Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6ECdo/113/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej PRO CIVITAS, s.r.o.,

so sídlom v Bratislave, Astrová č. 2/A, IČO : 45 869 464, zastúpenej advokátskou kanceláriou

verita, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karpatská č. 18, v mene a na účet ktorej koná

JUDr. Jozef Novák, advokát a konateľ, proti povinnej I. P., bývajúcej v Š., o vymoženie 1

550,85 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. ,

o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. septembra

2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená 13. januára 2012 podala súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie

na vymoţenie sumy 1 550,85 € s príslušenstvom na podklade exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R

ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská

cesta č. 7, zo 7. októbra 2011 sp. zn. sp. zn. IDB0610091, ktorým bola ţalovanej I. P. uloţená

povinnosť zaplatiť ţalobkyni PRO CIVITAS, s.r.o. istinu v sume 1 550,85 € s

príslušenstvom. Súdna exekútorka poţiadala Okresný súd Brezno o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie.

Okresný súd Brezno uznesením z 1. marca 2012 č. k. -19 ţiadosť súdnej

exekútorky JUDr. Eleonóry Noskovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Súd dospel k záveru, ţe formálna podmienka písomnej formy rozhodcovskej zmluvy podľa § 4

o rozhodcovskom konaní v danom prípade dodrţaná nebola. Zo

Zmluvy o úvere a pripojených Podmienok pre úver a Všeobecných obchodných podmienok nie

je zrejmé, ţe by spĺňali náleţitosti, ktoré vyţaduje zákon, teda ţe by došlo k podpisu

2

uvedených všeobecných obchodných podmienok spoločnosti obidvoma účastníkmi, čím by

zaloţili rozhodcovskú doloţku. Zo spojenia zmluvy a Podmienok pre úver a Všeobecných

obchodných podmienok nemoţno vyvodiť, ţe obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov

zmluvy o úvere, ţe sú s ňou oboznámení a súhlasia s Podmienkami pre úver a Všeobecnými

obchodnými podmienkami. S poukazom na ustanovenie § 4 zákona o rozhodcovskom konaní

konštatoval, ţe rozhodcovská doloţka bola uzavretá neplatne, aj s ohľadom na to, ţe v

rozhodcovskej zmluve sa nenachádzal odkaz na ţiadnu konkrétnu zmluvu. Z týchto

skutočností vyvodil závery, ţe právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej

veci bola zaloţená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný titul bol vydaný v

rozpore so zákonom, a preto v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ţiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávnenej uznesením z 18. septembra

2012 sp. zn. uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil

( ); stotoţnil sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (

) a na jeho doplnenie pripojil ďalšie dôvody. Vyjadril sa k oprávneniu exekučného

súdu preskúmavať rozhodcovský rozsudok, pričom uviedol, ţe rozhodcovská doloţka tak, ako

bola koncipovaná v tomto prípade spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach

v neprospech spotrebiteľa (povinnej), ktorej je fakticky odopretá moţnosť brániť svoje práva

pred všeobecným súdom. Poukázal na skutočnosť, ţe rozhodcovské konanie bolo dojednané

ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, ak podá ţalobu veriteľ, čo povaţoval

za neprijateľné. Uviedol, ţe zmluvná podmienka je v hrubom nepomere v neprospech

spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej

zmluvy, a niet ţiadnych pochybností o tom, ţe takáto zmluvná podmienka sa prieči aj dobrým

mravom. Rozhodcovskú doloţku, ktorá mala v predmetnom konaní zaloţiť legitimitu pre

exekučný titul, posúdil ako neprijateľnú, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, ţe spotrebiteľ si

osobitne rozhodcovskú doloţku nevyjednal a fakticky nemal na výber, vzhľadom na jej

konštituovanie s ostatnými štandardnými podmienkami. Taktieţ sa vyjadril i k argumentácii

oprávnenej, ktorá sa týkala pouţitia ustanovenia o bankách.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby

dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdnu exekútorku vykonaním

exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu

prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila

z , , , (t. j., ţe sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

3

súdov; v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo

konanie; nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom

konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom) a dôvodnosť z § 241 ods. 2

písm. a/ aţ c/ (v konaní došlo k vadám uvedeným v ; konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci). Podľa dovolateľky niţšie postavené súdy rozhodli

mimo právomoc všeobecných súdov, keď preskúmavali právoplatný rozsudok rozhodcovského

súdu. Prekáţku „res iudicata“ dovolateľka vysvetľovala tým, ţe vec uţ bola právoplatne

rozhodnutá rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom. Exekučný súd v exekučnom konaní

nebol oprávnený preskúmať správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu

a na jeho preskúmanie súdom nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení,

ktorý je podľa zákona potrebný. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá moţnosť konať pred

súdom, (ktorým došlo k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd)

povaţovala to, ţe jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského

rozsudku na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide

o posúdenie otázky o existencii neprijateľnej podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru

o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doloţky, výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho

zákonníka, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či

povinností podľa ustanovení zákona o bankách) prvostupňovým a odvolacím súdom.

V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci, význam

rozhodcovského konania, ktoré porovnávala s občianskym súdnym konaním. Poukázala

na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle implementovanej Smernice rady 93/13/EHS

do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej skutočný význam v doktrinálnej judikatúre

ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne uvádzaných prípadoch.

Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), riadne zastúpená (

ods. 1 ), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

moţno napadnúť dovolaním ( a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba

odmietnuť.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia V zmysle platnej právnej

úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie stanoviska (

ods. 1, písm. a/ a písm. b/ ). Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky (, , ).

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod

prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie stanoviska.

Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil

a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je

prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým, ţe

v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/

). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali konať

a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to, ţe

bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či

neprijateľnosť rozhodcovskej doloţky. V skutočnosti tak namietala, ţe rozhodnutia súdov

spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení

o rozhodcovskom konaní, resp. Exekučného poriadku. Z určujúceho – obsahového – hľadiska

(viď ), preto nešlo z jej strany o námietku nedostatku právomoci súdov, ale

o námietku inú, uvádzanú vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje

rozhodnutia.

V predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom

právomoc súdov (exekučného súdu ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe) vyplýva

jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/

tak nebola opodstatnená.

Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení a

mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“

v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,

i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí moţnosti konať

6

pred súdom v zmysle videla v odmietnutí práva na uspokojenie

priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené

a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.

K prvému dovolateľkou namietanému dôvodu treba uviesť, ţe prekáţka rozsúdenej

veci (/rei iudicatae/ ) patrí k procesným podmienkam konania a jej

existencia v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom, ţe

právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje moţnosť

totoţnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní

ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak

ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových

tvrdení, z akých uţ bol pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). O totoţnosť

účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými

účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251

ods. 4 ). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania nevyplýva, ţe konaniu v tejto

veci – t. j. medzi oprávnenou PRO CIVITAS s.r.o., a povinnou I. P., týkajúcej sa

vymoţenia 1 550,85 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 3 Er

176/2012 na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok zo 7. októbra 2011

sp. zn. IDB0610091, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ,

ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s. predchádzalo iné exekučné konanie s tým istým

predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekáţku rozsúdenej veci

pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom

konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme

rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania,

ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou moţnosťou k súdnemu sporovému

konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul, splnenia ktorého sa moţno domáhať

vykonaním exekúcie. Oprávnená preto neopodstatnene namieta, ţe súdy niţších stupňov

zaťaţili konanie vadou uvedenou v

Pokiaľ ide o vadu podľa , ktorej sa súdy mali, dopustiť tým, ţe

nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo

potrebné, treba uviesť, ţe ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237

7

písm. e/ zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej

z neodstrániteľných podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha

napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu, treba

konanie zastaviť. Exekučný súd, totiţ v predmetnej veci, začal konať na základe ţiadosti

súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný

rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade

z určujúceho – obsahového – hľadiska ( ) nejde zo strany oprávnenej

o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/

, ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej

správnosti postupu súdov niţších stupňov.

Pokiaľ ide o odňatie moţnosti pred súdom konať v zmysle treba

zdôrazniť, ţe dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je

procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme

moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré mu

právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených

záujmov. Za porušenie práva v zmysle (v zmysle ustálenej judikatúry) sa

povaţuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiţ zastavenie exekúcie, čím sa

oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia

(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a sp. zn.

). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci nejde o túto vadu konania.

Dospel pritom k záveru, ţe konanie súdov takouto vadou nie je postihnuté.

Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú

otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť

platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju

právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma ţiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona

č. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa

nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní

od doručenia ţiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak

ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor ţiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.

, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, ţe pokiaľ

oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského

súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru

súdnej praxe, ţe uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie

súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu

na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom

s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch

ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho

predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu

obsahových náleţitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia

subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloţenej povinnosti, ktorá sa má nútene

vykonať).

Exekučný súd je teda uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či

oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto

skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, ţe ak

exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,

nevyvolávajúce ţiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemoţno preto viesť nútený výkon rozhodnutia.

Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medziiným v tom, ţe jeho právomoc vec

prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci

9

rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými

stranami, a to či uţ vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky. Ak teda

právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy

a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,

zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom

s právomocou na jeho vydanie, je logické, ţe exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť,

nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či

bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môţe totiţ zaloţiť právomoc

rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť

právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Z vyššie uvedeného moţno vyvodiť záver, ţe exekučný súd, ktorý koná o návrhu

na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových

a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený

uţ v štádiu rozhodovania o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami

bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, ţe právomoc rozhodcovského súdu bola zaloţená

na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky

vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou

doloţkou viazaná.

Nemoţno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, ţe zo ţiadneho ustanovenia procesného

predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doloţku posúdiť z hľadiska jej

platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podloţený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní ţiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doloţka bola uzavretá platne.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní

dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky exekučný súd len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doloţkou

(jej platnosti) treba uviesť, ţe v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii rozhodujúce

10

skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom a právnom

stave (z rozhodcovského rozsudku zo 7. októbra 2011 sp. zn. IDB0610091, vydaného Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA

a MEDIAČNÁ, a.s. je okrem iného zrejmé, ţe rozhodcovský súd zaloţil svoju právomoc na

ustanovení bodu 11.2 Obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2007), na zmluve o úvere

z 12. októbra 2007. Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doloţky skúmal odvolací súd v súlade

so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. (individuálne dojednanie

podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyţadovanie prejednania sporov výlučne

rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti s

platnosťou rozhodcovskej doloţky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení

vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Hlavnými dôvodmi neplatnosti rozhodcovskej

doloţky však bola najmä skutočnosť, ţe nebola ako súčasť formulárovej zmluvy individuálne

dojednaná a splynula s ostatnými štandardnými ustanoveniami zmluvy. Napokon i záver

exekučného súdu o tom, ţe skúmaná rozhodcovská doloţka je neplatná, z dôvodov nedostatku

formy, nie je v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii,

takýto záver umoţňovali.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, ţe ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených

v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve bolo

preto moţné skúmať aj z iných hľadísk, neţ v tomto ustanovení výslovne uvedených, najmä

z tých, ktoré neboli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo v danom prípade.

Keďţe exekučný súd zistil uţ pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ţe

exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloţeného oprávnenou, je v rozpore

so zákonom, dospel k správnemu záveru, ţe nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú ţiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia ţiadosti súdnej exekútorky o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, ţe pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Postup súdov niţších stupňov nemal preto za následok odňatie moţnosti

oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia

Dovolací súd dospel tieţ k záveru, ţe nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého

stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú poţiadavkám vyplývajúcim

11

z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3

V tejto súvislosti treba pripomenúť, ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba

na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní ().

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou

predloţené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nesplnení podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa

stotoţnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov

súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil

s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého

uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené ţiadosti

súdnej exekútorky. Okolnosť, ţe táto odpoveď oprávnenú neuspokojuje, neznamená, ţe

odôvodnenie nespĺňa parametre vyplývajúce z ustanovenia ; za odňatie

moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek oprávnenej.

Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

a ; odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia

spĺňa.

K námietke oprávnenej, ţe slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice nie

je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, ţe aţ do nadobudnutia účinnosti

nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného

vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia

12

v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3 zákona

č. o úradnom vestníku Európskej únie).

Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. ţe ich konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe ich

rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/

), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé osebe)

nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie je

v ustanoveniach upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú

splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

, a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. júla 2013

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová