Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
34d/400667.0250df.pdf
PDF · 162.8 KB
No categories available
1Oboer/7/2013
Najvyšší súd 1 Oboer 7/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P. s. r. o., so sídlom
A., IČO: X., zastúpeného V., s. r. o., so sídlom K., IČO: X. proti povinnému D. D., nar. X.,
bytom Š., o vymoženie pohľadávky 1 549,85 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Košice – okolie pod sp. zn. 12Er/4694/2011, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach č. k. 14CoE/27/2012-39 z 28. mája 2012, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávneného o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený doručil súdnemu exekútorovi JUDr. R. D. so sídlom exekútorského úradu
v M., Ľ. Š. X, návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie sumy 1 549,85
Eur s príslušenstvom. Povinnosť povinného zaplatiť mu túto sumu preukazoval
rozhodcovským rozsudkom STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU, zriadeného pri
spoločnosti R., a. s., so sídlom v B., sp. zn. IIB0610119 z 31. augusta 2011. Následne súdny
exekútor žiadosťou z 1. decembra 2011 požiadal Okresný súd Košice – okolie o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie podľa ust. § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).
Okresný súd Košice – okolie uznesením č. k. 12Er/4694/2011-13 z 2. januára 2012
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Vychádzal
zo zistenia, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere, uzavretej
medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, ktorú súd posúdil ako zmluvu
o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej
obchodnej inšpekcii v znení platnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy (ďalej len „zákon
o spotrebiteľských úveroch“). Poukázal na to, že zmluva bola uzavretá medzi veriteľom
(právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej podnikateľskej činnosti poskytovanie
úverov) a spotrebiteľom (fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný
účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania). Predmetom zmluvy je záväzok
veriteľa poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver (v zmysle dočasného poskytnutia
peňažných prostriedkov) a záväzok spotrebiteľa poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť
a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, pričom nejde o žiaden
z prípadov uvedených v ust. § 1 ods. 2 a 3 zákona o spotrebiteľských úveroch. S poukazom
na ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“) okresný súd ďalej uviedol, že jediným exekučným
titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov
exekučného konania, je rozhodcovský rozsudok. Ak totiž rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd aj bez návrhu zastaví exekučné
konanie. Pri plneniach priznaných zo spotrebiteľských úverov je pre posúdenie
rozhodcovského rozsudku, ako spôsobilého exekučného titulu, podstatná tiež rozhodcovská
doložka ako zmluvné dojednanie o tom, že spory z konkrétneho zmluvného vzťahu budú
zmluvné strany riešiť v rozhodcovskom konaní. Súd, ktorý rozhoduje o návrhu na vykonanie
exekúcie na podklade právoplatného rozhodcovského rozsudku, musí preto ex offo skúmať
prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej doložky, tvoriacej súčasť zmluvy medzi
podnikateľom a spotrebiteľom. Súd z predloženej zmluvy o úvere č. 8672002607
z 23. októbra 2007 a obchodných podmienok spoločnosti P., a. s. (článok 11, bod 11.2) zistil,
že zmluvné strany sa dohodli, že v prípade nedosiahnutia dohody o riešení vzájomných
sporov, klient prijíma návrh P., a. s. na riešenie sporov vzniknutých zo zmluvy o úvere,
vrátane sporov o jej platnosť, výklad a zánik v rozhodcovskom konaní pred STÁLYM
ROZHODCOVSKÝM SÚDOM, zriadeným pri spoločnosti R., a. s., ktorého rozhodnutiu sa
sporové strany podriadia s tým, že bude pre nich konečné a záväzné. Miestom
rozhodcovského konania je Bratislava. Okresný súd poukázal na to, že podľa takto
formulovanej rozhodcovskej doložky sa spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému konaniu,
vzdialenostne neprijateľnému (viac ako 500 km) a pred súkromnou osobou, ktorú si
oprávnený predformuloval v zmluve (spotrebiteľ na jej výbere nemal žiadnu účasť) a ktorá
má z tejto aktivity oprávneného majetkový prospech. Takto koncipovaná rozhodcovská
doložka je podľa názoru okresného súdu neprijateľnou zmluvnou podmienkou
v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná,
pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. O neprijateľnú podmienku ide aj vtedy, ak má síce spotrebiteľ
podľa rozhodcovskej doložky možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ak
by sa ale rozhodcovské konanie začalo na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátny súd. Okresný súd ďalej
poukázal na to, že k ustanoveniam vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré upravujú režim
spotrebiteľských zmlúv, existuje interpretačné pravidlo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica
93/13/EHS“). V prejednávanej exekučnej veci vzhľadom na transpozíciu smernice 93/13/EHS
zákonom č. 150/2004 Z. z. s účinnosťou od 1. apríla 2004, možno za nekalú podmienku
považovať také zmluvné dojednanie, ktorého zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť
spotrebiteľovi práva alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo iný opravný
prostriedok a najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory výhradne arbitrážou.
Na základe uvedeného dospel okresný súd k záveru, že zmluvná podmienka
v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach
inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná
a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní, bráni tomu, aby na jej základe vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným
titulom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Zároveň sa takáto rozhodcovská
doložka prieči dobrým mravom, preto akékoľvek plnenie, priznané rozhodcom na základe
takejto rozhodcovskej doložky, je plnením v rozpore s dobrými mravmi. Okresný súd preto
podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ZoRK v celom rozsahu
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Košiciach (ako súd odvolací) rozhodol
uznesením č. k. 14CoE/27/2012-39 z 28. mája 2012 tak, že napadnuté uznesenie ako vecne
správne podľa ust. § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „O. s. p.“) potvrdil. Námietky oprávneného, ktorý v podanom odvolaní namietal
rozsah prieskumnej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku
a nesprávne posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej, a tým aj neplatnej zmluvnej
podmienky, posúdil odvolací súd ako nedôvodné. Argumentoval tým, že materiálna
vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku nie je bezvýnimočná, pretože z vážnych, v zákone
stanovených dôvodov z nej existujú výnimky, medzi ktoré patrí i ustanovenie § 45 ZoRK,
ktoré upravuje prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje
exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským
rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 ZoRK. Podľa tohto
ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby
právoplatný nebol, a to z hľadísk uvedených v citovanom zákonnom ustanovení, t. j. či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Odvolací súd ďalej
poukázal na to, že ani oprávnený nenamietal voči právnemu posúdeniu právneho vzťahu
medzi oprávneným a povinným, ako vzťahu spotrebiteľského, ktorý sa riadi zákonom
o spotrebiteľských úveroch. Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa
mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich
rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť
práva spotrebiteľov, ako slabšej zmluvnej strany (napr. aj v rozsudku zo 6. októbra 2009
vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL). Povinnosť exekučného súdu preskúmať
rozhodcovskú doložku vyplýva tiež z ustanovenia § 44 Exekučného poriadku, v zmysle
ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie
z hľadiska ich súladu so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým
zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní
a či právo nie je prekludované. Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to
oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak
exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto
rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskych
spoločenstiev vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. V posudzovanom prípade sa
rozhodcovská doložka nachádzala v článku 11 bode 11.2. všeobecných obchodných
podmienok, ktoré tvorili súčasť zmluvy o úvere z 23. októbra 2007. Odvolací súd sa stotožnil
s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, nakoľko praktickým
dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi je
odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak dodávateľ podá
žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinného to znamená povinnosť podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si dodávateľ predformuloval
v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula,
akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve iných klauzúl
z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa predstáv
dodávateľa. Odvolací súd vyjadril názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne
so spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky
nerovnovážneho, tak obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci, akou je
prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne opodstatnené.
Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky tak reálne dochádza k narušeniu
smernicou 93/13/EHS sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech
spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, ktorej obsahom je aj takáto doložka,
vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti
vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľný jav. Spôsob,
akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa tiež podmienku uvedenú v písm. q/
bodu 1 Prílohy smernice 93/13 EHS a v ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tom
smere, že rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov
zo zmluvy.
Podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí ani ďalšia námietka oprávneného, a to že
v čase podpisu úverovej zmluvy bol pôvodný oprávnený povinný v zmysle ustanovenia § 93b
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách ponúknuť klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy. Odvolací súd poukázal na znenie predmetného ustanovenia, účinné
v čase uzavretia zmluvy o úvere, podľa ktorého banky a pobočky zahraničných bánk boli
povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy
o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (§ 5 písm. i/) budú rozhodnuté
v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona,
a to podľa § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z. z. (poznámka č. 88k/ k zákonu č. 483/200l Z. z.).
Jedná sa o súd zriadený bankami alebo pobočkami zahraničných bánk, resp. ich záujmovým
združením. Z exekučného titulu a ani z výpisu z Obchodného vestníka č. 49/2003 nevyplýva,
že STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri R., a. s., je stálym rozhodcovským súdom
zriadeným v zmysle ustanovenia § 67 zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku, nakoľko
jedine takýto rozhodcovský súd bol v zmysle zákona č. 483/2001 Z. z. oprávnený prejednávať
a rozhodovať spory z bankových obchodov.
Na základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že z dôvodu neplatného
uzavretia rozhodcovskej doložky rozhodcovský súd nebol oprávnený vo veci konať a vydať
predmetný rozhodcovský rozsudok. Exekučný titul teda nebol vydaný orgánom na to
oprávneným a už samotná táto skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorá bráni
vykonaniu exekúcie na jeho základe. Preto ani nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími
odvolacími námietkami oprávneného. Súd prvého stupňa správne posúdil dojednanú
rozhodcovskú doložku ako absolútne neplatný právny úkon a rozhodcovský rozsudok ako
nespôsobilý exekučný titul a dôvodne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom navrhol, aby
dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a súdneho exekútora poveril vykonaním
exekúcie, alternatívne, aby uznesenie súdu prvého a druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania oprávnený odôvodnil ustanovením
§ 237 písm. d/, e/, f/ O. s. p., t. j. že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, resp. v tej
istej veci sa už prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný a účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Ako dovolací dôvod oprávnený uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237,
konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/
O. s. p.).
Podľa názoru oprávneného, exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie a ani zmluvu, na základe ktorej
bol vydaný. Vo veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Považoval
za neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, keďže
nebol podaný návrh na začatie konania o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a boli
splnené aj všetky podmienky pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Ďalej namietal, že
postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo
na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„Ústava SR“) a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Za takú vadu označil skutočnosť, že mu nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom
uplatniť jeho práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní a tiež aj nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu. Poukázal na to, že exekučný
súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky
vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Súdom oboch
stupňov tiež vyčítal, že zmluvu o úvere považovali za zmluvu spotrebiteľskú podľa
Občianskeho zákonníka a na uvedený zmluvný vzťah nesprávne aplikovali ustanovenia
na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (ust. § 10a ods. 1 O. s. p.),
po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (ust. § 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený
advokátom (ust. § 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (ust. § 243a
ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (ust. § 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
Prípustnosť dovolania podľa ust. § 239 O. s. p. v preskúmavanej veci neprichádza
do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu a ani o uznesenie, ktorým by
odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska a ani o potvrdzujúce
uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie
odvolacieho súdu potvrdzujúce uznesenie okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia alebo o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky.
Prípustnosť dovolania oprávneného (ďalej aj „dovolateľ“) by tak prichádzala do úvahy
iba vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád, taxatívne vymenovaných v ust.
§ 237 O. s. p. Podľa citovaného zákonného ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/
ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/
účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo súd bol nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania
podľa ust. § 237 O. s. p. nie je relevantný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že
došlo k vade vymenovanej v tomto zákonnom ustanovení, keďže rozhodujúcou skutočnosťou
je len zistenie súdu, že k takejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ v podanom dovolaní netvrdil procesné vady konania podľa ust. § 237 písm.
a/, b/, c/, g/ O. s. p. a existencia týchto vád v dovolacom konaní nebola ani zistená.
Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva.
Dovolateľ odôvodňoval existenciu vady podľa ust. § 237 písm. d/ O. s. p. tým, že sa
v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.
Podľa ust. § 103 O. s. p. súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci.
Podľa ust. § 104 ods. 1, vety prvej O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Podľa ust. § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednať znova.
Prekážka právoplatne rozhodnutej veci patrí medzi procesné podmienky konania a jej
zistenie vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. O prekážku právoplatne
rozhodnutej veci ide vtedy, ak tá istá vec sa má prejednať v novom konaní. O tú istú vec ide
vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok (uplatnený z totožného skutkového základu)
medzi tými istými účastníkmi, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté. Pre posúdenie, či je
daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je relevantné, ako súd po právnej stránke
posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne
rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutok vymedzený v žalobe, resp. návrhu na začatie
konania, bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne alebo neúplne.
Totožnosť účastníkov je daná, ak ide o tie isté osoby v pôvodnom aj novom konaní, pričom
nie je relevantné v akom procesnom postavení (navrhovateľ alebo odporca) vystupujú
v týchto konaniach. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní
vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Prekážka právoplatne rozhodnutej veci sa v exekučnom konaní posudzuje primerane
k špecifikám tohto konania. Keďže Exekučný poriadok nemá ustanovenie upravujúce
prekážku právoplatne rozhodnutej veci, je potrebné aj na exekučné konanie primerane
aplikovať ustanovenie § 159 ods. 3 O. s. p., ktoré výslovne upravuje zásadu, v zmysle ktorej
platí, že len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Primeranosť
použitia citovaného ustanovenia sa prejavuje napríklad v tom, že v sporovom konaní v zásade
platí, že o veci samej súd rozhoduje rozsudkom (ust. § 152 ods. 1, prvá veta O. s. p.), pričom
zákon stanovuje prípady, v ktorých súd o veci samej rozhodne uznesením, zatiaľ čo
v exekučnom konaní súd vždy rozhoduje len uznesením.
V exekučnom konaní je jeho predmetom žiadosť oprávneného o tzv. nútený výkon
rozhodnutia (exekučného titulu), pokiaľ povinný dobrovoľne nesplnil povinnosť vyplývajúcu
z rozhodnutia vydaného v základnom (tzv. nachádzacom) konaní.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P. s. r. o.,
so sídlom v B., IČO: X., proti povinnému D. D., nar. X., bytom Š., o vymoženie sumy
1 549,85 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn.
12Er/4694/2011, na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. IIB0610119 z 31. augusta
2011, vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM, zriadeným pri R., a. s., so sídlom
v B., nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou podľa ust.
Podľa názoru dovolateľa je ďalej konanie súdov postihnuté vadou podľa ust. § 237
písm. e/ O. s. p. Túto vadu dovolateľ vyvodzuje zo skutočnosti, že súdy skúmali podmienky
vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul žiadnu aktivitu na takýto
prieskum.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, a to návrhu na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný. Táto vada v konaní však zistená nebola z nasledovného
dôvodu.
Z obsahu spisu vyplýva, že exekučný súd vo veci nezačal konať svojvoľne, sám
od seba, pretože konanie na exekučnom súde začalo na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol súd povinný rozhodnúť v lehote
do 15 dní od jej doručenia (ust. § 44 Exekučného poriadku). Z hľadiska posúdenia obsahu
námietky (ust. § 41 ods. 2 O. s. p.) sa javí, že zo strany dovolateľa nejde o námietku
nedostatku návrhu na začatie konania podľa ust. § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú,
ktorú dovolateľ uplatnil so zreteľom na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu
a právnych záverov súdov, na ktorých súdy založili svoje rozhodnutie. Na námietku
dovolateľa, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu
rozhodcovskej doložky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti so zisťovaním, či v konaní
na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú vadu
konania, uvedenú v tomto zákonnom ustanovení, ide tiež v prípade zamietnutia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie
neboli splnené zákonom stanovené podmienky, keďže takýmto zamietnutím žiadosti by sa
oprávnenému odoprelo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto
skúmal, či nejde o tento prípad.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej by pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné podmienky. Súdy
správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním rozhodcovskej
doložky upravenej v spotrebiteľskej zmluve. V exekučnom konaní tak realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j.
oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok
vydaný v spotrebiteľskej veci, ako exekučný titul, je v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská
zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa
zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá
neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či
neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych
predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa a tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to
spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach
a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa, ako slabšej
zmluvnej strany.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou, resp. platnosťou rozhodcovskej zmluvy nebránia ani ustanovenia
ZoRK, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú
všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než
spotrebitelia. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania (tzv. nespotrebiteľov) znamená stratu možnosti skúmať
a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej
veci, tak v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“
(práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje
dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení ZoRK, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade
zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
Pokiaľ súdy po konštatovaní nedostatku právomoci rozhodcovského súdu, odvíjajúcej
sa od neexistencie, resp. neplatnosti rozhodcovskej zmluvy rozhodli o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, neodňali tým dovolateľovi
možnosť konať pred súdom.
Dovolateľ v dovolaní ďalej namietal, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom
podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. z dôvodu nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutí okresného a krajského súdu.
Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa ust. § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa
na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zahŕňa
aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tomuto právu
účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné dôvody,
na ktorých je založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu upravuje Občiansky súdny
poriadok v ustanovení § 157 ods. 2.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) sa k povinnosti súdov
riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol,
že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a ochranou proti takému uplatneniu (sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03,
III. ÚS 209/04). V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09 Ústavný súd SR konštatoval, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,
aby na každý argument strany dal súd podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. platí aj v odvolacom konaní (ust. § 211 ods. 2
O. s. p.). Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 78/05 uviedol, že odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
exekučný súd preskúmava, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom podľa ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. V rámci toho súd je oprávnený skúmať, či návrh na vykonanie
exekúcie má všetky náležitosti, či je k nemu pripojený exekučný titul, opatrený doložkou
o jeho vykonateľnosti, či exekučný titul je materiálne vykonateľný, či oprávnený a povinný sú
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania podľa
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie
citovaného zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.
Okresný súd (ako súd prvého stupňa) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré
oprávnenou osobou predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Krajský súd (ako súd odvolací) napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil (ust.
§ 219 ods. 1 O. s. p.), pretože dospel k rovnakému záveru o materiálnej nevykonateľnosti
exekučného titulu a tiež v primeranom rozsahu objasnil, prečo sa nestotožnil s námietkami
oprávneného uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo
odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď
v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okolnosť, že táto odpoveď
neúspešného oprávneného neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa náležitosti
zákonného rozhodnutia podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Za odňatie možnosti konať
pred súdom nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv, či požiadaviek dovolateľa.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť
a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové
a právne závery odvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a článkom 46 ods. 1 Ústavy SR, pretože odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu ako celok spĺňa požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia.
Pokiaľ dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a tiež, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (ust. § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.) je potrebné uviesť, že ide
o dovolacie dôvody, ktoré samy osebe prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je
v Občianskom súdnom poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné
podmienky prípustnosti dovolania (ust. § 236 a nasl. O. s. p.), nemožno napadnuté
rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti
rozhodnutia.
Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ust. § 239 O. s. p. a dovolacím
súdom neboli zistené ani vady konania podľa ust. § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky, ako súd dovolací, podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ust. § 243b
ods. 5 O. s. p. odmietol dovolanie oprávneného, pretože dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný.
V dovolacom konaní právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo úspešnému
povinnému (ust. § 243b ods. 5, prvá veta a ust. § 243c O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1
O. s. p.). Dovolací súd mu však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, keďže
v dovolacom konaní mu žiadne trovy nevznikli.
Dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol hlasovaním pomerom
hlasov 3:0 (ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. júla 2013
JUDr. Štefan Šatka, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová