Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
0e9/389159.abb829.pdf
PDF · 108.38 KB
No categories available
3ECdo/62/2013
Najvyšší súd 3 ECdo 62/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti
povinnej K. G., bývajúcej vo F., o vymoženie 579,49 € s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 70 Er 211/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Prešove z 29. novembra 2012 sp. zn. 19 CoE 129/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 579,49 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú
sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 2. decembra 2011 sp. zn. I. Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Prešov
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Prešov uznesením z 3. mája 2012 č.k. 70 Er 211/2012-15 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V odôvodnení
poukázal na to, že na základe úverovej zmluvy z 25. februára 2008 P. B., a.s. (právna
predchodkyňa oprávnenej) poskytla povinnej úver vo výške 663,88 €, ktorý sa povinná
zaviazala splácať v pravidelných mesačných splátkach so splatnosťou uvedenou v Zmluve
o úvere (ďalej len „úverová zmluva“). Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej
zmluvy a úverových zmluvných podmienok dospel súd prvého stupňa k záveru, že žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie treba zamietnuť, lebo sa prieči zákonu.
Konštatoval, že pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označila rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul, potom je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak k jej
uzavretiu nedošlo, nemohol daný spor prejednať rozhodcovský súd a následne ani vydať
rozhodcovský rozsudok. V konaní nebola zo strany účastníkov doložená rozhodcovská
zmluva vo forme osobitnej zmluvy, ako to ustanovuje § 4 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“). Z obsahu úverovej zmluvy
a z pripojených Všeobecných obchodných podmienok nie je zrejmé, že by spĺňali náležitosti,
požadované zákonom č. 244/2002 Z.z.; nevyplýva z nich, že by došlo k podpisu Všeobecných
obchodných podmienok obidvoma sporovými stranami, čím by založili rozhodcovskú
doložku. To odôvodňuje záver o neprijateľnosti tejto doložky, nakoľko neboli dodržané
ustanovenia § 4 zákona č. 244/2002 Z.z., a teda nebola daná ani právomoc rozhodcovského
súdu na konanie o nároku vyplývajúceho z úverovej zmluvy uzatvorenej dňa 25. februára
2008. Aplikujúc ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preto súd žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove uznesením z 29. novembra 2012
sp. zn. 19 CoE 129/2012 napadnuté uznesenie potvrdil. Dospel k záveru, že odvolanie
oprávnenej smeruje proti vecne správnemu uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré treba
potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd poukázal na rozdielnosť medzi formálnou
a materiálnou právoplatnosťou rozhodnutia, pričom uviedol, že materiálna právoplatnosť
rozhodnutia nie je bezvýnimočná a existujú výnimky, kedy sa na materiálnu právoplatnosť
nemá prihliadať. Takýmto príkladom výnimky je ustanovenie § 40 zákona č. 244/2002 Z.z.
o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Preto i ustanovenie § 35 zákona č. 244/2002
Z.z. v spojení s § 159 O.s.p. treba redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti
doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok
preskúmava na základe žaloby podľa § 40 citovaného zákona. V tomto duchu je potom
potrebné vykladať aj ustanovenie § 45 tohto zákona, ktoré v sebe zakotvuje osobitný
prieskumný inštitút – prieskumnú právomoc exekučného súdu. Preto exekučný súd nie
je materiálnou právoplatnosťou rozhodnutia viazaný a môže ho preskúmavať z hľadísk
vyjadrených v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. Aj podľa názoru odvolacieho súdu
má predmetná rozhodcovská doložka charakter nekalej podmienky, ktorá spôsobuje v právach
a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech povinnej (§ 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Takúto rozhodcovskú doložku je preto potrebné považovať
za absolútne neplatnú. K námietke oprávnenej, že zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách jej
ukladal povinnosť ponúknuť klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy, odvolací súd uviedol, že táto námietka je nedôvodná, nakoľko aj splnenie tejto
povinnosti sa musí realizovať v medziach práva na ochranu spotrebiteľa. Správny je preto
záver súdu prvého stupňa, že žiadosť súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie
bolo potrebné zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala
napadnuté uznesenie buď zmeniť tak, že dovolací súd „poverí súdneho exekútora vykonaním
exekúcie“, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade: a) rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.), b) rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.); túto procesnú vadu vyvodzovala
dovolateľka z toho, že rozhodcovský súd rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne
uzavretej rozhodcovskej zmluvy, všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam
rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov a v zásade nie sú oprávnené preskúmavať
rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke, nesmú zamietnuť žiadosť o poverenie
na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, ktorý nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť, ani opätovne posudzovať to, čo preskúmal a záväzne právne
vyhodnotil rozhodcovský súd, c) rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), d) odňali oprávnenej
možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že odmietli vykonať exekučný titul,
ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, e) konanie zaťažili tzv. inou vadou konania
majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a f) svoje
rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné
dovolanie, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie
oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo, preto prípustnosť jej dovolania
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia zo 4. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 224/2012, 14. mája 2013 sp. zn.
3 Cdo 295/2012, 14. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 182/2012, 14. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 6/2013,
14. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 16/2013, z 12. júna 2013 sp. zn. 3 ECdo 9/2013, 12. júna 2013
sp. zn. 3 ECdo 37/2013, 12. júna 2013 sp. zn. 3 ECdo 8/2013, 27. júna 2013 sp. zn.
3 Cdo 237/2012, 27. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 227/2012, 3. júla 2013 sp. zn.
3 ECdo 106/2013, 25. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 42/2013, 25. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 62/2013
a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne
opodstatnené aj v preskúmavanej veci. S prihliadnutím na požiadavku procesnej ekonomiky
preto najvyšší súd na odôvodnenia týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, že
sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. prekážku rozsúdenej veci (§ 237 písm. d/ O.s.p.) pre exekučné konanie netvorí
rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, lebo rozhodcovské konanie
nemá charakter exekučného konania,
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá len na tie prípady, v ktorých súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebol podaný žiadny návrh na začatie konania vo veci,
ktorá nemôže začať bez návrhu (oprávnená ale podala návrh na vykonanie exekúcie),
4. pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom
oboznamovanie s obsahom listín zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania
sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného,
5. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie sa oprávnenej neodopiera právo na výkon
rozhodnutia,
6. pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol
spor so spotrebiteľom prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
7. postup banky nezodpovedal v danom prípade § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách, lebo rozhodcovská doložka nebola naformulovaná tak, aby založila
právomoc rozhodcovského súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením
(viď § 67 ods. 1 a 2 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene
niektorých zákonov),
8. nedôvodná a irelevantná je aj námietka oprávnenej, že slovenský preklad Smernice nie
je správny.
K týmto záverom (viď 1. až 8.) dospel najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací
súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 6. augusta 2013
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková