Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/216/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne A., s.r.o., so sídlom v P.,

IČO: X., zastúpenej JUDr. M. B., advokátom v K., proti ţalovanému JUDr. M. H.,

advokátovi v B., zastúpeného JUDr. V. B., advokátom v K., za účasti vedľajšieho účastníka

na strane ţalovaného K., a.s. V., so sídlom v B., o náhradu škody 1 177 933 Eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. ,

o dovolaní ţalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 30. apríla 2012,

sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 30. apríla

2012 sp. zn. a uznesenie Okresného súdu Košice – okolie z 24. januára 2012

č.k. -241 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Košice – okolie na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice – okolie na návrh ţalovaného uznesením z 24. januára 2012

č.k. -241 uloţil ţalobkyni povinnosť zloţiť na účet súdu vedený v Štátnej

pokladnici preddavok na trovy konania vo výške 58.896,65 Eur v lehote 30 dní a ďalším

výrokom vyzval ţalovaného JUDr. M. H., aby v rovnakej lehote zloţil na rovnaký účet

preddavok na trovy konania taktieţ vo výške 58.896,65 Eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil len

návrhom ţalovaného a citáciou ustanovenia Účastníkov poučil

o moţnosti podať odvolanie proti tomuto uzneseniu.

Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací, uznesením

z 30. apríla 2012 sp. zn. odvolanie ţalobkyne proti výroku o jej povinnosti

zloţiť preddavok na trovy konania odmietol s poukazom na nesprávne poučenie súdom

prvého stupňa o moţnosti podať odvolanie proti tomuto uzneseniu a s poukazom

na ustanovenie , podľa ktorého odvolanie proti uzneseniu, ktorým

2

sa rozhodlo o povinnosti zloţiť preddavok na trovy konania podľa ,

nie je prípustné.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala včas dovolanie ţalobkyňa. Navrhla, aby

dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu a tieţ uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec

vrátil Krajskému súdu v Košiciach (?) na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodila

z ustanovenia , pretoţe postupom súdu jej bola odňatá moţnosť konať

pred súdom. Odňatie moţnosti konať pred súdom bolo podľa dovolateľky potrebné vidieť

v tom, ţe v dôsledku uloţenej jej povinnosti jej bolo zabránené v prístupe k súdu. Uviedla, ţe

postupom súdov pri pouţití „nie obvyklého“ procesného ustanovenia, došlo k jeho

nesprávnemu výkladu. V odôvodnení dovolania podrobne rozobrala, aký úmysel zákonodarca

sledoval ustanovením , pričom poukázala aj na dôvody uvedené vo svojom

odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd vôbec nevysporiadal

a s jej argumentáciou sa s odkazom na procesné ustanovenie vôbec nezaoberal. Uviedla, ţe

spôsob rozhodnutia odvolacím súdom zavádza do právneho poriadku nový prvok – majetkové

kritérium účastníka konania v prístupe k súdu. Posudzujúc dovolanie podľa jeho obsahu

( ), dovolateľka namietala tieţ nesprávne právne posúdenie veci súdmi

niţších stupňov ( ).

Ţalovaný ani vedľajší účastník nevyuţili právo vyjadriť sa k dovolaniu ţalobkyne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), zastúpená advokátom

( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ods. a ) skúmal

najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa.

Podľa , dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný

prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239

ods. 1 písm. a/ ) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

3

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie

stanoviska ( ) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu ( ), alebo ak ním bolo potvrdené buď

uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia ( ) alebo uznesenie o uznaní

(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné)

na území Slovenskej republiky ( ). Prípustnosť dovolania

ţalobkyne z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vţdy, či dovolaním

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie

by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia

odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie

odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/

(t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci

právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia moţnosti účastníka

pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno

začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne

obsadeným).

Vady konania v zmysle aţ e/ a neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

nemoţno vyvodiť.

So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie,

či konanie nie je zaťaţené vadou uvedenou v . V zmysle tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Odňatím

moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania

realizáciu jeho procesných práv (napr. právo zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať

sa k veci, navrhovať dôkazy a pod.).

V zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má znaky

odňatia moţnosti pred súdom konať tieţ procesný postup odvolacieho súdu, ktorý odmietne

odvolanie bez splnenia podmienok uvedených v (R 23/1994).

Podstata znemoţnenia realizácie procesných práv účastníka tu spočíva v odňatí

moţnosti domôcť sa zákonom predpísaným spôsobom (podaním odvolania) preskúmania

vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia z dôvodu, ktorý má základ

v opravnom prostriedku (konkrétne v tom, ţe odvolanie nemá predpísané náleţitosti alebo

bolo podané po uplynutí odvolacej lehoty alebo neoprávnenou osobou alebo proti

rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom nemoţno napadnúť). Pri tomto vadnom

procesnom postupe sa odvolací súd bez zákonného podkladu odmietne zaoberať odvolaním,

jeho opodstatnenosťou a v ňom uvádzanými odvolacími dôvodmi.

Dovolateľka v dovolaní o. i. uviedla, ţe súd prvého stupňa jej uloţil na návrh

ţalovaného povinnosť zloţiť preddavok na trovy konania bez toho, aby jej takýto návrh

doručil.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, ţe kaţdý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby

sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„Dohovor“), kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek

trestného obvinenia proti nemu.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001

, z 13. novembra 2002 , z 5. apríla 2007 ).

Podľa , upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

V zmysle majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie

a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe návrhom z 2. januára 2012 navrhol ţalovaný uloţiť

ţalobkyni povinnosť zloţiť preddavok na trovy konania, v zmysle ustanovenia ,

ktorý bol doručený Okresnému súdu Košice - okolie 3. januára 2012 v troch vyhotoveniach,

pričom zo spisu vyplýva, ţe tento návrh nebol ţalobkyni (ani vedľajšiemu účastníkovi – pozn.

dovolacieho súdu) doručený, keď všetky exempláre tohto podania sa nachádzajú doteraz

v spise a zo spisu vyplýva, ţe konajúci súd ani nedal dispozíciu na jeho doručenie účastníkom

konania.

Právo účastníkov konania na doručenie procesných návrhov a vyjadrení ostatných

účastníkov treba povaţovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie návrhu alebo

vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti

účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania

a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces. Keďţe v danej veci návrh

ţalovaného na uloţenie povinnosti ţalobkyni zloţiť preddavok na trovy konania podľa

nebol ţalobkyni doručený, pričom ţalobkyňa túto skutočnosť v odvolaní proti

uzneseniu súdu prvého stupňa z 24. januára 2012 č.k. namietla (por. č.l. 246

p.v.), ktorú skutočnosť však odvolací súd ponechal bez povšimnutia, treba konštatovať, ţe

v tejto súvislosti nebolo moţné odvolacie konanie (avšak ani konanie pred súdom prvého

stupňa) povaţovať za spravodlivé.

6

Súčasťou práva na spravodlivý proces – bez ktorej nemoţno hovoriť o súdnom procese

– je zásada kontradiktórnosti konania (por. Barberà, Messegué a Jabardo proti Španielsku,

rozsudok pléna, 6.12.1988, č. 10590/83, § 78). Toto právo znamená, ţe obom stranám

konania musí byť daná moţnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloţenými súdu

s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie – či uţ protistranou alebo na konaní nezúčastneným

subjektom, od ktorého si prípadne súd také vyjadrenie alebo dôkaz mohol vyţiadať –

a vyjadriť sa k nim (por. Brandstetter proti Rakúsku, rozsudok, 28.8.1991, č. 11170/84, § 67,

Lobo Machado proti Portugalsku, rozsudok veľkého senátu, 20.2.1996, č. 19075/91,

§ 33; Mantovanelli proti Francúzsku, rozsudok, 18.3.1997, č. 21497/93, § 33; Messier proti

Francúzsku, rozsudok, 30.6.2011, č. 25041/07, § 53). Vzhľadom k tomu, ţe zmyslom čl. 6

ods. 1. Dohovoru je predovšetkým ochrana záujmov účastníkov konania a záujmu na riadnom

výkone spravodlivosti, ESĽP poznamenal, ţe tu ide najmä o dôveru subjektov vo fungovanie

súdneho systému a táto dôvera sa zakladá okrem iného na istote dotknutého účastníka, ţe mal

moţnosť vyjadriť sa ku všetkým písomnostiam v spise (por. Ziegler proti Švajčiarsku,

rozsudok, 21.2.2002, č. 33499/96, § 38). Vnútroštátne právo musí zabezpečiť, ţe dotknutá

strana bude vedieť o predloţení konkrétneho návrhu a bude jej daná skutočná moţnosť

sa k nemu vyjadriť (por. Brandstetter, § 67).

Podľa vety prvej , navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené

predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý

uplatňuje právo na zaplatenie peňaţnej sumy prevyšujúcej 400-násobok ţivotného minima pre

jednu plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloţí, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní

zloţil preddavok na trovy konania.

Vzhľadom k tomu, ţe o povinnosti zloţiť preddavok na trovy konania podľa § 141a

ods. 1 môţe súd rozhodnúť len na návrh, je potrebné (per analogiam) vychádzať

z ustanovenia , podľa ktorého súd návrh doručí ostatným účastníkom

do vlastných rúk.

Z uvedeného vyplýva, ţe bolo povinnosťou súdu prvého stupňa, aby pred svojím

rozhodnutím o návrhu ţalovaného podľa , o ktorom rozhodoval bez nariadenia

pojednávania, doručiť tento návrh ţalobkyni a poskytnúť jej moţnosť vyjadriť sa k návrhu

ţalovaného na uloţenie jej povinnosti zloţiť preddavok na trovy konania.

Váţneho pochybenia, majúceho za následok odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ) sa však súd prvého stupňa dopustil aj tým, ţe nepostupoval v súlade

s ustanovením , keď povinnosť zloţiť preddavok na trovy konania

ţalobkyni uloţil bez toho, aby zisťoval, či ţalobkyňa (ne)spĺňa predpoklady na oslobodenie

od súdnych poplatkov podľa v celom rozsahu a to napriek tomu, ţe súd

je v prvom rade povinný skúmať splnenie týchto predpokladov.

Z uznesenia súdu prvého stupňa vyplýva, ţe v danej veci formálne aplikoval

ustanovenie , avšak bez tohto, aby preskúmal a následne odôvodnil

naplnenie všetkých jeho atribútov, resp. predpokladov jeho uplatnenia. Zo štrukturálnej

formulácie a obsahovej gradácie ustanovenia vyplýva podmienenosť jeho

pouţitia iba v príčinnej súvislosti s preskúmaním dvoch základných predpokladov, ktoré

musia byť kumulatívne naplnené, a to jednak preskúmaním predpokladu na oslobodenie

od súdnych poplatkov v zmysle a jednak aj preskúmaním výšky ţalovaného

nároku vzhľadom na sumu ţivotného minima. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky

vo svojom náleze zo 6. júna 2012 vyslovil, ţe aţ faktickým (nie iba

formálnym) preskúmaním uvedených predpokladov na strane dotknutého účastníka konania

môţe rezultovať záver o splnení predpokladov na uloţenie povinnosti tomuto účastníkovi

konania spočívajúcej v nutnosti zloţiť preddavok na trovy konania, avšak pri rešpektovaní

princípu proporcionality, ktorý vyţaduje, aby zásahy do majetkových práv účastníka konania

boli minimalizované na najniţšiu moţnú rozumnú mieru, ktorou by vţdy mala byť odhadnutá

výška budúceho priznaného nároku v rámci náhrady trov konania. Opačný postup povaţoval

ústavný súd za svojvoľný, rozhodnutie za arbitrárne a z ústavného hľadiska za neudrţateľné,

čo povaţoval za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručené

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

V danom prípade sa okresný súd vôbec nevysporiadal a ani neskúmal aktuálne

majetkové pomery ţalobkyne majúce podstatný vplyv na jej uloţenú povinnosť zloţiť

preddavok na trovy konania. Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané bez akéhokoľvek

reálneho skutkového zistenia o majetkových pomeroch ţalobkyne.

Právo na prístup k súdu, hoci nie je absolútne, musí byť efektívne a ani súdy nesmú toto

právo obmedzovať či redukovať spôsobom porušujúcim jeho samotnú podstatu. Okresný súd

uloţil ţalobkyni zaplatiť sumu 58.896,65 Eur ako preddavok na trovy konania (okrem

8

zaplatenia súdneho poplatku vo výške 16.596,50 Eur), pričom vôbec nezisťoval, či týmto

spôsobom neobmedzil ţalobkyni právo na prístup k súdu ( ).

Keďţe súd prvého stupňa v zmysle vyššie uvedených zásad nepostupoval, pričom

odvolací súd túto skutočnosť ponechal celkom bez povšimnutia, dovolací súd dospel

k záveru, ţe došlo k porušeniu základného práva dovolateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a slobôd (viď aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ),

v dôsledku čoho bola dovolateľke odňatá moţnosť konať pred súdom ( ).

Procesná vada podľa ustanovenia zakladá prípustnosť dovolania

a je zároveň tieţ dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretoţe

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť

povaţované za správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu, ale tieţ uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie (, ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. júna 2013

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková