Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7ECdo/81/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.B.,

IČO: X., zastúpenej F., so sídlom v B.B., IČO: X., v mene a na účet ktorej koná advokát a

konateľ doc. JUDr. B., PhD., proti povinnej T., bývajúcej v S., pre vymoženie 462,06 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. , o dovolaní

oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 11. decembra 2012 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie

sumy 462,06 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú

sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S.,

so sídlom v B. z 11. apríla 2008 sp. zn. S.. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a

doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Skalica

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

2

Okresný súd Skalica udelil poverenie (z 3. decembra 2008 č. X.*) na vykonanie

exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. R..

Okresný súd Skalica uznesením z 10. októbra 2011, č.k. -32 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnemu

exekútorovi náhradu trov exekúcie 40 € do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Rozhodol tak s poukazom na ustanovenia § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/, ods. 5, § 54

ods. 1, 2 a na , ods. 3, smernice Rady

93/13/EHS, ktorými je chránené základné právo občana – spotrebiteľa pred nekalými

podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vyplývajúce z Charty základných práv Európskej

únie. Tomuto korešponduje povinnosť štátu garantovať vysoký stupeň ochrany práv

spotrebiteľov a postarať sa, aby spotrebiteľov nezaťažovali nečestné zmluvné podmienky.

Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci

konať a rozhodovať a z toho dôvodu je rozhodcovský rozsudok nulitný a ako exekučný titul

je neúčinný. Týmto je daný rozpor exekučného titulu so zákonom v zmysle § 44

ods. 2 Exekučného poriadku. Dodal, že pre zastavenie exekúcie podľa § 57

ods. 1 Exekučného poriadku nie je vydanie poverenia na vykonanie exekúcie prekážkou veci

rozsúdenej. V danej veci je síce rozhodcovský rozsudok exekučným titulom (§ 41

ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku), ale podľa názoru súdu exekúcia na základe neho

nie je podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku prípustná z dôvodu, že exekúciu

nemožno vykonať. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 200 ods. 2, § 203 ods. 1 Exekučného

poriadku.

Krajský súd v Trnave na odvolanie oprávnenej uznesením z 11. decembra 2012 sp. zn.

uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219

ods. 1, 2 ). Stotožnil sa so závermi prvostupňového súdu, že v danej veci ide

o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle o spotrebiteľských úveroch.

Tiež, že rozhodcovská doložka sa javí ako nekalá z dôvodov, ktoré uviedol súd prvého stupňa.

Správne vyvodil záver, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo

v jej všeobecných obchodných podmienkach, ktorá nebola individuálne spotrebiteľom

dojednaná a vyžaduje od neho, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom

konaní a aby na jej základe vydaný rozhodcovský rozsudok bol spôsobilým exekučným

titulom. O takúto podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ nemal možnosť výberu medzi

rozhodcovským a štátnym súdom. Navyše vnútroštátny súd je povinný ex offo preskúmavať

3

nekalý charakter zmluvnej podmienky a prípadne zastaviť exekúciu ak majú nekalý charakter

(prihliadal aj na čl. 3 a /EHS, judikatúru Súdneho dvora ES C-240/98-C

až 244/98 , C-168/05, C-243/08, C-40/08). Dospel rovnako ako súd prvého stupňa k záveru,

že v zmluve zakomponovaná rozhodcovská doložka je v rozpore so zákonom, v danej veci

chýba riadny exekučný titul, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný rozhodcovským

súdom na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala oprávnená dovolanie, doplnené

o právnu argumentáciu podaniami zo 16. júla 2013. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia

a konanie prerušiť podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie

na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré

bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v ustanovení , 1. keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci

( ), . v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo ( ),

3. nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/

), 4. súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom ( ).

Ďalej uviedla, že 5. konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav,

pretože nevykonal náležite dokazovanie a tiež aj to, že 6. rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Svoju argumentáciu

podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla,

že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej

doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou

a povinným. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia

smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim

spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami

jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu (že rozhodcovská

doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode

spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva

v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ

si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto

4

/vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemožno spravodlivo

požadovať, aby porozumel jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú

nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.

Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,

pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa

dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas,

je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa

oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo

priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky

nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní

za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/

jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku

a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne.

Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej

je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú

doložku za neprijateľnú podmienku v Zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, že v danom

prípade je nutné požiadať, spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná

podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Ďalej uviedla, že súd

jej svojím postupom odňal (ako účastníčke konania) možnosť konať pred súdom, keď

v predmetnom súdnom konaní nerozhodol o jej návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109

ods. 1 písm. c/ a Zmluvy o fungovaní EÚ a neumožnil jej tak uplatňovať právne

argumenty na podporu svojej pozície. Rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené,

a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu,

že návrhom oprávnenej sa netreba zaoberať.

Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 11. decembra 2012 sp. zn.

podala včas oprávnená zastúpená v súlade s veta druhá ,

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či je dôvodný

jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012 sp. zn. ,

v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti členského štátu

za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri

napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-224/01).

Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje

na vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné

odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych

otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor,

že v danom prípade má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého

nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd

povinný predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré

oprávnená nastolila.

V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

o jej dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa

pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však

pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa súd konanie

preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie

o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto

otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi,

že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny

dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred

vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný

6

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny

dvor Európskej únie. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke

nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek

okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka

nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo

že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním

dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, že o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté

z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný

rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky – rozhodcovskej

doložky. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, a , o rozhodcovskom

konaní. Zo strany súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

II. V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 11. decembra 2012 sp. zn. smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení až c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa

a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

8

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

1. Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať.

Ich právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne

nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45

ods. 1 a 2 o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu

vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej

právomoci ako exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka

namietala nesprávnu aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom

konaní, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd

dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté

rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva

jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle

nie je dôvodná.

2. Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky res iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

9

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., so sídlom v B.B.,

proti povinnej T., bývajúcej v S., pre vymoženie 462,06 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. , na základe rozhodcovského rozsudku

vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným zriaďovateľom S., so sídlom v B.,

Karloveské rameno 8) z 11. apríla 2008, sp. zn. S. nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde

a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada

podľa konanie nezaťažila.

3. Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho –

obsahového – hľadiska ( ) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku

nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia ,

ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej

správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých

v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

4. O odňatie možnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať

10

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať

pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho,

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

11

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného

poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom

a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto

súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej

judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. uznesenie z 10. októbra 2012,

sp. zn. ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

z 18. septembra 2012, sp. zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná

a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

12

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril

aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, že súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení ,

v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje

aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní ().

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody,

pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami

oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo

tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej.

Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil

od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6

13

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Slovenskej

republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ).

Za porušenie základného práva zaručeného v

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali

možnosť konať pred súdom, keďže nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie (v čase účinnosti

od 8.8.2012 do 31.12.2012) síce stanovovalo povinnosť nariadiť pojednávanie v prípadoch

zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/, ale súd prvého stupňa zastavil

exekúciu uznesením z 10. októbra 2011, teda pred účinnosťou uvedeného zákona.

5. V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania.

6. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( );

aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok

nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie voči potvrdzujúcej časti výroku rozhodnutia odvolacieho súdu odmietol podľa

v spojení s ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.

14

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

ods. 1 , a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však

žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V B. 14. augusta 2013

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová