Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
441/388853.71aa8a.pdf
PDF · 181.72 KB
No categories available
6ECdo/17/2013
Najvyšší súd 6 ECdo 17/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej PRO CIVITAS s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, IČO: 45 869 464, zastúpenej advokátskou kanceláriou
verita, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karpatská č. 18, v mene ktorej vykonáva advokáciu ako
konateľ advokát JUDr. Jozef Novák, proti povinnému M. H., bývajúcemu
v K., o vymoženie 2 229,08 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice-
okolie pod sp.zn. 17 Er 4799/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Košiciach z 11. júla 2012 sp.zn. 13 CoE 140/2012 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie proti
povinnému na vymoženie sumy 2 229,08 EUR s príslušenstvom. Povinnosť povinného
zaplatiť jej vymáhanú sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 23. septembra 2011
sp.zn. IIB1110142 (ďalej len „exekučný titul“) vydaným Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s.,
so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta č. 7. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Košice-
okolie o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Košice-okolie (ďalej len „exekučný súd“) uznesením zo 17. apríla 2012
č.k. 17 Er 4799/2011-13 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z exekučného titulu vyplynulo, že
povinný ním bol zaviazaný na peňažné plnenie z dôvodu nesplatenia úveru poskytnutého mu
právnou predchodkyňou oprávnenej (Poštovou bankou, a.s.) na základe zmluvy o úvere.
S prihliadnutím na povahu účastníkov a obsah zmluvy dospel k záveru, že išlo o zmluvu
o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, a na vec treba preto
aplikovať tak všeobecnú úpravu danú ustanoveniami Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách, ako i Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj “Smernica”). Uviedol,
že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, musí
hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento
účel, preskúmať prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Exekučný súd uviedol, že
povinnému, majúcemu v právnom vzťahu založenom zmluvou o úvere postavenie
spotrebiteľa, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom
v prípade, ak oprávnená podá žalobu na rozhodcovský súd. Musí sa podrobiť konaniu
vzdialenostne neprijateľnému (viac ako 500 km), a to pred subjektom, ktorý si oprávnená
určila už v zmluve, a na výbere ktorého nemal žiadnu účasť. Takto formulovaná doložka
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa tým, že mu znemožňuje zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva
ho výlučne na vôli dodávateľa, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
neplatná. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne
vyjednaná a núti ho podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Mohol len zmluvu ako
celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj
rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovský rozsudok z týchto dôvodov nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie; jedná sa o právne ničotný a neúčinný
dokument.
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie
oprávnenej uznesením z 11. júla 2012 sp.zn. 13 CoE 140/2012 uznesenie exekučného súdu
potvrdil. Potvrdenie uznesenia exekučného súdu odôvodnil jeho vecnou správnosťou, pričom
sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym posúdením podľa § 219 ods. 2 O.s.p., pričom
na doplnenie uviedol ďalšie dôvody. Uviedol, že exekučný súd je oprávnený a povinný
preskúmavať exekučný titul (jeho materiálnu stránku právoplatnosti), ktorým je v tomto
prípade rozhodcovský rozsudok, na základe ustanovení § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom túto povinnosť vyvodil aj zo znenia smernice
č. 93/13/EHS i judikatúry súdnych orgánov EÚ. Osobitným spôsobom sa vysporiadal
i s námietkou oprávnenej o splnení povinnosti banky vyplývajúcej z ustanovenia § 93b ods. 1
zákona o bankách. Rozhodcovská doložka bola neprijateľnou podmienkou, pretože povinný
nemal reálnu možnosť túto zmeniť, pričom odvolací súd poukázal i na znenie rozhodcovskej
doložky, podľa ktorého rozhodcovský súd sa bude riadiť podľa jeho vnútorných predpisov.
Taktiež uviedol, že podľa jeho názoru je rozhodcovská doložka v rozpore s dobrými mravmi.
Na záver doplnil, že vzhľadom na absolútnu neplatnosť rozhodcovskej doložky posúdil
rozhodcovský rozsudok ako titul, ktorý nemá legitimitu a z ktorého dôvodu žiadosť súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnene zamietol.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená (ďalej aj „dovolateľka“)
dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie, alebo aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie
exekučného súdu zrušil a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie
odôvodnila dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2. písm. a/, b/, a c/
O.s.p. Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. konkretizovala vadami konania
podľa § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p. (t.j. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, a že
účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom).
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) skúmal najprv
prípustnosť podaného dovolania a dospel k záveru, že v danej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým, že
v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/
O.s.p.). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať
a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to, že
bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či
neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. V skutočnosti tak namietala, že rozhodnutia súdov
spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní, resp. Exekučného poriadku. Z určujúceho – obsahového – hľadiska
(viď § 41 ods. 2 O.s.p.), preto nešlo z jej strany o námietku nedostatku právomoci súdov, ale
o námietku inú, uvádzanú vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje
rozhodnutia.
V predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom
právomoc súdov (exekučného súdu ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe)
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29,
§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a/ O.s.p. tak nebola opodstatnená.
V dovolaní ďalej namietla existenciu vady uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p. tvrdiac, že
exekučný súd skúmaním „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“ opätovne vec
prejednal, ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. tvrdiac, že nebol podaný
návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo potrebné, a naostatok
aj vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú
vadu videla v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní,
hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené, a v nedostatočnom odôvodnení súdnych
rozhodnutí.
Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekážke právoplatne
rozhodnutej veci, resp. v prekážke začatého konania, a v nedostatku návrhu na začatie
konania, boli zjavne nedôvodné a nenáležité. Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád je
zrejmé, že dovolateľka nimi v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu a interpretáciu
príslušných ustanovení Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím súdom, teda
nesprávne právne posúdenie veci.
Opodstatnenou nebola ani námietka o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí oboch
súdov. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd dovolaním napadnuté uznesenie riadne
a postačujúco odôvodnil. V spojení s odôvodnením obsiahnutým v uznesení exekučného súdu
je z neho zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver o tom, že rozhodcovská doložka nebola
dojednaná individuálne, že bola pre nevyváženosť neprijateľnou zmluvnou podmienkou a že
ako neplatná mala za následok nedostatok oprávnenia rozhodcovského súdu na vydanie
rozhodcovského rozsudku.
Dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či k odňatiu možnosti oprávnenej konať
pred súdom nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok by mohlo ísť, ak
by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
V zmysle ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiž nevyhnutným dôsledkom
právoplatného uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke exekučného
konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo by
sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto rozhodnutia však
nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov v exekučnom konaní.
Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)
odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku v zmysle jeho
nezáväznosti. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje
účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa
tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie
značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou
ku škode spotrebiteľa.
Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu,
ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných
orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý
nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie
za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho
nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán
nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje.
V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní) vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je
potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho
vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.
Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho
vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto
konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa
domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40
ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.
V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje
práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení
v iných, než spotrebiteľských veciach, znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné.
Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho
vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp.zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, že
princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
(teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je
ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade
zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.
Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní
v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho
z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach
a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana
spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne
a kvality života občanov.
Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné
právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti
komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že
všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda
bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až
po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z úverovej zmluvy
uzavretej medzi oprávnenou (jej právnym predchodcom) a povinným vyplýva, že
rozhodcovská doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy
s odkazom na Obchodné podmienky pre úver (verzia 1/2007 bod 11.2). Dovolací súd sa
stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť
dohodnutej rozhodcovskej doložky.
Na vecnej správnosti dovolaním napadnutých rozhodnutí nemohla nič zmeniť ani
námietka o aplikácii ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zákonníka, hoci v čase uzavretia
zmluvy o úvere ešte nebolo účinné. Záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky
(z dôvodov už uvedených) s následkom jej neplatnosti totiž pri použití eurokonformného
výkladu umožňovali už aj ustanovenia Obč. zákonníka platné v čase uzavretia zmluvy
o úvere, a to § 53 ods. 3 a 4 tohto predpisu.
Správnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá možnosť konať pred súdom.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie
odseku 2 tohto ustanovenia, pretože povinnému v súvislosti s dovolacím konaním žiadne
trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. júla 2013
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová