Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7ECdo/122/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom V.,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou V., so sídlom V., proti povinnému D., bývajúcemu V.,

o vymoženie 1 482,57 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 3

Er 346/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7.

novembra 2011 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala dňa 23. mája 2011 súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie

na vymoženie sumy 1 482,57 € s príslušenstvom. Uviedla, že exekučným titulom je k návrhu

pripojený rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM

zriadeným pri R. so sídlom V., z 8. apríla 2011, sp. zn. I., ktorým bola žalovanému uložená

povinnosť zaplatiť žalobkyni P. sumu 1 482,57 € s príslušenstvom. Následne súdna

exekútorka požiadala Okresný súd Revúca o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Revúca uznesením zo 17. júna 2011 č.k. -20 žiadosť súdnej

exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodol podľa

ustanovenia , o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (,,Exekučného poriadku“), v spojení s ustanoveniami § 52, § 53 ods. l, 2, ods. 4

písm. r/ a ods. 5 . Zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným

z úverovej zmluvy č. X. zo dňa 29. mája 2008 posúdil ako spotrebiteľský vzťah a aplikoval

pri právnom posúdení tohto vzťahu okrem vnútroštátnej právnej úpravy spotrebiteľských

úverov a spotrebiteľských zmlúv aj Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej ,,smernica“). Konštatoval, že predmetná

2

zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou a pri skúmaní rozhodcovskej doložky bral do

úvah kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky v

spotrebiteľskej zmluve. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v čl. 10.2.2 Obchodných

podmienok, ktorá mala založiť legitimitu exekučného titulu, spôsobuje značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa - povinného, pretože mu

znemožňuje dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom a núti ho podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu. Nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia

do Obchodných podmienok pre úver, ako súčasti formulárovej zmluvy. Rozhodcovskú

doložku súd prvého stupňa posúdil ako neprijateľnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej

zmluve, ktorá ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5

. V dôsledku toho súd považoval exekučný titul za materiálne

nevykonateľný absencia ktorej jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou

vykonaniu exekúcie a tým aj vydaniu poverenia pre súdnu exekútorku.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávnenej uznesením zo 7. novembra

2011 sp. zn. uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle

, potvrdil, v celom rozsahu si osvojil skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia dodal, že vychádzajúc

z dikcie Exekučného poriadku, zákona o rozhodcovskom konaní ako aj z judikatúry Súdneho

dvora ES napr. (C – 76/10 Pohotovosť) je exekučný súd povinný aj bez návrhu dôsledne

skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Zhodne

so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovskú doložku si povinný (spotrebiteľ)

osobne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými

podmienkami zmluvy vopred pripravenými veriteľom pre veľký počet spotrebiteľov, ktoré

povinná ovplyvniť nemohla, a naviac sú napísané veľmi drobným písmom, čo iba potvrdzuje

pochybnosť o tom, že si tieto podmienky povinný vôbec všimol. V konečnom dôsledku

zmluvu mohol len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným obchodným

podmienkam obsiahnutým vo formulárovej predtlači, vrátane rozhodcovskej doložky. Tiež

okolnosť, že veriteľ si vymienil, že klient (spotrebiteľ) je povinný platnosť rozhodcovskej

doložky namietať pri uzavretí zmluvy, resp. bankového obchodu osobitnou formou

„písomne“, spotrebiteľa pri vyjednávaní podstatne znevýhodňuje. Uviedol, že uvedené

okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy nasvedčujú tomu a vylučujú záver o voľbe povinného

(slobodne sa rozhodnúť) pri podpise zmluvy. Právomoc rozhodcovského súdu bola teda

založená na absolútne neplatnom dojednaní a preto rozhodcovský rozsudok takto vydaný bol

3

vydaný v rozpore so zákonom a ako taký nemôže byť (ani z časti) spôsobilým exekučným

titulom.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá

navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému

súdu na ďalšie konanie alebo aby potvrdzujúce uznesenie zmenil tak, že prvostupňové

uznesenie zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

odôvodnila ustanovením . písm. a/, a (účastníkom

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Toto dovolateľka odôvodnila

ako dôsledok nesprávneho právneho posúdenia viacerých otázok. Podľa názoru dovolateľky

exekučný súd nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,

rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekážka

„res iudicata“. Považovala za neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť

rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci

bol podľa zákona potrebný. Namietala, že v dôsledku toho jej nebolo umožnené riadne

a zákonným spôsobom uplatniť jej práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní.

Podľa názoru oprávnenej exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať

povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského

rozsudku. Namietala tiež nesprávne právne posúdenie neprijateľnosti rozhodcovskej doložky.

V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.

Povinný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa

Podľa je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení až c/ Dovolanie oprávneného preto

podľa a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle až e/, netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka namieta, že súdy jej svojim postupom odňali možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle treba

zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,

je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré

mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených

záujmov. Za porušenie práva v zmysle (v zmysle ustálenej judikatúry)

sa považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené

zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie

exekúcie, čím sa oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

a sp. zn. ). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci

nejde o túto vadu konania. Dospel pritom k záveru, že konanie súdov takouto vadou

nie je postihnuté.

Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú

otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť

platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa

Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

6

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.

, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č. 46 (dostupnej na internetových stránkach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky W.), zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu

na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný

súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe

uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už

v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na

vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem

iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie

bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho

vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný

titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho

konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí

rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv

a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť,

či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom

(túto skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom,

že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,

nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon

rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom,

že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy.

Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej

zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie

platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom,

7

t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný

súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť, nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi

zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná

rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú

vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby

právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o návrhu

na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových

a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený

už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami

bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená

na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky

vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou

doložkou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného

predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska

jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd

si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní

dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou

(jej prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd

k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie

o skutkovom a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 8. apríla 2011, sp. zn. I.,

vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti R.R. je okrem iného

zrejmé, že rozhodcovský súd založil svoju právomoc na ustanovení bodu 10.2 Všeobecných

obchodných podmienok, na zmluve o úvere, na Obchodných podmienkach pre úver

a na základe Všeobecných obchodných podmienok. Otázku prijateľnosti rozhodcovskej

doložky skúmal v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1. a 2.

(individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyžadovanie

prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery,

ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú povahu zjavných

skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu

o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto je neplatná, nie je v zjavnom

rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny,

ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umožňovali. Vo všeobecných obchodných

podmienkach síce bol upravený odlišný mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne

vyhovel ustanoveniu , keďže umožňoval,

aby sa dlžník (povinný) obrátil i na štátny súd. Avšak v prípade, ak by si uplatnil svoje práva

veriteľ (oprávnená) na rozhodcovskom súde, bol povinný sa rozhodcovskému konaniu

podriadiť. Takéto ustanovenie takisto nemožno považovať za platne uzavretú rozhodcovskú

doložku, keďže je v sporoch, v ktorých by bola voči povinnému uplatnená žaloba, musí

sa podriadiť rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd.

Teda v prípadoch, ak je žalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho právny nástupca,

nie je možné sa brániť mimo rozhodcovského súdu, čo sťažuje prístup povinného

ako spotrebiteľa k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Hlavnými dôvodmi neplatnosti

rozhodcovskej doložky však bola najmä skutočnosť, že nebola ako súčasť formulárovej

zmluvy individuálne dojednaná a splynula s ostatnými štandardnými ustanoveniami zmluvy.

Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

že exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore

so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti

oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia

9

Dovolateľka namietala aj, že rozhodnutiam súdov nižších stupňov bráni prekážka

rozhodnutej veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky k tejto námietke uvádza, že prekážka

rozsúdenej veci (res iudicata, ) patrí k procesným podmienkam konania

a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva

v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje

možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy,

keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne

rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet

konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva

z rovnakých skutkových tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva

z rovnakého skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní

ide o ten istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb

aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov

konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie

sa uplatní aj v exekučnom konaní ( ). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu

dovolania nevyplýva, že konaniu v tejto veci – t.j. medzi oprávnenou P., a povinným D.,

týkajúcej sa vymoženia 1 482,57 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Revúca pod

sp. zn. na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský

rozsudok z 8.4.2011 sp. zn. I., vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri

spoločnosti R. nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania

a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie

netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy,

ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku,

je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom

vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž

vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním

exekúcie. Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie

vadou uvedenou v

Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého

stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim

z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211

ods. 3 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd

sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti

dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil

s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého

uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti

požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú neuspokojuje,

neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157

ods. 2 ; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať

to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.

Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 46

ods. 1 ; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.

K námietke dovolateľky, že právna predchodkyňa oprávnenej v danom prípade

len plnila zákonnú povinnosť, dovolací súd uvádza, že o bankách

v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „“)

v ustanovení § 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť svojím klientom

neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné

spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom

zriadeným podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnená zastáva názor, že predmetnou

11

rozhodcovskou doložkou jej právna predchodkyňa (banka) len plnila svoju zákonnú

povinnosť vyplývajúcu z uvedeného ustanovenia, a preto nemôže ísť o neprijateľnú

podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Dovolací súd preto poukazuje na doslovné znenie § 93b

ods. 1 ustanovenia , v zmysle ktorého „Banky a pobočky

zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie

rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté

v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona

(osobitným zákonom sa tu v zmysle poznámky pod čiarou 88k rozumie

Z.z. (ako celok) a tiež o platobnom styku a o doplnení

a zmene niektorých zákonov – ďalej len „“). Poznámka pod čiarou

nemá síce normatívny charakter, slúži ale na spresnenie výkladu zákona (pozri R 109/2011).

Dovolací súd preto pri výklade ustanovenia vzal

na zreteľ právne predpisy, na ktoré sa pri tomto ustanovení pod čiarou odkazuje. Zohľadnil,

že je právny predpis, ktorý obsahuje ustanovenia všeobecnej povahy

charakterizujúce každé rozhodcovské konanie, zloženie a činnosť všetkých rozhodcovských

súdov, štandardný priebeh rozhodcovského konania, náležitosti rozhodcovského rozhodnutia,

ako aj všeobecné predpoklady jeho zrušenia, uznania a výkonu. Prihliadol tiež

na to, že ustanovenie má podstatne konkrétnejšiu povahu,

zohľadňujúcu individuálne postavenie banky a okolnosti prípadu, v ktorom dodávateľom

je banka a v jej spotrebiteľskom spore s klientom ide o plnenie z bankového obchodu. Podľa

tohto ustanovenia sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné spoločne alebo

prostredníctvom svojho záujmového združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa

osobitného zákona so sídlom v Bratislave; štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu

sa môžu zriadiť aj jeho pobočky. Podľa stály

rozhodcovský súd podľa odseku 1 je príslušný rozhodovať predovšetkým spory z platobného

styku, ktoré vznikli medzi a) vykonávacími inštitúciami a ich klientmi pri vykonávaní

prevodov, b) vydavateľmi elektronických platobných prostriedkov a oprávnenými držiteľmi

elektronických platobných prostriedkov pri vydávaní a používaní elektronických platobných

prostriedkov. Citované zákonné ustanovenia mali viesť právnu predchodkyňu oprávnenej

(Poštovú banku, a.s.) k tomu, aby klientovi (povinnej) ponúkla neodvolateľný návrh

na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory zo zmluvy o úvere budú

rozhodované: a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred stálym rozhodcovským súdom,

c/ zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového združenia.

V preskúmavanej veci spis nenasvedčuje tomu, že právna predchodkyňa oprávnenej takto

12

postupovala. Zo spisu nevyplýva, že by sa rozhodcovská doložka, ktorá bola v danom prípade

uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje

vyššie uvedené znaky (viď a/ až c/). Predmetné zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka

stáleho rozhodcovského súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného

stáleho rozhodcovského súdu, ktorý bol ustanovený odlišným subjektom. Námietku

oprávnenej, že jej právna predchodkyňa len plnila svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej

nemohlo viesť k neprijateľnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve, preto dovolací súd

považoval v danom prípade za nenáležitú.

Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej

na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie

je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil

správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle

(iba výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť

prípustnosť dovolania oprávnenej). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací

dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241

ods. 2 písm. c/ ), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov

ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/12).

Dovolací súd na záver dodáva, že Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-40/08 vo veci

Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav

medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,

vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd

má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého

týmto súdnym dvorom sa má smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti

spotrebiteľa, musí ihneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými

na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve

uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych

procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných

13

prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť

všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom

zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Vychádzajúc z uvedeného možno zhrnúť, že prípustnosť dovolania oprávnenej

nemožno vyvodiť z ustanovenia a neboli zistené ani vady konania v zmysle

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto jej dovolanie odmietol v súlade s

ods. 1 písm. c/ v spojení s ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s , ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu žiadne trovy tohto konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 3. júla 2013

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová