
Právny zástupca ţalovaného v dovolacom konaní predloţil fotokópiu potvrdenia,
z ktorej sa javí, ţe práceneschopnosť ţalovaného trvala aj v čase pojednávania, keďţe
fotokópia potvrdenia o dĺţke práceneschopnosti ţalovaného obsahovala informáciu
o ukončení práceneschopnosti ţalovaného dňom 07. 07. 2010. Pokiaľ je tento predpoklad
správny, ţalovaným uvádzaný dôvod bude potrebné povaţovať za dôleţitý dôvod
pre odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. (R 31/1995).
Pretoţe súd prvého stupňa, ani súd odvolací trvanie práceneschopnosti ţalovaného
nezisťovali, nemohli dospieť k záveru o tom, ţe na strane ţalovaného nebol váţny dôvod,
pre ktorý sa nemohol pojednávania nariadeného súdom prvého stupňa zúčastniť. Pre úplnosť
treba uviesť, ţe súd prvého stupňa predvolanie na pojednávanie na deň 22. 04. 2010 (č. 1.
320) zaslal okrem právneho zástupcu ţalovaného aj ţalovanému, z obsahu ktorého
predvolania je zrejmé, ţe súd pokladal za potrebné ţalovaného v tomto konaní vypočuť.
Z uvedeného dôvodu nemohol následne súd dospieť k záveru, ţe ţalovaný svoje práva
pred súdom mohol realizovať prostredníctvom svojho právneho zástupcu.
Súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie
rozhodnutia bez ústneho pojednávania (§ 122 ods. 1 O. s. p.). Účastníci majú právo vyjadriť
sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O. s. p.).
Právo účastníka vyjadriť sa k vykonanému dôkazu sa v konaní realizuje tak, ţe
predseda senátu spravidla bezprostredne po vykonaní kaţdého dôkazu umoţní účastníkovi,
aby sa k nemu vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení tohto dôkazu povaţuje
za významné. Tomuto procesnému oprávneniu účastníka konania korešponduje povinnosť
súdu vytvoriť účastníkovi procesnú moţnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu.
Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne za jeho účasti, mu priznáva aj
právo na pojednávam predniesť svoje návrhy, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonanému
dokazovaniu, ako i právo záverečnej reči.
Vychádzajúc z uvedených procesných práv účastníka pri prejednaní veci verejne
za jeho účasti, nemohli súdy dospieť k záveru o tom, ţe ţalovanému prejednaním veci
bez jeho účasti nemohli byť upreté procesné práva, ktoré mu zákon priznáva, keď
na pojednávaní súd dokazovanie nevykonával.
Zistená vada konania, súčasne zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
Táto procesná vada je zároveň tieţ dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté
rozhodnutie zrušiť, pretoţe rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nie je moţné
povaţovať za správne.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
zrušil podľa § 243b ods. 2 O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. mája 2013
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová