Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ab6/389321.c6b161.pdf
PDF · 134.45 KB
No categories available
6Cdo/220/2013
Najvyšší súd 6 Cdo 220/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. S., nar. X.,
bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. Š. H., advokátom v B., proti ţalovaným 1/ K. R., nar. X.,
bývajúcemu v B., prechodne bývajúcemu v B., 2/ J. R., nar. X., bývajúcej v B., o vydanie
predbežného opatrenia a zaplatenie 361 544,32 EUR s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 42 C 39/2011, o dovolaní ţalobcu proti uzneseniu
Krajského súdu v Bratislave z 28. marca 2013 sp. zn. 3 Co 190/2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu o d m i e t a .
Ţalovaným 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave označeným uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu
Bratislava V zo 14. februára 2013 č. k. 42 C 39/2011-128, ktorým bolo zastavené konanie
podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v znení neskorších predpisov (§ 219 O. s. p.) a ţalovaným nepriznal náhradu trov
konania. Odvolací súd sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa, ţe v predmetnej veci bolo
treba konanie zastaviť, keď ţalobca si (napriek príslušnej výzve) nesplnil poplatkovú
povinnosť po tom, čo mu nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov právoplatným
rozhodnutím súdu (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov). Uviedol,
ţe Okresný súd Bratislava V bol v zmysle § 170 ods. 1 O. s. p. viazaný právoplatným
uznesením (vydaným v tomto konaní) o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov
ţalobcovi a nebol oprávnený skúmať jeho vecnú správnosť. Keďţe ţalobca nezaplatil súdny
poplatok za návrh, prvostupňový súd správne konanie o jeho ţalobe zastavil, pričom
rozhodnutie aj náleţite odôvodnil. Odvolací súd napokon úspešným ţalovaným náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, lebo si ich neuplatnili a ani im ţiadne nevznikli.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal dovolanie ţalobca. Namietal, ţe
postupom konajúceho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p., keď sa odvolací súd vôbec nezaoberal skutočnosťou, ţe ţalobca podľa ním
predloţených dokladov bezpochyby splnil podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov,
ale sa iba obmedzil na konštatovanie existencie právoplatného rozhodnutia o nepriznaní tohto
oslobodenia. Uviedol, ţe súdy niţších stupňov sa vôbec nevysporiadali s dokumentmi ţalobcu
týkajúcimi sa jeho osobných, majetkových a zárobkových pomerov, čím svoje rozhodnutia
nedostatočne odôvodnili. Podľa názoru dovolateľa tým došlo k zabráneniu mu prístupu
k súdu, čím bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1
Ústavy SR) a právo na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas ţalobca zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel pritom
k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/, ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.).
Dovolanie ţalobcu preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania ţalobcu by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak
by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Ţalobca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. netvrdil
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
Dovolateľ v predmetnej veci (v dovolaní) tvrdil, ţe postupom súdu mu bola odňatá
moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), keď sa odvolací súd vôbec nezaoberal
splnením predpokladov pre ţalobcove oslobodenie od súdnych poplatkov a argumentmi
obsiahnutými v jeho odvolaní a pri potvrdení zastavujúceho uznesenia prvostupňového súdu
vychádzal len z existencie právoplatného rozhodnutia o nepriznaní oslobodenia od súdnych
poplatkov.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva, napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo
nezrozumiteľného podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať
dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti
prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ţalobcovi nebola odňatá moţnosť
konať pred súdom a teda nedošlo k vade konania vyplývajúcej z ustanovenia § 237 písm. f/
O. s. p. Z odôvodnenia uznesenia súdu prvého stupňa, ako aj z rozhodnutia odvolacieho súdu
vyplýva, ţe súdy pri rozhodovaní predmetnej veci správne vychádzali z existencie
právoplatného uznesenia Okresného súdu Bratislava V z 27. júna 2011, č. k. 42 C 39/2011-
66, potvrdeného uznesením Krajského súdu v Bratislave z 30. septembra 2011 sp. zn.
5 Co 337/2011 (č. l. 82) o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov ţalobcovi.
Dostatočne sa vysporiadali s osobnými, majetkovými i zárobkovými pomermi ţalobcu a pri
zastavení konania uţ len prihliadli na uvedené rozhodnutia. Tieto uznesenia uţ ďalej súdy
neboli oprávnené preskúmavať; v zmysle ustanovenia § 170 ods. 1 O. s. p. boli nimi viazané.
Významné bolo, ţe ţalobca - neoslobodený od súdnych poplatkov - v stanovenej lehote
(10 dní) neuhradil súdny poplatok (vyrubený z ceny predmetu konania podľa poloţky 1
písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov v sume 16 596,50 EUR), hoci jeho právny zástupca
príslušnú výzvu prevzal 16.12.2011.
Pokiaľ dovolateľ namieta nedostatky dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho
i prvostupňového súdu, treba súhlasiť s názorom, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania,
ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je
jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157
ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.)
a vzťahuje sa primerane aj na uznesenie (§ 167 ods. 2 O. s. p.). Táto primeranosť znamená, ţe
pri uznesení o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, je z hľadiska náleţitostí
jeho odôvodnenia postačujúce stručné vysvetlenie, prečo súd rozhodol určitým spôsobom.
V danom prípade súdy rozhodli o zastavení konania, po nesplnení poplatkovej povinnosti
ţalobcom ani v dodatočnej desaťdňovej lehote, hoci ţalobca bol o následkoch nesplnenie tejto
povinnosti poučený.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú
poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie uvedených zákonných
ustanovení, keď súd prvého stupňa uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval ustanovenia
§ 5 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1 a § 10 ods. 1 a 3 zákona o súdnych poplatkoch, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení
rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa
a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie
dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil
s námietkami ţalobcu uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia
dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany ţalobcu. Jeho
rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
So zreteľom na vyššie uvedené, dovolací súd dospel k záveru, ţe skutkové a právne
závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1
Dohovoru nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv ţalobcu.
Vzhľadom na uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by
opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. a keďţe dovolanie nie je prípustné
ani podľa § 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky ho odmietol podľa § 218 ods. 1
písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.
V dovolacom konaní procesne úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov
konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1
O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal, pretoţe si ţiadne neuplatnili a ani im ţiadne nevznikli (§ 243b
ods. 5 O. s. p., § 224 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s .p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. augusta 2013
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
Za správnosť vyhotovenia : predsedníčka senátu
Jarmila Uhlířová