Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/280/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: B. I., s. r. o.,

so sídlom v B., IČO X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou M. a N., s. r. o., so sídlom K.,

proti povinnému: J. M., nar. X., bytom M., o vymoženie 1 161,92 eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. , o dovolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 4. apríla 2012, č. k. -31, takto

rozhodol:

Dovolanie oprávneného o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Súdnemu exekútorovi došiel dňa 14. februára 2011 návrh oprávneného na vykonanie

exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je k návrhu pripojený rozhodcovský rozsudok

vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., a. s., T., z 25. októbra 2010, sp. zn.

WHB0110377, ktorým bola žalovanému J. M. uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi B. I.,

s. r. o., sumu 1 161,92 eur s príslušenstvom.

Následne súdny exekútor požiadal Okresný súd Skalica o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Skalica uznesením zo dňa 8. marca 2011 zamietol žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne

aplikáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako i § 53 ods. 1, 2, 4 Občianskeho

zákonníka v znení do 31. decembra 2007. Vecne súd argumentoval tým, že exekučný titul -

rozhodcovský rozsudok bol vydaný rozhodcovským súdom na základe rozhodcovskej

doložky, ktorá je upravená v obchodných podmienkach v čl. 9.2, ktoré sú neoddeliteľnou

2

súčasťou zmluvy o úvere zo dňa 6. decembra 2006, táto je súčasťou formulárovej zmluvy

bez toho, aby bola spotrebiteľom individuálne dojednaná, spotrebiteľ nemohol ovplyvniť jej

obsah, preto je v zmysle eurokonformného výkladu

v znení do 31. decembra 2007 neprijateľnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Výber,

kde začne konanie v prípade sporu z predmetnej úverovej zmluvy jednoznačne určil veriteľ

vo formulárovej spotrebiteľskej zmluve tak, že veriteľ môže predložiť vec na prejednanie

rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil. Neprijateľná zmluvná podmienka je podľa § 53

ods. 4 a 5 neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť

právomoc rozhodcovského súdu, rozhodcovský rozsudok je preto nulitný a ako exekučný titul

neúčinný.

Krajský súd v Trnave na odvolanie oprávneného uznesením z 4. apríla 2012, sp. zn.

-31 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle

potvrdil.

Odvolací súd v rozhodnutí poukázal predovšetkým na ust. § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku; , , , a

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK―).

Odvolací súd ďalej uviedol, že účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom

konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne

a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je

preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné prostriedky už

nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že

medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku,

o ktorom nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.

Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je

napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje

omnoho väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú

v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí akoby

materiálne právoplatné neboli. Napríklad v , v Zákona

o rodine alebo v Uvedené normy svedčia o tom, že materiálna

3

právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej

výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti

nemá prihliadať, patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdu nepatrí skúmať vhodnosť či

nevhodnosť zákonodarcom zvoleného riešenia pokiaľ nie je v rozpore s Slovenskej

republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované

a vyhlásené v súlade so zákonom ( a Slovenskej

republiky.

Osobitnú výnimku účinkov materiálnej právoplatnosti možno vyvodiť teleologickou

redukciou ust. vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom. Zákon totiž

výslovne nerieši viazanosť súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku proti

právoplatnému rozhodnutiu týmto právoplatným rozhodnutím. Ak by sa však ust. § 159

v týchto prípadoch aplikovalo doslovne, potom by bolo prakticky vylúčené akékoľvek

preskúmanie právoplatných rozhodnutí mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Takýto

výklad by priamo znemožnil uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov a tým by

vylúčil použitie ustanovení o dovolaní alebo o obnove konania v občianskom súdnom konaní.

Takéto dôsledky by ale viedli k zjavnej absurdite.

Odvolací súd ďalej uviedol, že vzhľadom na už cit. ust. § 35 ZoRK sa vyššie uvedený

výklad v plnom rozsahu vzťahuje aj na rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky

právoplatného rozsudku súdu. I z účinkov materiálnej právoplatnosti rozhodcovského

rozsudku tak existujú výnimky, rovnako ako z účinkov materiálnej právoplatnosti súdnych

rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ust. § 40 ZoRK o žalobe na zrušenie

rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ust. § 35 ZoRK vykladané doslovne, potom

by súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by

ním bol v zmysle ZoRK v spojení s viazaný. Takýto výklad by však bol

zjavne proti zreteľne vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 ZoRK zakotvil oprávnenie

súdu takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v uvedenom rozsahu. Z uvedeného dôvodu je

preto potrebné i ust. ZoRK v spojení s redukovať tak, že účinkami

materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý

tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZoRK.

Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ust. § 45 ZoRK. Toto ustanovenie

v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu.

V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto

ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením

v jeho texte a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku

priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45

ZoRK. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 ZoRK je

tak potrebné na účely § 45 ZoRK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému titulu. Exekučný súd je

teda pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by

materiálne právoplatný nebol — nie je ním teda viazaný v zmysle a môže ho

preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže

teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu

nedostatky uvedené v § 40 písm. a/ alebo b/ ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje

účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom

nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZoRK potom treba považovať za to

zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.

Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny

rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval

o týchto otázkach. Tomuto záveru napokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZoRK,

ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je

zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami

rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i vzhľadom na to, že rozhodcovský súd je

súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je preto

nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené

plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcim verejnou mocou (v tomto smere odvolací súd

poukázal na argumenty v návrhu na zjednotenie výkladu adresovanému občianskoprávnemu

kolégiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z januára 2009 č. -10).

V predmetnej veci bolo exekučné konanie v štádiu, v ktorom bol síce podaný návrh

na vykonanie exekúcie, ale súdny exekútor ešte nebol súdom poverený jej vykonaním.

Zákonodarca v ust. § 44 ods. 2 veta tretia Exekučného poriadku zvýraznil zodpovednosť

exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, keď uviedol, že ak súd zistí

rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Je pravdou, že podľa ZoRK, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré

je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, tak exekučný súd konanie zastaví

a podľa Exekučného poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie

zastaví. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť

rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie, uložené vo výrokovej časti rozsudku, je

dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd

ako predbežnú otázku už predtým ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie

exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu rozhodcovského

rozsudku podľa § 45 ZoRK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia. Ak sú

totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené

podmienky pre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd

napriek tomu vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym by bol

postup podľa ktorého by súd „vynechal― rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie

poverenia a pristúpil priamo k zastaveniu exekučného konania podľa § 45 ZoRK. Na druhej

strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, aj napriek existencii

dôvodov na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa

nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu konania. Súd totiž

musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade

so zákonom.

Odvolací súd k tomu ešte dodal, že vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení

ZoRK je i eurokonformný.

V ďalšej časti odôvodnenia poukázal odvolací súd na znenie čl. 6 ods. 1 Smernice

Rady 93/13/EHS, bod 33 pripomienok EK vo veci C-76/10 a na bod 51 rovnakej veci

a uviedol, že Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano

Group Editorial a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon

GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones) uzavrel, že systém ochrany zavedený

Smernicou Rady 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom

6

alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,

ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky

pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah.

Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej

smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to vyplýva

z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy,

ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou

rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S cieľom zabezpečiť úroveň

ochrany, ktorú chce Smernica Rady 93/13/EHS dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil že

tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom resp. dodávateľom môže byť

kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad Súdny dvor

stanovil, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky.

Smernica Rady č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje

o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu

posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere, uzavretej medzi

poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia predstavuje nekalú

zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto

podmienkou viazaný.

Odvolací súd poukázal aj na to, že obdobný záver prijal Súdny dvor EÚ dňa

16. novembra 2010 vo veci C-76/10 P., s. r. o., proti I. K.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvoril, že exekučný

súd je oprávnený i povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či

rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom, a ak túto otázku vyrieši kladne, je

s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť.

Zo zmluvy o úvere zo dňa 6. decembra 2006 bolo zistené, že veriteľ spoločnosť

Poštová banka, a. s., Bratislava a povinný ako dlžník, uzavreli zmluvu o úvere poskytnutého

vo výške 40 000,-- Sk RPMN 25,58%, ktorý sa povinný zaviazal splácať v 60 mesačných

splátkach po 1 137,-- Sk‚ kde neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú i všeobecné obchodné

podmienky. V čl. 9.2 týchto podmienok zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré

vzniknú, budú riešené dohodou, v prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh

na riešenie sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou o úvere, vrátane

sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy, v rozhodcovskom konaní pred Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská Arbitrážna a Mediačná, a.

s., podľa jej vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu podriadia s tým,

že toto rozhodnutie bude pre nich končené a záväzné.

Z formy a obsahu tejto zmluvy je bolo súdu zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú―

zmluvu, ktorej predtlač formulára mal oprávnený už pripravenú a dopisoval do nej iba

konkrétne údaje, týkajúce sa povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy žiadnym

podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil.

Odvolací súd poukázal aj na to, že Slovenský právny poriadok upravoval postavenie

a ochranu spotrebiteľa najskôr v o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný

v období od 31. decembra 1992 do 30. júna 2007. Jeho ust. § 23a účinné v období

od 1. januára 2000 do 24. novembra 2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa

citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je

obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2

tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré

na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných

strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie

iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj

výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil

pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu;

b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

S účinnosťou od 25. novembra 2004 (do 30. júna 2007), citovaný zákon v § 23a

definoval už spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa ,

, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že

sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným

spôsobom neovplyvňuje.

Nadväzne dňa 1. júla 2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č.

, ktorý v pôvodnom znení v zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo

na ochranu pred neprijateľnými podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy

uzavreté podľa alebo , alebo aj všetky iné

zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je

obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj

na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa , sa primerane

použijú ustanovenia . Toto znenie bob účinné až do novelizácie zák. č.

397/2008 s účinnosťou od 1. novembra 2008. V ostatnom znení má § 3 ods. 3 zák. č.

zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými

podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. rozdielne v období

od 1. apríla 2004 do 31. decembra 2007 a rozdielne v období od 1. januára 2008, § 52

v znení v období od 1. apríla 2004 do 31. decembra 2007 zakotvoval,

že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy,

upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej

strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah

dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

S účinnosťou od 1. januára 2008 v spotrebiteľskú

zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ

so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. § 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní

a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. § 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní

a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej

podnikateľskej činnosti.

Odvolací súd ďalej v odôvodnení uviedol, že podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho

zákonníka v období od 1. apríla 2004 do 31. decembra 2007, teda v čase uzavretia predmetnej

zmluvy o úvere účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v ,

pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa nespadala. Je ale

nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák. č.

9

v znení od 25. novembra 2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa

a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých

prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil.

Zmluva, uzavretá medzi účastníkmi, je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej

republiky spotrebiteľskou zmluvou.

Keďže z ust. a nasl. nie je možné vyvodiť, že 5. hlava

sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy, ako sú

definované v § 52 ods. 1, odvolací súd bol toho názoru, že všeobecné ustanovenia

o spotrebiteľských zmluvách podľa a nasl. je nevyhnutné

aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy, ako sú definované v cit. ust. § 23a Zákona o ochrane

spotrebiteľa č.

Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci

predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení

predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho

zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák.

č. 258/200 1 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci

predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho

v zmysle v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa

a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle Vzhľadom na to, že

predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako

spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa

zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené

so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti

spotrebiteľského úveru v zmysle a Keďže zároveň

nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv

vymenovaných v , nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto

zákona.

Odvolací súd mal za to, že z uvedeného vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi,

založený predmetnou zmluvou o úvere, je nevyhnutné posudzovať podľa

Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu

na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného

zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex

generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je

Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. a nasl. , má prednosť

pred všeobecnou, ktorou je , je nevyhnutné predmetný právny vzťah

medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení

a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch.

Odvolací súd ďalej poukázal na ust. v znení

účinnom do 1. januára 2008, a na znenie / prílohy

Smernice Rady 93/13/EHS. Zároveň uviedol, že smernica ako právny akt orgánov Európskej

únie na rozdiel od nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa

vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby vykladal

vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc, a to i v tom období, keď ich zásady neboli

ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované. Poukázal však aj na rozhodnutie Océano Grupo

Editorial SA, podľa ktorého je národný súd povinný počas použitia ustanovení národného

práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS

o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich,

pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode

so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh

nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Poukázal aj na rozhodnutie vo veci C40/08 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina

Rodrigeuez Nougueira.

V danom prípade vo všeobecných podmienkach k uzavretej zmluve o úvere v čl. 9.2

týchto podmienok zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú, budú riešené

dohodou, v prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh na riešenie sporov vzniknutých

na základe alebo súvisiacich so zmluvou o úvere, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik

zmluvy, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným

pri spoločnosti R., a. s., podľa jej vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa

rozhodnutiu podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich končené a záväzné.

11

Odvolací súd uviedol, že z vyššie citovaného článok 9.2 zmluvy a z dojednanej

rozhodcovskej doložky vyplýva, že prípadný spor bude riešený výlučne rozhodcovským

súdom. Keďže predmetná rozhodcovská doložka bola zmluvnými stranami dojednaná v rámci

formulárového tlačiva zmluvných dojednaní je nesporné, že nebola dojednaná individuálne.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných

strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc

delegovali. Ako veľakrát i v tomto prípade je rozhodcovská zmluva, vyjadrená iba v podobe

rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve.

V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam rozhodcovskej doložky

osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených

záujmoch a povinnostiach zmluvných strán s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok

z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale

vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky

nerovnovážneho bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním

pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako

slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský

proces, neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti

spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Predmetná rozhodcovská

doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa

dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu

na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal

a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve

ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej

ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. To je zrejme

v praxi i najčastejšia situácia, pretože práve dodávateľ sa snaží získať exekučný titul.

Odvolací súd v danej veci poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 24. februára 2011.

Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd je toho názoru, že zmluvná

podmienka dojednaná účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej právo

výberu či prípadný budúci spor prejedná rozhodcovský súd je na žalobcovi, pričom v prípade

realizovaného výberu zo strany dodávateľa núti spotrebiteľa sa tomuto výberu podrobiť,

spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd

v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí

zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

Odvolací súd mal za to, že je zrejmé, že rozhodcovská doložka, dojednaná účastníkmi

v zmluve o úvere, je v priamom rozpore s cit. ust.

v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy

citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 1. januára 2008

neobsahoval a v zmysle vznik právnych vzťahov a nároky

vzniknuté pred 1. januárom 2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov,

neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 23

v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a Občianskeho

zákonníka za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú

smernicu, závery Súdneho dvora EU i Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Keďže predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na vyššie uvedenú

argumentáciu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho

zákonníka je neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá

rozhodcovská zmluva v zmysle a nasledujúcich , nebola ani

založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok

rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul, je preto právne neúčinný

nulitný, neschopný vyvolať právne následky. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom,

v dôsledku čoho holi splnené podmienky § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pre zamietnutie

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti.

Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn.

uzavrel, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie za exekučný titul označil

rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo

k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom

prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je povinný zamietnuť

13

žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe

podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti,

so zreteľom, na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už

nadbytočným zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou

ďalších zmluvných podmienok.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa, ktorým žiadosť o udelenie poverenia zamietol, ako vo výroku vecne správne,

s použitím ust. potvrdil.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje dovolanie

odôvodnil ustanovením a , že v tej veci sa

už právoplatne rozhodlo alebo v tej veci sa už prv začalo konanie, , že

sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ,

že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje

dovolanie odôvodnil ustanovením , že konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241 ods. 2

písm. c/ , že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa názoru oprávneného vo veci je daná prekážka „res iudicata―. Považoval

za neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku,

nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci bol podľa zákona potrebný.

Podľa názoru oprávneného exekučný súd nebol oprávnený skúmať vecnú správnosť

rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Taktiež namietal, že postupom súdov mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces

podľa a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a slobôd. Za takú vadu označil skutočnosť, že mu nebolo umožnené riadne a zákonným

spôsobom uplatniť jeho práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní, ako aj

skutočnosť, že oprávnený nemal možnosť podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu

prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia, a odvolací

súd sa vôbec nezaoberal ani tými odvolacími dôvodmi oprávneného, ktoré oprávnený

14

v podanom odvolaní mal možnosť uviesť a uviedol. Podľa názoru oprávneného exekučný súd

v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky

vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. V dôvodoch

dovolania oprávnený ďalej podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.

Na základe uvedeného oprávnený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,

alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec

vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podala včas účastník konania ( ) zastúpený v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a) odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa

Podľa je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

15

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie, ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení až c/ Dovolanie oprávneného preto

podľa a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj

uzneseniu), ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle , , , netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Oprávnený namieta vadu podľa , t. j. že sa v tej istej veci už prv

právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.

16

Podľa , len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Podľa , kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa veta prvá , ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.

O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným

petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva

z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide

o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

B. I., s. r. o., A., IČO X., proti povinnému: J. M., nar. X., bytom M., o vymoženie 1 161,92

17

eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. , na

základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. WHB0110377 z 25.

októbra 2010, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený pri R., a. s., nepredchádzalo

žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ustanovení

Podľa názoru oprávneného je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/

, ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť zrejme tým, že skúmali

podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul žiadnu aktivitu

za účelom ochrany svojich práv. Oprávnený túto vadu namieta neopodstatnene.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ustanovení a

Ak nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu

prebieha, treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn. že v danej veci bol návrh na začatie

exekučného konania podaný. V tomto prípade z obsahového hľadiska ( )

nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle

ustanovenia , ale o námietku, ktorou napáda vecnú správnosť postupu

a právnych záverov súdov, resp. ich právne posúdenie veci.

Námietka oprávneného o existencii vady uvedenej v ustanovení

preto nie je opodstatnená.

Oprávnený ďalej tvrdil, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/

, ktorej sa súd dopustil tým, že súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné

a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné a tým, že mu

neumožnil podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku

18

nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími

dôvodmi oprávneného, ktoré v podanom odvolaní uviedol.

Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený

ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti

so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ustanovení

, resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému

ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa , dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

V danom prípade súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie na základe návrhu oprávneného na podklade exekučného titulu – rozsudku

rozhodcovského súdu. Exekučný súd napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovské konanie

sa uskutočnilo na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, čím rozhodcovský rozsudok nie

je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Z obsahu spisu vyplýva,

že prvostupňový aj odvolací súd posudzovali splnenie podmienok na udelenie poverenia

súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie na základe predmetného rozhodcovského

rozsudku.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platnej rozhodcovskej zmluvy

alebo rozhodcovskej doložky.

19

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v rámci daného

spotrebiteľského vzťahu, ktorý je právne založený spotrebiteľskou zmluvou - zmluvou

o úvere) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského

rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je

v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu,

odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia ZoRK, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto

ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj

iné subjekty než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade

iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať

rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože

inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských

veciach tomu tak nie je. V spotrebiteľských veciach je zvýraznený princíp ochrany práv

spotrebiteľa, čo znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ,

nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa

ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný

skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku

v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom, znamenajúci

materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd

20

napĺňa príkaz, vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V preskúmavanej veci súdy

v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej

doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného. Listiny predložené

oprávneným takýto záver umožňovali. Zo zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným

a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už

podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Obchodné podmienky

pre úver, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v týchto podmienkach. Najvyšší súd

Slovenskej republiky sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili

nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Preto správnym rozhodnutím o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdy neodňali

oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle

K námietke oprávneného, že mu súd neumožnil podať kvalifikované odvolanie proti

uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia jeho

rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávneného, ktoré v podanom

odvolaní uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky, dodáva, že právo na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu,

jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

21

Podľa v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia

s poukazom na ) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich

rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili

od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry

ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného

súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

rozhodnutia súdu (napr. ).

Oprávnený v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

Záverom Najvyšší súd Slovenskej republiky k námietkam oprávneného ohľadne

nesprávneho právneho posúdenia veci ( ) dodáva, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak

22

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ

vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávneného odmietol podľa

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné.

Dovolací súd úspešnému povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,

pretože mu žiadne nevznikli ( v spojení s ,

ods. 1 ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. júna 2013

JUDr. Darina Ličková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová