Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f0a/388801.ddf755.pdf
PDF · 187.3 KB
No categories available
4Oboer/77/2013
Najvyšší súd 4 Oboer 77/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: B., s. r. o., so sídlom
A., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou V., s. r. o., K., IČO: X., proti povinnej: A.,
nar. X., bytom K., o vymoženie 1 176,23 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Galanta pod sp. zn. 15 Er 1216/2010, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v
Trnave z 15. mája 2012, č. k. 9 CoE 295/2011-46, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie sumy
1 176,23 eur s príslušenstvom. Uviedol, že exekučným titulom je k návrhu pripojený
rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., a. s., so sídlom
v B., sp. zn. WHA0110190 zo 16. 06. 2010, ktorým bolo povinnej uložené zaplatiť oprávnenému
sumu 1 176,26 eur s príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Galanta o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Galanta uznesením z 13. 05. 2011, č. k. 15 Er 1216/2010-29 žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V napadnutom rozhodnutí
poukázal na ustanovenia § 44 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
Exekučný poriadok), § 45 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní). Ďalej poukázal na § 1, § 2 a § 3 zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia, na
§ 25 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, na § 3, § 52, § 53 a § 54 Občianskeho
zákonníka a na čl. 2, čl. 3 a čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd prvého stupňa posúdil predmetný úver ako
spotrebiteľský. Súd ďalej zistil, a to z podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy
o úvere, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul – rozhodcovský rozsudok, a že v týchto
podmienkach je obsiahnutá neprijateľná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, a to rozhodcovská doložka. Táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je
neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa podrobiť sa
výlučne rozhodcovskému konaniu. Takáto doložka sa prieči dobrým mravom aj samotné
rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, vychádzali z neprijateľnej
podmienky spotrebiteľskej zmluvy.
Krajský súd v Trnave na odvolanie oprávneného uznesením z 15. 05. 2012, č. k.
9 CoE 295/2011-46 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil s tým, že sa
stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a tiež posúdil zmluvu uzatvorenú medzi právnym
predchodcom oprávneného a povinnou ako spotrebiteľskú zmluvu. Na doplnenie uviedol, že
v prípade, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný skúmať
exekučný titul aj podľa kritérií uvedených § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Ďalej
uviedol, že v čase uzatvorenia zmluvy bola účinná nová definícia spotrebiteľskej zmluvy, podľa
ktorej je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorá sa uzatvára
so spotrebiteľom, teda aj zmluva o úvere uzavretá podľa Obchodného zákonníka. Odvolací súd
taktiež posúdil predmetnú rozhodcovskú doložku ako nekalú podmienku v spotrebiteľskej
zmluve. Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre
dodávateľa, pretože výber rozhodcov, resp. rozhodcovského súdu dodávateľom nemá spotrebiteľ
možnosť ovplyvniť a vzhľadom na svoje slabšie postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu, ktorá
bola vopred pripravená, len ako celok prijať alebo odmietnuť. Nemožno teda uvažovať nad tým,
že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý
rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko spotrebiteľ nemá
možnosť tento výber ovplyvniť, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto
je namieste obava, do akej miery je takéto rozhodcovské konanie objektívne. Vzhľadom
na všetky tieto dôvody predmetnú rozhodcovskú doložku posúdil ako neprijateľná zmluvnú
podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože spôsobila značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V prípade, že
rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal
právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto
predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 04. 06. 2012.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje dovolanie odôvodnil
ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa už právoplatne
rozhodlo alebo v tej veci sa už prv začalo konanie, § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, § 237 písm. f/ O. s. p., že účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje dovolanie odôvodnil
ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.,
že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Dovolateľ má za to, že rozhodcovským rozsudkom bolo rozhodnuté v súlade so zákonom.
Je neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku,
nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci podľa zákona bol potrebný.
Právoplatný rozhodcovský rozsudok je teda prekážkou pre opätovné prejednanie veci. Exekučný
súd podľa názoru dovolateľa nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je tak daná
prekážka právoplatne rozhodnutej veci „res iudicata“. Ďalej poukázal na to, že ak by si exekučný
súd uzurpoval právomoc v rámci exekučného konania vstupovať do už ukončeného
nachádzajúceho konania, prestala by mať zmysel úprava možnosti domáhať sa zrušenia
rozhodcovského rozsudku. Ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej
inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv.
exekučný súd. Dovolateľ ďalej namietal, že konaním súdu mu bolo odňaté právo domáhať sa
svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, pretože súd vyslovil bez
zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom
za nevykonateľné. Tým súd oprávnenému spôsobil ujmu. Dovolateľ ďalej tvrdil, že konanie súdu
je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ktorej sa súd dopustil tým, mu neumožnil podať
kvalifikované odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného
odôvodnenia jeho rozhodnutia, a odvolací súd sa vôbec nezaoberal ani tými odvolacími dôvodmi
oprávneného, ktoré oprávnený v podanom odvolaní uviedol. Ďalej poukázal na dôvodovú správu
k § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorej je rozhodcovská doložka v súlade
so zákonom, keďže nebráni dlžníkovi, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom
všeobecnom súde, a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva voči dlžníkovi
na príslušnom rozhodcovskom súde v zmysle rozhodcovskej doložky. Dovolateľ podotkol, že
exekučný súd je povinný skúmať ex offo iba súlad exekučného titulu so zákonom, tzn. formálnu
a materiálnu stránku vykonateľnosti tohto titulu, nie vecnú správnosť exekučného titulu. Zároveň
uviedol, že zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje povinnej podať v lehote 30 dní odo dňa
doručenia rozhodcovského rozsudku žalobu na jeho zrušenie. Povinná však nevyvinul žiadnu
aktivitu za účelom ochrany svojich práv. V tomto smere dovolateľ poukázal na stanovisko
Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 z 29. 01. 2008 A. proti C.,bod 47. Navrhol, aby dovolací
súd zmenil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, tak, že poverí súdneho exekútora vykonaním
exekúcie alebo aby zrušil uznesenie odvolacieho súdu aj súdu prvého stupňa a vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa § 10a ods. 1 O. s. p. po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania v zmysle § 243a
ods. 1 O. s. p. najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods.
1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je
prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého
stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie
o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení,
preto dovolanie oprávneného podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí niektorou
z nich. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal
procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. g/
O. s. p. nenamietal a tieto nezistil ani dovolací súd.
Dovolateľ v dovolaní výslovne namietal vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p. tvrdiac, že
exekučný súd skúmaním materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku opätovne vec
prejednal.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať
znova.
Podľa § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia
vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak v novom
konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom konaní.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak vyplýva z rovnakých
skutkových okolností. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby
majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Konanie sa týka tých istých
osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov
konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa
uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O. s. p.)
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného B., s.
r. o., A., IČO: X. proti povinnej: A., nar. X., bytom K., o vymoženie 1 176,23 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 15 Er 1216/2010, na základe
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. WHA0110190 zo 16. 06. 2010,
ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený pri R., a. s. nepredchádzalo žiadne iné konanie na
exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský
rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný
titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy
rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou
k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia
ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou uvedenou
v ustanovení § 237 písm. d/ O. s. p.
Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. e/ O. s. p.,
teda že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. V súvislosti s touto
vadou tvrdil, že v danej veci súd preskúmaval materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku
bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím
poprel jeho právoplatnosť a vykonateľnosť.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ustanovení § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.
Ak nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,
treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, tzn. že v danej veci bol návrh na začatie exekučného konania
podaný. V tomto prípade z obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany
oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237
písm. e/ O. s. p., ale o námietku, ktorou napáda vecnú správnosť postupu a právnych záverov
súdov, resp. ich právne posúdenie veci.
Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ustanovení § 237 písm. e/ O. s. p. preto
nie je opodstatnená.
Dovolateľ ďalej tvrdil, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/
O. s. p., ktorej sa súd dopustil tým, že jej neumožnil podať kvalifikované odvolanie proti
uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia
a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávneného, ktoré v podanom odvolaní
uviedol. Dovolateľ tiež namietal, že pred vydaním poverenia na výkon rozhodnutia súd nemá
skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho
konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax je jednotná
v tom, že za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. treba považovať aj rozhodnutie
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Výsledkom
takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím sa oprávnenému v exekučnom konaní
odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či v
preskúmavanej veci nejde o túto vadu konania. Dospel ale k záveru, že konanie súdov nie je
postihnuté vadou podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
V rámci prieskumu rozhodnutí súdov z hľadiska uvedenej vady bolo kľúčové
zodpovedanie otázky, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť platnosť rozhodcovskej
doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011, sp. zn.
3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe,
že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem
iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané v súlade so zákonom, t. j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či
z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul)
vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie,
v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia –
jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak
vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či
oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam
tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc,
ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa
predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť
nútený výkon rozhodnutia.
Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc
vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci
rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami,
a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc
rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd
má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor
exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie,
je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva
bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná
rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú
vec prejednať a rozhodnúť.
Exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či
rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že
právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy,
prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov
pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.
Nemožno preto prisvedčiť dovolateľovi v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného
predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska jej
platnosti.
V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdil v svojom dovolaní dovolateľ.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje oprávnenie
vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej
prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii
rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom
a právnom stave. Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal exekučný súd v súlade so
Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. (individuálne dojednanie podmienky)
výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doložky
urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov.
Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná, a preto
je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore
s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umožňovali.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že oprávnený mylne v dovolaní tvrdí, že
exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďže ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doložky účinné. Citované
zákonné ustanovenie totiž podáva len príkladný výpočet neprijateľných podmienok uvedených
v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve bolo
preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne uvedených, najmä
z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo v danom prípade.
Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
že exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávneným, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.
Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti oprávnenému
pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Podľa názoru dovolacieho súdu nie je opodstatnená ani námietka dovolateľa týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho
súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Je nepochybné, že jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď
na všetky právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07,
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 3 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní, a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným predložené listiny
preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi
rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa
uviedol ďalšie argumenty, a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávneného
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym exekútorom.
Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného oprávneného neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie
nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.; za odňatie možnosti
konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávneného.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu
skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako
celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.
Oprávnený v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Iná vada konania
je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľa ohľadne nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Z dôvodu, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia
§ 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
Dovolací súd úspešnej povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože jej
žiadne nevznikli (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. mája 2013
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková