Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)4a9/392331.0d45c4.pdf
PDF · 156.14 KB
No categories available
5MCdo/35/2012
Najvyšší súd 5 M Cdo 35/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: V., a. s., M., IČO:
X. (predtým S., a. s.), proti povinnému: S., s. r. o., naposledy so sídlom J., IČO: X.,
o vymoženie 246,70 eur s prísl., vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn.
49Er 3446/2006, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky
proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 24. februára 2012 č. k. 12 CoE 265/2011-29
takto
rozhodol:
Mimoriadne dovolanie z a m i e t a .
Oprávnenému náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Košice II uznesením z 4. júla 2011, č. k. 49Er 3446/2006-8 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň zaviazal oprávneného nahradiť
poverenému súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. K. M. trovy exekúcie v sume 44,53 eur.
V odôvodnení súd uviedol, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie
zo dňa 4. decembra 2006 bolo súdnemu exekútorovi dňa 18. decembra 2006 udelené
poverenie na vykonanie exekúcie č. 5803 037862. Dňa 17. júna 2011 podal súdny exekútor
podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu výmazu povinného z obchodného registra bez
právneho nástupcu. Podľa zistení súdu prvého stupňa došlo dňa 16. januára 2009 k výmazu
povinného z obchodného registra, teda povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania.
Vzhľadom na túto skutočnosť súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1
písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
„Exekučný poriadok“). Na náhradu trov exekúcie vo výške 44,53 eur zaviazal oprávneného
podľa ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku s použitím analógie.
Krajský súd v Košiciach, konajúci o odvolaní oprávneného proti výroku o trovách
exekúcie, uznesením z 24. februára 2012, č. k. 12 CoE 265/2011-29 zmenil uznesenie
prvostupňového súdu vo výroku o trovách tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov
exekúcie nepriznal. Účastníkom nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že posudzované exekučné konanie sa
začalo dňa 11. decembra 2006, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného
na vykonanie exekúcie (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku). Po začatí exekučného konania
došlo dňa 16. januára 2009 k výmazu povinného z Obchodného registra Okresného súdu
Košice I na základe uznesenia súdu o zrušení obchodnej spoločnosti bez likvidácie podľa § 68
ods. 3 písm. c/ Obchodného zákonníka z dôvodov podľa § 68 ods. 6 Obchodného zákonníka,
teda povinný zanikol ako subjekt práva bez právneho nástupcu, čo bolo dôvodom zastavenia
predmetnej exekúcie.
Odvolací súd poukázal na ust. § 196, § 197 ods. 1 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku
a uviedol, že z ust. § 197 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že je pravidlom, že trovy
exekúcie znáša alebo uhrádza povinný, pokiaľ nenastane výnimočná situácia, že ich nahrádza
oprávnený. Takúto situáciu predpokladá ust. § 203 Exekučného poriadku.
Odvolací súd ďalej uviedol, že v posudzovanom prípade bola exekúcia zastavená
z dôvodu straty spôsobilosti povinného byť účastníkom konania a mal za to, že v danej
situácii oprávnenému nemožno pričítať vinu na zastavení exekúcie, nakoľko v čase podania
návrhu na vykonanie exekúcie, ani počas exekúcie nemohol predpokladať, že v priebehu
exekúcie dôjde k zániku povinného. Pre zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie
ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku predpokladá, že dôjde k zastaveniu exekúcie, že
existuje zavinenie oprávneného a že je daná príčinná súvislosť medzi zavinením oprávneného
a zastavením exekúcie. Tieto zákonné predpoklady neboli podľa odvolacieho súdu splnené,
preto nemožno oprávneného zaviazať na náhradu trov exekúcie z dôvodu, že svojím konaním
zavinil zastavenie exekúcie.
Odvolací súd ďalej v odôvodnení uviedol, že nemožno uvažovať ani o nemajetnosti
povinného ako o dôvode pre zastavenie exekúcie (§ 203 ods. 2 exekučného poriadku).
Bezprostredným dôvodom pre zastavenie exekúcie bolo zrušenie povinného bez likvidácie
a následný výmaz z obchodného registra. Aj keď vydaniu rozhodnutia o zrušení spoločnosti
bez likvidácie podľa ust. § 68 ods. 6 Obchodného zákonníka predchádza zistenie, že táto
nemá žiaden obchodný majetok, toto zistenie nebolo výsledkom činnosti súdneho exekútora,
ale registrového súdu. Odvolací súd poukázal aj na to, že odo dňa vydania poverenia
na vykonanie exekúcie (18. december 2006) do dňa výmazu povinného z obchodného registra
(16. január 2009) mal súdny exekútor dostatok času, aby zistil nemajetnosť povinného a podal
o tom správu oprávnenému, resp. súdu podnet na zastavenie exekúcie. Súdny exekútor však
túto skutočnosť nezistil, resp. nepodal podnet na zastavenie exekúcie, preto možno dôvodne
pochybovať o účelnosti ním vykonaných úkonov exekučnej činnosti. Zároveň nemožno
uvažovať o zaviazaní oprávneného na náhradu trov exekúcie podľa ust. § 203 ods. 2
Exekučného poriadku, teda z dôvodu, že exekúcia bola zastavená pre nemajetnosť povinného,
nakoľko bezprostredným dôvodom zastavenia exekúcie bola strata spôsobilosti povinného
byť účastníkom konania.
Odvolací súd mal za to, že nie sú dané zákonné dôvody na zaviazanie oprávneného na
náhradu trov exekúcie. Poukázal aj na to, že v danom prípade by nebolo spravodlivé
oprávnenému, ktorý sa domáha vymoženia svojho priznaného práva exekúciou, uložiť
povinnosť zaplatiť ešte aj trovy bezúspešnej exekúcie len preto, že niet iného subjektu, ktorý
by súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nahradil.
Odvolací súd uzavrel, že nakoľko nie sú dané dôvody na zaviazanie oprávneného
na náhradu trov exekúcie podľa ust. § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku a zároveň
povinného, ktorý zanikol, nemožno zaviazať na náhradu trov exekúcie, neexistuje subjekt,
ktorému by bolo možné uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie povereného súdneho
exekútora a je potrebné vysloviť, že tomuto náhrada trov exekúcie nepatrí.
Odvolací súd poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV. ÚS 27/08 z 24. januára 2008 a na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa
28. júna 2011 č. 23360/08 a č. 31303/08 (by K. Mihal against Slovakia).
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky
mimoriadne dovolanie. Uviedol, že tak robí na podnet súdneho exekútora, pretože
napadnutým rozhodnutím bol porušený zákon a vyžaduje to ochrana práv a právom
chránených záujmov účastníka, ktorú nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
Navrhol napadnuté uznesenie (uznesenie odvolacieho súdu), ktorým súdnemu exekútorovi
nebola priznaná náhrada trov exekúcie, zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie. Mimoriadny opravný prostriedok odôvodnil dovolacím dôvodom podľa § 243f ods.
1 písm. c/ O. s. p. tvrdiac, že súdy vec nesprávne posúdili po právnej stránke.
V mimoriadnom dovolaní poukázal generálny prokurátor na ust. § 1, § 2 a § 3 O. s. p.;
ust. § 196, § 200 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g/, § 57 ods. 1 písm. h/, § 203 ods. 1 veta prvá,
§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku a poukázal aj na to, že pokiaľ k zastaveniu exekúcie došlo
rozhodnutím súdu z niektorého z dôvodov uvedených v ust. § 57 Exekučného poriadku,
rozhodne súd aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
V mimoriadnom dovolaní generálny prokurátor poukázal aj na to, že súd šetrením
zistil, že povinný bol ku dňu 16. januára 2009 vymazaný z obchodného registra z dôvodu
rozhodnutia súdu o zrušení obchodnej spoločnosti bez likvidácie podľa § 68 ods. 3 psím. c/
Obchodného zákonníka z dôvodov podľa § 68 ods. 6 Obchodného zákonníka. Predpokladom
takéhoto rozhodnutia bol nedostatok majetku dlžníka, čo súd zisťuje v zmysle § 68 ods. 7 a 8
Obchodného zákonníka. Z tohto rozhodnutia súdu teda vyplýva, že povinný nemal obchodný
majetok, ktorý by postačoval na náhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie
likvidátora. Preto bol ex offo vymazaný z obchodného registra bez likvidácie, v dôsledku
čoho stratil aj spôsobilosť na právne úkony.
Keďže sa tak stalo v priebehu exekučného konania, za týchto skutkových okolností
mal exekučný súd konanie zastaviť správne z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani
na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku), a preto použitie § 57
ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku pre zastavenie exekúcie bolo nesprávne (rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3M Cdo 10/2011). Následne krajský súd
nesprávne rozhodol o trovách exekúcie, ktoré je povinný znášať oprávnený, aj keď zastavenie
exekúcie nezavinil, pokiaľ je exekučné konanie zastavené pre nemajetnosť povinného (§ 203
ods. 2 Exekučného poriadku).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní
(§ 10a ods. 3 O. s. p.), po zistení, že mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor
Slovenskej republiky (§ 243g O. s. p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1
a 2 O. s. p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.)
v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora nie je dôvodné.
Podľa § 243f ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a) v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237, b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale
i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými
v § 237 O. s. p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.). Dovolacie dôvody
pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto
opravného prostriedku. Vady v zmysle § 237 O. s. p. a tzv. iné vady generálny prokurátor
nenamietal, a tieto ani v konaní o mimoriadnom dovolaní nevyšli najavo.
V mimoriadnom dovolaní sa ako dovolací dôvod uvádza, že rozhodnutie krajského
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.)
z dôvodu, že v predmetnej veci nebol aplikovaný § 203 ods. 2 Exekučného poriadku
a súdnemu exekútorovi nebola priznaná náhrada trov exekúcie.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery.
V danej veci odvolací súd vyslovil názor, že nie sú dané dôvody na zaviazanie
oprávneného na náhradu trov exekúcie podľa ust. § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku
a zároveň povinného, ktorý zanikol, nemožno zaviazať na náhradu trov exekúcie, neexistuje
subjekt, ktorému by bolo možné uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie povereného
súdneho exekútora a vyslovil, že tomuto náhrada trov nepatrí. Naopak generálny prokurátor
zastáva názor, že v danej veci mal byť použitý § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, a teda, že
trovy exekúcie je povinný znášať oprávnený aj keď zastavenie exekúcie nezavinil, pokiaľ je
exekučné konanie zastavené pre nemajetnosť povinného. S týmto názorom však Najvyšší súd
Slovenskej republiky nesúhlasí.
Podľa § 196 veta prvá Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto
zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa § 197 ods. 2 Exekučného poriadku, exekútor môže požadovať od oprávneného
primeraný preddavok na odmenu a náhradu hotových výdavkov.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením
oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok
povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide
o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša
trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil.
Vzhľadom na vyššie citované ustanovenia Exekučného poriadku Najvyšší súd
Slovenskej republiky konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne správne. V danom
prípade súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať (ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku). Odvolací súd správne
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách, ktorým súdnemu exekútorovi
náhradu trov exekúcie nepriznal. Rovnako odvolací súd správne v odôvodnení uviedol, že
exekúcia bola zastavená z dôvodu straty spôsobilosti povinného byť účastníkom konania,
a teda v danej situácii nemožno oprávnenému pričítať vinu na zastavení exekúcie, nakoľko
v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie ani počas exekúcie nemohol predpokladať, že
v jej priebehu dôjde k zániku povinného. Rovnako správne je konštatovanie odvolacieho
súdu, že nemožno uvažovať ani o nemajetnosti povinného ako o dôvode pre zastavenie
exekúcie (§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku), nakoľko dôvodom pre zastavenie exekúcie
bolo zrušenie povinného bez likvidácie a následný výmaz z obchodného registra. Najvyšší
súd Slovenskej republiky súhlasí aj s názorom odvolacieho súdu, že súdny exekútor mal
dostatok času (odo dňa vydania poverenia na vykonanie exekúcie – 18. december 2006, do
dňa výmazu povinného z obchodného registra – 16. január 2009), aby zistil nemajetnosť
povinného a podal o tom správu oprávnenému, resp. súdu podnet na zastavenie exekúcie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky k tomu dodáva, že by nebolo správne ani spravodlivé, aby
nečinnosť súdneho exekútora bola pričítaná na ťarchu oprávneného, ktorý zastavenie
exekúcie ani prieťahy nezavinil. Okrem toho, Exekučný poriadok umožňuje súdnemu
exekútorovi požadovať od oprávneného primeraný preddavok na odmenu a na náhradu
hotových výdavkov (ust. § 197 ods. 2 Exekučného poriadku), pričom v praxi je zaplatenie
preddavku pravidlom, okrem prípadu, ak exekútor usúdi, že ide o dôvod osobitného zreteľa
umožňujúci nezaplatenie preddavku. Z danej situácie však nevyplýva, že by išlo o takýto
dôvod hodný osobitného zreteľa.
Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného
poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Hoci súdny
exekútor má zákonný nárok na úhradu trov, nemusí to bezpodmienečne znamenať, že tieto
trovy aj v každom prípade reálne vymôže (II. ÚS 272/08).
Výklad a použitie § 203 Exekučného poriadku nie je v rozpore s účelom a cieľom
tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať
náhradu trov zastavenej exekúcie (m. m. II. ÚS 12/05).
Z uvedených dôvodov sa dovolací súd nestotožnil s dôvodmi mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora, a preto mimoriadne dovolanie smerujúce proti uzneseniu krajského
súdu zamietol (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243b ods. 1 O. s. p.).
V dovolacom konaní úspešnému oprávnenému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti súdnemu exekútorovi, ktorý podal podnet na podanie
mimoriadneho dovolania a ktorý úspech nemal (§ 148a ods. 2 O. s. p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky im náhradu trov dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal
návrh na ich náhradu (§ 151 ods. 1 O. s. p. s použitím § 243i ods. 2 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. júna 2013
JUDr. Darina Ličková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová