Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
97a/389623.b391a8.pdf
PDF · 197.33 KB
No categories available
7Cdo/21/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7 Cdo 21/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.B.,
IČO: X., zastúpenej F., so sídlom v B.B., IČO: X., v mene a na účet ktorej koná advokát a
konateľ doc. JUDr. B., PhD., proti povinnej R., bývajúcej v Š., pre vymoženie 1 202,95 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 13 Er 291/2007, o dovolaní
oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 10. júla 2012 sp. zn. 10 CoE 300/2011,
takto
rozhodol:
Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 10. júla 2012 sp. zn.
10 CoE 300/2011 o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie
sumy 1 202,95 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú
sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S.,
so sídlom v B. zo 7. decembra 2006 sp. zn. S.. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Galanta
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Galanta udelil poverenie (z 26. marca 2007 č. X.*) na vykonanie exekúcie
súdnemu exekútorovi JUDr. Ľ..
Okresný súd Galanta uznesením z 18. novembra 2010, č.k. 13 Er 291/2007-20
exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Ľ. zastavil a vyslovil, že o trovách exekučného
konania rozhodne samostatným uznesením. Rozhodol tak s poukazom na ustanovenia § 45
ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 57 ods. 2, 3 a § 58 ods. 3
Exekučného poriadku. Dospel k záveru, že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľský právny
vzťah, na ktorý treba aplikovať spotrebiteľské právo. Uviedol, že zo zmluvy o úvere zo 14.
júna 2006 č. X. (uzavretej medzi účastníkmi konania) a jej súčasti – obchodných podmienok -
je zrejmé, že boli vopred pripravené dodávateľom – veriteľom pre veľký počet spotrebiteľov
– dlžníkov a preto povinná ani nemohla ovplyvniť ich obsah a zmluvné dojednania (§ 53 ods.
1, 2, 3 Občianskeho zákonníka). Z tohto dôvodu treba na uvedený právny vzťah použiť
ustanovenia o spotrebiteľskom práve a to zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch
a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až § 54). Súd
zohľadnil aj skutočnosť, že zmluva a obchodné podmienky sú napísané maličkým písmom
s nahusteným textom, bez odsekov, čo znemožňuje ich riadne prečítanie spotrebiteľom,
sú teda vypracované nezrozumiteľne. Týmto spôsobom porušujú informačné povinnosti
zakotvené v zákone o spotrebiteľských úveroch, o ochrane spotrebiteľa a Občianskeho
zákonníka. Poukázal tiež na to, že z predloženej úverovej zmluvy, na základe ktorej bol
vydaný rozhodcovský rozsudok, nebolo vôbec možné zistiť podmienky, ku ktorým
sa povinný zaviazal, nakoľko v tejto časti je zmluva úplne nečitateľná. Citoval Smernicu
Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
implementovanú do slovenského právneho poriadku dňom 1. apríla 2004 (zákonom
č. 150/2004 Z.z. z 2. marca 2004), ktorú je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo
k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúceho režim spotrebiteľských zmlúv (rozsudok
Európskeho súdneho dvora z 27. júna 2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98,
C-242/98, C-243/98, C-244/98, O.G.E.S. proti R.M.Q.U.S.E.S. proti J.M.S.A.P., J.L.C.B.M.
B. a E.V.F.). Dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky uvedenej v bode 17.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria súčasť zmluvy o úvere,
je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
Táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia
prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovská doložka
umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane
spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobne nevyjednal a nemal na výber,
vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mal len možnosť zmluvu
ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam, a teda aj tomu,
že prípadný spor sa bude riešiť v rozhodcovskom konaní. Neprijateľná rozhodcovská doložka
sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým
mravom. Súd tiež zistil, že rozhodcovský súd nielenže pri vydaní rozhodcovského rozsudku
v predmetnom právnom vzťahu neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené
v predmetnej zmluve, ale priznal oprávnenej aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok
z omeškania vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy v rozpore s dobrými mravmi. To tiež
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného ako spotrebiteľa. Podľa názoru súdu úroky z omeškania sú neprimerane vysoké
ako sankcia spojená s nesplnením záväzku vrátiť peňažnú sumu 1 202,95 € a sú v rozpore
so zákonom, spadajú do kategórie neprijateľných podmienok, ktoré podmienky sú neplatné.
Rozhodnutie rozhodcovského súdu aj v priznanej časti týkajúcej sa poplatku za poskytnutie
úveru považoval za nedovolené. Návrh exekútora na odklad exekúcie v danom štádiu
exekučného konania je podľa názoru súdu nadbytočný.
Krajský súd v Trnave na odvolanie oprávnenej uznesením z 10. júla 2012 sp. zn.
10 CoE 300/2011 uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekúcie ako vecne
správne potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a súdu prvého stupňa nariadil vykonanie opravy sídla
oprávnenej v úvodnej časti napadnutého uznesenia. V časti vyhradzujúcej rozhodnutie
o trovách exekučného konania samostatnému uzneseniu napadnuté uznesenie zrušil a vec
v tejto časti vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Stotožnil sa so závermi
prvostupňového súdu, že v danej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Tiež, že rozhodcovská doložka sa javí ako
nekalá z dôvodov, ktoré uviedol súd prvého stupňa. Správne vyvodil záver, že zmluvná
podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo v jej všeobecných obchodných
podmienkach, ktorá nebola individuálne spotrebiteľom dojednaná a vyžaduje od neho,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní a aby na jej základe vydaný
rozhodcovský rozsudok bol spôsobilým exekučným titulom. O takúto podmienku
ide aj vtedy, ak spotrebiteľ nemal možnosť výberu medzi rozhodcovským a štátnym súdom.
Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodcovské konania nie sú v súlade so Smernicou
98/257/ES a rozhodcovskú doložku treba vykladať tak, že neodporuje § 106 O.s.p. iba vtedy,
ak práva v exekúcii uplatňuje na strane oprávneného spotrebiteľ. Navyše vnútroštátny súd
je povinný ex offo preskúmavať nekalý charakter zmluvnej podmienky a prípadne zastaviť
exekúciu ak majú nekalý charakter (prihliadal aj na čl. 3 a 6 Smernice 93/13/EHS, judikatúru
Súdneho dvora ES C-240/98-C- 244/98). Dospel rovnako ako súd prvého stupňa k záveru,
že v zmluve zakomponovaná rozhodcovská doložka je v rozpore so zákonom, v danej veci
chýba riadny exekučný titul, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný rozhodcovským
súdom na základe takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky, teda boli splnené podmienky
na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala oprávnená dovolanie, doplnené
o právnu argumentáciu podaniami zo 16. júla 2013. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia
a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré
bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., 1. keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci
(§ 237 písm. a/ O.s.p.), 2. v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.),
3. nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/
O.s.p.), 4. súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Ďalej uviedla, že 5. konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležite dokazovanie a tiež aj to, že 6. rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu
podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla,
že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej
doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou
a povinným. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia
smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim
spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami
jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu (že rozhodcovská
doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode
spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva
v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ
si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto
/vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemožno spravodlivo
požadovať, aby porozumel jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú
nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.
Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,
pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa
dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas,
je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa
oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo
priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky
nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní
za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.
Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/
jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku
a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne.
Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách
a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad
ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto
ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej
je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami
uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú
doložku za neprijateľnú podmienku v Zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, že v danom
prípade je nutné požiadať, spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Ďalej uviedla, že súd
jej svojím postupom odňal (ako účastníčke konania) možnosť konať pred súdom, keď
v predmetnom súdnom konaní nerozhodol o jej návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a neumožnil jej tak uplatňovať právne
argumenty na podporu svojej pozície. Rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené,
a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu,
že návrhom oprávnenej sa netreba zaoberať.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 10. júla 2012 sp. zn.
10 CoE 300/2011 podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či je dôvodný
jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012 sp. zn. IV. ÚS 95/2010,
v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti členského štátu
za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri
napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-224/01).
Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje
na vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné
odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych
otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor,
že v danom prípade má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého
nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd
povinný predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré
oprávnená nastolila.
V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania
o jej dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa § 243c O.s.p.
pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého
stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však
pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie
preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie
o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;
b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto
otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi,
že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny
dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny
dvor Európskej únie. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke
nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek
okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí
Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti
ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,
je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca
sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka
nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo
že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné
pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva
Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej
judikatúry v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo
interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním
dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, že o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté
z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný
rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky – rozhodcovskej
doložky. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, a § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní. Zo strany súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol
II. V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 10. júla 2012 sp. zn. 10 CoE 300/2011 smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné.
1. Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/
O.s.p. nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať.
Ich právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45
ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej
právomoci ako exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka
namietala nesprávnu aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom
konaní, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd
dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté
rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva
jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle
§ 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
2. Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky res iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka
nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov,
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., so sídlom v B.B.,
proti povinnej R., bývajúcej v Š., pre vymoženie 1 202,95 € s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 13Er 291/2007, na základe rozhodcovského rozsudku
vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným zriaďovateľom S., so sídlom v B.,
Karloveské rameno 8, zo 7. decembra 2006, sp. zn. S. nepredchádzalo žiadne iné konanie na
súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná
vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťažila.
3. Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž
v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho –
obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku
nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p.,
ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej
správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých
v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
4. O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné
konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom
a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto
súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej
judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. uznesenie z 10. októbra 2012,
sp. zn. 6 Cdo 105/2011).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná
a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje
aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,
ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval
správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody,
pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami
oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo
tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej.
Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
oprávnenej.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali
možnosť konať pred súdom, keďže nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však (v čase účinnosti zákona č. 230/2012
od 8.8.2012 do 31.12.2012) stanovovalo povinnosť nariadiť pojednávanie iba v prípadoch
zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ ak/. Ako vyplýva z rozhodnutia súdu
prvého stupňa, tento exekúciu zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku
s poukazom na § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.
5. V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania.
6. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.);
aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok
nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie voči potvrdzujúcej časti výroku rozhodnutia odvolacieho súdu odmietol podľa
§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však
žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V B. 7. augusta 2013
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová