Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Tdo/40/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

Identifikačné číslo spisu: 4210020430 Dátum vydania rozhodnutia: 30.07.2013 Meno a priezvisko: JUDr. Peter Krajčovič Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:4210020430.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov JUDr. Libora Duľu a JUDr. René Štepánika na neverejnom zasadnutí 30. júla 2013 v Bratislave v trestnej veci obvineného Q. J. pre zločin lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1 Tr. zák. a iné o dovolaní obvineného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 14. februára 2013, sp. zn. , takto

rozhodol:

Podľa dovolanie obvineného Q. J. sa o d m i e t a.

Odôvodnenie

Rozsudkom Okresného súdu Komárno zo 6. septembra 2012, sp. zn. , bol Q. J. uznaný vinným prečinom porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 20, § 194 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu so zločinom lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20, § 188 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že spolu s obvineným B. E.

dňa 2. apríla 2011 v čase okolo 22.30 hod. po predchádzajúcej dohode spolu s dvomi doposiaľ nestotožnenými osobami mužského pohlavia neoprávnene vnikli cez neuzamknutú bránku oplotenia a cez neuzamknuté vchodové dvere do rodinného domu č. XXXX na ulici E. v obci K. C., kde má trvalý pobyt poškodený J. C., nar. XX. Q. XXXX a jeho matka poškodená I. C., nar. X. G. XXXX, ktorí sa v tom čase nachádzali v predmetnom rodinnom dome, pričom po vniknutí do tohto domu fyzicky napadli poškodeného J. C. tak, že ho udierali päsťami po celom tele a doposiaľ nestotožnená osoba mužského pohlavia kovovým teleskopickým obuškom do oblasti predkolenia, pričom obžalovaný Q. J. fyzicky napadol tam prítomného G. E., narodeného XX. Q. XXXX tak, že ho udrel kovovým teleskopickým obuškom po predkolení, ktorý žiadne zranenie neutrpel, po čom odtiaľ odcudzil mobilný telefón značky Samsung, ďalší mobilný telefón značky Samsung GT - S5230, DSL Wifi router model D Link 264R sériové číslo O. a peňažné prostriedky v hotovosti vo výške 100 eur, čím spôsobil poškodenému J. C.kodu v celkovej výške 288 eur a v dome zotrvali napriek výzve oprávnenej užívateľky poškodenej I. C., narodenej X. G. XXXX, na jeho opustenie.

Za to mu súd uložil podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 38 ods. 2, ods. 4, § 37 písm. h/ písm. m/,

§ 41 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyroch) rokov a 8 (ôsmich) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. súd obvineného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Proti uvedenému rozsudku podal obvinený Q. J. odvolanie.

Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 14. februára 2013, sp. zn. , odvolanie obvineného Q. J. podľa zamietol.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal Q. J. prostredníctvom obhajkyne dovolanie z dovolacieho dôvodu podľa (v dovolaní zrejme omylom uvedené podľa ) - považujúc napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Nitre za rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, resp. na nesprávnom použití hmotnoprávnych ustanovení.

Nestotožnil sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorý mu uložil trest odňatia slobody s priťažujúcimi okolnosťami podľa § 37 písm. h/, písm. m/ Tr. zák., čo malo za dôsledok pri neexistencii poľahčujúcich okolností, zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby pri trestnom čine lúpeže o jednu tretinu. Namietal použitie ustanovenia § 37 písm. m/ Tr. zák., pretože dve odsúdenia má zahľadené a tretie, posledné síce zahladené nemá, ale boli splnené všetky podmienky pre zahladenie aj tohto odsúdenia, keď uložený trest vykonal 26. augusta 2007, trojročná lehota vedenia riadneho života po výkone trestu uplynula pred tým, než sa dopustil trestného činu (2.4.2011), za ktorý je aktuálne odsúdený. Priznal, že žiadosť o zahladenie odsúdenia nepodal, ale pri splnení podmienok pre zahladenie odsúdenia súdy oboch stupňov nedostatočne zvážili tieto skutočnosti podstatné pre priznanie priťažujúcej okolnosti a tieto otázky posudzovali čisto formálne. Podľa jeho názoru mali súdy otázku zahladenia jeho posledného odsúdenia vyriešiť ako predbežnú.

V ďalšej časti dovolania Q. J. rozoberal nález Ústavného súdu Slovenskej republiky , z pohľadu uplatňovania asperačnej zásady, individualizácie trestu ako prostriedku dosiahnutia primeranosti trestu, aplikáciu tohto nálezu odvolacím súdom voči spoluobvinenému B. E., ktorému bol za viac trestných činov uložený miernejší trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov, čo vo vzťahu k uloženému trestu jemu, ako dovolateľovi, pociťuje ako postup nespravodlivý a nezodpovedajúci požiadavke primeraného trestu za trestné činy, pre ktoré bol odsúdený. I keď je pravdou, že Ústavný súd Slovenskej republiky sa v uvedenom náleze dotkol iba ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák., ktoré tiež vyjadruje asperačnú zásadu, na základe tohto nálezu by mali súdy aplikovať zásadu primeranosti trestu a jeho individualizáciu v rámci terajšej právnej úpravy tak, že podľa Tr. zák. mali zmierniť jeho trest, ak vzhľadom na okolnosti prípadu alebo na pomery páchateľa, by bolo použitie trestnej sadzby ustanovenej pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, uloženého pod dolnú hranicu trestu ustanoveného .

Dovolaním sa Q. J. domáha, aby dovolací súd vyslovil porušenie zákona v ustanoveniach § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4, ods. 5 písm. a/, § 39 ods. 1, § 37 písm. m/, § 92 ods. 1 písm. c/ Tr. zák., zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho Krajského súdu v Nitre vo výroku o treste a prikázal tomuto súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

K predmetnému dovolaniu obvineného Q. J. podala písomné vyjadrenie prokurátorka Okresnej prokuratúry Komárno. Poukázala v ňom na správne právne posúdenie zisteného skutku a na správne použitie hmotnoprávnych ustanovení. Nezistila žiadny zákonný dôvod na zmenu výroku, pretože v dovolaní nie je uvedený žiadny právne relevantný argument, s ktorým by sa neboli doposiaľ vo veci konajúce súdy náležite vysporiadali. Asperačná zásada a zásada „tri krát a dosť“, ktoré sú uvedené v odôvodnení dovolania, nemajú s trestnou vecou Q. J.iadnu súvislosť. Podanie dovolania z dôvodu ustanovenia je obchádzaním ustanovenia ,

podľa ktorého dovolanie možno podať, ak bol trest uložený mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Navrhla dovolanie odsúdeného odmietnuť podľa ustanovenia psím. c/

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) ako dovolací súd ( ) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu ( ), bolo podané prostredníctvom obhajcu ( ) osobou oprávnenou ( ) v zákonnej lehote ( veta druhá ) a na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni ( ), že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (, ) a že obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok ( ).

Najvyšší súd následne na neverejnom zasadnutí podľa zistil, že dovolanie podané obvineným Q. J. nie je dôvodné, a preto ho podľa odmietol.

Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť nutne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia. Dôvody dovolania sú - v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní - podstatne užšie.

Uplatneným dovolacím dôvodom v podanom dovolaní obvineného Q. J. je ustanovenie - rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Ako vyplýva z celého kontextu podaného dovolania, ale najmä jeho konkretizácie zhrnutej dovolateľom v texte „ja podávam vo svoj prospech proti výroku o mne uloženom treste“, Q. J. sa prostredníctvom časti ustanovenia dovolacieho dôvodu podľa o nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, snaží dosiahnuť zrušením rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 14. februára 2013, sp. zn. , dovolacím súdom stav, aby odvolací súd pri inom uplatnení ustanovení vzťahujúcich sa na uloženie trestu, mu mohol uložiť trest odňatia slobody kratšieho trvania ako štyri roky a osem mesiacov (trest uložený súdom prvého stupňa a potvrdený zamietnutím odvolania odvolacím súdom), argumentujúc tým, že súdy nižších stupňov podľa neho v rozpore so zákonnými ustanoveniami vzťahujúcimi sa na ukladanie trestov a s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. novembra 2012, sp. zn. , aplikovaním ustanovenia Tr. zák. mu znemožnili uloženie trestu odňatia slobody v základnej trestnej sadzbe pre trestný čin prísnejšie trestný zo zbiehajúcich sa trestných činov (jednočinný súbeh), v konkrétnom prípade trestnej sadzby odňatia slobody tri až osem rokov pre zločin lúpeže podľa Tr. zák., ktorým bol uznaný vinným, až možnosťou ukladania mu trestu odvolacím súdom s použitím ustanovenia Tr. zák.- mimoriadne zníženie trestu.

Základnú trestnú sadzbu pri určovaní druhu trestu a jeho výmery ovplyvňujú pomer a miera závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností (§ 38 ods. 2 Tr. zák.), pričom ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností - konkrétna trestná vec obvineného Q. J. - priťažujúcimi okolnosťami sú podľa súdov nižšieho stupňa spáchanie viacerých trestných činov - § 37 písm. h/ Tr. zák. a skutočnosť, že obvinený bol už za trestný čin odsúdený - § 37 písm. m/ Tr. zák. za absencie poľahčujúcich okolností - zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu (§ 38 ods. 4 Tr. zák.), pričom základom na zvýšenie trestnej sadzby je rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou ustanovenej trestnej sadzby. V posudzovanej trestnej veci obvineného Q. J. sa teda dolná hranica pre prísnejší trestný čin so zbiehajúcich sa trestných činov podľa Tr. zák. pri ukladaní úhrnného trestu (jednočinný súbeh) - zločin lúpeže zvyšuje z troch rokov odňatia slobody na štyri roky a osem mesiacov odňatia slobody. Tým je uplatnená, tak ako vo viacerých ustanoveniach rozhodných pre ukladanie trestov (ale aj pre uplatnenie prísnejšej právnej kvalifikácie) asperačná (zostrujúca) zásada.

Dovolateľ svoje argumenty o znemožnení uloženia mu trestu v základnej trestnej sadzbe a bez použitia asperačnej zásady (§ 38 ods. 4 Tr. zák.) opiera o nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. , pričom sa nestotožnil so záverom odvolacieho súdu, že tento nález sa špeciálne týka ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák., teda asperačnej zásady len v jednej časti.

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, , rieši otázku súladu či nesúladu s ustanovenia Tr. v znení neskorších predpisov (), t.j. ukladania úhrnného trestu odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami (v kauze obvineného Q. J. ide o jednočinný súbeh a ukladanie úhrnného trestu podľa Tr. zák.), kde sa podľa zákona zvyšuje horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu. Veta za bodkočiarkou tohto ustanovenia - „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ - nie je podľa citovaného nálezu Ústavného súdu v súlade s čl. I. . Citovaný nález vo zvyšnej časti návrhu Krajského súdu v Prešove nevyhovuje. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že Ústavný súd Slovenskej republiky nepovažuje za nesúladnú s asperačnú zásadu ako celok, pretože časť o zvýšení hornej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu pri ukladaní úhrnného trestu podľa Tr. zák. ponechal nedotknutú (nevyhovenie časti návrhu), ale len ustanovenie v rámci tejto zásady o ukladaní trestu odňatia slobody nad jednu polovicu novovzniknutej trestnej sadzby. Zjednodušene povedané ústavný súd označil svojim nálezom za neprimerané všetkým zásadám pre ukladanie trestu, aby podľa znenia ustanovenia Tr. zák. vrátane vety za bodkočiarkou (ktorá bola týmto nálezom označené za rozpornú s ) bola novovzniknutá spodná hranica trestnej sadzby tesne pod pôvodnou hornou hranicou trestnej sadzby pre najprísnejšie trestný zo zbiehajúcich sa trestných činov pri viacčinnom súbehu, ak aspoň jeden z nich je zločinom, a tresty museli byť ukladané v rámci neprimerane zvýšenej trestnej sadzby.

Uvedené závery z nálezu ústavného súdu však nemožno aplikovať na ustanovenie § 38 ods. 4 Tr. zák., pretože použitie tohto ustanovenia (za splnenia zákonných podmienok) pri ukladaní úhrnného trestu podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. zvyšuje dolnú hranicu trestnej sadzby najprísnejšie trestného činu o jednu tretinu rozdielu hornej hranice a dolnej hranice základnej zákonom stanovenej trestnej sadzby (§ 38 ods. 8 Tr. zák.) Naviac si treba uvedomiť, že ukladanie trestu podľa ustanovenia § 41 ods. 1 Tr. zák. (prípad obvineného Q. J.) v sebe obnáša aplikovanie absorpčnej (pohlcovacej) zásady, ktorej obsahom je pravidlo, že vyšší, resp. prísnejší trest pohlcuje trest nižší (poena maior absorbet minorem), čo samo osebe je výrazným benefitom pre páchateľa, ktorému sa trest ukladá. Vychádzajúc z uvedeného takto vzniknutá trestná sadzba pri aplikovaní ustanovenia § 38 ods. 4 Tr. zák. nie je neprimeranou pre ukladanie trestu.

Samotné uplatnenie ustanovenia § 38 ods. 4 Tr. zák. je možné len za predpokladu prevahy priťažujúcich okolností nad poľahčujúcimi okolnosťami. V trestnej veci Q. J. súdy nižších stupňov ako priťažujúcu okolnosť uplatnili spáchanie viacerých trestných činov (§ 37 písm. h/ Tr. zák.) a skutočnosť, že už bol za trestný čin odsúdený (§ 37 písm. m/ veta pred bodkočiarkou Tr. zák.). Spáchanie viacerých trestných činov, v konkrétnom prípade zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. a prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., je nepochybné a nič na tom nemení ani to, že sa jedná o jednočinný súbeh (uplatnenie absorpčnej zásady). Dovolateľom je namietané uplatnenie súdmi priťažujúcej okolnosti § 37 písm. m/ Tr. zák., čo bol už za trestný čin odsúdený a neuplatnenie vety za bodkočiarkou tohto ustanovenia „súd môže podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia na túto okolnosť neprihliadnuť.

Najvyšší súd konštatuje, že ukladanie trestu obvinenému Q. J. súdom prvého stupňa za použitia ustanovenia § 37 písm. m/ Tr. zák. bolo už predmetom odvolania obvineného. Odvolací súd vo svojom rozsudku problém použitia priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m/ Tr. zák. označený odvolateľom priamo neriešil, poukázal len na to, že aj neprihliadnutie na predchádzajúce odsúdenia Q. J. pri ukladaní trestu by nič nemenilo na fakte prevahy priťažujúcich okolností - priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h/ Tr. zák., čím ostáva aktuálne použitie § 38 ods. 4 Tr. zák. pri ukladaní trestu.

Najvyšší súd dáva do pozornosti, že problematika uplatnenia ustanovenia § 37 písm. m/ veta pred bodkočiarkou, resp. § 37 písm. m/ veta za bodkočiarkou, má širší rámec.

Prvou možnosťou je situácia neexistencie priťažujúcej okolnosti § 37 písm. m/ Tr. zák. u obvineného Q. J., ak by mal zahladené aj odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda z 27. februára 2006, sp. zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trnava z 10. októbra 2006, sp.zn. , ktorým mu bol za trestný čin výtržníctva podľa Tr. zák. (č. v znení noviel) uložený trest odňatia slobody 5 mesiacov so zaradením na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ktorý trest vykonal 26. augusta 2007. Znamenalo by to nielen neexistenciu priťažujúcej okolnosti podľa Tr. zák., ale zároveň za splnenia iných podmienok poľahčujúcu okolnosť podľa Tr. zák. - vedenie pred spáchaním trestného činu riadneho života, čo by vykompenzovalo priťažujúcu okolnosť spáchania viacerých trestných činov podľa Tr. zák. a v konečnom dôsledku znamenalo nepoužitie ustanovenia Tr. zák. a ukladanie úhrnného trestu odňatia slobody v rámci základnej trestnej sadzby pre prísnejšie trestný zo zbiehajúcich sa trestných činov - zločin lúpeže podľa Tr. zák. - tri až osem rokov odňatia slobody.

Zahladenie odsúdenia pri trestnom čine výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Tr. zák. s trestnou sadzbou odňatia slobody až na dva roky, vyžaduje po výkone trestu odňatia slobody vedenie riadneho života po dobu najmenej tri roky (§ 92 ods. 1 písm. c/ Tr. zák.), ktorá doba v konkrétnom prípade uplynula 27. augusta 2010, teda pred spáchaním trestných činov (2. apríla 2011), ktorými bol obvinený uznaný vinným rozsudkom súdu prvého stupňa.

Zahladenie odsúdenia je rozhodovanie súdu na základe žiadosti odsúdeného, osôb, ktoré by mohli v prospech odsúdeného podať odvolanie alebo na návrh záujmového združenia občanov ( ). Z uvedeného vyplýva, že po uplynutí trojročnej lehoty po výkone trestu odňatia slobody, t.j. po 27. auguste 2010 mohol Q. J.spešne dosiahnuť zahladenie citovaného odsúdenia so všetkými dôsledkami už uvedenými pre ukladanie mu úhrnného trestu pri aktuálnom odsúdení. Tým, že rozhodovanie o zahladení odsúdenia je podmienené žiadosťou odsúdeného, je jednoznačne dané, že sa nejedná o rozhodovanie súdu z úradnej povinnosti (ex offitio), ako to vyžaduje v podanom dovolaní obvinený riešením predbežnej otázky. Zahladenie odsúdenia je zákonom predpokladanou možnosťou umožniť, aby sa pri splnení určitých podmienok odstránili nepriaznivé dôsledky odsúdenia, ktoré trvajú aj po výkone trestu a ktoré by mohli odsúdenému sťažovať jeho uplatnenie v ďalšom živote. Ak túto možnosť odsúdený nevyužije, jeho odsúdenie je v registri trestov naďalej vykazované so všetkými s tým spojenými právnymi (i morálnymi) dôsledkami.

Výnimkou z uvedeného je zahladenie odsúdenia mladistvého, ktorému bol uložený trest odňatia slobody neprevyšujúci jeden rok, dňom výkonu tohto trestu ( Tr. zák.), o čom je povinný z úradnej povinnosti rozhodnúť súd za splnenia zákonných podmienok ( Tr. zák., posledná veta ) správania sa odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody, po výkone tohto trestu. Ak by tak súd z akýchkoľvek dôvodov neučinil a o zahladení (či nezahladení) takéhoto odsúdenia by nerozhodol, muselo by to byť riešené ako predbežná otázka v konaní, v ktorom je potrebné posúdiť vplyv zahladenia či nezahladenia takého odsúdenia pre uloženie trestu, zaradenie obvineného do ústavu na výkon trestu s príslušným stupňom stráženia, či iné zákonom predpokladané rozhodnutie. Uvedená špeciálna úprava rozhodovania o zahladení (či nezahladení) odsúdenia u mladistvých z úradnej povinnosti súdom je prejavom prístupu ku skupine osôb, ktoré sú vo veku mladistvých alebo blízkom tomuto veku pre ich emočnú nezrelosť vo vzťahu k spáchaniu trestných činov a dôsledkom potrestania pre ich ďalší život, avšak aj tu s výnimkou akcentu na uložený trest odňatia slobody do jedného roka, ktorý je spravidla ukladaný za menej závažné trestné činy.

Uvedené benefity sa však vzťahujú na dospelých odsúdených, kde platia už uvedené všeobecné pravidlá pre zahladenie odsúdení. Preto nie je dôvodné, tak ako to požadoval v podanom dovolaní Q. J., aby súdy riešili zahladenie jeho odňatia v rámci predbežnej otázky. Takýto postup prichádza do úvahy vtedy, ak

bez neho nemožno rozhodnúť, napr. ukladanie súhrnného trestu podľa § 42 Tr. zák., kde v odseku 3 zákon uvádza, že ustanovenie o súhrnnom treste sa nepoužije, ak skoršie odsúdenie je takej povahy, že sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený. Iná je situácia pre riešenie otázky pre zaradenie odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s príslušným stupňom stráženia, čo je aj prípad rozhodovania súdov nižších stupňov v aktuálnej trestnej veci Q. J., kde sa vychádza z predpokladu, že pokiaľ nie je odsúdenie zahladené, prihliada sa na to pri použití ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. (ak sa jedná o dobu výkonu trestu odňatia slobody v posledných desiatich rokoch pred spáchaním aktuálneho trestného činu). I tu je prípustná výnimka, avšak vzťahujúca sa opäť na odsúdenie mladistvého a vyriešenie predbežnej otázky v zmysle , ak súd nerozhodol o zahladení (či nezahladení) jeho odsúdenia po výkone trestu odňatia slobody (pozri rozhodnutie R 53/1968). Opak, t.j. rozhodovanie v rámci predbežnej otázky o zahladeniach odsúdení (u dospelých páchateľov) v rámci každého rozhodovania o zaradení do ústavu na výkon trestu s minimálnym, či stredným stupňom stráženia, by znamenalo de facto nahradzovanie rozhodnutí o zahladení odsúdení podľa Tr. zák. a popieralo by to zmysel ustanovenia o rozhodovaní na základe žiadosti (prípadne návrhu) a znamenalo by to právnu neistotu právoplatnosťou uzavretých rozhodnutí súdov, keďže rozhodnutie o zahladení odsúdenia podľa všeobecných ustanovení je rozhodnutím všeobecne platným pre všetky konania, avšak rozhodnutie v rámci predbežnej otázky je rozhodnutím ad hoc (pre tento prípad) nemajúce všeobecnú platnosť. Nemožno preto akceptovať názor dovolateľa, že bolo povinnosťou súdu prvého či druhého stupňa vyriešiť zahladenia odsúdenia Q. J. v jeho predchádzajúcej trestnej veci v rámci predbežnej otázky v tomto konaní.

Druhou možnosťou je situácia neuplatnenia ustanovenia § 37 písm. m/ veta pred bodkočiarkou t.j., že obvinený bol už za trestný čin odsúdený, kedy súd môže podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia na túto okolnosť neprihliadnuť (veta za bodkočiarkou uvedeného ustanovenia). Tu je vecou zodpovedného posúdenia súdu či a na základe akých okolností nebude brať do úvahy predchádzajúce odsúdenie. Ak súd pri ukladaní trestu do úvahy predchádzajúceho odsúdenia nevezme, znamená to, že nepoužije priťažujúcu okolnosť § 37 písm. m/ Tr. zák., čo však zároveň nevyvoláva poľahčujúcu okolnosť vedenia riadneho života podľa § 36 písm. j/ Tr. zák., pretože tu nejde o zahladenie odsúdenia, ale len neuplatnenie odsúdenia pre konkrétne rozhodnutie o ukladaní trestu. Túto možnosť však súd prvého stupňa neuplatnil, keď predchádzajúce odsúdenie Q. J. považoval za tak závažné, že zakladá priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ veta pred bodkočiarkou Tr. zák. Pri neuplatnení tejto priťažujúcej okolnosti by nastal stav uvedený v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu o existencii jednej priťažujúcej okolnosti a to podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. (spáchanie viacerých trestných činov), čo pri absencii poľahčujúcich okolností i tak nemení použitie ustanovenia § 38 ods. 4 Tr. zák., a tak zvýšenie spodnej hranice relevantnej trestnej sadzby.

Treťou možnosťou je situácia, kedy súd vezme do úvahy predchádzajúce odsúdenie za trestný čin pri ukladaní trestu s dôsledkom použitia tak priťažujúcej okolnosti pri rozhodovaní o treste podľa § 37 písm. m/ Tr. zák., čo je aj aktuálny prípad obvineného Q. J.. Súd prvého stupňa použitie tejto priťažujúcej okolnosti v odôvodnení rozsudku ozrejmil, súd druhého stupňa na to v rozsudku, ktorým zamietol odvolanie obvineného, poukázal len nepriamo, avšak samotný výrok o zamietnutí odvolania je prejavom stotožnenia sa so závermi prvostupňového súdu aj v otázke ukladanie trestu obvinenému.

Najvyšší súd rozhodujúc o podanom dovolaní nemôže ako inštancia tretieho stupňa zasahovať do ukladania trestov, iba pokiaľ by predmetom jeho rozhodovania bol uplatnený dovolací dôvod podľa - t.j., že bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa, čo nie je prípad obvineného Q. J., ktorému bol uložený trest v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby, alebo pokiaľ by v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa (všeobecný hmotnoprávny dôvod vo vzťahu k špeciálnemu hmotnoprávnemu dôvodu podľa vzťahujúcim sa k výroku o treste) bolo preukázané nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia (než je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku) Tak ako bolo uvedené v predchádzajúcom texte odôvodnenia tohto rozhodnutia, najvyšší súd takýto dôvod porušenia zákona v konkrétnom rozhodnutí krajského súdu nezistil (rovnako ako v jemu

predchádzajúcom rozhodnutí okresného súdu). K všeobecnej námietke uplatnenej dovolateľom o nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku dovolací súd len podotýka, že súdy nižších stupňov skutok obvineného Q. J. správne právne kvalifikovali, pričom správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Najvyššiemu súdu z pozície dovolacieho súdu neprináleží zasahovať do ukladania trestov v konkrétnych veciach posudzovaním otázky použitia mimoriadneho zníženia trestu, a teda zaujatia stanoviska, či súdy nižších stupňov v konkrétnej veci mali alebo mohli uplatniť ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák., ako to požaduje v podanom dovolaní obvinený Q. J.. Najvyšší súd dáva do pozornosti, že z pozície jeho rozhodovacej právomoci ako dovolacieho súdu mu neprináleží ani posudzovanie otázok primeranosti pomerov uložených trestov za konkrétne trestné činy spolupáchateľov, ako to namieta v dovolaní Q. J. poukazovaním na uložený trest jeho spolupáchateľovi v nižšej výmere za závažnejšie trestné činy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa , a preto dovolanie podľa odmietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.