Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
94e/390572.488cce.pdf
PDF · 228.48 KB
No categories available
1Cdo/280/2012
Najvyšší súd 1 Cdo 280/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: B. I., s. r. o.,
so sídlom v B., IČO X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou M. a N., s. r. o., so sídlom K.,
proti povinnému: J. M., nar. X., bytom M., o vymoženie 1 161,92 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 1Er/232/2011, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 4. apríla 2012, č. k. 24CoE/211/2011-31, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávneného o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Súdnemu exekútorovi došiel dňa 14. februára 2011 návrh oprávneného na vykonanie
exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je k návrhu pripojený rozhodcovský rozsudok
vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., a. s., T., z 25. októbra 2010, sp. zn.
WHB0110377, ktorým bola žalovanému J. M. uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi B. I.,
s. r. o., sumu 1 161,92 eur s príslušenstvom.
Následne súdny exekútor požiadal Okresný súd Skalica o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Skalica uznesením zo dňa 8. marca 2011 zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne
aplikáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako i § 53 ods. 1, 2, 4 Občianskeho
zákonníka v znení do 31. decembra 2007. Vecne súd argumentoval tým, že exekučný titul -
rozhodcovský rozsudok bol vydaný rozhodcovským súdom na základe rozhodcovskej
doložky, ktorá je upravená v obchodných podmienkach v čl. 9.2, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy o úvere zo dňa 6. decembra 2006, táto je súčasťou formulárovej zmluvy
bez toho, aby bola spotrebiteľom individuálne dojednaná, spotrebiteľ nemohol ovplyvniť jej
obsah, preto je v zmysle eurokonformného výkladu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v znení do 31. decembra 2007 neprijateľnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Výber,
kde začne konanie v prípade sporu z predmetnej úverovej zmluvy jednoznačne určil veriteľ
vo formulárovej spotrebiteľskej zmluve tak, že veriteľ môže predložiť vec na prejednanie
rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil. Neprijateľná zmluvná podmienka je podľa § 53
ods. 4 a 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť
právomoc rozhodcovského súdu, rozhodcovský rozsudok je preto nulitný a ako exekučný titul
neúčinný.
Krajský súd v Trnave na odvolanie oprávneného uznesením z 4. apríla 2012, sp. zn.
24CoE/211/2011-31 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219 O. s. p.
potvrdil.
Odvolací súd v rozhodnutí poukázal predovšetkým na ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku; § 44 ods. 1, § 35, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 a ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK―).
Odvolací súd ďalej uviedol, že účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom
konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne
a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je
preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné prostriedky už
nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že
medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku,
o ktorom nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.
Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je
napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje
omnoho väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú
v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí akoby
materiálne právoplatné neboli. Napríklad v § 7 Trestného poriadku, v § 21 ods. 2 Zákona
o rodine alebo v § 135 ods. 1 O. s. p. Uvedené normy svedčia o tom, že materiálna
právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej
výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti
nemá prihliadať, patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdu nepatrí skúmať vhodnosť či
nevhodnosť zákonodarcom zvoleného riešenia pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej
republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované
a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm. a/ a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
Osobitnú výnimku účinkov materiálnej právoplatnosti možno vyvodiť teleologickou
redukciou ust. § 159 O. s. p. vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom. Zákon totiž
výslovne nerieši viazanosť súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku proti
právoplatnému rozhodnutiu týmto právoplatným rozhodnutím. Ak by sa však ust. § 159
O. s. p. v týchto prípadoch aplikovalo doslovne, potom by bolo prakticky vylúčené akékoľvek
preskúmanie právoplatných rozhodnutí mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Takýto
výklad by priamo znemožnil uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov a tým by
vylúčil použitie ustanovení o dovolaní alebo o obnove konania v občianskom súdnom konaní.
Takéto dôsledky by ale viedli k zjavnej absurdite.
Odvolací súd ďalej uviedol, že vzhľadom na už cit. ust. § 35 ZoRK sa vyššie uvedený
výklad v plnom rozsahu vzťahuje aj na rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky
právoplatného rozsudku súdu. I z účinkov materiálnej právoplatnosti rozhodcovského
rozsudku tak existujú výnimky, rovnako ako z účinkov materiálnej právoplatnosti súdnych
rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ust. § 40 ZoRK o žalobe na zrušenie
rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ust. § 35 ZoRK vykladané doslovne, potom
by súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by
ním bol v zmysle § 35 ZoRK v spojení s § 159 O. s. p. viazaný. Takýto výklad by však bol
zjavne proti zreteľne vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 ZoRK zakotvil oprávnenie
súdu takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v uvedenom rozsahu. Z uvedeného dôvodu je
preto potrebné i ust. § 35 ZoRK v spojení s § 159 O. s. p. redukovať tak, že účinkami
materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý
tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZoRK.
Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ust. § 45 ZoRK. Toto ustanovenie
v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu.
V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto
ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením
v jeho texte a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku
priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45
ZoRK. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 ZoRK je
tak potrebné na účely § 45 ZoRK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému titulu. Exekučný súd je
teda pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by
materiálne právoplatný nebol — nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O. s. p. a môže ho
preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže
teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu
nedostatky uvedené v § 40 písm. a/ alebo b/ ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZoRK potom treba považovať za to
zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.
Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny
rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval
o týchto otázkach. Tomuto záveru napokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZoRK,
ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je
zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami
rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i vzhľadom na to, že rozhodcovský súd je
súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je preto
nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené
plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcim verejnou mocou (v tomto smere odvolací súd
poukázal na argumenty v návrhu na zjednotenie výkladu adresovanému občianskoprávnemu
kolégiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z januára 2009 č. 34842/2009-10).
V predmetnej veci bolo exekučné konanie v štádiu, v ktorom bol síce podaný návrh
na vykonanie exekúcie, ale súdny exekútor ešte nebol súdom poverený jej vykonaním.
Zákonodarca v ust. § 44 ods. 2 veta tretia Exekučného poriadku zvýraznil zodpovednosť
exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, keď uviedol, že ak súd zistí
rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Je pravdou, že podľa ZoRK, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré
je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, tak exekučný súd konanie zastaví
a podľa Exekučného poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie
zastaví. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť
rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie, uložené vo výrokovej časti rozsudku, je
dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd
ako predbežnú otázku už predtým ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu rozhodcovského
rozsudku podľa § 45 ZoRK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia. Ak sú
totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené
podmienky pre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd
napriek tomu vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym by bol
postup podľa ktorého by súd „vynechal― rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie
poverenia a pristúpil priamo k zastaveniu exekučného konania podľa § 45 ZoRK. Na druhej
strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, aj napriek existencii
dôvodov na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa
nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu konania. Súd totiž
musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade
so zákonom.
Odvolací súd k tomu ešte dodal, že vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení
ZoRK je i eurokonformný.
V ďalšej časti odôvodnenia poukázal odvolací súd na znenie čl. 6 ods. 1 Smernice
Rady 93/13/EHS, bod 33 pripomienok EK vo veci C-76/10 a na bod 51 rovnakej veci
a uviedol, že Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano
Group Editorial a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon
GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones) uzavrel, že systém ochrany zavedený
Smernicou Rady 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom
alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah.
Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej
smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to vyplýva
z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy,
ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou
rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S cieľom zabezpečiť úroveň
ochrany, ktorú chce Smernica Rady 93/13/EHS dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil že
tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom resp. dodávateľom môže byť
kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad Súdny dvor
stanovil, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky.
Smernica Rady č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje
o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu
posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere, uzavretej medzi
poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia predstavuje nekalú
zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto
podmienkou viazaný.
Odvolací súd poukázal aj na to, že obdobný záver prijal Súdny dvor EÚ dňa
16. novembra 2010 vo veci C-76/10 P., s. r. o., proti I. K.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvoril, že exekučný
súd je oprávnený i povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom, a ak túto otázku vyrieši kladne, je
s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť.
Zo zmluvy o úvere zo dňa 6. decembra 2006 bolo zistené, že veriteľ spoločnosť
Poštová banka, a. s., Bratislava a povinný ako dlžník, uzavreli zmluvu o úvere poskytnutého
vo výške 40 000,-- Sk RPMN 25,58%, ktorý sa povinný zaviazal splácať v 60 mesačných
splátkach po 1 137,-- Sk‚ kde neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú i všeobecné obchodné
podmienky. V čl. 9.2 týchto podmienok zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré
vzniknú, budú riešené dohodou, v prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh
na riešenie sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou o úvere, vrátane
sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy, v rozhodcovskom konaní pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská Arbitrážna a Mediačná, a.
s., podľa jej vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu podriadia s tým,
že toto rozhodnutie bude pre nich končené a záväzné.
Z formy a obsahu tejto zmluvy je bolo súdu zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú―
zmluvu, ktorej predtlač formulára mal oprávnený už pripravenú a dopisoval do nej iba
konkrétne údaje, týkajúce sa povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy žiadnym
podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil.
Odvolací súd poukázal aj na to, že Slovenský právny poriadok upravoval postavenie
a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný
v období od 31. decembra 1992 do 30. júna 2007. Jeho ust. § 23a účinné v období
od 1. januára 2000 do 24. novembra 2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa
citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2
tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré
na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných
strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie
iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj
výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil
pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu;
b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.
S účinnosťou od 25. novembra 2004 (do 30. júna 2007), citovaný zákon v § 23a
definoval už spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že
sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje.
Nadväzne dňa 1. júla 2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č.
250/2007 Z. z., ktorý v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo
na ochranu pred neprijateľnými podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, alebo aj všetky iné
zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj
na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bob účinné až do novelizácie zák. č.
397/2008 s účinnosťou od 1. novembra 2008. V ostatnom znení má § 3 ods. 3 zák. č.
250/2007 Z. z. zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
Občiansky zákonník definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období
od 1. apríla 2004 do 31. decembra 2007 a rozdielne v období od 1. januára 2008, § 52
Občianskeho zákonníka v znení v období od 1. apríla 2004 do 31. decembra 2007 zakotvoval,
že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy,
upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej
strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
S účinnosťou od 1. januára 2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú
zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ
so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. § 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. § 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti.
Odvolací súd ďalej v odôvodnení uviedol, že podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v období od 1. apríla 2004 do 31. decembra 2007, teda v čase uzavretia predmetnej
zmluvy o úvere účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku,
pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale
nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák. č.
634/1992 Zb. v znení od 25. novembra 2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa
Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých
prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil.
Zmluva, uzavretá medzi účastníkmi, je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej
republiky spotrebiteľskou zmluvou.
Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava
Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy, ako sú
definované v § 52 ods. 1, odvolací súd bol toho názoru, že všeobecné ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka je nevyhnutné
aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy, ako sú definované v cit. ust. § 23a Zákona o ochrane
spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.
Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení
predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák.
č. 258/200 1 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.
Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho
v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa
a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z. Vzhľadom na to, že
predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako
spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa
zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené
so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti
spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a/ a b/ zák. č. 258/2001 Z. z. Keďže zároveň
nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv
vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto
zákona.
Odvolací súd mal za to, že z uvedeného vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi,
založený predmetnou zmluvou o úvere, je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu
na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného
zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex
generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť
pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah
medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka
a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch.
Odvolací súd ďalej poukázal na ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom do 1. januára 2008, § 54 Občianskeho zákonníka a na znenie čl. 1 písm. q/ prílohy
Smernice Rady 93/13/EHS. Zároveň uviedol, že smernica ako právny akt orgánov Európskej
únie na rozdiel od nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa
vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby vykladal
vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc, a to i v tom období, keď ich zásady neboli
ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované. Poukázal však aj na rozhodnutie Océano Grupo
Editorial SA, podľa ktorého je národný súd povinný počas použitia ustanovení národného
práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS
o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich,
pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode
so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.
Poukázal aj na rozhodnutie vo veci C40/08 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina
Rodrigeuez Nougueira.
V danom prípade vo všeobecných podmienkach k uzavretej zmluve o úvere v čl. 9.2
týchto podmienok zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú, budú riešené
dohodou, v prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh na riešenie sporov vzniknutých
na základe alebo súvisiacich so zmluvou o úvere, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik
zmluvy, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
pri spoločnosti R., a. s., podľa jej vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa
rozhodnutiu podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich končené a záväzné.
Odvolací súd uviedol, že z vyššie citovaného článok 9.2 zmluvy a z dojednanej
rozhodcovskej doložky vyplýva, že prípadný spor bude riešený výlučne rozhodcovským
súdom. Keďže predmetná rozhodcovská doložka bola zmluvnými stranami dojednaná v rámci
formulárového tlačiva zmluvných dojednaní je nesporné, že nebola dojednaná individuálne.
Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných
strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc
delegovali. Ako veľakrát i v tomto prípade je rozhodcovská zmluva, vyjadrená iba v podobe
rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve.
V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam rozhodcovskej doložky
osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených
záujmoch a povinnostiach zmluvných strán s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok
z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky
nerovnovážneho bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním
pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako
slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský
proces, neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti
spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Predmetná rozhodcovská
doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa
dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu
na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal
a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve
ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej
ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. To je zrejme
v praxi i najčastejšia situácia, pretože práve dodávateľ sa snaží získať exekučný titul.
Odvolací súd v danej veci poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky IV. ÚS 55/2011 z 24. februára 2011.
Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd je toho názoru, že zmluvná
podmienka dojednaná účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej právo
výberu či prípadný budúci spor prejedná rozhodcovský súd je na žalobcovi, pričom v prípade
realizovaného výberu zo strany dodávateľa núti spotrebiteľa sa tomuto výberu podrobiť,
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd
v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí
zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.
Odvolací súd mal za to, že je zrejmé, že rozhodcovská doložka, dojednaná účastníkmi
v zmluve o úvere, je v priamom rozpore s cit. ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka
v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy Občiansky zákonník
citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 1. januára 2008
neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych vzťahov a nároky
vzniknuté pred 1. januárom 2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov,
neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 23
zák. č. 634/1992 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú
smernicu, závery Súdneho dvora EU i Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Keďže predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na vyššie uvedenú
argumentáciu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka je neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá
rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z. z., nebola ani
založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul, je preto právne neúčinný
nulitný, neschopný vyvolať právne následky. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom,
v dôsledku čoho holi splnené podmienky § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pre zamietnutie
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti.
Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Cdo 146/2011
uzavrel, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie za exekučný titul označil
rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo
k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je povinný zamietnuť
žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti,
so zreteľom, na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.
S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už
nadbytočným zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou
ďalších zmluvných podmienok.
S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa, ktorým žiadosť o udelenie poverenia zamietol, ako vo výroku vecne správne,
s použitím ust. § 219 O. s. p. potvrdil.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje dovolanie
odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa
už právoplatne rozhodlo alebo v tej veci sa už prv začalo konanie, § 237 písm. e/ O. s. p., že
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, § 237 písm. f/ O. s. p.,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje
dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Podľa názoru oprávneného vo veci je daná prekážka „res iudicata―. Považoval
za neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku,
nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci bol podľa zákona potrebný.
Podľa názoru oprávneného exekučný súd nebol oprávnený skúmať vecnú správnosť
rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Taktiež namietal, že postupom súdov mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd. Za takú vadu označil skutočnosť, že mu nebolo umožnené riadne a zákonným
spôsobom uplatniť jeho práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní, ako aj
skutočnosť, že oprávnený nemal možnosť podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu
prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia, a odvolací
súd sa vôbec nezaoberal ani tými odvolacími dôvodmi oprávneného, ktoré oprávnený
v podanom odvolaní mal možnosť uviesť a uviedol. Podľa názoru oprávneného exekučný súd
v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky
vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. V dôvodoch
dovolania oprávnený ďalej podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.
Na základe uvedeného oprávnený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,
alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a) odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie, ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto
podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj
uzneseniu), ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Oprávnený namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j. že sa v tej istej veci už prv
právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Podľa § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným
petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva
z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
B. I., s. r. o., A., IČO X., proti povinnému: J. M., nar. X., bytom M., o vymoženie 1 161,92
eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 1Er/232/2011, na
základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. WHB0110377 z 25.
októbra 2010, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený pri R., a. s., nepredchádzalo
žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ustanovení § 237 písm. d/ O. s. p.
Podľa názoru oprávneného je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/
O. s. p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť zrejme tým, že skúmali
podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul žiadnu aktivitu
za účelom ochrany svojich práv. Oprávnený túto vadu namieta neopodstatnene.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ustanovení § 81 ods. 1 a 2 O. s. p.
Ak nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu
prebieha, treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn. že v danej veci bol návrh na začatie
exekučného konania podaný. V tomto prípade z obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.)
nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku, ktorou napáda vecnú správnosť postupu
a právnych záverov súdov, resp. ich právne posúdenie veci.
Námietka oprávneného o existencii vady uvedenej v ustanovení § 237 písm. e/ O. s. p.
preto nie je opodstatnená.
Oprávnený ďalej tvrdil, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/
O. s. p., ktorej sa súd dopustil tým, že súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné
a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné a tým, že mu
neumožnil podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku
nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími
dôvodmi oprávneného, ktoré v podanom odvolaní uviedol.
Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený
ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti
so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ustanovení
§ 237 písm. f/ O. s. p., resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému
ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
V danom prípade súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe návrhu oprávneného na podklade exekučného titulu – rozsudku
rozhodcovského súdu. Exekučný súd napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovské konanie
sa uskutočnilo na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, čím rozhodcovský rozsudok nie
je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Z obsahu spisu vyplýva,
že prvostupňový aj odvolací súd posudzovali splnenie podmienok na udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie na základe predmetného rozhodcovského
rozsudku.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platnej rozhodcovskej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v rámci daného
spotrebiteľského vzťahu, ktorý je právne založený spotrebiteľskou zmluvou - zmluvou
o úvere) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je
v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu,
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia ZoRK, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto
ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj
iné subjekty než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade
iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských
veciach tomu tak nie je. V spotrebiteľských veciach je zvýraznený princíp ochrany práv
spotrebiteľa, čo znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ,
nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku
v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom, znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd
napĺňa príkaz, vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V preskúmavanej veci súdy
v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej
doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného. Listiny predložené
oprávneným takýto záver umožňovali. Zo zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným
a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už
podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Obchodné podmienky
pre úver, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v týchto podmienkach. Najvyšší súd
Slovenskej republiky sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili
nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Preto správnym rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdy neodňali
oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
K námietke oprávneného, že mu súd neumožnil podať kvalifikované odvolanie proti
uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia jeho
rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávneného, ktoré v podanom
odvolaní uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky, dodáva, že právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu,
jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia
s poukazom na § 167 ods. 2 O. s. p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich
rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili
od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného
súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Oprávnený v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Záverom Najvyšší súd Slovenskej republiky k námietkam oprávneného ohľadne
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) dodáva, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ
vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávneného odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné.
Dovolací súd úspešnému povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,
pretože mu žiadne nevznikli (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142
ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. júna 2013
JUDr. Darina Ličková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová