Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
1a3/388796.fb8496.pdf
PDF · 107.59 KB
No categories available
2Cdo/327/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 327/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov : 1/ I., so sídlom V.,
2/ I., so sídlom V., zastúpení Mgr. M. B., advokátom v B., proti odporcovi : C., so sídlom
G., zastúpený JUDr. P. B., advokátom v B., o nariadenie predbežného opatrenia,
vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 21 C 37/2012, o dovolaní odporcu proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 31. mája 2012, sp. zn. 9 Co 217/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Navrhovateľom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I uznesením z 27. marca 2012, č.k. 21 C 37/2012-83 zamietol
návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovatelia nariadením predbežného opatrenia navrhovaným
spôsobom nedosiahnu legitímny cieľ a nezabránia tým, že súd zakáže odporcovi
a vydavateľom periodickej tlače zverejňovať nepravdivé informácie, lebo ich zverejnením by
došlo k zásahu do práv navrhovateľov. Sami navrhovatelia zároveň tvrdia, že všetky
nepravdivé informácie, ktoré má súd zakázať uverejňovať odporcovi, už uverejnené boli.
Podľa jeho názoru navrhovatelia neosvedčili ohrozenie nároku. Zo žiadnych listinných
dôkazov nevyplýva, že by odporca o navrhovateľoch mienil šíriť nepravdivé informácie aj
naďalej.
Na odvolanie navrhovateľov Krajský súd v Bratislave uznesením z 31. mája 2012,
sp. zn. 9 Co 217/2012, zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa o nariadenie predbežného
opatrenia v napadnutej, zamietajúcej časti vo vzťahu k odporcovi tak, že uložil odporcovi
zdržať sa šírenia výziev, správ alebo informácií, ktorými by sprostredkoval informáciu o tom,
že navrhovatelia majú nesplnené záväzky po lehote splatnosti, vyzýval iné osoby za účelom
hľadania veriteľov navrhovateľov, vyzýval iné osoby k spoločnému postupu za účelom
vymáhania pohľadávok voči navrhovateľom 1/ a 2/ a to až do právoplatného rozhodnutia
o veci samej. Navrhovateľom uložil povinnosť v lehote 30 dní od doručenia uznesenia podať
návrh vo veci samej o ochranu dobrej povesti právnickej osoby, resp. ochrany pred nekalou
súťažou. Vo zvyšnej napadnutej časti uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Proti uzneseniu krajského súdu podal odporca dovolanie, ktorým sa domáhal zrušenia
uznesenia odvolacieho súdu a žiadal dovolací súd, aby mu vec vrátil na ďalšie konanie. Podľa
jeho názoru postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. Uviedol, že odvolací súd sa dopustil svojím konaním
a rozhodnutím odňatia jeho práva konať pred súdom, porušenia jeho práva na súdnu ochranu
a porušenia zákazu denegatio iustitiae a to tým, že rozhodoval v rozpore s ustanovením § 157
ods. 2 O.s.p. (a ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p.) v spojení s ustanovením § 132 O.s.p.
Nevysporiadal sa s jeho vyjadrením, predovšetkým ho nevyhodnotil a ani sa nezaoberal jeho
argumentmi vo vyjadrení, ale plne sa stotožnil s názormi a argumentmi navrhovateľov bez
toho, aby svoje rozhodnutie odôvodnil v preskúmateľnej miere. V dôsledku vadného postupu
odvolací súd rozhodol v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, čím zároveň
porušil práva odporcu zaručené Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými dohovormi,
ktorými je Slovenská republika viazaná.
Navrhovatelia vo svojom vyjadrení k dovolaniu odporcu navrhli, aby dovolací súd
jeho dovolanie odmietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
predovšetkým skúmal, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
vydaného vo forme uznesenia sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm.c/)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.c/.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie
o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom,
o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva
duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených
Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
V treťom odseku ustanovenia § 239 O.s.p. sú vymenované prípady, ktoré vylučujú
prípustnosť dovolania proti uzneseniam odvolacieho súdu, proti ktorým by inak bolo
dovolanie podľa odsekov 1 a 2 prípustné. Jedným z nich je aj prípad, keď dovolanie smeruje
proti uzneseniu o predbežnom opatrení.
V prejednávanej veci je nepochybné, že odporca dovolaním napáda uznesenie
odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci predbežného opatrenia. Jeho dovolanie je
preto podľa § 239 ods. 3 O.s.p. procesne neprípustné.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať
vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom
niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal
otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/
O.s.p. (t.j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania
vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Ustanovenie § 237 O.s.p.
nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým
predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia preto
predmet konania nie je významný. Ak je teda konanie postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v tomto ustanovení, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie o predbežnom
opatrení.
Odporca v dovolaní tvrdil, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. pre jeho nepreskúmateľnosť,
rozhodoval v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. (a ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p.)
v spojení s ustanovením § 132 O.s.p.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná námietka
dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre
ktoré uznesenie súdu prvého stupňa zmenil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri
výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení
a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že
dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr.
K námietke odporcu týkajúcej sa „neposkytnutia súdnej ochrany odvolacím súdom“,
resp. porušenia práva na súdnu ochranu, dovolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej
republiky vo viacerých rozhodnutiach prezentoval svoj názor, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01). Právo
na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní. Toto základné právo nezahŕňa
ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali
a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah
k predmetu konania (napr. II. ÚS 37/01). Všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú
platný Občiansky súdny poriadok, nemôžu porušiť základné právo odporcu na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 811/00).
Na základe uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd
svojím postupom nezaložil ani vadu konania podľa § 237 písm.f/ O.s.p., teda neodňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
odporcu nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237 O.s.p.
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie odporcu ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm.c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešným navrhovateľom vzniklo právo na náhradu
trov dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však
náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože nežiadali ich priznanie vrátane trov ich
právneho zástupcu.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. mája 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová