Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/212/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ A. R., bývajúceho v T.,

2/ D. R., bývajúcej v T., obaja zastúpení JUDr. D. P., advokátom so sídlom v H., proti

žalovanému B., T., zastúpenému JUDr. D. S., advokátom v T., o zaplatenie 459,74 Eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. , o dovolaní

žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 27. februára 2012 sp. zn. ,

takto

rozhodol:

Dovolanie žalobcov o d m i e t a .

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trnava v poradí druhým rozsudkom zo 7. mája 2010 č.k. –

163 zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali voči žalovanému zaplatenia sumy

459,74 Eur so 14 % úrokom z omeškania od 23. júla 2001 do zaplatenia titulom náhrady

nákladov súvisiacich s odstránením a opravou prasknutej priečky v byte, v ktorom

sú nájomcami a žalovaný prenajímateľom. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil

na samostatné rozhodnutie. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 687 ods. 1

a , vecne tým, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný ako

prenajímateľ bytu bol upozornený na vzniknutú závadu v byte, avšak zo strany žalobcov

mu nebola stanovená primeraná lehota na jej odstránenie, a nebolo dané ani upozornenie, že

v prípade jej neodstránenia v stanovenej lehote žalobcovia závadu odstránia sami a budú

požadovať náhradu vynaložených nákladov. Ak teda nebolo dané žalovanému takéto

upozornenie, nemohla ani márne uplynúť lehota na odstránenie závad z jeho strany,

až po uplynutí ktorej môžu nájomcovia svojpomocne závadu odstrániť a následne uplatňovať

náhradu vynaložených nákladov.

2

Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Trnave rozsudkom z 27. februára 2012 sp. zn.

, rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle

potvrdil a uložil súdu prvého stupňa rozhodnúť o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 4

). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav

v potrebnom rozsahu, pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy všetky relevantné

skutočnosti, v hodnotení dôkazov sa nevyskytol logický rozpor, vec i správne právne posúdil

a svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil, preto sa s napadnutým

rozhodnutím vrátane jeho odôvodnenia v celom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach naň

odkázal. Odvolací súd sa tiež vysporiadal s rozhodujúcimi odvolacími argumentmi žalobcov,

pričom opätovne poukázal na správnosť hodnotiacich úvah súdu prvého stupňa

a na skutočnosť, že žalobcovia v konaní neuniesli dôkazné bremeno. K námietke zaujatosti

vznesenej žalobcami uviedol, že táto nespĺňa zákonné náležitosti podľa ,

preto nebola predložená nadriadenému súdu.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia, ktorí napadnuté

rozhodnutie žiadali zrušiť a vec postúpiť na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave

z dôvodu vhodnosti. V dovolaní uviedli, že postupom odvolacieho súdu im bola odňatá

možnosť konať pred súdom ( ) spočívajúcou zrejme v tom, že odvolací

súd rozhodol vo veci bez pojednávania. Uviedli, že pokiaľ by mali možnosť sa pojednávania

zúčastniť, dôkazné bremeno splnenia zákonnej povinnosti by uniesli, čím by rozhodnutie

zvrátili vo svoj prospech. Zároveň žiadali odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol dovolanie ako neprípustné a zároveň

neopodstatnené odmietnuť a žalobcom uložiť povinnosť nahradiť mu trovy dovolacieho

konania vo výške 117,51 Eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle a v súlade s ustálenou praxou

tohto súdu nevydal o tom samostatné rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania ( ) zastúpení advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal

3

predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom k záveru, že dovolanie smeruje proti takému

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239

V ustanovení sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie

upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

vydaným vo forme rozsudku a v ustanovení sú uvedené dôvody prípustnosti

dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci ( ), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,

ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke

ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 ( ).

Dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene

a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských

práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností

maloletému rodičovi dieťaťa, o určení otcovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení

( ), a nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej

mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo

sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky,

dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania

neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania

návrhu na prvostupňovom súde ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení (459,74 Eur) neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy, ktorej výška v čase

podania návrhu na prvostupňovom súde (27. februára 2002) bola 163,31 Eur. Ide teda

o prípad, na ktorý dopadá , podľa ktorého je zo zákona vylúčená

prípustnosť dovolania, i keby smerovalo proti rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 1 až 3

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v

(či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku ( ), ale

sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené

zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo

uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia

(t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie

konania vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka

pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne

obsadeným).

Treba uviesť, že z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách

a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237

ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Vady konania v zmysle až e/ a neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobcov preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

So zreteľom na žalobcami tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci im súdom bola odňatá možnosť pred ním konať ( ).

Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumie taký nežiaduci postup

súdu v prejednávanej veci, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých

procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom zabezpečenia

spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore

so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto

postupom odňal účastníkovi jeho procesné práva, ktoré by inak mohol v priebehu konania

realizovať. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže pritom dôjsť nielen činnosťou súdu,

ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím, pričom ide spravidla o prípady,

kedy procesné rozhodnutie súdu bezprostredne súvisí s realizáciou procesného práva

účastníka. Treba však uviesť, že samotné tvrdenie účastníka o existencii uvedenej vady takúto

procesnú vadu nezakladá, jej existencia sa v konaní musí skutočne vyskytnúť a preukázať.

Podstatou dovolateľmi tvrdených námietok vo vzťahu k uvedenej vade bolo, že

odvolací súd uskutočnil pojednávanie v predmetnej veci bez ich prítomnosti. Dovolací súd

sa preto zameral na skúmanie týchto skutočností a dospel k záveru, že námietky dovolateľov

v tomto smere nie sú opodstatnené.

Podľa (v znení účinnom od 1. januára 2012) na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie

vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný

záujem. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania

( ).

6

Podľa vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez

nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom

súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Podľa ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia

pojednávania, upovedomí elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho

zástupcu, ktorý požiadal o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami, o mieste

a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3.

Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd o odvolaní žalobcov (podanom 1. júla 2010)

rozhodoval bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Vychádzal pritom z ustanovenia § 214

ods. 2 (v znení účinnom v čase jeho rozhodovania) majúc za to, že v tomto prípade

nebola splnená žiadna z podmienok , za splnenia ktorých by bolo treba

odvolacie pojednávanie nariadiť, pretože v prejednávanej veci nebolo potrebné zopakovať ani

doplniť dokazovanie ( ), keďže odvolací súd sa stotožnil

so skutkovým stavom a právnym posúdením veci tak, ako ho ustálil súd prvého stupňa

a v zmysle ho ako vecne správne, s použitím potvrdil,

pričom nešlo ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

a vzhľadom k povahe prípadu, že nešlo ani o vec dôležitého verejného záujmu, nakoľko

aj podľa ustálenej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. uznesenia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ), existencia dôležitého

verejného záujmu v konaní sa predpokladá len vtedy, ak by otázky, ktoré sú predmetom

konania, mohli mať širší spoločenský dopad a ak by ochrana práv a právom chránených

záujmov účastníkov konania mohla byť významná i pre iné subjekty, o ktoré však

v preskúmavanej veci nejde. Odvolací súd teda odôvodnene nenariadil ústne pojednávanie

a obmedzil sa len na verejné vyhlásenie rozsudku, ktoré dovolatelia považujú za pojednávanie

vykonané v ich neprítomnosti.

Inštitút verejného vyhlásenia rozsudku nie je možné stotožňovať s inštitútom ústneho

pojednávania vo veci, ktorý má nielen iný charakter a procesný význam, ale aj iný procesný

režim. Verejné vyhlásenie rozsudku je procesným zakončením určitej fázy súdneho konania,

7

ktorému môže i nemusí predchádzať ústne pojednávanie vo veci, a súvisí s povinnosťou

všeobecného súdu upovedomiť o výsledku konania (teda o tom, ako súd rozhodol - aké

konkrétne výroky vyslovil - a z akých dôvodov) účastníkov, prípadne ich zástupcov. Procesný

predpis, na rozdiel od prípadov, kedy sa ústne pojednávanie nariaďuje, nepredpokladá

osobitné predvolávanie účastníkov na verejné vyhlásenie rozsudku. Stanovuje súdu len

povinnosť oznámiť jeho miesto a čas na úradnej tabuli v lehote najmenej päť dní pred jeho

vyhlásením ( , pre odvolacie konanie v spojení s ).

Za určitú výnimku v tomto smere možno považovať len prípady (vzťahujúce sa výlučne

na konanie pred odvolacím súdom), ak účastník alebo jeho zástupca požiadali o doručovanie

písomností aj elektronickými prostriedkami ( ), čo však nie je možné

vzťahovať na prejednávanú vec. Odlišný režim týkajúci sa (ne)predvolávania účastníkov

na verejné vyhlásenie rozsudku je čiastočne odôvodnený tým, že prítomnosť týchto osôb nie

je potrebná, keďže súd už dokazovanie nevykonáva a skutkové a právne posúdenie veci

je v tejto fáze uzavreté. Nie je teda povinnosťou účastníkov zúčastniť sa na vyhlasovaní

rozhodnutia a súd pre túto časť konania preto nemá ani oprávnenia podľa a

(uloženie poriadkovej pokuty a zabezpečenie predvedenia). Účastník konania má právo byť

prítomný na vyhlásení rozsudku súdu a len on sám môže rozhodnúť, či sa ho zúčastní alebo

nie, pričom jeho záujem poznať výsledok konania sa prezumuje (porovnaj nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ). Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že odvolací

súd dodržal procesný postup podľa , keď oznámenie o vyhlásení rozsudku

bolo vyvesené na úradnej tabuli odvolacieho súdu 8. februára 2012 a verejné vyhlásenie

sa uskutočnilo 27. februára 2012. Dovolatelia teda mali dostatočne veľký časový priestor

(13 pracovných dní) na to, aby sa o verejnom vyhlásení rozhodnutia dozvedeli a zúčastnili

sa ho, svoje právo však nevyužili, čo v zmysle zásady vigilantibus iura scripta sunt (práva

patria bdelým; bdelým rozumej tých, ktorí dbajú o svoje práva), ktorá predpokladá aj vlastné

pričinenie účastníkov o výkon svojich práv, nemožno pričítať na ťarchu odvolacieho súdu,

resp. to považovať za jeho nesprávny procesný postup. Dovolací súd napokon dodáva, že

i prípadná účasť žalobcov na verejnom vyhlásení rozsudku by v žiadnom prípade nemala

vplyv na procesný výsledok odvolacieho konania, keďže v tejto časti základného konania

už nie je priestor na prednášanie návrhov a námietok, či predkladanie a vykonávanie dôkazov.

Neprítomnosť na verejnom vyhlásení rozsudku nemôže byť preto účastníkom na ujmu.

S ohľadom na uvedené potom treba námietku dovolateľov, že pokiaľ by mali možnosť

sa „pojednávania“ zúčastniť, mohli by zvrátiť rozhodnutie odvolacieho súdu, považovať

za neopodstatnenú.

Na základe uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd

postupoval správne, či už vo vzťahu k posúdeniu skutočnosti, že vo veci nebolo nariadené

odvolacie pojednávanie a súd sa obmedzil len na verejné vyhlásenie rozsudku, na ktoré

účastníkov osobitne nepredvolával, alebo z hľadiska dodržania procesných ustanovení

o spôsobe oznámenia miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku; pri prejednávaní veci

odvolací súd procesne nepochybil, jeho rozhodnutie ani jeho konanie, ktoré vydaniu

rozhodnutia predchádzalo, nevykazuje znaky zmätočnosti, ktorá by bola spôsobilá založiť

vadu podľa , preto možno uzavrieť, že postupom odvolacieho súdu

dovolateľom nebola odňatá možnosť konať pred súdom.

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z , a neboli zistené ani vady konania uvedené v

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcov podľa

v spojení s ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom riadiac sa právnou

úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Návrhom dovolateľov na prikázanie veci inému krajskému súdu z dôvodu vhodnosti

sa dovolací súd nezaoberal, pretože napadnuté rozhodnutie nebolo zrušené, vec je právoplatne

skončená a takýto návrh je preto v tomto štádiu konania bezpredmetný.

Úspešnému žalovanému dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania,

pretože trovy súvisiace s odmenou jeho právneho zástupcu za vyjadrenie k dovolaniu

nepovažoval za potrebné na účelné bránenie práva, pretože dovolanie bolo odmietnuté pre

jeho procesnú neprípustnosť.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerov

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

9

V Bratislave 28. mája 2013

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková