Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
4db/388928.634655.pdf
PDF · 213.88 KB
No categories available
6ECdo/113/2013
Najvyšší súd 6 ECdo 113/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej PRO CIVITAS, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Astrová č. 2/A, IČO : 45 869 464, zastúpenej advokátskou kanceláriou
verita, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karpatská č. 18, v mene a na účet ktorej koná
JUDr. Jozef Novák, advokát a konateľ, proti povinnej I. P., bývajúcej v Š., o vymoženie 1
550,85 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 3 Er 176/2012,
o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. septembra
2012 sp. zn. 1 CoE 289/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená 13. januára 2012 podala súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie
na vymoţenie sumy 1 550,85 € s príslušenstvom na podklade exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská
cesta č. 7, zo 7. októbra 2011 sp. zn. sp. zn. IDB0610091, ktorým bola ţalovanej I. P. uloţená
povinnosť zaplatiť ţalobkyni PRO CIVITAS, s.r.o. istinu v sume 1 550,85 € s
príslušenstvom. Súdna exekútorka poţiadala Okresný súd Brezno o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie.
Okresný súd Brezno uznesením z 1. marca 2012 č. k. 3 Er 176/2012-19 ţiadosť súdnej
exekútorky JUDr. Eleonóry Noskovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Súd dospel k záveru, ţe formálna podmienka písomnej formy rozhodcovskej zmluvy podľa § 4
zákona č. 244/2012 Z. z. o rozhodcovskom konaní v danom prípade dodrţaná nebola. Zo
Zmluvy o úvere a pripojených Podmienok pre úver a Všeobecných obchodných podmienok nie
je zrejmé, ţe by spĺňali náleţitosti, ktoré vyţaduje zákon, teda ţe by došlo k podpisu
uvedených všeobecných obchodných podmienok spoločnosti obidvoma účastníkmi, čím by
zaloţili rozhodcovskú doloţku. Zo spojenia zmluvy a Podmienok pre úver a Všeobecných
obchodných podmienok nemoţno vyvodiť, ţe obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov
zmluvy o úvere, ţe sú s ňou oboznámení a súhlasia s Podmienkami pre úver a Všeobecnými
obchodnými podmienkami. S poukazom na ustanovenie § 4 zákona o rozhodcovskom konaní
konštatoval, ţe rozhodcovská doloţka bola uzavretá neplatne, aj s ohľadom na to, ţe v
rozhodcovskej zmluve sa nenachádzal odkaz na ţiadnu konkrétnu zmluvu. Z týchto
skutočností vyvodil závery, ţe právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej
veci bola zaloţená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný titul bol vydaný v
rozpore so zákonom, a preto v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ţiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávnenej uznesením z 18. septembra
2012 sp. zn. 1 CoE 289/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil
(§ 219 ods. 1 O. s. p.); stotoţnil sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2
O. s. p.) a na jeho doplnenie pripojil ďalšie dôvody. Vyjadril sa k oprávneniu exekučného
súdu preskúmavať rozhodcovský rozsudok, pričom uviedol, ţe rozhodcovská doloţka tak, ako
bola koncipovaná v tomto prípade spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa (povinnej), ktorej je fakticky odopretá moţnosť brániť svoje práva
pred všeobecným súdom. Poukázal na skutočnosť, ţe rozhodcovské konanie bolo dojednané
ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, ak podá ţalobu veriteľ, čo povaţoval
za neprijateľné. Uviedol, ţe zmluvná podmienka je v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej
zmluvy, a niet ţiadnych pochybností o tom, ţe takáto zmluvná podmienka sa prieči aj dobrým
mravom. Rozhodcovskú doloţku, ktorá mala v predmetnom konaní zaloţiť legitimitu pre
exekučný titul, posúdil ako neprijateľnú, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, ţe spotrebiteľ si
osobitne rozhodcovskú doloţku nevyjednal a fakticky nemal na výber, vzhľadom na jej
konštituovanie s ostatnými štandardnými podmienkami. Taktieţ sa vyjadril i k argumentácii
oprávnenej, ktorá sa týkala pouţitia ustanovenia § 94b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby
dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdnu exekútorku vykonaním
exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu
prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila
z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O. s. p. (t. j., ţe sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov; v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo
konanie; nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom
konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom) a dôvodnosť z § 241 ods. 2
písm. a/ aţ c/ O. s. p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237; konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci). Podľa dovolateľky niţšie postavené súdy rozhodli
mimo právomoc všeobecných súdov, keď preskúmavali právoplatný rozsudok rozhodcovského
súdu. Prekáţku „res iudicata“ dovolateľka vysvetľovala tým, ţe vec uţ bola právoplatne
rozhodnutá rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom. Exekučný súd v exekučnom konaní
nebol oprávnený preskúmať správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu
a na jeho preskúmanie súdom nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení,
ktorý je podľa zákona potrebný. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá moţnosť konať pred
súdom, (ktorým došlo k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd)
povaţovala to, ţe jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského
rozsudku na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide
o posúdenie otázky o existencii neprijateľnej podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru
o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doloţky, výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho
zákonníka, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či
povinností podľa ustanovení zákona o bankách) prvostupňovým a odvolacím súdom.
V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci, význam
rozhodcovského konania, ktoré porovnávala s občianskym súdnym konaním. Poukázala
na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle implementovanej Smernice rady 93/13/EHS
do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej skutočný význam v doktrinálnej judikatúre
ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne uvádzaných prípadoch.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), riadne zastúpená (§ 241
ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba
odmietnuť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p. V zmysle platnej právnej
úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska (§ 239
ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O. s. p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.).
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod
prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska.
Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil
a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je
prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým, ţe
v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/
O. s. p.). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali konať
a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to, ţe
bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či
neprijateľnosť rozhodcovskej doloţky. V skutočnosti tak namietala, ţe rozhodnutia súdov
spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní, resp. Exekučného poriadku. Z určujúceho – obsahového – hľadiska
(viď § 41 ods. 2 O. s. p.), preto nešlo z jej strany o námietku nedostatku právomoci súdov, ale
o námietku inú, uvádzanú vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje
rozhodnutia.
V predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom
právomoc súdov (exekučného súdu ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe) vyplýva
jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/
O. s. p. tak nebola opodstatnená.
Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a písm. e/ O. s. p.
mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“
v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,
i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí moţnosti konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. videla v odmietnutí práva na uspokojenie
priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené
a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.
K prvému dovolateľkou namietanému dôvodu treba uviesť, ţe prekáţka rozsúdenej
veci (/rei iudicatae/ § 159 ods. 3 O. s. p.) patrí k procesným podmienkam konania a jej
existencia v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom, ţe
právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje moţnosť
totoţnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní
ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka
rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak
ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových
tvrdení, z akých uţ bol pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). O totoţnosť
účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými
účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251
ods. 4 O. s. p.). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania nevyplýva, ţe konaniu v tejto
veci – t. j. medzi oprávnenou PRO CIVITAS s.r.o., a povinnou I. P., týkajúcej sa
vymoţenia 1 550,85 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 3 Er
176/2012 na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok zo 7. októbra 2011
sp. zn. IDB0610091, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ,
ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s. predchádzalo iné exekučné konanie s tým istým
predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekáţku rozsúdenej veci
pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom
konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme
rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania,
ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou moţnosťou k súdnemu sporovému
konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul, splnenia ktorého sa moţno domáhať
vykonaním exekúcie. Oprávnená preto neopodstatnene namieta, ţe súdy niţších stupňov
zaťaţili konanie vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p.
Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O. s. p., ktorej sa súdy mali, dopustiť tým, ţe
nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné, treba uviesť, ţe ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237
písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej
z neodstrániteľných podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha
napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu, treba
konanie zastaviť. Exekučný súd, totiţ v predmetnej veci, začal konať na základe ţiadosti
súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný
rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade
z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany oprávnenej
o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/
O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej
správnosti postupu súdov niţších stupňov.
Pokiaľ ide o odňatie moţnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. treba
zdôrazniť, ţe dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je
procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme
moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré mu
právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených
záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (v zmysle ustálenej judikatúry) sa
povaţuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiţ zastavenie exekúcie, čím sa
oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia
(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 24/2010 a sp. zn.
3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci nejde o túto vadu konania.
Dospel pritom k záveru, ţe konanie súdov takouto vadou nie je postihnuté.
Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú
otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť
platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju
právomoc.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma ţiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona
č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa
nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní
od doručenia ţiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak
ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor ţiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.
3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, ţe pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru
súdnej praxe, ţe uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu
na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom
s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch
ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho
predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náleţitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia
subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloţenej povinnosti, ktorá sa má nútene
vykonať).
Exekučný súd je teda uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či
oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto
skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, ţe ak
exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,
nevyvolávajúce ţiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemoţno preto viesť nútený výkon rozhodnutia.
Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medziiným v tom, ţe jeho právomoc vec
prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci
rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými
stranami, a to či uţ vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky. Ak teda
právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy
a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,
zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie, je logické, ţe exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť,
nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či
bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môţe totiţ zaloţiť právomoc
rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť
právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
Z vyššie uvedeného moţno vyvodiť záver, ţe exekučný súd, ktorý koná o návrhu
na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových
a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený
uţ v štádiu rozhodovania o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami
bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, ţe právomoc rozhodcovského súdu bola zaloţená
na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou
doloţkou viazaná.
Nemoţno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, ţe zo ţiadneho ustanovenia procesného
predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doloţku posúdiť z hľadiska jej
platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podloţený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní ţiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doloţka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní
dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doloţkou
(jej platnosti) treba uviesť, ţe v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii rozhodujúce
skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom a právnom
stave (z rozhodcovského rozsudku zo 7. októbra 2011 sp. zn. IDB0610091, vydaného Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA
a MEDIAČNÁ, a.s. je okrem iného zrejmé, ţe rozhodcovský súd zaloţil svoju právomoc na
ustanovení bodu 11.2 Obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2007), na zmluve o úvere
z 12. októbra 2007. Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doloţky skúmal odvolací súd v súlade
so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. (individuálne dojednanie
podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyţadovanie prejednania sporov výlučne
rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti s
platnosťou rozhodcovskej doloţky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení
vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Hlavnými dôvodmi neplatnosti rozhodcovskej
doloţky však bola najmä skutočnosť, ţe nebola ako súčasť formulárovej zmluvy individuálne
dojednaná a splynula s ostatnými štandardnými ustanoveniami zmluvy. Napokon i záver
exekučného súdu o tom, ţe skúmaná rozhodcovská doloţka je neplatná, z dôvodov nedostatku
formy, nie je v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii,
takýto záver umoţňovali.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, ţe ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených
v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve bolo
preto moţné skúmať aj z iných hľadísk, neţ v tomto ustanovení výslovne uvedených, najmä
z tých, ktoré neboli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo v danom prípade.
Keďţe exekučný súd zistil uţ pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ţe
exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloţeného oprávnenou, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, ţe nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú ţiadosť zamietol a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia ţiadosti súdnej exekútorky o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, ţe pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné
predpoklady. Postup súdov niţších stupňov nemal preto za následok odňatie moţnosti
oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Dovolací súd dospel tieţ k záveru, ţe nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého
stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú poţiadavkám vyplývajúcim
z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3
O. s. p. V tejto súvislosti treba pripomenúť, ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou
predloţené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver
o nesplnení podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa
stotoţnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov
súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil
s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého
uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené ţiadosti
súdnej exekútorky. Okolnosť, ţe táto odpoveď oprávnenú neuspokojuje, neznamená, ţe
odôvodnenie nespĺňa parametre vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p.; za odňatie
moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek oprávnenej.
Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.
K námietke oprávnenej, ţe slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice nie
je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, ţe aţ do nadobudnutia účinnosti
nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného
vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia
v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3 zákona
č. 416/2004 Z. z. o úradnom vestníku Európskej únie).
Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. ţe ich konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe ich
rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/
O. s. p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé osebe)
nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie je
v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú
splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1
O. s. p., § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. júla 2013
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová