Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
fcf/391371.501256.pdf
PDF · 173.89 KB
No categories available
6Tdo/39/2013
N a j v y š š í s ú d 6 Tdo 39/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu JUDr. Petra Hatalu
a sudcov JUDr. Štefana Michálika a JUDr. Daniela Hudáka na neverejnom zasadnutí
konanom 25. júla 2013 v Bratislave v trestnej veci obvineného L. B. a spol. pre trestný čin
vraţdy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona
č. 100/1996 Z.z. (ďalej uţ len „Tr. zák.“) formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák.
a iné, o dovolaní obvineného A. H. proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 13. apríla 2011, sp. zn. 5To 4/2011, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného A. H. s a o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Okresného súdu Prešov z 21. júla 2010, sp. zn. 31T 207/2008,
bol o.i. obvinený A. H. uznaný vinným v bode 1/ z trestného činu vraţdy spolupáchateľstvom
podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., v bode 2/ z trestného činu vraţdy
spolupáchateľstvom sčasti dokonaný podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.
a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. a trestného činu
porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 238 ods. 1, ods. 3
Tr. zák., a to na tom skutkovom základe, ţe
1/ obţalovaní L. B., A. H. a D. B. spoločne s v súčasnosti uţ mŕtvym R. H., P. K.
a Š. F. po predchádzajúcej dohode v bliţšie nezistenom čase od 00.00 hod. do 07.30 hod. dňa
24. septembra 1997 vylákali J. K. a následne tohto doviezli, spútaného ţeleznými putami
na rukách, na osobnom motorovom vozidle AUDI 100 čiernej farby, ktoré patrilo
obţalovanému D. B., do garáţe rodinného domu č. X. v obci V., okr. K., v ktorom býval
R. H., kde naňho zaútočili obţalovaní L. B. a R. H. tak, ţe najprv R. H. J. K. spútaného
ţeleznými putami na rukách, v topánkach, zv. vojenské kanady, kopal do rôznych častí tela
a najmä do hlavy a tieţ ho bil päsťami, následne po sňatí pút J. K. tohto bil päsťami a kopal
do rôznych častí tela aj obţalovaný L. B., potom skrvaveného J. K. vloţili opäť do vyššie
uvedeného motorového vozidla AUDI 100 čiernej farby, ktorého majiteľom je obţalovaný
D. B. a spoločne ho odviezli do katastra obce D. - smer L., kde za kilometrovníkom X.
v trávnatom poraste v blízkosti štátnej cesty X. triedy č. X., J. K. po vytiahnutí z osobného
motorového vozidla, spútali nohy a ruky priesvitnou lepiacou páskou a v zmysle dohody,
mu z krátkej palnej zbrane, nezistenej značky, kalibru 9 mm Browning, ktorú mal
bez oprávnenia pri sebe obţalovaný L. B., všetci postupne strelili po jedenkrát do hlavy,
pričom ako prvý do hlavy J. K. strelil obţalovaný L. B. a po ňom ostatní, vrátane
obţalovaných A. H. a D. B. a nakoniec uţ mŕtveho J. K. obţalovaný L. B. polial benzínom,
ktorý za tým účelom zobral z garáţe domu č. X. v obci V. a tohto zapálil; J. K. následkom
zranení utrpel pomliaţdenie a rozdrvenie mozgu s vnútrolebečným krvácaním a zlomeninami
lebečnej spodiny a klenby, koţné odreniny na chrbte a šijovej oblasti, na následky ktorých
zomrel a tieţ na tele J. K. boli spôsobené popáleniny hrudníka, brucha, nôh a tváre
II. - IV. stupňa,
2/ obţalovaní L. B., A. H. a S. S. dňa 2. októbra 1997 asi o 02.30 hod.,
po predchádzajúcej dohode v zmysle pokynov inej osoby v úmysle usmrtiť J. H. tak,
ţe po výzve „Polícia“ vykopol obţalovaný S. S. vchodové dvere bytu na K. ulici č. X. v K.,
v priestoroch ktorého sa nachádzal J. H. spolu s P. K. a P. P., vnikol spolu s nebohým K. S.
do bytu a obaja ihneď začali strieľať z troch druhov bliţšie nezistených strelných zbraní, ráţe
9 mm prinesených na tento účel K. S., pričom jednou zo zbraní bol pravdepodobne samopal
juhoslovanskej výroby zn. Agram 2000, kal. 9 mm Luger, zatiaľ čo obţalovaní A. H. a L. B.
stáli na chodbe obytného domu č. X. na K. ulici a zabezpečovali obţalovaných S. S. a K. S.
a po ich odchode z bytu, vošiel do tohto bytu skontrolovať výsledok streľby aj A. H.;
následkom streľby utrpel P. K. viacnásobné strelné poranenia hlavy, brucha a chrbta
s poúrazovým poškodením mozgu, pľúc a čreva na následky ktorých ihneď zomrel, a J. H.
sa počas streľby podarilo z bytu ujsť vyskočením z okna.
Za to bol A. H. uloţený podľa § 219 ods. 2 Tr. zák., § 35 ods. 1 Tr. zák., § 29 ods. 1
Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 23 rokov, pre výkon ktorého bol zaradený
podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. do III. nápravnovýchovnej skupiny.
Na podklade odvolaní obvineného A. H. ako i iných spoluobvinených rozhodol
Krajský súd v Prešove na verejnom zasadnutí konanom 13. apríla 2011 rozsudkom, sp. zn.
5To 4/2011, takým spôsobom, ţe podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. d/ Tr. por. napadnutý
prvostupňový rozsudok v celom rozsahu zrušil a rozhodujúc sám vo veci podľa § 322 ods. 3
Tr. por. dovolateľa na rovnakom skutkovom základe a pri rovnakej právnej kvalifikácii
(avšak upravenej právnej vete) odsúdil podľa § 219 ods. 2 Tr. zák., § 35 ods. 1 Tr. zák., § 29
ods. 1, ods. 2 Tr. zák. na úhrnný výnimočný trest odňatia slobody v trvaní 23 rokov,
pre výkon ktorého ho zaradil do III. nápravnovýchovnej skupiny (§ 39a ods. 2 písm. c/
Tr. zák.).
Dňa 21. marca 2013 bolo na súd prvého stupňa doručené dovolanie obvineného A. H.,
podané prostredníctvom jeho obhajcu a smerujúce proti vyššie citovanému rozhodnutiu
krajského súdu, kde tento ako dovolacie dôvody označil dôvody uvedené v ust. § 371 ods. 1
písm. c/, písm. g/, písm. i/ Tr. por. Súčasťou predmetného dovolania je tieţ
aj obvineným vlastnoručne spísané podanie z 26. júna 2011, pripojené k nemu v kópii
ako príloha.
V bliţšom písomnom zdôvodnení podaného dovolania pritom obvinený najskôr
vo vzťahu k výroku o vine uvedenému v bode 1/ rozsudku uviedol, ţe tento je podľa jeho
názoru zaloţený na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, pretoţe z vykonaného
dokazovania nebolo preukázané, ţe by k spáchaniu predmetného skutku došlo tak,
ako je to ustálené v napadnutom rozsudku. Záver súdu v tejto časti nie je podloţený ţiadnym
priamym ani nepriamym dôkazom, pričom súd sa navyše v rámci hodnotenia dôkazov
ani nevysporiadal s niektorými v tomto ohľade relevantnými výpoveďami a prehliadol viaceré
zásadné rozpory. Hlavným dôkazom mala byť jeho výpoveď z prípravného konania, v ktorej
sa priznal, avšak pri výsluchu konanom 15. novembra 2004 bol usmerňovaný nezákonným
spôsobom zo strany vyšetrovateľov (priebeh tohto výsluchu podrobne popisuje
v uţ spomenutom podaní z 26. júna 2011, kde zároveň uvádza, ţe vyšetrovatelia mu mali
„pomáhať“ aj pri iných jeho výsluchoch).
Čo sa týka skutku uvedeného pod bodom 2/ rozsudku, tu obvinený poukázal v prvom
rade na tú skutočnosť, ţe kým tento mal byť podľa obţaloby spáchaný v zmysle pokynov
M. Č., v duchu napadnutého rozsudku uţ mal byť spáchaný „podľa pokynov inej osoby“,
a to napriek tomu, ţe z odôvodnenia daného rozhodnutia vôbec nevyplýva, kto je táto „iná“
neznáma osoba a na základe akých dôkazov súd k takému záveru dospel. Tieţ potom súd
podľa jeho názoru i v súvislosti s predmetným skutkom nevzal do úvahy niektoré podstatné
výpovede a neodstránil existujúce rozpory a pochybnosti.
To, ţe súd pri oboch skutkoch neprihliadol na ním uvedené rozpory, tieto neodstránil
a ani sa s nimi v odôvodnení rozsudku nevysporiadal a rozhodol len na základe jeho výpovede
z prípravného konania, ktorá nebola pred súdom potvrdená, znamená, ţe v konaní
predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozsudku dôsledne nepostupoval v súlade
so zásadami uvedenými v ust. § 2 ods. 10, ods. 12 a ods. 19 Tr. por. Za situácie, keď jeho vina
nebola preukázaná bez akýchkoľvek dôvodných pochybností (neexistuje tu ţiadny priamy
dôkaz, ani ucelená séria nepriamych dôkazov) bol súd povinný v súlade so zásadou in dubio
pre reo rozhodnúť v jeho prospech.
Ako ďalšiu chybu vytýka obvinený tú okolnosť, ţe hoci bol znalec PhDr. I. O.
uznesením z 8. januára 2010 vyzvaný skúmať jeho vierohodnosť na základe porovnania
záznamov z jeho skorších výpovedí z 15. novembra 2004, 16. novembra 2004 a 2. apríla 2005
so záznamom z jeho výpovede na hlavnom pojednávaní dňa 27. apríla 2009, túto úlohu
si nesplnil a ţiadny takýto znalecký posudok nepodal, keďţe mal k dispozícii iba rovnaké
materiály, ako pri spracovaní pôvodného znaleckého posudku v roku 2005. Aj keď
obhajcovia podali v danom smere návrhy na doplnenie dokazovania, týmto nebolo vyhovené,
pretoţe súd to uţ v neskoršom štádiu nepovaţoval za potrebné (dopracovať znalecký posudok
po preštudovaní zmenenej výpovede). Keďţe ale bez predmetného posudku nebolo moţné
objektívne posúdiť skutok, takýmto postupom prvostupňového súdu došlo zásadným
spôsobom k porušeniu jeho práva na obhajobu, pričom ani odvolací súd dané pochybenie
nenapravil, v dôsledku čoho vznikol dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Na takto vykonaný dôkaz nemohol zároveň súd ani prihliadať z dôvodu jeho nezákonnosti.
Pokiaľ ide o čítanie jeho výpovede z prípravného konania z 2. marca 2005 na hlavnom
pojednávaní 27. apríla 2009 podľa § 2 ods. 11 Tr. por. predsedníčkou senátu, tak toto
nemoţno povaţovať za dôkaz vykonaný v súlade so zákonom (§ 2 ods. 19 Tr. por.),
nakoľko v zmysle § 258 ods. 4 Tr. por. táto mohla byť čítaná iba na návrh niektorej procesnej
strany, ktorý však daný nebol.
Obvinenému ďalej tieţ nie je známe, z akého dôvodu bola podľa § 260 Tr. por.
na hlavnom pojednávaní 29. apríla 2010 čítaná výpoveď L. B. z 10. júna 2005
ako i jeho výpovede z 2. marca 2005 a 17. marca 2008, keď v zmysle aplikovaného
ustanovenia majú byť spoluobvinení oboznamovaní s obsahom výpovede, urobenej
v ich neprítomnosti a nie s výpoveďami z prípravného konania. Prečítaním zmienených
výpovedí z prípravného konania boli tak porušené jeho práva na obhajobu a i na takto
v rozpore so zákonom vykonaný dôkaz súd nemal prihliadať v zmysle § 2 ods. 19 Tr. por.
Jeho výpoveď z prípravného konania z 1. apríla 2005 pritom vôbec nebola na hlavnom
pojednávaní čítaná, a preto jej pouţitie ako dôkazu je v rozpore so zásadou ústnosti
a bezprostrednosti podľa § 2 ods. 18, ods. 19 Tr. por. Navyše pri danom výsluchu bola
prítomná i obvinenému neznáma osoba mjr. Ing. I. Š., čo opäť svedčí - v prípade,
ak táto tam nemala byť - o nemoţnosti pouţiť daný dôkaz z dôvodu jeho nezákonnosti.
Ako v rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 261 ods. 3 Tr. por. povaţuje obvinený
napokon i vedenie výsluchu svedkov predsedníčkou senátu a nie osobou, ktorá
výsluch navrhla, hoci na takýto postup nebol dôvod. Stalo sa tak napr. pri výsluchoch
na hlavnom pojednávaní 13. mája 2009 - K., 24. júna 2009 - G., či 21. júla 2009 - M. K.
a znalec Dr. G..
Z vyššie uvedeného je podľa obvineného zrejmé, ţe v posudzovanom prípade bol
porušený zákon v ust. § 2 ods. 10, ods. 11, ods. 12, ods. 19 Tr. por., § 258 ods. 4 Tr. por.,
§ 260 Tr. por. a § 261 ods. 3 Tr. por., čím je daný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1
písm. g/ Tr. por., a tieţ i dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., keďţe súd
nepostupoval podľa § 2 ods. 19 Tr. por. a neprihliadal iba na dôkazy vykonané na hlavnom
pojednávaní. V prípade, ţe súd nezistil náleţitým spôsobom skutkový stav a svoje
rozhodnutie zaloţil na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, moţno
tu hovoriť napokon i o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
(„rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku“).
Pri zákonnom zhodnotení zákonných dôkazov nebolo moţné k takému záveru dospieť.
Vyššie spomínané vady prvostupňového konania či samotného rozsudku neodstránil
ani odvolací súd. Tento sa naopak s dôvodmi prvostupňového rozsudku stotoţnil a stotoţnil
sa i so závermi súdu ohľadom druhu a výmery trestu, pričom v tejto súvislosti poukázal
i na skutočnosti vyplývajúce zo znaleckého posudku Dr. O. (ţe u neho nie je vylúčené riziko
recidívy), hoci na tento dôkaz nemal z dôvodov uţ skôr zmienených vôbec prihliadať.
Obvinenému nie je tieţ jasné, prečo súd povaţuje v jeho prípade moţnosť nápravy
za obzvlášť sťaţenú, keď aj podľa znaleckého posudku je u neho resocializácia moţná a hľadí
sa na neho, ako keby nebol odsúdený. A záverom odvolací súd pochybil aj tým,
ţe podľa § 317 ods. 1 Tr. por. v rámci svojej prieskumnej činnosti mal prihliadať i na vady,
ktoré neboli odvolaním vytýkané a zistiť vady v postupe súdu prvého stupňa, ktoré
by zakladali dôvod na podanie dovolania.
Z dôvodov vyššie uvedených preto obvinený A. H. navrhol, aby dovolací súd
podľa § 386 ods. 1 Tr. por. rozsudkom vyslovil porušenie zákona v príslušných ustanoveniach
(§ 2 ods. 10, ods. 11, ods. 12, ods. 19 Tr. por., § 258 ods. 4 Tr. por., § 260 Tr. por., § 261
ods. 3 Tr. por., § 317 ods. 1 Tr. por. a § 321 ods. 1 písm. a/, písm. c/, písm. d/ Tr. por.),
podľa § 386 ods. 2 Tr. por. aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil, ako i chybné
konanie mu predchádzajúce a zároveň aby zrušil aj ďalšie rozhodnutia na zrušený rozsudok
obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad
a napokon podľa § 388 ods. 1 Tr. por. aby vec prikázal Okresnému súdu Prešov na opätovné
prejednanie a rozhodnutie.
Z písomného vyjadrenia príslušného prokurátora k podanému dovolaniu vyplýva,
ţe tento povaţuje napadnutý rozsudok krajského súdu vo všetkých svojich výrokoch za vecne
správny a zákonný. Námietky a argumentácie prezentované v odôvodení dovolania označuje
za v podstate totoţné s dôvodmi, ktoré boli predmetom odvolania s tým, ţe odvolací súd
sa s nimi podrobne zaoberal a aj vysporiadal vo svojom rozhodnutí. Okrem toho sú ale
podľa neho uplatnené dovolacie námietky svojím obsahom zamerané na revíziu skutkových
zistení, nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov a ich nesprávne konečné vyhodnotenie
z hľadiska ustálenia viny, a preto navrhol, aby najvyšší súd rozhodol v súlade s ust. § 382
písm. c/ Tr. por.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním
rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania
a zistil, ţe dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 a § 566
ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu (§ 369 ods. 2
písm. b/ a § 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonnej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 2
Tr. por. v znení účinnom do 31. augusta 2011), a ţe spĺňa obligatórne obsahové náleţitosti
dovolania (§ 374 ods. 1, ods. 2 Tr. por.). Okrem toho zistil, ţe bola splnená aj podmienka
dovolania podľa § 372 ods. 1 veta prvá Tr. por., keďţe obvinený pred podaním dovolania
vyuţil svoje právo podať riadny opravný prostriedok a o tomto bolo rozhodnuté.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, ţe podané dovolanie
je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, ţe nie sú splnené dôvody
dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.).
Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolanie moţno podať, ak zásadným spôsobom
bolo porušené právo na obhajobu.
Podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. dovolanie moţno podať, ak rozhodnutie
je zaloţené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie moţno podať, ak je rozhodnutie
zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom pouţití
iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôţe skúmať a meniť.
Podľa § 371 ods. 3 Tr. por. (v znení účinnom do 31. augusta 2011) dôvody
podľa odseku 1 písm. a/ aţ g/ nemoţno pouţiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva
dovolanie, známa uţ v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím
súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.
Podľa § 371 ods. 6 Tr. por. (v znení účinnom do 31. augusta 2011) dovolanie len
proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 567j ods. 7 Tr. por. ak rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť
pred 1. septembrom 2011, pouţije sa § 371 v znení účinnom do 31. augusta 2011.
Podľa § 374 ods. 3 Tr. por. v dovolaní moţno uplatňovať ako dôvod dovolania
aj konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní
o riadnom opravnom prostriedku.
Podľa § 385 ods. 1 Tr. por. dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré
sú v ňom uvedené.
V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2011,
sp. zn. 2 Tdo 30/2011, uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 120/2012, viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré
sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Tr. por. sa týka vymedzenia chýb napadnutého
rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov
dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia
Ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Tr. por.
nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., ani iný
dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie
odmietne podľa § 382 písm. c/ Tr. por. alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Tr. por.,
a to bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá
by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2
Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú
dovolateľom podľa § 374 ods. 1 Tr. por., ktorej pri jej správnej právnej (procesnej)
kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., než ktorý dovolateľ
uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por., dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom
podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Tr. por. a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku
podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu.
Pokiaľ ide o posudzovaný prípad, tu treba s ohľadom na námietky obvineného H.
spadajúce pod dovolacie dôvody v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ Tr. por. upozorniť
v prvom rade na ustanovenie § 371 ods. 3 Tr. por., a tam stanovenú povinnosť
ich uplatnenia najneskôr v odvolacom konaní, v prípade, ţe tieto boli obvinenému uţ v danom
čase známe.
Preskúmaním príslušnej časti predloţeného spisového materiálu najvyšší súd zistil,
ţe z výhrad prichádzajúcich do úvahy v súvislosti s vyššie uvedenými dovolacími dôvodmi
predostrel v predchádzajúcom konaní dovolateľ len jednu, a teda len v prípade tejto bola
splnená zákonom stanovená podmienka. Ide o výhradu týkajúcu sa nedostatkov v znaleckom
dokazovaní (spôsobujúcich v konečnom dôsledku porušenie práva na obhajobu) a smerujúcu
k nemoţnosti prihliadať na PhDr. O. vypracovaný znalecký posudok z dôvodu jeho
nezákonnosti.
Na ostatné vytýkané nedostatky napadnutého rozsudku či konania
mu predchádzajúceho obvinený prvýkrát upozornil aţ v podanom dovolaní, hoci všetky tieto
mu boli (resp. museli byť) známe uţ skôr, pred právoplatným skončením veci. Z tohto dôvodu
sa nimi preto potom ani nebolo potrebné v rámci daného konania zaoberať (ak by aj náhodou
bola zistená ich opodstatnenosť, nemohli by znamenať naplnenie niektorého z dovolacích
dôvodov uvedených v ust. § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ Tr. por.). Aj napriek tomu sa však
ale aspoň k niektorým z nich najvyšší súd v rámci odôvodnenia predmetného uznesenia
okrajovo vyjadril.
Čo sa týka samotného práva na obhajobu, toto treba chápať ako vytvorenie podmienok
pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu. Jeho podstatou je zabezpečiť
úplnú ochranu zákonných záujmov a práv obvineného, prispieť k náleţitému zisteniu
skutkového stavu veci a tieţ i k vydaniu zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Zákon
pre naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. však nepredpokladá
kaţdé jeho porušenie, ale len porušenie zásadného charakteru. Takýmto zásadným porušením
práva na obhajobu sa rozumie potom predovšetkým porušenie ustanovení o povinnej
obhajobe.
S poukazom na dovolanie obvineného H. povaţuje tunajší súd za potrebné upozorniť
taktieţ na tú skutočnosť, ţe právo na obhajobu nemôţe byť porušené tým, ţe súd,
vychádzajúc zo zásady voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12 Tr. por.), hodnotí dôkazy
ináč neţ je predstava obvineného, a rovnako tak za takéto porušenie nemoţno povaţovať
ani obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe
pouţitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr. por.,
resp. uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Tr. por. Ak by tomu tak bolo, odporovalo
by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle ust. § 371 ods. 1 písm. i/
Tr. por., ktoré vyjadruje zásadu, ţe účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych
otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (viď k tomu
i uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2009, sp. zn.
2 Tdo 45/2009, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 7/2011).
Revízia skutkových zistení a záverov teda v dovolacom konaní uţ neprichádza
do úvahy a z toho dôvodu nie je ani moţné účinne namietať spôsob, akým sa súdy niţších
stupňov vysporiadali s hodnotením jednotlivých dôkazov, prečo povaţovali za vierohodnú
práve výpoveď obvineného H. z prípravného konania, ako odstraňovali vzniknuté rozpory
a nezrovnalosti, resp. aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili. Uvedené
otázky - skutkového charakteru - sú z predmetu skúmania dovolacieho súdu vylúčené.
V prípade, ţe súd v súlade so zákonom (§ 272 ods. 3 Tr. por.) nevyhovel niektorým
návrhom obhajoby na doplnenie dokazovania, nemoţno s poukazom na vyššie uvedené
takisto hovoriť o ţiadnom porušení práva obvineného na obhajobu. Je vecou súdu, vykonanie
ktorých dôkazov povaţuje za dostatočné na preukázanie viny.
V danom prípade dovolateľ poţiadal na hlavnom pojednávaní 21. júla 2010
o doplnenie dokazovania dopracovaním znaleckého posudku PhDr. I. O. vzhľadom na ním
zmenenú výpoveď, čomu konajúca predsedníčka senátu s poukazom na ust. § 272
ods. 3 Tr. por. nevyhovela. Uznesením bol následne odmietnutý i jeho návrh na opätovný
výsluch menovaného znalca uplatnený v rámci odvolacieho konania. O návrhoch obvineného
na doplnenie dokazovania bolo teda kvalifikovaným spôsobom rozhodnuté a nedošlo tým
k ţiadnemu porušeniu práva obvineného na obhajobu.
Tieţ na rozdiel od názoru obvineného nezistil tunajší súd ani ţiadny dôvod
na nemoţnosť prihliadať v rámci hodnotenia dôkazov i na spomínaný znalecký posudok
PhDr. O., či skutočnosti vyplývajúce z jeho výsluchu na hlavnom pojednávaní, v rámci
ktorého mu mala moţnosť klásť otázky i obhajoba.
A napokon treba v tomto smere dodať i to, ţe je oprávnením a zároveň povinnosťou
súdu (a nie psychológa) v súlade s ust. § 2 ods. 12 Tr. por. posúdiť, či výpoveď obvineného
je alebo nie je vierohodná, resp. ktorá z jeho viacerých výpovedí je vierohodnejšia. Úlohou
znalca psychológa je len sa vyjadriť k tým rysom osobnosti obvineného, ktoré môţu mať
vplyv na jeho vierohodnosť.
V danom prípade sa oba súdy v odôvodnení svojich rozsudkov riadne vysporiadali
s tým, prečo uverili práve výpovedi obvineného H. z prípravného konania a prečo práve túto
jeho prvú verziu skutkového priebehu povaţovali za pravdivú. Za účelom posúdenia
zákonnosti a následnej procesnej pouţiteľnosti daného dôkazu boli navyše vypočutí i viacerí
v predmetnej veci konajúci vyšetrovatelia (nebolo potvrdené ţiadne ovplyvňovanie
obvineného z ich strany), ako aj svedok L. S., pod tlakom ktorého mal takto vypovedať.
Aţ po zhodnotení všetkých zadováţených dôkazov v ich vzájomnej súvislosti súdy napokon
dospeli k záveru o hodnovernosti výpovede obvineného z prípravného konania. Tieto závery
nemá pritom dovolací súd moţnosť meniť ani preskúmavať.
Vo vzťahu k výpovediam obvineného H. z prípravného konania, na ktoré
sa oba súdy vo svojich rozsudkoch odvolávajú, uvádza tunajší súd nasledovné:
Z obsahu predloţeného spisu vyplýva, ţe výpoveď obvineného H. z 2. marca 2005
ku skutku 1/ obţaloby (zv. č. I., č.l. 337 - 353) bola prečítaná podľa § 2 ods. 11 Tr. por.
predsedníčkou senátu na hlavnom pojednávaní dňa 27. apríla 2009. Súd takto mohol
postupovať aj bez návrhu procesnej strany (viď k tomu uznesenie Vyššieho vojenského súdu
Trenčín z 19. marca 2008, sp. zn. 5To 1/2008, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 53/2009). Čo sa týka výpovede
obvineného H. z 1. apríla 2005, týkajúcej sa skutku 2/ obţaloby (zv. č. I, č.l. 357-368 spisu),
tak táto bola prečítaná na hlavnom pojednávaní dňa 28. apríla 2009, a to na návrh
prokurátorky (§ 258 ods. 4 Tr. por.).
Oba uvedené dôkazy (výpovede obvineného z prípravného konania) boli vykonané
na hlavnom pojednávaní v súlade so zákonom, a teda mohli na ne súdy pri svojom
rozhodovaní aj prihliadať (§ 2 ods. 19 Tr. por., § 278 ods. 2 Tr. por.).
A napokon čo sa týka obvineným posledne uvádzaného dovolacieho dôvodu v zmysle
§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., tu treba poznamenať v prvom rade tú skutočnosť,
ţe - ako je zrejmé uţ z jeho samotného znenia - tento je daný len v tých prípadoch,
keď je rozhodnutie súdu zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku
alebo na inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení. Skutkový stav veci tak, ako bol zistený
a ustálený súdmi niţších stupňov, je však pre dovolací súd záväzný, jeho správnosť a úplnosť
uţ nemôţe byť predmetom prieskumu v dovolacom konaní. Z dôvodu takejto viazanosti
ustáleným skutkom iba s poukazom na nesprávne či neúplné skutkové zistenia alebo nesúhlas
s hodnotením vykonaných dôkazov nemoţno preto predmetný dovolací dôvod vyvodzovať.
Výhrady obvineného H. uplatnené v tejto súvislosti v ním podanom dovolaní smerujú
pritom len vo vzťahu k jednotlivým skutkovým zisteniam, a z toho dôvodu stoja mimo
daného dôvodu.
Pokiaľ ide o otázku právneho posúdenia, tu najvyšší súd uvádza, ţe i podľa jeho
názoru oba skutky tak, ako boli ustálené prvostupňovým súdom a následne bezo zmeny
akceptované súdom odvolacím, zodpovedajú všetkým zákonným znakom skutkových podstát
príslušných trestných činov, a boli teda v predmetnom prípade správne právne kvalifikované
ako trestný čin vraţdy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/
Tr. zák. (skutok 1/), a trestný čin vraţdy spolupáchateľstvom sčasti dokonaný podľa § 9
ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1, § 219
ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. v súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 238 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. (skutok 2/). Ţiadne právne
pochybenie nebolo potom zistené ani vo vzťahu k výroku o treste obvineného A. H..
A napokon k vypusteniu M. Č. zo skutkovej vety napadnutého rozsudku (skutok 2/)
a následne jej tomu zodpovedajúcemu upraveniu, treba uviesť iba toľko, ţe toto bolo priamym
dôsledkom vydania uznesenia Krajského súdu v Prešove z 24. apríla 2007, sp. zn.
6 To 43/2006, ktorým došlo k právoplatnému zastaveniu trestného stíhania voči jeho osobe
(z dôvodu uvedeného v § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. por.).
Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení
preto rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 25. júla 2013
JUDr. Peter H a t a l a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alţbeta Kóňová