Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/326/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobkyne : O.,

zastúpenej JUDr. I. J., advokátom v B., proti žalovanému : J. O., bývajúci H., zastúpený

JUDr. E. S., advokátkou v D., o zaplatenie 746,86 € s prísl., vedenej na Okresnom súde

Dunajská Streda pod sp. zn. , o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského

súdu v Trnave z 15. novembra 2011 sp. zn.

t a k t o :

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave z 15. novembra 2011 sp. zn.

v jeho potvrdzujúcej časti a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom zo 6. apríla 2010 č.k. -188

zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni istinu 746,86 € s úrokom z omeškania 8,5 % ročne

počnúc od 12.9.2007 do zaplatenia všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil,

že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na svoje

tvrdenia v súvislosti so zákonným postupom pri objednávaní geodetických prác na zamerania

parcely č. X. futbalového ihriska, ktoré malo byť schválené obecným zastupiteľstvom v roku

2006, keďže dokumentácia existujúca u žalobkyne takéto údaje neobsahuje. Nanajvýš je

pochybnosť aj o prevzatí úplnej zápisnice zo zasadnutia obecného zastupiteľstva v decembri

2006, keď sa schvaľoval rozpočet, kde rukou písanej zápisnice predloženej žalovaným je

uvedený údaj aj o rozpočte týkajúcej sa geodetických prác v hodnote 80 000 Sk, ktorá suma

však už nie je prebratá do rozpísaného zoznamu výdavkov rozpočtu na rok 2006, ktorá bola

schválená obecným zastupiteľstvom a písomne vyhotovená zápisnica podpísaná všetkými

členmi poslancami obecného zastupiteľstva. Nevyplýva ani z jednej zápisnice, že by

dodatočne došlo k schváleniu týchto výdavkov obecným zastupiteľstvom, čím starosta

2

prekročil svoje kompetencie dané mu zákonom v zmysle § 13 písm.d/ zákona o obecnom

zriadení, keď použil rozpočtové prostriedky obecného úradu bez schválenia ich použitia

obecným zastupiteľstvom. Obrana žalovaného, že jemu zo zákona prináležalo rozhodovať aj

o majetkových veciach neobstojí, nakoľko kompetencie aj podľa štatútu obce, ktoré mali byť

schválené podľa zápisnice, ktorú predložil žalovaný v nečistopise, obsahuje kompetencie

starostu len v rozsahu, v akom ju určuje zákon o obecnom zriadení podľa § 13. Citujúc

ustanovenia , a a Občianskeho

zákonníka ďalej uviedol, že žalovaný prekročil svoje kompetencie pri hospodárení

s majetkom obce, keď tie použil bez súhlasu obecného zastupiteľstva v rozpore s rozpočtom

obce, spôsobil tým škodu žalobkyni v príčinnej súvislosti s výkonom funkcie starostu obce,

kde mu zákon prípadne štatút obce určoval jeho rozsah právomocí. Starostovi v rozhodnom

čase prislúchali práva len podľa zákona o obecnom zastupiteľstve § 13 ods. 1 písm.b/ a d/.

Podľa o majetku obce bolo jeho povinnosťou predchádzať

škodám a zneužitiu majetku obce. Nepreukázalo sa, že by niektoré kompetencie z obecného

zastupiteľstva boli prenesené na starostu. Právo rozhodovať o rozpočte obce ako aj ich zmien

prináležalo výlučne obecnému zastupiteľstvu. Samotní svedkovia, poslanci obecného

zastupiteľstva, potvrdili, že každý výdavok obce podliehal schváleniu zastupiteľstvom.

V danom prípade žiadna dokumentácia u žalobkyne nepotvrdila, ale ani doklady doložené

žalovaným to nepotvrdili. Zameranie parcely č. X. slúžiacej pre účely futbalového ihriska

nebolo v roku 2006 obsahom rozpočtov a ako také neprešlo schvaľovacím procesom

obecného zastupiteľstva. Je treba dať za pravdu žalobkyni, že zameranie, ktoré sa realizovalo,

slúžilo zjavne pre účel vyporiadania sa s hranicou parciel vo vlastníctve žalovaného a jeho

príbuzných, čo potvrdila aj poznámka na geometrickom pláne, účel oddelenia pozemku X.

a riešenie právneho stavu parciel X., čo si vyžiadalo aj zameranie celej parcely č. X. a keďže

išlo o zameranie vlastníctva žalobkyne, žalovaný tieto výdavky zaplatil

z rozpočtových prostriedkov obce, prekročiac svoje kompetencie starostu. Výška škody

spočíva v zaplatení vyhotoveného geometrického plánu na zameranie parcely č. X. vo výške

22 500 Sk, po prepočítaní na euro podľa generálnej dohody 746,86 €.

Krajský súd v Trnave na odvolanie žalovaného rozsudkom z 15. novembra 2011

č.k. -229 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V časti trov

konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení uviedol, že na pojednávaní doplnil aj zopakoval dokazovanie výsluchom

žalovaného a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok len vo veci samej treba považovať

3

za vecne správny, pričom sa nestotožnil s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa

a tiež s niektorými závermi pojatými týmto súdom do odôvodnenia jeho rozsudku. Právne vec

posudzoval podľa a podľa . Mal

za to, že ide o jednoznačný prípad uzavretia žalovaným simulovaného právneho úkonu zjavne

sa priečiaceho dobrým mravom, u ktorého takto bolo treba konštatovať jeho neplatnosť,

pričom takýmto úkonom bol zastretý iný právny úkon vyjadrujúci skutočnú vôľu účastníka,

u ktorého naopak dôvod neplatnosti daný nebol. Simulácia tu s prihliadnutím k špecifickej

kumulácii dvoch statusov žalovaného (občana, vlastníka pozemku a starostu obce vlastniaci

pozemok susediaci s pozemkom občana, ktorý zhodou okolností v rozhodnom období bol

štatutárnym zástupcom vlastníčky) spočívala v snahe navodiť dojem záujmu žalobkyne obce

na vstupe do zmluvného vzťahu so zhotoviteľom sporného geometrického plánu (ktorý

záujem tu, ako bolo už priblížené vyššie, nebol, resp. bol len proklamovaný žalovaným,

logicky tvrdiacim po vzniku sporu práve aj toto) hoci takýto záujem tu mal len vlastník

susediaceho pozemku (tiež starosta obce tu však v pozícii občana a vlastníka pozemku

susediaceho s tým obecným a majúceho v budúcnosti záujem na výmene pozemkov). Takáto

simulácia mala potom za následok, že právny úkon obce (úkon simulovaný) nemohol byť

platný (práve pre rozpor s dobrými mravmi prameniaci z toho, na čo poukazovala žalobkyňa,

teda na využitie žalovaným možností čo aj len sčasti obecných prostriedkov financovať svoj

súkromný záujem, tu aj odhliadnuc od diskutabilnej zhody vôle žalobkyne – v rozhodnom

čase reprezentovanej žalovaným – s prejavom vôle navonok), o neplatnosti však naopak

nebolo možné hovoriť u úkone zastretého (disimulovaného), kde mimo akúkoľvek

pochybnosť bola vôľa žalovaného (ako jedného zo spoluvlastníkov pozemku susediaceho

s týmto obecným) zamerať vlastné pozemky (čo aj s nezáujmom platiť za vymeranie, resp.

presnejšie rozdelenie tých obecných) pre účely zamýšľaných právnych úkonov v budúcnosti

(v tomto prípade pominúť paralelný vstup žalovaným aj do nezastieraného vzťahu

s príslušným geodetom). Faktickým dôsledkom takejto simulácie majúcim však i právne

konsekvencie bolo po tom, že tu právnemu stavu (platnosti úkonov len žalovaného ako

fyzickej osoby) nezodpovedal faktický stav plnenia zhotoviteľovi sporného GP zo strany

žalobkyne (kde na to chýbal potrebný právny podklad – tu predstavovaný platným právnym

úkonom, keď ten simulovaný bol z dôvodov priblížených vyššie neplatný) a náprava takéhoto

stavu bola možnou len tak, aby sa vrátilo bezdôvodné obohatenie získané tak, že sa

za niekoho (v tomto prípade za žalovaného) plnilo (v tomto prípade žalobkyňou) to, čo podľa

práva (rozumej podľa právneho stavu plynúceho zo stavu platnosti a neplatnosti jednotlivých

právnych úkonov) mal plniť sám (resp. spolu s ním ďalšie osoby, ktoré však na rozdiel

od neho pri vyjdení z doterajších podkladov v spise a uzavretí možnosti dokazovať ďalej

preukázateľne do vzťahu so zhotoviteľom sporného GP nevstúpili). Ak osobitosťou skutkovej

podstaty bezdôvodného obohatenia prichádzajúcej takto do úvahy je, že na vydanie

bezdôvodného obohatenia nie je povinný ten, komu sa plnilo, ale ten, za koho sa plnilo,

žalobu v prejednávanej veci bolo treba považovať za dôvodnú z tohto právneho dôvodu. Ak

preto súd prvého stupňa, i keď riadiaci sa inými právnymi úvahami žalobe vyhovel, jeho

rozsudok vo veci samej bolo vo výroku vecne správnym rozhodnutím.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktorý prípustnosť

odvodzoval z ustanovenia a dôvodnosť z ustanovenia

písm.b/ a c/ Uviedol, že zo samotného odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu

vyplýva, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil iné

skutkové a na ich základe aj iné právne závery ako súd prvého stupňa bez toho, aby vo veci

vykonal akékoľvek dokazovanie s výnimkou toho, že ho na odvolacom pojednávaní vypočul.

Je pravdou, že odvolací súd na pojednávaní 15. novembra 2011 sa obrátil na právnu

zástupkyňu žalobkyne s otázkou, či nezamýšľa zmeniť právnu kvalifikáciu svojho nároku,

ktorá však odpovedala záporne, tú istú otázku položil aj jeho právnej zástupkyni, ktorá

vzhľadom na to, že žalobkyňa sa nevyjadrila k prípadnej zmene právnej kvalifikácie svojho

nároku sa taktiež k možnému inému právnemu posúdeniu veci nevyjadrila. Na odvolacom

pojednávaní nebol v potrebnej miere poučený ani vyrozumený odvolacím súdom, že vec bude

posudzovať podľa iných ustanovení zákona, ako to vykonal súd prvého stupňa, ani na základe

akých dôvodov. Výzva, ako ju vykonal odvolací súd nebola adekvátna a neumožnila mu, aby

sa s potrebnou znalosťou k takejto možnej zmene vyjadril. Nemal možnosť vyjadriť sa

k simulácii právnych úkonov ani k záveru, že obec plnila za neho, čo v konečnom dôsledku

nepotvrdil ani svedok K. a z hľadiska tak povinnosti obce podľa zákona

č. v znení neskorších predpisov nie je možný ani právny záver, že obec nemala

platiť za úkony, ktoré svedčili na identifikáciu, ochranu a účelové využívanie jej majetku.

V konečnom dôsledku rozhodnutie odvolacieho súdu je založené potom aj na nesprávnom

právnom posúdení v tom, že ide o neplatné právne úkony priečiace sa dobrým mravom, ide

o úkony simulované a že u žalobkyne neexistovala právna povinnosť na plnenie, a že ako

bývalý starosta žalobkyne mal vedomosť o tom, že žalobkyňa nie je povinná plniť, teda

zaplatiť geodetovi za geodetické práce tak, ako to on odborne posúdil vyhotovil, vyúčtoval

pre žalobkyňu. Ustanovenie , a Občianskeho

zákonníka tak preto nesprávne aplikoval na zistený skutkový stav, lebo tento nedával

dostatočný poklad pre takéto právne posúdenie veci. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti.

Žalobkyňa vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie žalovaného odmietnuť a priznať jej

trovy dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ).

V zmysle dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V zmysle je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Podľa je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie

žalovaného nie je podľa až 3 procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu

6

rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie

a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm.a/ až g/ (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad odňatia

možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania

vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo nesprávne obsadeným súdom).

Podľa ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tejto skutočnosti,

že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov priznaných mu na zabezpečenie svojich

práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ nenamietal, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237

písm.a/ až e/ a g/ a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom

konaní najavo.

Dovolací súd vzhľadom na dôvod dovolania a svoju zákonnú povinnosť osobitne

skúmal, či v konaní (ne)došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm.a/

v spojení s ) tým, že odvolací súd nečakane založil svoje

rozhodnutie na inom právnom ustanovení. Dospel pritom k záveru, že konanie je takouto

vadou postihnuté.

Pod odňatím možnosti pred súdom konať ( ) sa rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných

práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka

súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho

poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj a nasl. Slovenskej

republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré mu právny

poriadok priznáva.

Podľa (účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu), ak je

odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri

doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve

účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

Odvolací súd na pojednávaní 15. novembra 2011 vyzval účastníkov konania, či majú

záujem vyjadriť sa k možnému posúdeniu veci i podľa ustanovení § 451 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Z protokolácie je zrejmé, že obe strany takýto záujem argumentovať v tomto

smere nemali.

Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že v prejednávanej veci

odvolací súd vec posúdil podľa ustanovenia právneho predpisu a Občianskeho

zákonníka, ku ktorému sa účastníci dovtedy nevyjadrovali.

Súd prvého stupňa sa totiž zaoberal hmotnoprávnou stránkou veci a vo veci rozhodol

podľa hmotnoprávnych ustanovení , a , . Naproti tomu

odvolací súd svoj potvrdzujúci rozsudok založil na hmotnoprávnych ustanoveniach

a , hoci na pojednávaní konanom na odvolacom súde dňa 15. novembra 2011

dotazoval účastníkov, či majú záujem vyjadriť sa k možnému posúdeniu veci podľa

ustanovení a nasl. .

Podľa musia byť súčasne splnené dve podmienky, a to 1/ musí ísť

o ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité

a po 2/ toto ustanovenie musí byť pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Ustanovenie právneho

predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť

právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. Ak sú súčasne splnené obe podmienky, je

odvolací súd povinný vyzvať účastníkov, aby sa k možnej aplikácii tohto ustanovenia

vyjadrili. Za danej právnej úpravy je porušenie povinnosti zo strany súdu potrebné

kvalifikovať ako odňatie možnosti účastníkom konať pred súdom.

stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému

predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by

nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo

umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť

k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný právny názor než je názor účastníkov konania môže

súd účastníkom v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv.

predbežným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak,

aby sa vyslovený predbežný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. Úmyslom zákonodarcu

novelou od 15. októbra 2008, ako to vyplýva z dôvodovej správy k novele

, bolo v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých

rozhodnutí. Uvádza sa v nej, že účastník tak bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii

doposiaľ nepoužitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie

posilňuje právo na spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť až po samotné rozhodnutie

argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu. Odvolací súd je povinný v prípade, že

mieni vec posúdiť podľa iného právneho ustanovenia, vyzvať účastníkov, aby sa k možnému

použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu

tzv. manudukčnej (poučovacej) povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto povinnosti je

zabrániť odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom a teda zabezpečiť riadny prístup

k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Princíp tzv. „predbežného právneho

posúdenia veci“ vychádzajúci aj z súvisí so zameraním sa na dokazovanie

sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby účastníci konania dostali príležitosť predstaviť

vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým by sa mohol predbežný právny

názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť ().

V preskúmavanej veci, z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa, odvolací

súd založil svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch,

než súd prvého stupňa. Účastníkom konania tak v danej procesnej situácii odňal možnosť

namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní.

V súlade s mal odvolací súd vyzvať účastníkov, aby sa vyjadrili

k možnému použitiu ustanovení iného právneho predpisu, podľa ktorých mienil danú vec

posúdiť. Zo spisu vyplýva, že odvolací súd takto nepostupoval a účastníkom nevytvoril

procesnú možnosť vyjadriť sa k aplikácii , vety prvej a ,

9

ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie vo veci

rozhodujúce. Jeho procesný postup v dôsledku toho vykazuje vady konania v zmysle § 237

písm.f/

Uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k procesným vadám podľa

je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť

považované za správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodov vyššie uvedených zrušil rozsudok

odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti a v rozsahu zrušenia vrátil vec odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie ( ) s tým, že právny názor ním vyslovený je pre súd

záväzný.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. mája 2013

JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová