Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6ECdo/65/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,

IČO : X., v dovolacom konaní zastúpenej F., so sídlom v B., v mene a na účet ktorej koná

doc. JUDr. B. F., PhD., advokát a konateľ, proti povinnej E. B., bytom Č., o vymoženie

636,55 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.

, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 30. mája 2012, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. mája

2012, sp. zn. o d m i e t a .

Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Lučenec 21. októbra 2008

požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ( o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

/ďalej len „Exekučný poriadok“/) a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského

rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., so sídlom v B.,

IČO : X.) z 29. mája 2008, sp. zn. S.. Okresný súd Lučenec poverením z 22. októbra 2008

č. X.* poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného

titulu.

Okresný súd Lučenec uznesením z 2. februára 2012, č.k. -20 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. Z rozhodnutia prvostupňového súdu

vyplýva, že zmluvu o úvere z 13. júla 2007 uzavretú medzi účastníkmi konania považuje

za spotrebiteľskú zmluvu. Tento záver vyplýva zo skúmania postavenia zmluvných strán pri

2

uzatvorení zmluvy. Prvostupňový súd zistil, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nebola

dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok

poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská

doložka koncipovaná formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy

k smernici v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný

prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Vychádzajúc však z povahy samotnej zmluvy o úvere

je však zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi

rozhodcovským alebo civilným súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči

druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností dlžníka, zabezpečuje takmer úplnú

dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany

dlžníka. Navyše v čase uzatvárania zmluvy nebolo v platnosti ani ustanovenie § 87 písm. f/

, ktoré až s účinnosťou od 15. októbra 2008 umožňuje dlžníkovi podať žalobu popri

miestne príslušnom súde odporcu – dodávateľa aj na miestne príslušnom súde spotrebiteľa.

Ani ustanovenie nezaručovalo dlžníkovi možnosť uplatniť svoje práva

na súde v mieste svojho bydliska a to vzhľadom na možnosť veriteľa namietať jeho miestnu

nepríslušnosť, čoho dôsledkom by bolo postúpenie veci na príslušný súd v mieste sídla

veriteľa. Vychádzajúc z uvedených ustanovení je zrejmé, že veriteľ od počiatku sledoval

takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli

tieto vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie

jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenie práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou

rozhodcovskou doložkou teda napriek jej formálnemu zneniu reálne dochádza k narušeniu

smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami a to samozrejme v neprospech

spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta konania

ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery nemá právo relevantne sa proti návrhu

zo strany veriteľa brániť, resp. sa zúčastniť konania či už pred rozhodcovským súdom alebo

v občianskosúdnom konaní. V konečnom dôsledku k takémuto závažnému narušeniu

rovnováhy v rozpore s úmyslom vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou

skutočnosťou, že spotrebiteľovi nie je zo zákona daná možnosť v prípade podania žaloby voči

nemu na rozhodcovskom súde (nachádzajúcom sa okrem toho v značnej vzdialenosti

od bydliska odporcu), domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste jeho

bydliska, ako je to prirodzené v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy,

obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu

(či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v demokratickom

zriadení a v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom.

3

Prvostupňový súd v zmysle výkladu smernice v rozsudku Océano Grupo Editorial mal

za to, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou

podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho

zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom

bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán

a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom

na vykonanie exekúcie. Podľa judikatúry ESD je povinnosťou členských štátov a ich orgánov

zabezpečiť, aby nekalé podmienky v zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov a prihliadajúc

ex offo na ich neplatnosti dosiahnuť odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu ich

používania zo strany predajcov alebo dodávateľov. V dôsledku toho prvostupňový súd

považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto vlastnosti

za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie. Na základe toho súd v zmysle

§ 57 ods. 1 písm. g/ exekúciu vyhlásil za neprípustnú a súčasne zastavil.

Zároveň z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že o trovách konania prvostupňový súd

rozhodne osobitným uznesením.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, uznesením

z 30. mája 2012, sp. zn. , uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne

potvrdil ( ).

Na námietku odvolateľky, že prvostupňový súd zmluvu o úvere nesprávne posúdil ako

zmluvu o spotrebiteľskom úvere, odvolací súd poukázal na ust. § 23a ods. 1 zákona

č. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, podľa

ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzatvorené podľa ,

, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa

uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným

spôsobom neovplyvňuje. Povinná vykazuje znaky spotrebiteľa vymedzené v ust. § 2 tohto

zákona, ako aj podľa Veriteľom v zmysle tohto

zákona je fyzická alebo právnická soba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho

podnikania. Z uvedeného vyplýva, že prvostupňový súd na zmluvu o úvere správne aplikoval

ustanovenia týkajúce sa úpravy neprijateľných podmienok

v spotrebiteľských zmluvách. Ďalej odvolací súd poukázal na rozhodnutie, ku ktorému dospel

Súdny dvor Európskej pri výklade Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

praktikách v spotrebiteľských zmluvách vo veci C-40/08. Z toho vyplýva, že vnútroštátny súd,

4

ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný

bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami

potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej

v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa

vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu

vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom

zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

K námietke odvolateľky, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci odvolací súd

uviedol, že rozhodcovský súd kompetenciu rozhodovať majetkové spory získa až na základe

dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu súd musel zistiť, či

bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej vo forme

osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve. Ak rozhodcovská zmluva trpí absolútnou

neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto

právneho úkonu rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu

chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom

znení, ako vyplýva z bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú

neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, prvostupňový súd správne právne posúdil ako

neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Táto podmienka nebola

so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných

podmienok poskytnutia úveru vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak nemal

spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť. Odvolací súd

navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané – a to

drobulinkým ťažko čitateľným, resp. takmer nečitateľným husto popísaným písmom – už sama

osebe podstatne sťažuje reálne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto

texte obsiahnutými. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy, ktorá

zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou

v zmysle 53 ods. 1 , na základe ktorého je potrebné túto rozhodcovskú doložku vyhodnotiť

ako neprijateľnú podmienku zmluvy, a teda za absolútne neplatný právny úkon. Rozhodcovská

zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tým spôsobom, že bola ako doložka zapracovaná

do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru na zadnej strane formulára zmluvy. Spotrebiteľ

teda ak chcel od dodávateľa získať predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal

inú možnosť, než túto podmienku prijať. Nemohol ovplyvniť výber rozhodcov, resp.

rozhodcovského súdu uvedených v predtlači zmluvy. Už táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu

vo vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Konečne,

rozhodcovské konanie je založené práve na tom, že zmluvné strany sa spoločne dohodnú

na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak, ak dodávateľ

vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným Rozhodcovským súdom, tak ako to vyplýva

z formulára predtlače predmetnej úverovej zmluvy svojím spotrebiteľom, tým spôsobuje

značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch medzi ním a konkrétnym spotrebiteľom.

Spotrebiteľovi bol vnútený tak spôsob rozhodovania budúcich sporov, ako aj subjekt, ktorému

má byť táto kompetencia zverená a ktorý je súkromnou osobou, bez toho, aby mal možnosť

akejkoľvek úpravy či zmeny, pričom nejde o zmluvnú podmienku, ktorá by sa priamo týkala

predmetu uzatváranej zmluvy. Prvostupňový súd preto správne vyhodnotil rozhodcovskú

doložku ako neprijateľnú podmienku v zmysle . Neprijateľné podmienky sú

v zmysle účinného v čase uzatvorenia zmluvy neplatné. Zároveň odvolací súd

poukázal aj na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn.

z 24. februára 2011, kde ústavný súd zaujal stanovisko k otázke právomoci exekučného súdu

preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského

nálezu), ako aj k postupu exekučného súdu v prípade, že rozhodcovský súd odvodzoval svoju

právomoc z neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve.

K námietke odvolateľky o nepodaní návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, odvolací súd poukázal na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého

exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu, na ktorý správne poukázal aj

prvostupňový exekučný súd vo svojom rozhodnutí, kde konal ex offo bez návrhu, tak ako mu to

umožňuje zákon.

Proti uzneseniu krajského súdu podala oprávnená dovolanie, v ktorom navrhla, aby

dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Podanie dovolania odôvodnil tým, že:

„a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust.

v spojení s ust. );

b) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (ust.

v spojení s ust. );

6

c) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241

ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. );

d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241

ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. );

e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie

(ust. );

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(ust. )“.

Skutočnosť, že dovolanie podala bez bližšej špecifikácie dovolacích dôvodov,

oprávnená zdôvodnila krátkosťou času a hrozbou uplynutia lehoty na podanie dovolania,

ktorej zmeškanie nemožno odpustiť. Poukázala na to, že jednotlivé dôvody podrobne

rozvinula už v odvolaní a preto nepovažuje za potrebné ich duplikovať. Napriek uvedenému

konštatovaniu oprávnená mimo dovolacej lehoty následne doplnila dovolanie podaním,

v ktorom odvolaciemu súdu vytýkala predovšetkým to, že v rámci právneho posúdenia veci, sa

odvolávala na nekonkrétne ustanovenia smernice a vnútroštátnych právnych noriem,

v dôsledku čoho takéto právne posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti

a porušuje právo účastníka konania na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1

Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“).

Ďalej dovolateľka polemizovala so závermi odvolacieho súdu, že „dohodnutá

rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových

zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, že

rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva

z formulárovej zmluvy, ktorej je súčasťou, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho a preto

povinná ako dlžníčka nemohla jej obsah ovplyvniť, keďže mohla len záväzok z úverovej

zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý

následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho

nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo

požadovať, aby porozumel jej významu“.

Vyššie uvedené závery odvolacieho súdu oprávnená označila za nedostatočne

zdôvodnené a ničím nepreukázané domnienky súdu. Poukazovala na to, že obchodné vzťahy

medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi v rôznych sektoroch služieb poskytovaných obyvateľstvu

(bankovníctvo, poisťovníctvo, telekomunikácie, energetika) sú založené na formulárových

zmluvách, ktorých obsah spotrebitelia zásadne nie sú schopní zmeniť. Argument, že akákoľvek

individuálne nedojednaná zmluvná podmienka je neplatná, je podľa dovolateľky absurdný

a nemá oporu ani v ust. a ani v smernici. Druhá veta ust. sama osebe

nezakladá neprijateľnú zmluvnú podmienku, len konštatuje, že podmienky individuálne

dojednané sú prijateľné. Rozhodujúca je prvá veta ust. , na základe ktorej musí

súd jednoznačne preukázať, čo konkrétne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jediné tvrdenie, na základe

ktorého odvolací súd posúdil uvedenú zmluvnú podmienku ako neprijateľnú, je to, že

„spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej

doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň

informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu“.

Podľa dovolateľky to však vedie k záveru, že rozhodcovské doložky v spotrebiteľských

zmluvách sú vylúčené a akékoľvek spory vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv musia vždy

rozhodovať len všeobecné súdy.

Súdom zúčastneným na rozhodovaní dovolateľka ďalej vytýkala to, že sa

nevysporiadali s judikatúrou Súdneho dvora ES a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali

ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách napriek transpozície smernice do vnútroštátneho právneho

poriadku Slovenskej republiky. Poukázala tiež na nesprávny slovenský preklad ustanovenia

písm. q/ ods. 1 prílohy smernice v porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou, českou,

poľskou, nemeckou a francúzskou) a výkladové pravidlá, vyplývajúce z judikatúry Súdneho

dvora ES. Podľa týchto výkladových pravidiel je potrebné text úniového predpisu skúmať

vo všetkých jeho úradných jazykových verziách s tým, že pokiaľ je výklad určitého

ustanovenia v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané

podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorého je súčasťou. Podľa dovolateľky,

z porovnania všetkých jazykových verzií ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy smernice vyplýva,

že len taká rozhodcovská doložka je neprijateľná, ktorá kumulatívne alebo jednotlivo

a/ neposkytuje spotrebiteľovi právo alebo mu bráni v uplatňovaní práva podať žalobu

na všeobecný súd, b/ neposkytuje spotrebiteľovi právo podať akýkoľvek iný opravný

prostriedok, c/ vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory arbitrážou, ktorá nie je upravená

právnymi predpismi, d/ nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladá spotrebiteľovi

povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo

spočívať na inej zmluvnej strane. Na rozdiel od doslovného slovenského znenia, podľa

ktorého sa javí, ako keby sa atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom,

tak z ostatných jazykových verzií je zrejmé, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa

vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená

právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné

hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa ZRK. Takéto

rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle ust. § 31 ods. ZRK sa

v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

V doplnení dovolania oprávnená tiež navrhla prerušiť dovolacie konanie podľa

ust. v spojení s ust. a na základe článku 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predložiť Súdnemu dvoru ES nasledovné prejudiciálne otázky :

1/ Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých

okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe

rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je rozhodcovská

doložka individuálne dojednaná?

2/ V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie

písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej

doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o platnosť,

výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva

svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie

všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom

súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde,

považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však

neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,

v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu

založená právomoc rozhodcovského súdu?

9

3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútro-

štátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom

na smernicu 93/13/EHS, zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi?

Návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa ust.

dovolateľka odôvodnila tým, že Súdnemu dvoru ES by mala byť daná príležitosť posúdiť

exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne

tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu

úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Povinná, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre

odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie

konania dospel k záveru, že v predmetnej veci že nie je daný ani dôvod na prerušenie

konania podľa v spojení s ustanovením , že takýto

návrh nie je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho

práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

10

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania konanie v zmysle nevyhovie,

prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)

procesné vady konania ani v zmysle ani v zmysle písm. g/

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho dvora. Nie

sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka

domáhala. Podľa názoru najvyššieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho práva pre

riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie konania zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že

dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , . písm. a/, , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O s p. nie je prípustné.

11

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho

poriadku; jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má

za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou Exekučného poriadku a ust. a

o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie

exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným súdom

neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu aplikáciu a výklad

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení

ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala nesprávne právne

posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci,

12

ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní,

v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia

§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady

konania v zmysle nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní

prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok

alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka nie je

významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného

konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom

konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov, nie je

významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P. so sídlom v B.,

proti povinnej E. B., bývajúcej v Č., o vymoženie 636,55 Eur s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. , na základe rozhodcovského rozsudku

vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným zriaďovateľom S. so sídlom v B.)

z 29. mája 2008 sp. zn. S. nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo

predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/

konanie nezaťažila.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

13

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

O odňatie možnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len

v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa

dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (),

resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,

ktorý predkladá účastník konania (, ).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

14

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ust. § 45 ods. 1 a 2

Zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté

právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy

podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku v tomto

smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom

znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom

exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V tejto

súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 18. septembra 2012, sp. zn.: .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej.

Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

15

rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný

súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2

, v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových zistení a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

16

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemožno považovať

to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali

možnosť konať pred súdom, keďže nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však bolo účinné iba do 31.12.2012 a aj

za predpokladu, že by došlo k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia, nebolo by možné

v tomto smere dosiahnuť žiadnu nápravu.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu, že by

tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky jej

dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

, ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy dovolacieho

konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne trovy nevznikli.

17

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. mája 2013

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová