Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7f5/388564.b8faa4.pdf
PDF · 198.46 KB
No categories available
6ECdo/65/2013
Najvyšší súd 6 ECdo 65/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
IČO : X., v dovolacom konaní zastúpenej F., so sídlom v B., v mene a na účet ktorej koná
doc. JUDr. B. F., PhD., advokát a konateľ, proti povinnej E. B., bytom Č., o vymoženie
636,55 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.
13 Er 940/2008, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 30. mája 2012, sp. zn. 2 CoE 181/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania z a m i e t a .
Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. mája
2012, sp. zn. 2 CoE 181/2012 o d m i e t a .
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Lučenec 21. októbra 2008
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
/ďalej len „Exekučný poriadok“/) a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., so sídlom v B.,
IČO : X.) z 29. mája 2008, sp. zn. S.. Okresný súd Lučenec poverením z 22. októbra 2008
č. X.* poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného
titulu.
Okresný súd Lučenec uznesením z 2. februára 2012, č.k. 13 Er 940/2008-20 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. Z rozhodnutia prvostupňového súdu
vyplýva, že zmluvu o úvere z 13. júla 2007 uzavretú medzi účastníkmi konania považuje
za spotrebiteľskú zmluvu. Tento záver vyplýva zo skúmania postavenia zmluvných strán pri
uzatvorení zmluvy. Prvostupňový súd zistil, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nebola
dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská
doložka koncipovaná formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy
k smernici v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný
prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Vychádzajúc však z povahy samotnej zmluvy o úvere
je však zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi
rozhodcovským alebo civilným súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči
druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností dlžníka, zabezpečuje takmer úplnú
dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany
dlžníka. Navyše v čase uzatvárania zmluvy nebolo v platnosti ani ustanovenie § 87 písm. f/
O.s.p., ktoré až s účinnosťou od 15. októbra 2008 umožňuje dlžníkovi podať žalobu popri
miestne príslušnom súde odporcu – dodávateľa aj na miestne príslušnom súde spotrebiteľa.
Ani ustanovenie § 105 ods. 1 O.s.p. nezaručovalo dlžníkovi možnosť uplatniť svoje práva
na súde v mieste svojho bydliska a to vzhľadom na možnosť veriteľa namietať jeho miestnu
nepríslušnosť, čoho dôsledkom by bolo postúpenie veci na príslušný súd v mieste sídla
veriteľa. Vychádzajúc z uvedených ustanovení je zrejmé, že veriteľ od počiatku sledoval
takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli
tieto vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie
jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenie práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou
rozhodcovskou doložkou teda napriek jej formálnemu zneniu reálne dochádza k narušeniu
smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami a to samozrejme v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta konania
ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery nemá právo relevantne sa proti návrhu
zo strany veriteľa brániť, resp. sa zúčastniť konania či už pred rozhodcovským súdom alebo
v občianskosúdnom konaní. V konečnom dôsledku k takémuto závažnému narušeniu
rovnováhy v rozpore s úmyslom vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou
skutočnosťou, že spotrebiteľovi nie je zo zákona daná možnosť v prípade podania žaloby voči
nemu na rozhodcovskom súde (nachádzajúcom sa okrem toho v značnej vzdialenosti
od bydliska odporcu), domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste jeho
bydliska, ako je to prirodzené v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy,
obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu
(či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v demokratickom
zriadení a v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom.
Prvostupňový súd v zmysle výkladu smernice v rozsudku Océano Grupo Editorial mal
za to, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou
podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom
bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán
a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom
na vykonanie exekúcie. Podľa judikatúry ESD je povinnosťou členských štátov a ich orgánov
zabezpečiť, aby nekalé podmienky v zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov a prihliadajúc
ex offo na ich neplatnosti dosiahnuť odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu ich
používania zo strany predajcov alebo dodávateľov. V dôsledku toho prvostupňový súd
považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto vlastnosti
za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie. Na základe toho súd v zmysle
§ 57 ods. 1 písm. g/ exekúciu vyhlásil za neprípustnú a súčasne zastavil.
Zároveň z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že o trovách konania prvostupňový súd
rozhodne osobitným uznesením.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, uznesením
z 30. mája 2012, sp. zn. 2 CoE 181/2012, uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Na námietku odvolateľky, že prvostupňový súd zmluvu o úvere nesprávne posúdil ako
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, odvolací súd poukázal na ust. § 23a ods. 1 zákona
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, podľa
ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzatvorené podľa Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje. Povinná vykazuje znaky spotrebiteľa vymedzené v ust. § 2 tohto
zákona, ako aj podľa § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. Veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 tohto
zákona je fyzická alebo právnická soba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho
podnikania. Z uvedeného vyplýva, že prvostupňový súd na zmluvu o úvere správne aplikoval
ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa úpravy neprijateľných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách. Ďalej odvolací súd poukázal na rozhodnutie, ku ktorému dospel
Súdny dvor Európskej pri výklade Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
praktikách v spotrebiteľských zmluvách vo veci C-40/08. Z toho vyplýva, že vnútroštátny súd,
ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný
bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami
potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej
v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom
zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
K námietke odvolateľky, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci odvolací súd
uviedol, že rozhodcovský súd kompetenciu rozhodovať majetkové spory získa až na základe
dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu súd musel zistiť, či
bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej vo forme
osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve. Ak rozhodcovská zmluva trpí absolútnou
neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto
právneho úkonu rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu
chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom
znení, ako vyplýva z bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, prvostupňový súd správne právne posúdil ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Táto podmienka nebola
so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak nemal
spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť. Odvolací súd
navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané – a to
drobulinkým ťažko čitateľným, resp. takmer nečitateľným husto popísaným písmom – už sama
osebe podstatne sťažuje reálne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto
texte obsiahnutými. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy, ktorá
zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou
v zmysle 53 ods. 1 OZ, na základe ktorého je potrebné túto rozhodcovskú doložku vyhodnotiť
ako neprijateľnú podmienku zmluvy, a teda za absolútne neplatný právny úkon. Rozhodcovská
zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tým spôsobom, že bola ako doložka zapracovaná
do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru na zadnej strane formulára zmluvy. Spotrebiteľ
teda ak chcel od dodávateľa získať predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal
inú možnosť, než túto podmienku prijať. Nemohol ovplyvniť výber rozhodcov, resp.
rozhodcovského súdu uvedených v predtlači zmluvy. Už táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu
vo vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Konečne,
rozhodcovské konanie je založené práve na tom, že zmluvné strany sa spoločne dohodnú
na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak, ak dodávateľ
vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným Rozhodcovským súdom, tak ako to vyplýva
z formulára predtlače predmetnej úverovej zmluvy svojím spotrebiteľom, tým spôsobuje
značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch medzi ním a konkrétnym spotrebiteľom.
Spotrebiteľovi bol vnútený tak spôsob rozhodovania budúcich sporov, ako aj subjekt, ktorému
má byť táto kompetencia zverená a ktorý je súkromnou osobou, bez toho, aby mal možnosť
akejkoľvek úpravy či zmeny, pričom nejde o zmluvnú podmienku, ktorá by sa priamo týkala
predmetu uzatváranej zmluvy. Prvostupňový súd preto správne vyhodnotil rozhodcovskú
doložku ako neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 OZ. Neprijateľné podmienky sú
v zmysle § 53 ods. 4 OZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy neplatné. Zároveň odvolací súd
poukázal aj na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011
z 24. februára 2011, kde ústavný súd zaujal stanovisko k otázke právomoci exekučného súdu
preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského
nálezu), ako aj k postupu exekučného súdu v prípade, že rozhodcovský súd odvodzoval svoju
právomoc z neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve.
K námietke odvolateľky o nepodaní návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, odvolací súd poukázal na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého
exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu, na ktorý správne poukázal aj
prvostupňový exekučný súd vo svojom rozhodnutí, kde konal ex offo bez návrhu, tak ako mu to
umožňuje zákon.
Proti uzneseniu krajského súdu podala oprávnená dovolanie, v ktorom navrhla, aby
dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Podanie dovolania odôvodnil tým, že:
„a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
v spojení s ust. § 237 písm. a/ O.s.p.);
b) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
v spojení s ust. § 237 písm. d/ O.s.p.);
c) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 237 písm. e/ O.s.p.);
d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 237 písm. f/ O.s.p.);
e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie
(ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.);
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)“.
Skutočnosť, že dovolanie podala bez bližšej špecifikácie dovolacích dôvodov,
oprávnená zdôvodnila krátkosťou času a hrozbou uplynutia lehoty na podanie dovolania,
ktorej zmeškanie nemožno odpustiť. Poukázala na to, že jednotlivé dôvody podrobne
rozvinula už v odvolaní a preto nepovažuje za potrebné ich duplikovať. Napriek uvedenému
konštatovaniu oprávnená mimo dovolacej lehoty následne doplnila dovolanie podaním,
v ktorom odvolaciemu súdu vytýkala predovšetkým to, že v rámci právneho posúdenia veci, sa
odvolávala na nekonkrétne ustanovenia smernice a vnútroštátnych právnych noriem,
v dôsledku čoho takéto právne posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti
a porušuje právo účastníka konania na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“).
Ďalej dovolateľka polemizovala so závermi odvolacieho súdu, že „dohodnutá
rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových
zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, že
rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva
z formulárovej zmluvy, ktorej je súčasťou, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho a preto
povinná ako dlžníčka nemohla jej obsah ovplyvniť, keďže mohla len záväzok z úverovej
zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý
následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho
nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo
požadovať, aby porozumel jej významu“.
Vyššie uvedené závery odvolacieho súdu oprávnená označila za nedostatočne
zdôvodnené a ničím nepreukázané domnienky súdu. Poukazovala na to, že obchodné vzťahy
medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi v rôznych sektoroch služieb poskytovaných obyvateľstvu
(bankovníctvo, poisťovníctvo, telekomunikácie, energetika) sú založené na formulárových
zmluvách, ktorých obsah spotrebitelia zásadne nie sú schopní zmeniť. Argument, že akákoľvek
individuálne nedojednaná zmluvná podmienka je neplatná, je podľa dovolateľky absurdný
a nemá oporu ani v ust. § 53 OZ a ani v smernici. Druhá veta ust. § 53 ods. 1 OZ sama osebe
nezakladá neprijateľnú zmluvnú podmienku, len konštatuje, že podmienky individuálne
dojednané sú prijateľné. Rozhodujúca je prvá veta ust. § 53 ods. 1 OZ, na základe ktorej musí
súd jednoznačne preukázať, čo konkrétne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jediné tvrdenie, na základe
ktorého odvolací súd posúdil uvedenú zmluvnú podmienku ako neprijateľnú, je to, že
„spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej
doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň
informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu“.
Podľa dovolateľky to však vedie k záveru, že rozhodcovské doložky v spotrebiteľských
zmluvách sú vylúčené a akékoľvek spory vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv musia vždy
rozhodovať len všeobecné súdy.
Súdom zúčastneným na rozhodovaní dovolateľka ďalej vytýkala to, že sa
nevysporiadali s judikatúrou Súdneho dvora ES a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali
ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách napriek transpozície smernice do vnútroštátneho právneho
poriadku Slovenskej republiky. Poukázala tiež na nesprávny slovenský preklad ustanovenia
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice v porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou, českou,
poľskou, nemeckou a francúzskou) a výkladové pravidlá, vyplývajúce z judikatúry Súdneho
dvora ES. Podľa týchto výkladových pravidiel je potrebné text úniového predpisu skúmať
vo všetkých jeho úradných jazykových verziách s tým, že pokiaľ je výklad určitého
ustanovenia v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané
podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorého je súčasťou. Podľa dovolateľky,
z porovnania všetkých jazykových verzií ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy smernice vyplýva,
že len taká rozhodcovská doložka je neprijateľná, ktorá kumulatívne alebo jednotlivo
a/ neposkytuje spotrebiteľovi právo alebo mu bráni v uplatňovaní práva podať žalobu
na všeobecný súd, b/ neposkytuje spotrebiteľovi právo podať akýkoľvek iný opravný
prostriedok, c/ vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory arbitrážou, ktorá nie je upravená
právnymi predpismi, d/ nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladá spotrebiteľovi
povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo
spočívať na inej zmluvnej strane. Na rozdiel od doslovného slovenského znenia, podľa
ktorého sa javí, ako keby sa atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom,
tak z ostatných jazykových verzií je zrejmé, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa
vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená
právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné
hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa ZRK. Takéto
rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle ust. § 31 ods. ZRK sa
v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.
V doplnení dovolania oprávnená tiež navrhla prerušiť dovolacie konanie podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ust. § 243c O.s.p. a na základe článku 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predložiť Súdnemu dvoru ES nasledovné prejudiciálne otázky :
1/ Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe
rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je rozhodcovská
doložka individuálne dojednaná?
2/ V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej
doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o platnosť,
výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však
neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,
v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu?
3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútro-
štátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS, zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi?
Návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
dovolateľka odôvodnila tým, že Súdnemu dvoru ES by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne
tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu
úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Povinná, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre
odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia
§ 243 O.s.p. V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie
konania dospel k záveru, že v predmetnej veci že nie je daný ani dôvod na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., že takýto
návrh nie je dôvodný.
V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho
práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie,
prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)
procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O.s.p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho dvora. Nie
sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka
domáhala. Podľa názoru najvyššieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho práva pre
riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie konania zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že
dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2. písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O s p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho
poriadku; jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má
za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie
exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným súdom
neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu aplikáciu a výklad
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení
ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala nesprávne právne
posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci,
ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní,
v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia
§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady
konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní
prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok
alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka nie je
významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného
konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom
konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov, nie je
významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P. so sídlom v B.,
proti povinnej E. B., bývajúcej v Č., o vymoženie 636,55 Eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 13 Er 940/2008, na základe rozhodcovského rozsudku
vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným zriaďovateľom S. so sídlom v B.)
z 29. mája 2008 sp. zn. S. nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo
predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/
O.s.p. konanie nezaťažila.
Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž
v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2
O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len
v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97),
resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné
konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ust. § 45 ods. 1 a 2
Zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté
právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6 Cdo 105/2011).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku v tomto
smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom
znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom
exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V tejto
súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 18. septembra 2012, sp. zn.: 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej.
Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný
súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2
O.s.p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval
správnosť skutkových zistení a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie
nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože
odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať
to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali
možnosť konať pred súdom, keďže nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však bolo účinné iba do 31.12.2012 a aj
za predpokladu, že by došlo k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia, nebolo by možné
v tomto smere dosiahnuť žiadnu nápravu.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jej
dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p., § 142 ods. 1). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy dovolacieho
konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. mája 2013
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová