Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
150/389341.931d42.pdf
PDF · 174.25 KB
No categories available
4ECdo/49/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 ECdo 49/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., G., proti povinnému J. T., bytom
R., o vymoženie 252,94 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn.
4 Er 3878/2008, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 31. októbra 2012 sp. zn. 43 CoE 213/2012, takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Revúca 1. októbra 2008
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len ''Exekučný poriadok'') na základe rozhodcovského rozsudku
z 29. februára 2008 sp. zn. SR 9575/07 vydaného Stálym rozhodcovským súdom, ktorý
zriadila S. a.s. (ďalej len ''označený rozhodcovský rozsudok''). Okresný súd Revúca
poverením z 18. novembra 2008 č. 5608 012488* poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie.
Okresný súd Revúca uznesením z 26. apríla 2012 č.k. 4 Er 3878/2007-11 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
Vychádzal zo záveru, že úverová zmluva, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného
titulu je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka. Stály rozhodcovský
súd svoju právomoc rozhodnúť o návrhu oprávnenej vyvodil z čl. 17 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, v ktorom je obsiahnutá rozhodcovská doložka. Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru boli oprávnenou vopred vyhotovené pre všetkých spotrebiteľov
uzatvárajúcich rovnaký typ zmluvy. Podpisom zmluvy o úvere povinný súčasne vyslovil
súhlas so Všeobecnými podmienkami bez toho, aby ich mohol meniť, či dopĺňať. Spotrebiteľ
tak pri podpise zmluvy nemal možnosť dohodnúť sa na obchodných podmienkach
s dodávateľom, mohol len celú zmluvu odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným
podmienkam, teda aj rozhodcovskej doložke. Podľa exekučného súdu z toho vyplýva, že
rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a núti povinného riešiť spory výlučne
v rozhodcovskom konaní. Dojednanie rozhodcovskej doložky je neplatné a predstavuje
neprijateľnú podmienku. Exekučný titul tak bol vydaný v rozpore so zákonom.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 31. októbra
2012 sp. zn. 43 CoE 213/2012 návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol (prvý výrok)
a uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (druhý výrok). Svoje rozhodnutie v časti potvrdenia
prvostupňového uznesenia v podstate odôvodnil tým, že sa stotožňuje s názorom súdu prvého
stupňa, že predmetná rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú podmienku
spotrebiteľskej zmluvy. Prvostupňový súd pri posudzovaní veci správne vychádzal
z ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zisťoval, či úverová
zmluva neobsahuje neprijateľnú podmienku. Dodávateľom vopred naformulovaná
rozhodcovská doložka spôsobuje v neprospech spotrebiteľa značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán a je neplatná. Exekučný súd môže v rozsahu svojej zákonnej
prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, nielen pri
rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka konania alebo aj bez
návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného konania,
nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania.
(Zvyšná časť odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu sa týka jeho prvého výroku,
t.j. výroku o zamietnutí návrhu oprávnenej na prerušenie konania, ktorý oprávnená napadla
odvolaním, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol samostatným uznesením
z 15. júla 2012 sp. zn. 4 Co 47/2013).
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcom (druhom) výroku napadla
oprávnená dovolaním, v ktorom uviedla, že: súd rozhodol ''nad rámec zverenej právomoci''
(§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci
sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.),
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 241 ods. 2 písm. a/
O.s.p v spojení s § 237 písm. e/ O.s.p.), súd svojim postupom odňal oprávnenej možnosť
konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), najmä súd nedostatočne zistili skutkový stav, pretože nevykonal
náležite dokazovanie, rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň žiadala, aby dovolacie konanie
bolo prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a dovolací súd aby Súdnemu dvoru
Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom
dovolaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr skúmal, či je dôvodný
jej návrh na prerušenie dovolacieho konania, ktorý tvorí samostatnú časť jej dovolania.
Podľa § 243c O.s.p. pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia
o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92
ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv;
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto
otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi,
že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny
dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny
dvor Európskej únie. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke
nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek
okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 zo 6. októbra 1982 Súdny dvor uviedol,
že ''článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie)
sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore
pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď
skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného
ustanovenia Spoločenstva alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také
jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti
treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených
s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva''.
V danom prípade z obsahu spisu vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy
komunitárneho práva, keďže na danú vec sa vzťahujú právne normy platné na území
Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie.
Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre riešenie daného prípadu rozhodujúca. Preto
dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod, pre ktorý by malo byť vyhovené
podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania. Predmetný návrh preto
dovolací súd zamietol.
V ďalšom dovolací súd skúmal, či dovolanie oprávnenej smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.)
alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/
O.s.p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,
že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
(§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa
o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239
ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239
ods. 2 písm. c/ O.s.p).
Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky žiadneho z vyššie uvedených
uznesení, dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné
nie je.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno dovolaním napadnúť
aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené.
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka namieta, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí
do ich právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), resp., že rozhodli ''nad rámec'' ich oprávnení.
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7
ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Dovolanie je v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. prípustné vtedy, ak súd rozhodol vo veci,
o ktorej nemal rozhodnúť.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera, namieta však nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného
poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z. To znamená, že v skutočnosti namieta nesprávne právne
posúdenie veci.
Dovolateľkou napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad ustanovenia § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je preto opodstatnená.
Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p. Tvrdí, že o otázke vykonateľnosti označeného rozhodcovského rozsudku už bolo
právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Ak už bolo o veci právoplatne rozhodnuté, bráni novému (ďalšiemu) rozhodnutiu
o nej tzv. prekážka rozsúdenej veci (res iudicata). Túto prekážku zakladá, ak má byť v novom
konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb.
Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie
exekúcie na podklade označeného rozhodcovského rozsudku, požiadal súd o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a Okresný súd Revúca ho poveril vykonaním exekúcie.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal
exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči
osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36
ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje
oprávnenie exekúciu vykonávať (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku
res iudicata pre rozhodnutie, ktoré exekučný súd v neskoršom štádiu exekučného konania
založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie
je vykonateľný.
Dovolací súd uzatvára, že oprávnená neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi
nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p.
Dovolateľka tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p. (t.j. že súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd
prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok
konania – nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať
bez návrhu. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh
ako procesný úkon, ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde
o prípad, že by exekučný súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie
konania.
Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).
Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie
(č.l. 2 spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle
§ 237 písm. e/ O.s.p., nemá preto žiadne opodstatnenie.
Oprávnená v dovolaní zastáva tiež názor, že jej bola odňatá možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné
oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv.
Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že k odňatiu jej možnosti pred súdom konať
došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania
a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť
sa k vykonaným dôkazom.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O.s.p. Exekučný súd v štádiu skúmania, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul
nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. Pri tomto posudzovaní
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačuje totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom
na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia
podmienok konania a pre posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul
je formálne aj materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti
oprávneného a povinného.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný
titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne – to znamená aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže dospieť k tomuto
záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy
rozhodli bez vykonania ''dokazovania'', bez nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.
Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu
skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení
nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. (výlučne ktorá by, ako už bolo
uvedené, mohla v danom prípade založiť prípustnosť dovolania oprávnenej). Vytýkaná
neúplnosť alebo nesprávnosť by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že namietaným postupom súdov
nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných práv.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tvrdí, že súd prvého
stupňa exekúciu zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené
podmienky. Dovolací súd sa s jej názorom nestotožňuje.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky). Len platná rozhodcovská doložka môže totiž založiť právomoc
na konanie rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť označeného rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali
svoje oprávnenie vyplývajúce z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď spotrebiteľ nevyužije možnosť
spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy postupom podľa zákona
č. 244/2002 Z.z. Ak exekučný súd zistí, že rozhodnutie pripojené k návrhu na vykonanie
exekúcie nie je vykonateľné, je aj v prípade rozhodcovského rozsudku oprávnený konštatovať
jeho nevykonateľnosť.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neplatnosť
rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a v neprospech povinnej
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán. Dovolací súd
sa stotožňuje so závermi súdov nižších stupňov a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zastavenie exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre tento postup neboli splnené
zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu zastavil a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred
súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Pokiaľ dovolateľka svoje dovolanie odôvodnila tým, že konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že napadnuté rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že inú procesnú vadu (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.) považuje Občiansky súdny poriadok za prípustný dovolací dôvod
(ktorým možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné); samotná táto vada (ako je uvedené
už vyššie) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Rovnako nesprávne právne posúdenie veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy,
ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania
nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené
ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,
nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť
prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z § 239 O.s.p.
a v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia dovolateľkou tvrdených procesných vád
v zmysle § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p., a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené
v § 237 O.s.p; Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal
povinnému náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. júla 2013
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková