Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a07/389816.b413d3.pdf
PDF · 124.16 KB
No categories available
5Cdo/303/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 303/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou T., s.r.o. so sídlom v B., IČO:
X., proti ţalovanému R. H., naposledy bývajúcemu v T., t.č. na neznámom mieste,
zastúpenému opatrovníkom Mestom Topoľčany, za účasti vedľajšieho účastníka na strane
ţalovaného Spotrebiteľského zdruţenia O., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného advokátskou
kanceláriou H., s.r.o., so sídlom v B., IČO X., o zaplatenie 1 459,13 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Topoľčany, pod sp.zn. 5 C 65/2012, o dovolaní vedľajšieho
účastníka proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 31. júla 2012, sp.zn.
9 Co 177/2012, takto
rozhodol:
Uznesenie Krajského súdu v Nitre z 31. júla 2012, sp.zn. 9 Co 177/2012 z r u š u j e
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Topoľčany rozsudkom zo 7. mája 2012, č.k. 5 C 65/2012- 53 uloţil
ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 1 459,13 € s 9,5 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 1 167,01 € od 9. decembra 2006 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške
371,09 € právnemu zástupcovi ţalobcu, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, 2, § 4 ods. 3
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
v pôvodnom znení účinnom do 31. decembra 2007 (do účinnosti zákona č. 568/2007 Z.z.),
§ 497, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Vykonaným dokazovaním zistil, ţe právny
predchodca ţalobcu a ţalovaný uzavreli 18. júna 2004 Zmluvu o poskytnutí flexipôţičky
v zmysle § 497 Obchodného zákonníka a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
na základe ktorej právny predchodca ţalobcu poskytol ţalovanému úver vo výške 65 000 Sk,
ktorý sa ţalovaný zaviazal splácať v 36 splátkach po 2 346,65 Sk, pričom dátum prvej splátky
bol určený na deň 18. júla 2004 a posledný deň splátky na 18. jún 2007. Ročná percentuálna
miera nákladov (ďalej len „RPMN“) bola dohodnutá na 10,07%, poplatok za poskytnutie
úveru 750 Sk a poplatok za upomienku 300 Sk, za kaţdú ďalšiu upomienku 500 Sk. Keďţe
ţalovaný si svoj záväzok voči ţalobcovi nesplnil, záväzok pozostávajúci z istiny 1 017,95 €
s 9,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 683,95 € od 9. decembra 2006 do zaplatenia, sa
stal splatným 12. augusta 2005. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. O.s.p.
Krajský súd v Nitre uznesením z 31. júla 2012, sp.zn. 9 Co 177/2012 odvolanie
vedľajšieho účastníka na strane ţalovaného odmietol, ţiadnemu z účastníkov nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, ţe okrem
účastníkov konania môţe odvolanie podať aj vedľajší účastník, opierajúc sa o § 93 ods. 4
O.s.p. alebo o nové znenie § 201 O.s.p., ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom (napr. v prípadoch poistenia,
kedy vedľajší účastník hradí priznané plnenie za účastníka, na ktorého strane vystupuje).
V novom znení § 201 O.s.p. v podstate ide o zopakovanie procesnej legitimácie vedľajšieho
účastníka na podanie odvolania predtým vymedzenej v § 93 ods. 4 O.s.p., avšak s tým, ţe
podľa § 201 O.s.p. je vedľajší účastník oprávnený podať odvolanie bez zreteľa na stanovisko
účastníka, popri ktorom v spore vystupuje, ba aj proti jeho vôli, za predpokladu, ţe preukáţe,
ţe z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi ním a účastníkom.
Inak sa odvolanie odmietne. Z obsahu spisu zistil, ţe odvolanie podal vedľajší účastník
na strane ţalovaného, pričom v súdnom spise sa nenachádza ţiadne stanovisko ţalovaného
vyjadrujúce súhlas s týmto odvolaním a rovnako tak ani vedľajší účastník vo svojom odvolaní
nepreukázal, ţe by z právneho predpisu vyplýval určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi ním
a účastníkom, na ktorého strane vystupuje. Prihliadol pritom aj na to, ţe procesné postavenie
vedľajšieho účastníka v sporovom konaní je významne ovplyvnené vôľou účastníka, na strane
ktorého vystupuje, pretoţe účastník je dominus litis. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody
odvolanie vedľajšieho účastníka na strane ţalovaného ako podané neoprávnenou osobou
odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b/ OSP a nezaoberal dôvodmi odvolania a vecnou
správnosťou napadnutého rozhodnutia. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224
O.s.p. analogicky v zmysle § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal dovolanie vedľajší účastník. Navrhol,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie z dôvodu, ţe mu odvolací súd svojim postupom odňal moţnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. tým, ţe nesprávne odmietol jeho odvolanie
a nepredloţil otázku Súdnemu dvoru EÚ za účelom výkladu práva Európskej únie. Uviedol,
ţe Spotrebiteľské zdruţenie O. je občianskym zdruţením zaloţeným za účelom kolektívnej
ochrany práv spotrebiteľov a prejednávaná vec je typickým spotrebiteľským sporom. Právny
záver odvolacieho súdu, ţe „z právneho vzťahu nevyplýva spôsob vyrovnania vzťahov medzi
účastníkom a vedľajším účastníkom“, povaţoval za arbitrárny. Namietal, ţe odvolací súd sa
obmedzil na gramatický výklad ustanovenia § 201 O.s.p., aj keď aj tento výklad si vyţaduje
vecnú argumentáciu, ktorá však v uznesení odvolacieho súdu chýba. Zdôraznil, ţe odvolací
súd nepovaţoval za potrebné sa ani opýtať neinformovaného spotrebiteľa, či súhlasí
s odvolaním vedľajšieho účastníka, ktoré bolo zjavne na jeho podporu a prospech. Dovolateľ
nespochybnil význam vnútroštátnych predpisov, ale poukázal na to, ţe odvolací súd ani
neodôvodnil, prečo nevylúčil pouţitie § 201 O.s.p. a pritom sa neopýtal Súdneho dvora, či
právo či právo Európskej únie nebráni pouţitiu tohto pravidla. Uviedol, ţe zákonným sudcom
vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom, je nielen sudca určený rozvrhom práce podľa
osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach
interpretácie komunitárneho práva, je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré nemoţno zásadne
obísť, a ak, tak len komunitárnym právom určenými spôsobmi, ktoré vyplývajú z judikatúry
Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci C-283/81, Srl CILFIT a Lanificio di Gavardo SpA,
proti Ministerstvu zdravotníctva; uznesenie ÚS SR z 28. júla 2009, III. ÚS 207/09-31). Mal
za to, ţe zákon v § 93 ods. 4 O.s.p. umoţňuje individuálne vyhodnotiť, či úkon vedľajšieho
účastníka odporuje záujmom hlavného účastníka. V tejto súvislosti odkázal na najnovší
Občiansky súdny poriadok Komentár – I. diel, 2. vydanie 2012, autorov Števček/ Ficová
a kolektív, podľa ktorého s účinnosťou od 15. októbra 2008 zákon zaviedol novú skupinu
subjektov, ktoré môţu vystupovať ako vedľajší účastník v konaní. Pri tejto druhej skupine ide
o iné posudzovanie kritérií na vedľajšie účastníctvo, ako pri prvej skupine vedľajšieho
účastníctva. Kým pri prvej skupine, musí ísť o hmotnoprávny záujem vedľajšieho účastníka
na výsledku konania v druhej skupine, zavedenej od 15. októbra 2008, legitimáciu na vstup
vedľajšieho účastníka do konania dáva samotný zákon.
Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie vedľajšieho účastníka
zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. V otázke oprávnenia vedľajšieho
účastníka na podanie odvolania sa v celom rozsahu stotoţnil s argumentáciou odvolacieho
súdu uvedenou v odôvodnení dovolaním napadnutého rozhodnutia.
Ţalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas osoba oprávnená na tento procesný úkon, skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236
ods. 1 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)
a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné.
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je
dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
So zreteľom na skutočnosť, ţe dovolaním bolo napadnuté uznesenie, ktorým bolo
odmietnuté odvolanie vedľajšieho účastníka moţno konštatovať, ţe takéto uznesenie
nemoţno podriadiť pod ţiaden z dôvodov prípustnosti dovolania vyplývajúcich z ustanovenia
§ 239 ods. 1, ods. 2 O.s.p., a preto dovolanie podľa tohto zákonného ustanovenia nie je
prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je
predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
O.s.p. moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým dovolanie inak nie je procesne
prípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle
§ 237 O.s.o. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo
k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne
došlo.
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým
účastníkom konania znemoţní realizáciu tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených
záujmov. Medzi takéto práva patrí nepochybne aj právo na preskúmanie vecnej správnosti
prvostupňového rozhodnutia v inštančnom konaní odvolacím súdom na základe včas
podaného riadneho opravného prostriedku za predpokladu, ţe jeho podanie zákon nevylučuje.
Podľa ustálenej súdnej praxe sa za odňatie moţnosti konať pred súdom povaţuje aj taký
postup, keď odvolací súd odmietne odvolanie ako podané neoprávnenou osobou podľa § 218
ods. 1 písm. b/ O.s.p., hoci pre také rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky.
Keďţe dovolateľ v predmetnej veci uviedol, ţe súd mu svojím postupom odňal
moţnosť konať pred súdom, dovolací súd sa osobitne zameral na zistenie, či v konaní došlo
k vade vyplývajúcej z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. a dospel k záveru, ţe k takejto
vade v predmetnom konaní došlo.
Účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon
nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi
účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie aj vedľajší účastník (§ 201
O.s.p.).
Citované zákonné ustanovenie treba vykladať vo vzájomnej súvislosti s ďalšími
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a so zreteľom na konkrétnu prejednávanú vec.
V danom prípade bolo treba zohľadniť aj nové znenie ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p., podľa
ktorého ako vedľajší účastník sa môţe popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného
predpisu. Citovaným zákonným ustanovením bola do právnej úpravy zavedená druhá skupina,
resp. typ vedľajšieho účastníka s účinnosťou od 15. októbra 2008 (zákonom č. 384/2008 Z.z.).
Cieľom nového znenia ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p. je bezpochyby rozšírenie ochrany práv
v prípadoch, v ktorých existuje dôleţitý verejný záujem, avšak v ktorých by bolo veľmi
problematické zo strany subjektov, ktoré majú (vzhľadom na svoje zameranie alebo predmet
činnosti) záujem vstupovať do konaní ako vedľajší účastníci. V praxi ide hlavne o právnické
osoby zamerané na ochranu jednotlivcov a skupín pred diskrimináciou, o zdruţenia
na ochranu spotrebiteľov a podobne. V rámci tohto druhého typu vedľajšieho účastníctva,
(na rozdiel od prvej skupiny vedľajšieho účastníctva, v ktorej musí ísť o hmotnoprávny
záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania) sa hmotnoprávny záujem na výsledku
konania neskúma. Legitimáciu na vstup vedľajšieho účastníka do konania dáva samotný
(príslušný) zákon. Sú to aj prípady sporov o ochrane spotrebiteľa, keď na strane spotrebiteľa
môţe vystupovať právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana spotrebiteľských
práv podľa zákona č. 205/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe aj ustanovenie § 201 O.s.p. v podstate rozlišuje dva
typy vedľajších účastníkov. Prvým je vedľajší účastník, ktorý v konaní vystupuje popri
navrhovateľovi alebo odporcovi v zmysle ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p. s rovnakými právami
a povinnosťami ako účastník konania (§ 93 ods. 4 O.s.p.) a druhým (v zmysle nového znenia
ustanovenia citovaného zákonného ustanovenia) je vedľajší účastník, ktorému z právneho
predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi ním a účastníkom konania
(napríklad v prípadoch poistenia). V druhom z uvedeným typov (t.j. ak z právneho predpisu
vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom konania a vedľajším
účastníkom) je vedľajší účastník oprávnený podať odvolanie bez zreteľa na stanovisko
účastníka konania, popri ktorom v spore vystupuje, ba aj proti jeho vôli, samozrejme
za predpokladu, ţe preukáţe, ţe z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania
vzťahu medzi ním a účastníkom konania.
V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba
sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi
ich súd po uváţení všetkých okolností (§ 93 ods. 4 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 93 ods. 3 O.s.p. do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo
na výzvu niektorého z účastníkov, urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho
účastníctva súd rozhodne len na návrh.
V predmetnej veci vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu, a to
písomným oznámením o vstupe vedľajšieho účastníka, do konania zo dňa 25. apríla 2012.
Pokiaľ odvolací súd odvolanie vedľajšieho účastníka vyhodnotil ako podané
neoprávnenou osobou, keď pri svojom rozhodnutí zohľadnil iba druhú vetu ustanovenia
§ 201 O.s.p. (t.j. ţe v danom prípade z právneho predpisu nevyplýva určitý spôsob vyrovnania
vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom) a vyvodil, ţe nie je dané jeho oprávnenie
na podanie odvolania, jeho rozhodnutie nie je správne. Odvolací súd mal správne vyloţiť celé
ustanovenia § 201 a (pri úvahe o oprávnení vedľajšieho účastníka na podanie odvolania)
vychádzať aj z ustanovenia § 93 ods. 2, ods. 4 O.s.p. Odvolací súd v predmetnej veci teda
nesprávne aplikoval ustanovenia § 201 O.s.p., keď nezohľadnil jeho súvislosť s ustanovením
§ 93 ods. 2 O.s.p., kedy sa konania môţe zúčastniť popri navrhovateľovi alebo odporcovi ako
vedľajší účastník aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv v danej veci
podľa zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
Vedľajší účastník má rovnaké práva a povinnosti ako účastník konania, teda má
v zásade právo podať odvolanie. Táto procesná legitimácia na podanie odvolania a dovolania
je však obmedzená účastníkom, na strane ktorého vystupuje. Oprávnenie podať odvolanie
prináleţí vedľajšiemu účastníkovi iba vtedy, ak toto oprávnenie má aj účastník, na stranu
ktorého sa pripojil. V prípade, ţe tento účastník nemá procesnú legitimáciu na podanie
odvolania, nemôţe ju mať ani vedľajší účastník. V opačnom prípade by sa aj vedľajšiemu
účastníkovi priznalo viac procesných práv, neţ má účastník, na ktorého strane vystupuje.
Vedľajší účastník môţe podať odvolanie aj vtedy, ak odvolanie podal účastník. Ak podá
odvolanie len vedľajší účastník, môţe ho podať len v tom prípade ak hlavný účastník
s takýmto úkonom vyjadrí súhlas.
V prípade, ţe účastník odmietne dať súhlas k odvolaniu vedľajšieho účastníka, je
odvolanie vedľajšieho účastníka bez tohto súhlasu právne neúčinné.
Z uvedeného vyplýva, ţe akýkoľvek úkon v konaní vedľajší účastník vykoná, nesmie
byť v rozpore so záujmami hlavného účastníka, na ktorého procesnej strane vystupuje. Z tejto
dikcie nemoţno jednoznačne odvodiť, ţe úkon vedľajšieho účastníka s ktorým nesúhlasí
hlavný účastník, bude automaticky zo strany súdu zamietnutý. Nasvedčuje tomu dikcia § 93
ods. 4 O.s.p. „posúdi ich súd po uváţení všetkých okolností“. Z tejto dikcie moţno vyvodiť,
ţe súd bude úkon vedľajšieho účastníka, s ktorým nevyslovil súhlas hlavný účastník,
posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti prípadu. Môţe sa totiţ stať, ţe takýto úkon bude
vlastne hlavnému účastníkovi na prospech, v tom prípade môţe súd zváţiť, ţe takýto úkon
vykoná, a to napriek nesúhlasu hlavného účastníka.
Odvolací súd neskúmal, či ţalovaný ako hlavný účastník prejavil súhlas s prejavom
vôle podaním odvolania vedľajším účastníkom. Odvolací súd s takýmto prejavom vôle
hlavného účastníka nedisponuje a bolo preto úlohou odvolacieho súdu, aby na zistenie
stanoviska hlavného účastníka vyzval ţalovaného. Pokiaľ tak nepostupoval a odvolací súd
odvolanie vedľajšieho účastníka odmietol, odňal mu moţnosť konať pred súdom.
Uvedená procesná vada zakladá vţdy prípustnosť dovolania a zároveň je aj dôvodom,
pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie zrušiť.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolaním napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
Vzhľadom na existenciu uvedenej vady konania sa nezaoberal ďalšími námietkami dovolateľa
uvedenými v jeho dovolaní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tieţ
o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. júna 2013
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová